Univerzita Konštantína Filozofa Filozofická fakulta Katedra histórie Sága rodu Daxnerovcov so zvláštnym zreteľom na vzťah jeho členov ku knižnej kultúre (náčrt dizertačnej práce pre doktorandské kolokvium) Ján Jakubej Nitra 1. ročník 24.4.2012 Slovo k láskavému čitateľovi a teoretické východiská Súčasný stav bádania o danej problematike : Na oblasť Gemera s jeho pohnutým vývojom sa medzi prvými zamerali napr. Ladislav Bartholomeides (1754 – 1825), Ján Betlen (1613 – 1678), František Kazy (1695 – 1760) či Samuel Reuss (1783 – 1852) V období romantizmu na ich snahy nadviazali najmä Július Botto (1848 – 1926), Jozef Maliak (1854 – 1945), Gustáv Reuss (1818 – 1861), Ján Pavel Tomášek (1802 – 1887) či Samuel Tomášik (1813 – 1887). Veľkú pozornosť mu venovala maďarská historiografia (cenným príspevkom je dielo Ignáca Acsádiho (1845 – 1906). Zabudnúť nemožno ani na preklad knižky Jozefa Droppu Jozefom Bahérym. V poslednom období, predovšetkým po roku 1990, uzrelo svetlo sveta množstvo kvalitných historických štúdii. Vidno teda zreteľne, že výskum napreduje a záslužnú prácu vykonávajú tiež mladí začínajúci historici. Objavujú sa podnetné práce a sondy do života minulých generácii. Dejiny oblasti postupne vydávajú svedectvo o svojej nesmiernej bohatosti a príťažlivosti. Podobne sa situácia javí aj pri skúmaní daxnerovského rodu. O jeho najstarších dejoch nie je mnoho publikované – istotne z veľkej časti napomohlo tomu i znivočenie dokumentov požiarmi či už v Nižnej Slanej, alebo v Tisovci. Pozornosť bádateľov sa sústreďuje predovšetkým na život a dielo Štefana Marka Daxnera a to z rôznych aspektov, ako spomeniem nižšie. Bibliotéka, ktorú založil, ostáva takmer nepovšimnutou, hoci aj na tomto poli výskumu sa začínajú diať potešiteľné zmeny... Napriek všetkému vyššie uvedenému sa mi javí, že pokiaľ ide o región Gemera, stále niet dostatočného množstva štúdii k jeho dejinnému vývoju a to ani v oblasti všeobecných, ani hospodárskych či cirkevných dejín. Podobný problém pretrváva aj ohľadom šľachtických rodov a na dôvažok taktiež biblioték osobností s „modrou krvou.“ Za veľmi prínosné považujem vydávanie prameňov k slovenským dejinám. Teraz sa na otázku podnetných prác pozriem bližšie podľa jednotlivých kapitol práce : I. kapitola a) pramene Snažil som sa najvýznamnejšie udalosti podložiť práve citáciami z nich. Vo vykresľovaní všeobecných dejín som preto použil Anonymovu kroniku, Kostnickú kroniku Ulricha z Riechentalu, Rogeriovu žalostnú pieseň, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov III. – VIII., Spomienky Heleny Kottanerovej či Traktát o znameniach a erboch Bartola de Saxoferrata. Sú cenným svedectvom nielen o tom, ako zmýšľali ich autori, ale takisto svedčia o ich rozhľade i predstavách o okolitom svete. Hoci sa stredovekí vzdelanci, ktorých práce doposiaľ uzreli svetlo sveta v preklade do slovenčiny, vyslovujú o spomínanom kraji len sporadicky a medzerovito, ich záujem oň si cením o to viac. 2 b) literatúra K všeobecným dejinám zaujímavým príspevkom ostávajú štúdie o štúdie o šľachte napr. od Erika Fügediho, Márie Kohútovej, Jána Lukačku a Moniky Skalskej. Rytierskej kultúre so zmienkami aj o „železiarskom kraji“ venovala pozornosť Daniela Dvořáková. Stavovské povstania skúmal okrem iných Július Bartl a Peter Kónya. Spomenúť hodno tiež príspevky o dejinách panstva všeobecne od pánov Pavla Hlodáka, Ivana Chaloupeckého a Jána Žiláka. Dejiny železiarstva na Gemeri stali sa doménou nedávno zosnulého Gustáva Fráka, zmienil sa o nich tiež Eugen Berátš, Pavol Hapák, Mária Prasličková či Štefan Moncoľ. Dejiny cechov spracovával najmä Anton Špiesz. Cirkevné pomery v období predreformačnom si všímal Viliam Judák, Miloš Marek, František Oslanský či Vladimír Rábik. Počiatky reformácie a rozmach evanjelickej cirkvi v 16. – 17. storočí sledujú napr. Miroslava Bodnárová, Petra Capandová, Marta Melníková, Jaroslav Nemeš či Vlasta Okoličányová. Ku kultúre a školstvu sa vyslovujú Ján Gallo a Augustín Maťovčík. Šľachtické rody, vlastniace aj gemerské majetky, zaujali pozornosť napr. Evy Benkovej, Zdenka Ďurišku alebo Romana Holeca II. kapitola a) pramene Predovšetkým javia sa mi cenné tri z tisoveckého archívu : Mestská kronika 1920 – 1997 so zmienkami o staršom období, Memoria Tisovca 1780 – 1863 a Protocolum privilegii oppidi Tiszolcz 1780 – 1843. Ďalej sa mi pošťastilo prezrieť fond korešpondencie gemerských zborov zo seniorátom z rokov 1826 – 1835 v archíve gemerského seniorátu v Revúcej, fond Matica slovenská (1857) 1863 – 1875 (1912), uchovávaný touže inštitúciou v Martine a potvrdenie šľachtictva Jána Daxnera mladšieho z roku 1768, nachádzajúce sa v Štátnom archíve v Banskej Bystrici. b) literatúra Ako mimoriadne prínosné vnímam práce Zdenka Ďurišku, Miroslava Kuchtu, Milana Šišmiša a Jána Žiláka o dejinách rodu daxnerovského. Početné zmienky som objavil tiež v knihách Dušana Dubovského. Hodnotné sa ukázali takisto spomienky vtedajších národovcov (Michala Bodického, Pavla Emanuela Dobšinského, Mateja Hrebendu). Vedomosti som si doplnil tiež študovaním monografii tunajších miest a obcí (Čierneho Balogu, Brezna, Jelšavy, Muráňa či Rožňavy). Predovšetkým ale táto kapitola stojí na poznatkoch, získaných od primátorov a starostov miest a obcí, v ktorých Daxnerovci kedysi 3 pôsobili, prípadne pracovníkov archívov, knižníc a múzeí, na ktorých som sa obrátil s prosbou o pomoc a oni mi ochotne vyhoveli... III. kapitola a) pramene Vzácnymi prameňmi sú listy Štefanove, opatrované Maticou slovenskou a publikované Pavlom Vongrejom. Nesmierne vzácne poznatky možno nájsť aj v Pamätiach revúckeho gymnázia, ktoré spísal jeho niekdajší správca August Horislav Škultéty. b) literatúra Podobne ako v predošlom prípade aj tu sa opieram o spomienky súčasníkov, tentoraz však už konkrétne na vyššie spomínaného národovca (z pera Júliusa Bottu, Jozefa Miloslava Hurbana, Ignáca Bohuslava Nosáka Nezabudova, Eleny Maróthy – Šoltésovej, Svetozára Hurbana – Vajanského, Terézie Vansovej alebo Gustáva Zechentera - Laskomerského). Podnetné štúdie jeho životu venoval napr. Jozef Holub, Cyril Kraus, Ivan Latko, Belo Polla alebo Milan Podrimavský. Stručne sa o ňom vyjadrujú napr. Vojtech Dangl vo Vojenskej kronike Slovenska alebo Michal Eliáš a Štefan Haviar v Zlatej knihe Matice slovenskej. Politickú činnosť Štefana Marka Daxnera analyzujú napr. štúdie Júliusa Mésároša, Petra Macha či Jána Vladimíra Ormisa. K filozofickým názorom tejto významnej osobnosti štúrovskej školy zaujal stanovisko napr. Dalimil Hajko. IV. kapitola a) pramene Základným prameňom k tejto kapitole ostáva katalóg daxnerovskej bibliotéky, vypracovaný Vladimírom Ondrušom roku 1970. b) literatúra Teoretické štúdie o šľachtickej knižnici obdobia osvietenstva a romantizmu publikoval napr. Ján Čaplovič, Viliam Čičaj, všeobecne o rozmachu tlačenej knihy v danej epoche Boris Bálent, Jozef Kuzmík, Jozef Repčák alebo Gabriela Žibritová. Prínosné štúdie o vybraných šľachtických zbierkach pochádzajú napr. z pera Evy Frimmovej, Jozefa Vševlada Gajdoša, Agáty Klimekovej, Ivony Kollárovej, Kláry Komorovej, Heleny Saktorovej, Antona Seghyho, Michaely Sibylovej, Igora Zmetáka či Juraja Žudela. Daxnerovskej knižnici sa venoval Gustáv Frák a v súčasnosti Iveta Krnáčová, pre ktorú sa daxnerovská bibliotéka stala témou bakalárskej práce. Pre jednoduchšiu orientáciu v problematike preštudoval som si publikované katalógy knižnice Turzovcov a Zachariáša Rohožníka – Mošovského. Podobne som prezrel aj Sprievodcu po historických knižných fondoch I. – III. a na obohatenie poznatkov tiež práce Ľubomíra Jankoviča o knižnej ilustrácii, exlibrise a supralibrose... 4 Cieľ práce : Snažím sa objasniť význam udalostí, odohrávajúcich sa na Gemeri a zaradiť ich do celouhorského kontextu. Zároveň sa však usilujem rozoznať odlišnosti medzi vývojom v tomto regióne a okolitých župách. Podobne skúmam význam tunajšej železiarskej výroby a cechov i dosah ich pôsobnosti. Mienim zaradiť miestne cirkevné pomery do celoslovenského rámca, nakoľko sa mi z literatúry a prameňov javí, že sa tu v kolobehu čias uskutočnili mimoriadne zaujímavé udalosti. Pátram po čriepkoch z genealógie daxnerovského rodu, pokúšajúc sa vytvoriť celistvý rodostrom. Podobne sa pokúšam priblížiť pôsobenie a odkaz Štefana Marka Daxnera ako „jedného z troch sokolov.“ Nuž a napokon predstavujem bibliotéku, ktorú tento mimoriadne vzdelaný muž založil a jeho syn Ivan následne zveľaďoval ako klenot gemersko – malohontského regiónu. Začleňujem ju do kontextu šľachtických biblioték tých dôb... Analýza a zdôvodnenie teoretického prístupu k riešeniu danej problematiky : Vo svojom skromnom dielku opieram sa predovšetkým o nasledovné metódy historického výskumu : a) neúplná induktívna metóda Uplatňujem ju predovšetkým v úvodnej kapitole, kde sa pokúšam na základe zistených faktov o situácii na Gemeri v oblasti politickej, hospodárskej a kultúrnej vytvoriť z uvedených zlomkov poznania celistvý obraz. b) deduktívna metóda Našla svoje miesto najmä v troch situáciách – pritom dvoch prípadoch sa jedná o šľachtické rody : najsamprv sa mi vďaka nej pošťastilo vybrať z množstva gemerských privilegovaných rodín niekoľko, ktoré už vo svojich štúdiách zmapovali predošlí autori a jednak z členov nobility, ktorí si zakladali knižnice na dnešnom slovenskom území, vyvoliť si tie, o ktorých bibliofilských aktivitách takisto už vydali svedectvo predošlé generácie historikov. Napokon mi umožnila z celoslovenských cirkevných dejín vymedziť fakty, týkajúce sa priamo mnou skúmaného kraja. c) priama metóda Ako histórii najvlastnejšia prestupuje celým mojim terajším dielom – teda snažím sa nie len zozbierať a použiť čo najviac archívnych prameňov, ale tiež overiť si ich hodnovernosť a porovnať ich text so súčasnými výsledkami bádania. V záujme objektivity stále hľadám viaceré materiály z rovnakého času a taktiež pátram po rôznych typoch prameňov – tak oficiálnych (napr. erbové listiny, matriky, pozemkové knihy, protokoly Gemerskej župy, zápisy z činnosti významných inštitúcii) ako i neoficiálnych (cestopisy, korešpondencia, pamäti alebo životopisy). 5 d) nepriama metóda Vďaka nej dokážem popísať postoje časti šľachty voči jej povinnostiam v rámci stolice (napr. neochota zúčastňovať sa kongregácii, majetkové spory, neplatenie daní mestám, v ktorých sídlili, násilnosti, mravnostné delikty...). Nakoľko pre Gemer k tejto téme, pokiaľ je mi známe, ešte štúdie niet, vypomohol som si prácou, mapujúcou situáciu v Trenčianskej stolici. Pretože v syntézach (napr. Dejiny Slovenska II.) sa možno dočítať, že takéto javy sa po moháčskej katastrofe vyskytovali na celom slovenskom území, ba v rámci monarchie ako takej, predpokladal som, že Gemer nepredstavoval výnimku. e) progresívna metóda Podobne ako v predošlom prípade uplatňujem ju až na malé výnimky (predovšetkým poslednú kapitolu) vo všetkých troch ostatných častiach práce. Nakoľko niektorí autori (napr. Michael de Certeau) namietajú, že je neprehľadná, snažil som sa tomuto problému vyhnúť tým, že v úvodnej pasáži, venovanej prehľadu dejín Gemera rozčlenil som tieto podľa zamerania (na všeobecné, hospodárske a cirkevné), postupujúc následne chronologicky v každej jednej z nich osobitne. Samozrejme s vedomím, že niektorí autori by mi vyčítali násilné trhanie témy na rôzne časti, ktoré podľa ich názoru úzko súvisia (Jan Patočka), s čím súhlasím, ale ako spomínam vyššie, jedná sa o môj ústupok s úmyslom učiniť dielo ľahšie čitateľným a prístupnejším. f) komparativna metóda Komparácia má v mojom dielku takisto dôležitú úlohu a to v minimálne štyroch prípadoch : najsamprv sa jedná o prirovnanie objemu železiarskej výroby uvedeného regiónu k jej objemu v celouhorskom meradle, ďalej skúmam a porovnávam, aké dopady mala reformácia pre vnútorný život vybraných gemerských obcí a miest, následne si všímam, kedy vznikli prvé vzdelávacie inštitúcie v našom regióne a v Malohonte a tiež staviam proti sebe pre zaujímavosť mortalitu detí dvoch po sebe idúcich generácii rodiny Daxnerovcov, pričom výsledky tohto posledného snaženia sú pre mňa samotného zarážajúce (75% v období, kedy sa už 50% považuje za nadpriemer - okolo roku 1750). g) individuálna genealogická metóda Na nej stojí predovšetkým tretia kapitola, životopis Štefana Marka Daxnera. Ide o životopis jednotlivca, ktorý vo svojej dobe patril k významným osobnostiam politického i spoločenského života slovenského národa. Uvedomujem si, že môj prístup k napísaniu curriculum vitae uvedeného pána by konštruktivisti (napr. Hyden White prípadne Frank Ankersmith) vnímali ako výsostne konzervatívny – tak totiž popisovali schému život – rodina – dielo – názory, ktorej sa pridŕžam - a musel by som im dať, prirodzene, za pravdu, na svoju 6 obhajobu však uvádzam, že tento spôsob, akokoľvek ho považujú za zastaraný, je môjmu srdcu najbližší. A lipnem na ňom práve z lásky k tradícii – aj keď, samozrejme, vnímam, že história sa tiež neustále vyvíja (a hoci by moje predošlé tvrdenie mohlo navodzovať predstavu o opaku, pokrok vrele vítam) a písanie životopisov sa zrejme bude meniť spolu s ňou... h) kolektívna genealogická metóda Slovami Štúrovými – „človek bez spoločnosti je ako úd daromný, nepotrebný, od života a sveta odtrhnutý“ – teda hoci hlavný predstaviteľ mladej, liberálnej a revolučne naladenej generácie nesúhlasil so samotárskym spôsobom života – ja, aj keď sám súc samotárom, zaraďujem Štefana Marka medzi ďalšie osobnosti jeho generácie, s ktorými sa stýkal a s ktorými ho spájali rôznorodé vzťahy (napr. Július Botto, Ján Francisci, Jozef Miloslav Hurban, Peter Kellner – Záboj Hostinský, Janko Kráľ, Ján Palárik, Gustáv Reuss). Uvedomujem si totiž, že môžu mať pravdu tí, ktorí tvrdia, že spoločnosť umožňuje človeku ďalej sa rozvíjať, čiže inak povedané – bez prostredia a podmienok, ktoré doba poskytovala (hoci často krát nepriaznivých), by zrejme ani „krásny kvietok školy štúrovskej“ nikdy nedosiahol takého rozletu, aký mu bol napokon súdený, prípadne by nemohli nájsť uplatnenia tie vlastnosti jeho charakteru, ktorými sa najväčšmi skvel... Rozčlenenie práce : Dizertačná práca sa skladá zo štyroch kapitol a to nasledovných : a) stručné dejiny regiónu Gemer v rokoch 1000 – 1711 b) genealógia rodu Daxnerovcov – všímam si predovšetkým obdobie 1665 – 1892 c) Štefan Marko Daxner (1822 – 1892) – život a dielo d) súčasný stav výskumu šľachtických knižníc a miesto daxnerovskej bibliotéky medzi nimi Vhodnejšie však podľa mojej mienky bude priblížiť si jednotlivé kapitoly detailnejšie : I. kapitola Snažím sa s použitím dostupných prameňov zachytiť najvýznamnejšie medzníky vo všeobecných, hospodárskych i cirkevných dejinách regiónu Gemer. Ten totiž ostáva v mnohých ohľadoch nespracovaný, čo považujem za veľkú škodu pre celú slovenskú historiografiu. Nakoľko sa ale jedná o vstupnú kapitolu práce, venujúcej sa inej téme, pokúsil som sa využiť čo najpestrejšiu škálu literatúry a aspoň poukázať na ďalšie možnosti výskumu. Za cieľ som si kládol vykreslením pomerov v spomínanom gemerskom regióne priblížiť, za akých podmienok sem prichádzajú prví Daxnerovci (konkrétne ich nachádzam už roku 1703 v Rožňave, hoci dokumenty o ich príchode sa v meste nezachovali). II. kapitola 7 Skúmam v nej rodokmeň daxnerovský, pričom mojím prvotným úsilím sa stalo odlíšenie jednotlivých generácii v najstarších zaznamenaných dobách. Uvádzal som však všetkých členov plným menom a taktiež som plným menom spomenul ich manželky a deti, aby tak bol uľahčený budúci výskum. Následne sa mi pošťastilo zistiť, kde sa nachádzajú dokumenty z Brezna a urobiť archívny výskum v Tisovci, pretože šlo o dve mestá, odkiaľ sa rod rozšíril do okolitého sveta. Nakoľko bádanie nenaplnilo moje očakávania, pretože tisovecký archív zhorel a z mnou bádaného obdobia sa dochovali iba tri zväzky, rozhodol som sa osloviť všetky archívy, mestá, obce a iné inštitúcie (knižnice, múzeá), ako aj osobnosti, o ktorých som sa domnieval, že by mohli vlastniť dokumenty k mnou skúmanej rodine. Doposiaľ som rozposlal 170 listov do deviatich štátov sveta. Popri tom som postupne študoval literatúru a urobil výskum tiež v Banskej Bystrici, Rožňave a Revúcej. Prečítal som takisto obecné a mestské monografie, ktoré sa týkali témy. Nakoľko šlo spočiatku o podnikateľov v baníctve – breznianska vetva – hľadal som taktiež vysvetlenie istých odborných pojmov, nech ctený čitateľ nemusí lúskať dnes už bežne nepoužívané termíny. Poprosil som o poskytnutie materiálov okrem iných aj Literárny ústav Matice slovenskej. Ten mi vyhovel a poskytol mi predovšetkým kópie korešpondencie Štefana Marka Daxnera ako aj materiály o jeho pôsobení v rokoch 1848/1849. Spolu sa jednalo o 761 strán dokumentov. Tie mi poskytli množstvo cenných informácii predovšetkým o pôsobení a priateľstvách Štefana Marka Daxnera... III. kapitola Podobne ako v predošlej najsamprv som sa usiloval osloviť všetky mestá a obce, s ktorými sa spája pozemská púť Štefana Marka Daxnera. Veľa som si sľuboval od už spomínaného výskumu v Tisovci, no žiaľ, márne. Preto mi bolo potrebné vydať sa k cieľu kľukatejšou cestou – cez portál slovenských knižníc vyhľadať, načítať a zapracovať všetky o ňom nájdené články a štúdie a s pokorou a zvedavosťou hľadať ďalej. Prinieslo to ovocie, hoci zatiaľ len nepatrné : pošťastilo sa mi priradiť presnejšie datovanie k jednotlivým doposiaľ tajomným etapám Štefanovho života. Podobne možno za zaujímavý považovať jeho rodinný život, ktorý Pán požehnal viacerými dietkami a okrem toho pamäti súčasníkov objasňujú aj výber životnej partnerky. Hodnotné a ako diamanty v piesku sa skvejúce sú jeho výroky, prednesené pri rozličných príležitostiach tak v súkromí ako i počas politického pôsobenia. Okrem nespornej historickej uchovávajú si totiž i hodnotu literárnu – súc čriepkom kedysi znejúcej podoby slovenčiny. V nádhernej symfónii tu znejú tóny tragické – nepochopenie, rozčarovanie, únava... spolu s tými vznešenými – ideály, presvedčenie o vlastnej pravde alebo radosť z narodenia vytúženého potomka. Na doplnenie si všímam tiež kľúčové politické momenty čias – či už tie, na ktorých sa Štefan osobne podieľal, ako napr. Žiadosti slovenského národa 8 či Memorandum, ako aj tie, ktoré do jeho náhľadov rôzne zasiahli – napr. revolúcia 1848/1849, zriadenie troch patronátnych gymnázií, rakúsko – uhorské vyrovnanie, alebo – krátko pred skonom – vylúčenie z evanjelickej cirkvi. IV. kapitola Na jej počiatku popisujem v stručnosti šľachtické a meštianske rody, ktorých bibliotékam už bola slovenskými bádateľmi venovaná pozornosť. Činím tak opäť v záujme napomôcť ďalšiemu bádaniu. Následne definujem šľachtickú knižnicu obdobia 18. a 19. storočia – teda čias, kedy tú svoju zriadil v Tisovci aj Štefan Marko Daxner. Nakoľko o jej osude niet mnoho správ, vykresľujem jej tŕnisté osudy, predovšetkým požiar roku 1936. Pravda v tom čase už odišiel na večnosť aj syn jej zakladateľa, Ivan. Ale nakoľko v každom nešťastí sa zračí nádej na budúce šťastie, aj tu pomohli dve šťastné okolnosti : že jeden z príbuzných rodu vypracoval roku 1976 katalóg zachovaných zväzkov a že fondy boli prevezené do Gemersko – Malohontského múzea. Spomínaný súpis poslúžil aj mne ako hlavný zdroj informácii o niekdajšom stave knižnice, na ňom teda predovšetkým staviam túto záverečnú kapitolku. Pošťastilo sa mi k viacerým prácam doplniť bibliografické údaje (napr. úplný názov, tlačiara či miesto tlače). Miera spracovania problematiky : I. kapitola Stručne mapuje s použitím publikovaných prameňov a literatúry vývoj v regióne Gemer v troch sférach : všeobecných dejín, hospodárskych pomerov a náboženskej situácie. Najsamprv sa vyslovujem k otázke, akú úlohu zohrávala táto oblasť počas mocenských zmien odohrávajúcich sa na slovenskom území v uvedenom rozsiahlom časovom horizonte. Potvrdilo sa mi, že informácie o mocenských zápasoch v danej oblasti po páde Veľkej Moravy sú veľmi skromné a medzerovité. Situácia sa vyjasňuje po začlenení Gemera do uhorského štátu, ktoré nastalo približne roku 1018. Podobne ako v iných stoliciach aj tu sa kráľovský majetok postupne drobí, až napokon z neho neostáva takmer nič. Tento proces možno pozorovať od čias panovania Gejzu II. (1141 – 1162) pričom vyvrcholil za vlády Ladislava IV. Kumánskeho (1272 – 1290). Dozvedel som sa tiež o dočasnom pripojení Turnianskeho domínia k územiu Gemera na prelome 12. a 13. storočia. Zaujímavosťou ostáva, že poslední arpádovskí králi nemali o spomínaný región takmer žiadny záujem, hoci poskytoval – najmä vo svojej južnej časti – značné možnosti na rozvoj poľnohospodárstva a oplýval takisto množstvom nerastného bohatstva. Príčinu vidia autori v nedostatku drahých kovov, s čím súhlasím. Gemer sa preslávil predovšetkým bohatými náleziskami železa a uhlia (samotný názov regiónu odvodili vraj obyvatelia od 9 mongolského slovka gumur, označujúceho práve túto komoditu) - ale o tom pojednám nižšie. Taktiež oblasť ničivo zasiahol tatársky vpád, koniec – koncov podobne, ako takmer celé slovenské územie. Kraj, ktorému venujem úvodnú kapitolu, zohráva v tomto kronikármi takmer apokalypticky vykreslenom údere mongolských hôrd voči Uhorsku predsa len trochu odlišnú úlohu – rozhodujúca bitka medzi znepriatelenými stranami sa odohrala na jeho území a teda práve gemerská rieka Slaná sa stala tým osudovým miestom, kde okrem iných našiel svoju smrť aj brat Bela IV. Andrej. Za čias Ondreja III. pokračuje schudobnenie časti gemerskej šľachty, spôsobené drobením majetkov. Región zasiahlo tiež súperenie medzi Karolom Róbertom a oligarchami. Hoci o uvedenom zápase nedokážem nateraz povedať nič bližšie (snáď s výnimkou faktu, že tadiaľto prechádzal Matúš Čák roku 1312 pri ťažení do Abova), dozvedel som sa, že jeho následkom sa roku 1321 spomína Muránsky hrad ako spustnutý. Krátko nato, po príchode druhej vlny nemeckých kolonistov, vznikajú viaceré sídla, medzi nimi aj Revúca. Prvá písomná zmienka o nej (z roku 1357) je mimoriadne zaujímavá, pretože sa dodnes vedú spory o pôvodnosti listiny, v ktorej je zaznamenaná. Cenným ostáva takisto zistenie, že aj gemerskí šľachtici sa v hojnom počte zúčastňovali vojenských i politických rozhodnutí Žigmunda Luxemburského (spomenúť hodno napr. účasť palatína Leustacha z gemerského rodu Ratoldovcov v bitke pri Nikopole, kde padol do zajatia či verné sprevádzanie svojho pána Ladislavom Bubekom na Kostnickom koncile). Taktiež región neobišlo ani súperenie medzi Jánom Jiskrom a Jánom Huňadym. Zaujímavým sa mi naopak javí fakt, že o dopadoch činov Mateja I. Huňadyho sa mi doposiaľ nepodarilo nájsť zmienky, zato o chaose a anarchii v časoch Jagelovcov už informácie u regionálnych historikov nájdem v hojnom počte. Sú zaznamenané prípady, kedy tunajší privilegovaní nielen odmietali vojenskú službu či odvádzanie daní, lež navyše dopúšťali sa aj násilností, mravných deliktov a nevhodného správania. Na dôvažok sa viacerí odmietali podriadiť nariadeniam magistrátu miest, v ktorom sa rozhodli pobývať. Po moháčskej katastrofe vidno paralelu ku prelietavaniu viacerých uhorských rodov v lavírovaní mocných Bubekovcov. Tých však ono strhne do víru tragických udalostí, ktoré vyvrcholia ich vymretím. Nejednotnosť a hašterivosť o majetky, uľahčujúca prenikanie panstva polmesiaca do uhorských končín nadobúda v Gemeri ešte temnejšie kontúry, nakoľko stolica patrí ku miestam, kadiaľ vedie hranica dvoch svetov - kresťanského a moslimského. Strata napr. Hajnáčky, Hodejova či Putnoku značne skomplikovala situáciu pri organizovaní obrany kráľovstva a umožnila tiež prenikanie nepriateľských vojov hlboko do vnútrozemia, kde tieto znivočili viaceré kvitnúce mestá (napr. Dobšinú) a okrem obetí na životoch a nesmiernych materiálnych strát zavinili tiež zastavenie ťažby, skomplikovanie obchodu, 10 úpadok cechov a remesiel... – teda celkový ekonomický rozvrat. Nehovoriac o tom, že ich nasledoval hladomor a epidémie. Viem, že uvedené skutočnosti sú všeobecne známe, túžil som ich však pripomenúť, nakoľko sa mi podľa preštudovaného materiálu javí, že už spomínaná Dobšiná sa zo zasadeného úderu nikdy nedokázala úplne spamätať, pričom súčasní autori naopak tvrdia, že pookriala pomerne rýchlo. Gemerčania prejavili svoju odvahu a túžbu po živote aj v časoch protihabsburských povstaní. Betlen im poslal výhražný list, Juraj I. Rákoci sa na čas utáboril pri Rožňave, Imrich Tököli im vládol dokonca dvakrát, pričom Muráň sa vzdal až ako predposledná pevnosť a František II. Rákoci si taktiež zriadil stan pri Rožňave a aj vtedy sa obrancovia Muráňa rozhodli držať ho až do poslednej chvíle – opäť kapitulovali ako predposlední v krajine. S uvedenou záverečnou revoltou sa spája legenda, že práve na Muránskom hrade sa roku 1706 uchovávali korunovačné klenoty, ktorú ako prvý spomína už Matej Bel. Žiaľ, ukazuje sa, že na nej nemožno nájsť nič pravdivého – iba ak by klenotom autor myslel manželku generála Berčéniho, ktorá tu, v čarokrásnom kraji, na päť rokov našla nový domov. Po uzavretí Satmárskeho mieru na následky moru skonala až štvrtina obyvateľstva. Zabudnúť nemožno ani na nevydarené Vešeléniho sprisahanie, ktoré už vyše storočie priťahuje pozornosť miestnych historikov. Palatín vytvoril na svojom dvore protiváhu toho kráľovského, k čomu mu pomohol tiež majetok získaný sobášom s Annou Máriou Séčiovou, ktorá sa uchovala v pamäti budúcich generácii ako „Muránska Venuša.“ Dobové maľby síce potvrdzujú, že jej sestra Eva oplývala z dnešného pohľadu väčšou krásou, ale historik nesmie prenášať do minulosti terajší vkus. Temnejšou kapitolkou dejín, hrmiacich Gemerom sa stalo vyháňanie osmanskej armády z krajiny. Mnohé mestá a dedinky sa ocitli na pokraji svojich možností, čiastočne v nich umĺkol život, vyčerpali sa finančné zdroje a ostali len dlžoby a všadeprítomná skaza. Isté uľahčenie prináša až príchod Koháryovcov, konkrétne Štefana II., ktorý, uznajúc neúnosnú situáciu, niekoľko krát odpustil svojim poddaným časť povinností a podporoval založenie chudobincov, sirotincov či starobincov, pričom na dobročinnosť zanechal takmer celý svoj majetok, čo mu slúži ku cti... V hospodárskej sfére vďaka z celouhorského pohľadu najvýnosnejším žilám, rezkým bystrinám a zdanlivo nevyčerpateľnej zásobe dreva dominovala železiarska výroba. Tá stredoveká vyrastala z hlbokých koreňov, veď p. Frák napr. píše o jej počiatkoch už za keltských čias (tvrdí sa tiež, že na Muráni dodnes vidno keltský nápis). Kvitla však zrejme aj v období po prelome letopočtu, kedy sa o nadviazanie na staršie tradície snažili Kvádi a Jazygovia. Slovania po svojom príchode taktiež rozvinuli technológiu tohto odvetvia, ktorému sa darilo možno aj v časoch Veľkomoravskej ríše, hoci až do 13. storočia dôkazov 11 o nej niet a ani iní súčasní autori o ňom preto pred týmto dátumom nezmieňujú. Spočiatku sa ruda tavila v zemných pieckach, tzv. vlčích jamách. Zaujímavé je, že najstarší hámor v Uhorsku vznikol práve v gemerskom Štítniku roku 1344. Na prelome 14. – 15. storočia zavádzajú sa tzv. slovenské pece, zaisťujúce omnoho lepšiu využiteľnosť horniny a zvyšujúce jej naraz spracovateľné množstvo. Nastáva veľký rozmach gemerského baníctva – vyrába sa tu už 31% celouhorskej produkcie. Najväčšie ložiská sa nachádzali v Rákoši, Ratkovej a Ploskom, čo sa mi pošťastilo overiť nielen štúdiom materiálov, ale taktiež návštevou daných lokalít, kde (napriek snahe o ich opätovné využitie v 19. storočí) sú dodnes viditeľné hromady trosiek (gemerským nárečím zvaných strusky). Za pozornosť stojí konštatovanie, že sa miestni obávali zničenia hámrov a preto sa nezapojili do Dóžovho povstania. Pokiaľ sa jedná o vysoké pece, taktiež prvenstvo náleží Gemeru. Najstaršia z nich bola vybudovaná pri rieke Slanej (roku 1680) a patrila mestečku Dobšinej. Tým sa opäť výrazne skrátil čas, potrebný na tavbu, ale najmä došlo k skvalitneniu výslednej železnej hmoty. Zaujalo ma tiež konštatovanie, že František II. Rákoci objednával si práve z tunajších vysokých pecí liatinu používanú pri výrobe kanónov... Hoci údaje o činnosti cechov sú dosť medzerovité, podarilo sa mi zistiť, že sa na vysokej úrovni rozvinulo napr. spracovanie kože, výroba papiera, skla, vlnených a drevených výrobkov a pivovarníctvo. Poslednému sa ani nemožno čudovať – ako som čítal, existovali oblasti vínne a pivné. Navyše v tom období netiekla v mestách pitná voda – obyvatelia teda vraj už od batoliat pili buď zlatistý mok alebo nápoj kráľov. Množstvo dokumentov síce neodvratne pohltili plamene početných požiarov, no pokojne možno skonštatovať, že Rožňava, Jelšava a Štítnik patrili dlhý čas k centrám rozvinutej remeselnej výroby. Ostatné mestečká a dediny síce produkovali predovšetkým pre vlastné potreby a na uspokojenie dopytu najbližšieho okolia, no pre zaujímavosť uvádzam, že málokde v Uhorsku sa cechom darilo v toľkých malých sídlach ako tomu bolo v mnou skúmanom regióne. Istotne, šlo predovšetkým o tie základné – napr. kováči, mlynári, obuvníci, ale postačovalo to. Pokusy o zriadenie dielní „vznešenejších“ odvetví – ako napr. hodinárov, zvonolejárov, rukavičkárov sa nestretávali s veľkým úspechom... Valašská kolonizácia ostáva podnetným javom z celoslovenského hľadiska, preto je potešiteľné, že prvú zmienku o tomto obyvateľstve nachádzam práve na Gemeri v listine kráľa Žigmunda z roku 1426. Zo štúdii sa možno dozvedieť, že kým nemecké obyvateľstvo uprednostňovalo prácu v železiarstve a baníctve, slovenský živel sa venoval prevažne poľnohospodárstvu. Problematickou sa ukázala nízka bonita pôdy, ktorá už nedokázala uživiť mnohodetné rodiny, nakoľko pozemky sa neustále drobili. Dospelo to k zarážajúcemu stavu – 12 ak je prepočet p. Fráka, urobený na základe doposiaľ získaných informácii, správny, potom už roku 1672 až 62,8% roľníkov nevlastnila ani štvrtinovú usadlosť (6 – 8 jutár oráčin) a teda títo ľudia nedokázali uživiť ani vlastné rodiny (ale napr. Bronislaw Geremek uvádza ako existenčné minimum štvorčlennej rodiny 3 – 6 hektárov pôdy). Ďalšie schudobnenie obyvateľstva, zachytené aj v publikovaných súpisoch škôd, viedlo predstaviteľov mestečiek a dediniek k podaniu žiadostí o ich náhradu stolicou. Keďže tá uhradila priemerne len ¼ vyprosovanej sumy, niektorí radní (napr. z Ratkovej) radšej nežiadali o nič. Osobitne hodno spomenúť aj zaniknuté sídla – zväčša samoty či menšie železiarske osady. Podľa vlastných doterajších skromných poznatkov som dospel k záveru, že už pred rokom 1526 zaniklo až 37% dovtedy existujúcich gemerských sídel – buď pre vyčerpanie ložísk, slabý zdroj pitnej vody, neúrodnú pôdu či nepriaznivé politické pomery. Potvrdilo sa mi, že gemerský arcidiakonát jestvoval už v 12. storočí. Taktiež v oblasti pôsobili viaceré rády, spomenúť hodno napr. cistercitov a paulínov. Podľa regulí a vďaka súhlasu prvej z nich založili osadníci viaceré tunajšie obce, o pôsobení druhých sa vie pomerne málo, predovšetkým pokiaľ sa jedná o Jelšavu. Cenným prameňom ostáva register pápežských desiatkov (z rokov 1332 – 1337). Objavil som zaujímavý rozpor : hoci preniknutie reformácie do oblasti zastihlo katolícku hierarchiu skonsolidovanú, novej viere sa rýchlo podarilo získať si srdcia veriacich (hovoril som o tom s revúckou p. farárkou a ona tento fakt pripisuje skutočnosti, že evanjelickí duchovní si smú zakladať rodiny a tým sú ich problémy podobné starostiam ich „ovečiek,“ pričom sa domnieva, že podobné zblíženie s farníkmi nemôže katolícky kňaz nikdy dosiahnuť). Úspech konfesie však pripisujem nielen moháčskej katastrofe, ale takisto hľadaniu istôt v búrlivých časoch a podpore magnátov (okrem iných už viackrát spomínaných Bubekovcov). Aj keď aj sem prenikli nielen myšlienky kalvinizmu, ale tiež anabaptistov, sakramentárov či antitrinitárov a problémy prehlbovali takisto myšlienkové rozpory samotných stúpencov augsburského vyznania (pri katalogizácii archívu som natrafil napr. na knihu kázní Egidia Hunnia, doma považovaného za heretika), napokon sa uplatnila práve táto konfesia (mimochodom, dodnes sa k nej na Gemeri hlási asi 75% veriacich). Dozvedel som sa ďalšie zaujímavé podrobnosti o pôsobení Muránskeho bratstva. Ono aj napriek dočasnému rozpadu sformovalo sa znova – tento raz už natrvalo. Pošťastilo sa mi nájsť aspoň niekoľko dôvodov, ktoré viedli k uvedomeniu si potreby tesnejšej spolupráce evanjelických zborov. Pátral som po Roštárskych článkoch (1606), no doposiaľ neúspešne. Možno svetlo do temnoty mojej nevedomosti vnesie nahliadnutie do Protocolu Rimanovianum. Zaujalo ma, že Žilinská synoda (1610) na gemerský seniorát akosi pozabudla a jeho náboženskú situáciu musí riešiť palatín Turzo až 13 listinou z roku 1613, hoci v revúckom archíve som objavil odpisy listín, ktoré mu adresoval už o tri roky prv. Hoci nová konfesia prežívala vyše dvadsať rokov (cca 1622 – 1645) svoj zlatý vek, opäť som narazil na zaujímavý jav : po zmene podmienok, spôsobených predovšetkým príchodom Františka Vešeléniho a konvertovaním Márie Séčiovej a krásnohorských Andrášiovcov sa evanjelickí veriaci stiahli do ústrania, zachovávali si svoje presvedčenie a tajne svätili bohoslužby, trpezlivo čakajúc na príhodnejší čas. Nie sú mi známe nijaké prejavy nespokojnosti či násilnosti. Samozrejme stavovské povstania predstavujú výnimočnú situáciu – vtedy sa chopili svojej príležitosti a prevzali viaceré chrámy protistrany. Našiel som zmienku o tzv. gemersko – južnej superintendencii, ktorú mienil zriadiť František II. Rákoci či o skoršej snahe biskupa Pázmáňa vytvoriť gemerské biskupstvo. Oba tieto pokusy však skončili v mnou skúmanej epoche nezdarom. Túto sondu završujem zrušením samostatnosti Gemerskej superintendencie (1731). K otázkam, týkajúcim sa gemerského školstva objavil som ešte menej podkladov. Zistil som ale, že gemerské vzdelávacie inštitúcie majú korene už v 16. storočí (napr. Ožďany - 1510, Hucín - 1513), aj keď uznávam, že úroveň ostávala pomerne nízka. Podotýkam ale, že v približne rovnakom čase sa otvárajú brány škôl aj v susednom Malohonte (Tisovec – 1494, Hnúšťa – 1542). Obraz života v regióne by nebol úplný bez vykreslenia činnosti šľachtických a meštianskych rodov. Zameriavam sa na tie najvýznamnejšie (napr. Coburgovci, Holkovci, Kellnerovci, Ratoldovci...) s cieľom prebudiť záujem o ďalšie skúmanie ich pôsobenia. II. kapitola V legende o príchode Daxnerovcov do doliny Hrona po bitke pri Nikopole (1396) našiel som zrniečko pravdy, hoci nenachodilo sa ono v takých drievnych dobách. Členovia rodu tu podľa záznamov žili - v 17. storočí najmä v Brezne, Banskej Bystrici či Beňuši. Po rozhovore s p. Weisom, regionálnym historikom, vysvitlo, že kronikári nemysleli na dnešnú obec Hronec, no na tzv. Čierny Hronec, teda dnešný Čierny Balog, kde kedysi žilo – podľa jeho mienky - až 19 rodín s týmto menom. Navyše fond magistrátu mesta Zvolen, tiež spojeného s najstarším pôsobením rodiny, ostáva nespracovaný. V Štátnom archíve v Banskej Bystrici sa nachádza odpis listiny, ktorou Leopold I. povýšil Jeremiáša Daxnera a jeho synov a príbuzných do šľachtického stavu. Podľa mojich doterajších poznatkov existovali už po roku 1762 aspoň dve vetvy, staršia katolícka v Brezne a mladšia, evanjelická, v Tisovci. Príchod Mateja bude potrebné ešte presnejšie datovať. Navyše členovia tej tisoveckej prichádzajú už o takmer 60 rokov skôr na územie Gemera (1703 – Rožňava, neskôr napr. Nižná Slaná, Ožďany či Ratková). Tu musím poznamenať, že som sa pokúsil vniesť svetlo do 14 genealógie najstarších generácii, kde spôsobovalo zmätok predovšetkým opakovanie sa mien Daniel a Jeremiáš v každej z nich. V literatúre sa spomínajú aj takí nositelia tohto mena (napr. Krištof, richtár Brezna roku 1694), o ktorých staršie štúdie mlčia. Na základe štúdia spomienok Štefana Marka som zistil, že jeho otec, Ján, udržiaval kontakty s „príbuznými na Dolnej zemi“ bez bližšieho určenia miesta, kde by uvedení Daxnerovci mali žiť. Preto môj výskum smerujúci k zisteniu pôsobísk týchto vetiev ukázal sa ako rozsiahly a doposiaľ, žiaľbohu, poskytujúci len základné a navyše neraz protirečivé informácie. Možno ale povedať, že členov rodu nájdem na území dnešného Maďarska či Rumunska, niektorí sa pobrali za vzdelaním na územie dnešnej Ukrajiny či do Srbska, za prácou do českých krajín prípadne za chlebom do USA. Dokumenty o ich činnosti okrem iných uchováva tiež komorský, dvorský a domáci archív vo Viedni. Podrobnejšie informácie sa zachovali predovšetkým o posledných generáciách, čo zavinil aj požiar archívu v Nižnej Slanej, pri ktorom došlo k strate množstva cenných dokumentov o gemerských Daxnerovcoch. Dozvedel som sa, že tí z Nižnej Slanej sa považovali za osobitnú vetvu – ale bližšie informácie považuje pán Milan Šišmiš za stratené. Pretože informácie o Jurajovi Daxnerovi, jeho rodine a potomkoch sú už známejšie, venujem im iba stručnú zmienku. Túžil som pôvodne túto kapitolku uzavrieť už narodením Štefana Marka, brata Jurajovho, ktorému ako najvýznamnejšiemu výhonku daxnerovského kmeňa venujem osobitnú stať, ale pre úplnosť sa snažím – aj keď len heslovite – popísať udalosti v rodine až do súčasnosti. Pomáhajú mi pri tom odpovede na listy, rozposlané do jednotlivých obcí a miest, spojených s pôsobením rodiny a preto všetko, čo sa postupne dozvedám, zaznamenávam ta, kam tieto vzácne čriepky informácii miestne náležia, veriac, že sa napokon ukáže krásna mozaika spolu súvisiacich faktov, hoci zatiaľ javí sa mi dosť roztrieštene. V nepokojnom 20. storočí našli Daxnerovci nový domov vo viacerých slovenských obciach, kde ich pôvodne nebolo a tak sa pokúšam zistiť, odkiaľ pochádzajú, teda s ktorou vetvou sú spätí, hnaný túžbou dozvedieť sa čo najviac o koreňoch ich mohutného rodostromu. Fascinuje ma tiež tá skutočnosť, že hoci sa príslušníci rodiny, žijúci v rôznych kútoch niekdajšej monarchie prihlásili k trom rozličným konfesiám, nebránilo im to v čulých kontaktoch listovou formou, ako sa zmieňujem vyššie. Po spomínanej korešpondencii, ktorá by mohla vysvetľovať mnohé nevyjasnené otázky, či ozrejmiť netušené pokrvné väzby, stále svedomito pátram a nezanechávam nádeje... III, kapitola Načrtáva život a dielo tisoveckého rodáka Štefana Marka Daxnera. Usilujem sa zistiť, čo najpresnejšie životopisné údaje jeho súrodencov. Následne moja snaha smeruje k datovaniu 15 štúdia spomínanej osobnosti na jednotlivých školách (napr. gymnázium v Ožďanoch, Spišskej Novej Vsi či lýceum v Bratislave). Vďaka porovnaniu zdrojov odkryla sa predo mnou detailnejšie jeho blahodarná činnosť v rodisku v období 1842 – 1848 – či už spojená so zakladaním spolkov, organizovaním divadelných predstavení, alebo otvorením knižnice. Veľkú pozornosť venujem účinkovaniu Daxnerovmu v meruôsmych rokoch a to predovšetkým z troch dôvodov – rok 1848 sa mu stal takmer osudným, keď len o vlások unikol poprave v Plešivci a ešte prv priložil ruku k dielu pri formulovaní Žiadostí národa slovenského, roku nasledujúceho sa s vervou zapojil do činnosti dobrovoľníckych zborov. Pokúsil som sa vykresliť jeho následné vynútené striedanie pôsobísk (1850 – 1861), ktoré pomaly speje k úspešnému svojmu zavŕšeniu. V tomto období publikuje viacero zásadných článkov a pozornosť si zasluhuje predovšetkým Hlas zo Slovenska. Po preštudovaní literatúry sa mi trochu ozrejmili tiež politické náhľady Štefanove, no každopádne o to viac som pochopil, o akú rozhľadenú osobnosť sa jednalo. Cennou ostáva informácia, že spolu s Jánom Franciscim stál pri zrode Pešťbudínskych vedomostí. Následne sa snažím objasniť, za akých okolností došlo k ďalšiemu pamätnému kroku z jeho strany – totiž k vypracovaniu Memoranda národa slovenského. Prichádza ďalší skvelý moment – podanie pomocnej ruky pri založení Prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Dozvedel som sa, že mu činovníci Matice ponúkli miesto podpredsedu, to však odmietol – kandidoval totiž za poslanca do uhorského snemu, no márne (vo voľbách z roku 1863). Už sa mi podarilo vymedziť jeho pôsobenie v Debrecíne rokmi 1865 – 1872. Netušil som doposiaľ, že napísal proti preloženiu z Gemera protestný list samotnému cisárovi Františkovi Jozefovi I. Skúmal som jeho bezvýslednú snahu nechať sa presunúť inam, ktorá vrcholí žiadosťou o prepustenie zo štátnej služby pre chorobu a vyčerpanosť a návratom domov (1872). Jeho veľká chvíľa prichádza o dva roky neskôr, kedy sa so všetkých síl usiluje – pravda, opäť neúspešne – udržať pri živote Prvé slovenské gymnázium. Dočítal som sa, že prichádzajú ďalšie trpké okamihy – napr. vylúčenie syna Štefana z prešovského lýcea, skon Mateja Hrebendu, pozbavenie úradu jeho priateľa Záboja Laučeka či exkomunikácia z evanjelickej cirkvi, ktorá mu zrejme definitívne vzala vôľu žiť. Zistil som však, že vzdoroval osudu činorodosťou – napr. založením hasičského zboru v Tisovci a pošty v Revúcej, žiadosťou o vrátenie majetku Matice jej zakladateľom alebo pomocou živobytia zbavenému druhovi Karolovi Salvovi. Po stručnej zmienke o manželke a potomkoch dejateľových vyjadrujem sa ešte na základe doposiaľ zisteného o východiskách jeho názorov politických a cieľoch, ktoré svojou verejnou a publicistickou činnosťou sledoval, nakoľko bez nich by obraz uvedeného „najstatočnejšieho Slováka“ natoľko nevynikol. Na dôvažok zameriavam svoje úsilie na dejepisné náhľady 16 Štefanove, pretože aj im je načim venovať pozornosť – ako dosvedčujú viaceré štúdie, spomínané v prvej časti tohto skromného dielka. Fascinujú ma predovšetkým jeho demokratické myšlienky, pri ktorých formulovaní ho istotne ovplyvnil ideál Francúzskej revolúcie, ktorej odkaz si, pokiaľ mi je známe, mimoriadne ctil. Podobne jeho predstavy o reforme školstva majú, myslím, čo povedať i dnešnému človeku... IV. kapitola Najsamprv poukazujem za pomoci štúdii odborníkov v oblasti knižnej kultúry na podmienky, za ktorých možno hovoriť o bibliotéke. Dočítal som sa o význame mecenášstva nobility ako aj o typických znakoch šľachtickej knižnice obdobia osvietenstva, odlišujúcich ju od zbierky kníh v prostredí meštianskom. V stručnosti si všímam osudy knižníc vybraných významných rodov – zvolil som si zámerne tie, na ktoré už zamerali svoju pozornosť aj niektorí skorší bádatelia s cieľom ukázať možnosti ďalšieho výskumu v tejto oblasti. Na základe zväčša starších materiálov som v kocke poukázal na niektoré bibliotéky vznešených, vznikajúce na našom území v rokoch 1450 – 1885. Potvrdilo sa mi, že najväčšie škody utrpeli zbierky nielen pri chaose sprevádzajúcom zánik monarchie (1918) a prechode frontu (1945), lež takisto pri tzv. zvozoch (1949 – 1950). Preto sa v poslednom čase uplatňuje chvályhodná snaha nielen o záchranu tých zväzkov, ktoré sa zachovali, ale aj – čo je pochopiteľne úloha omnoho komplikovanejšia – o ich navrátenie do pôvodného fondu, čiže o rekonštrukciu niekdajšej podoby knižnice – tzv. pasportizáciu (v tomto ohľade náleží moja úcta p. Petrovi Sabovovi). Tiež podľa najnovších vyjadrení bibliografov problémom ostáva častá neexistencia originálnych katalógov, čo túto prácu ďalej komplikuje. Do tohto kontextu radím aj knižnicu, založenú Štefanom Markom Daxnerom v Tisovci. Pokúsil som sa vykresliť jej osudy aj po smrti zakladateľovej až do ničivého požiaru z roku 1936, no žiaľbohu, zatiaľ s malým úspechom. Rozčlenil som preto práce aspoň z hľadiska chronologického (podľa storočí na tlače 16. – 20. veku), jazykového (latinčina, maďarčina, nemčina, slovanské jazyky...) a predovšetkým žánrového (napr. antickí klasici, dejiny, právo či výchovoveda) a snažím sa, nakoľko viaceré bibliografické údaje v katalógu, spísanom roku 1970 chýbajú, tieto postupne doplniť vlastným bádaním.... 17 Kapitola I.: Stručný prehľad vývoja na Gemeri 1 v období stredoveku a ranného novoveku (cca 1000 - 1700) Všeobecné dejiny Privilegované vrstvy zohrávali významnú úlohu vo všetkých oblastiach niekdajšieho Uhorského kráľovstva. Inak tomu nebolo ani na Gemeri. 2 Po zániku Veľkej Moravy (907) sa aj toto územie, predstavujúce okrajovú časť Nitrianskeho kniežatstva, dostalo napokon pod žezlo arpádovských kráľov (krátko po roku 1018).3 Prenikli sem príslušníci maďarských kmeňov Kér a Keszi.4 Už začiatkom 12. storočia sa sformoval Gemerský komitát.5 Od druhej polovice tohože veku dochádza k vyňatiu územných celkov z kráľovského majetku, pričom tento proces končí v poslednej tretine 13. storočia, kedy nachádzam všetky miestne územné osídlenia v rukách súkromných vlastníkov. Panovníci nemali o toto územie príliš záujem, hoci oplývalo množstvom nerastného bohatstva a poskytovalo dostatok poľnohospodárskej pôdy. Minerály, tu sa nachádzajúce, nepatrili ale k vzácnym kovom a navyše tunajšie hospodárske centrá nedosahovali celokrajinskú úroveň. K najstarším osídleným územiam patrila Rimavská kotlina a majetky jobagiónov hradu Gemer. Na prelome 12. a 13. storočia sa k územiu stolice pripojila aj časť turnianskeho domínia.6 Už v tomto období sa nižšia šľachta dostala do závislosti od vyššej. Z tohto obdobia pochádza prvá zmienka o Gemerskej stolici (1209).7 Kraj mimoriadne ťažko zasiahol vpád Tatárov (1241 - 1242), veď práve ním preteká rieka 1 Hoci viacerí autori (napr. Frák či Gallo) automaticky pričleňujú ku Gemeru aj región Malohontu (s centrom v mete Rimavská Sobota), ja tak neurobím. K spojeniu oboch oblastí došlo totiž až roku 1803 a táto kapitola sa završuje rokom 1711. Ak by som písal o Gemeri - Malohonte, dopustil by som sa tým chronologického omylu. Spomínaní páni ale chybu neurobili, nakoľko svoj výskum ukončili až súčasnými pomermi v kraji. Cennou štúdiou o vznešených malohontských rodinách ostáva napr. SOKOLOVSKÝ, Leon. Šľachtické rody v Malohonte. In Najstaršie rody na Slovensku. Martin : Slovenská genealogicko heraldická spoločnosť pri Matici slovenskej, 1994, s. 120 - 128. 2 Miestni hovoria, že názov regiónu je odvodený od mongolského slova „gumur,“ čo značí „uhlie,“ ktorého tu možno nájsť dostatok, prípadne ho odvodzujú od mena rytiera Gumura, ktorému údajne Belo IV. daroval Gemerský hrad. 3 Anonymný notár kráľa Bela podmanenie Gemera kladie do doby príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny (895) a píše o ňom : „V tom čase knieža Arpád videl, ako je vďaka svojim bojovníkom vysoko vyzdvihnutý a dobre chránený a tak vyslal po vzájomnej porade množstvo bojovníkov, aby si podmanil ľud od hradov Gemer a Novohrad, a ak im bude šťastie priať, aby postúpili k českým hraniciam až po hrad Nitra.“ Viď : Anonymova kronika, I. 33 (preklad Vincent Múcska). 4 Podrobnejšie k tomu viď ILA, Bálint. Gemerská župa I. Dolné Sŕnie : Združenie evanjelikov augsburského vyznania Považského seniorátu, 2010, s. 64. 5 Ten sa postupne pretransformoval na Gemerskú stolicu, čoho hlavným dôvodom bolo získanie súdnej právomoci servientmi. Prehľad vývoja správy na slovenskom území až do roku 1785 načrtáva MESÍKOVÁ, Eleonóra. Vývoj územného a správneho členenia na Slovensku. In Politické vedy, 1998, ročník 11, číslo 3 - 4, predovšetkým s. 72 - 79. ĎURIANČIK, Jozef. Od komitátu po samosprávny kraj. In Banskobystrický permoník, 2006, ročník 4, číslo 4, s. 5 dopĺňa, že komitátov jestvovalo v Uhorsku za vlády Štefana I. 16... 6 Cenné informácie o najstarších dejinách stolice poskytuje : SKALSKÁ, Monika. Rod Ratoldovcov v dejinách Gemera do začiatku 14. storočia. In : Gemer-Malohont, 2009, ročník 5, s. 45-57. 7 Rozpad tzv. „veľkého Boršodu,“ od ktorého sa oddelili stolice Gemer, Serenč, Spiš, Turňa a Ujvár a tým sa územný rozsah Boršodu značne zmenšil, popisuje STEINHŰBEL, Ján. Uhorské kráľovstvo a Nitrianske kniežatstvo za Štefana I. In Historický časopis, 2000, ročník 48, číslo 1, s. 32 – 33. 18 Slaná, kde došlo k rozhodujúcej bitke medzi Belom IV. a chánom Ogotajom.8 Aby sa v budúcnosti predišlo takým veľkým škodám, nariadil monarcha výstavbu kamenných hradov. Následne (1243) pridelil panovník obrovské štítnické panstvo Detrikovi a Filipovi z rodu Ákošovcov. Jeho hranica bola vymedzená tokom rieky Hnilec až po jeho sútok so Smolnickým potokom. Došlo k sporu o Rozložnú a Šomkút medzi Zachovcami a spišským rodom Mariášiovcov. Druhí menovaní neuspeli a okrem spomínaných dvoch dedín, ktoré následne pripadli späť Detrikovi Ákošovi (najneskôr roku 1261), stratili aj Brzotín, ktorý pripadol Tekušovcom. Už Ondrej III. zákonmi z rokov 1291 a 1298 udelil nižšej šľachte autonómiu v rámci šľachtických stolíc. Na Gemeri patrili k najvýznamnejším sídlam Gemer, sídlo župy, Muráň9 a Jelšava. Mariášiovci sa samozrejme odmietali vzdať. Marek II. Mariáši 8 Dosť podrobne sa nešťastnej bitke venuje Rogeriova žalostná pieseň, I. 28 (preklad Miloš Marek), kde možno čítať : „A keď prišli k akejsi rieke, zvanej Slaná, ktorá tečie neďaleko mesta Jáger a vlieva sa do Tisy, zastavili sa tam a postavili tábor za mostom, priechodom cez rieku. Na moste umiestnili stráže, ktoré mali v noci bdieť. Tatári sa po prechode rieky rozložili pri nej na rovine. Keďže rieka bola veľká a blatistá, neverili, že bez mosta by niekto mohol prejsť na druhý breh. Kráľ medzitým povzbudzoval svojich vojakov, aby sa v bitke statočne držali, vojenským veliteľom osobne dal do rúk množstvo zástav. Uhri však mali všetko toto na posmech, spoliehajúc sa na množstvo, do boja im však z hore uvedených dôvodov chýbala srdnatosť a mužnosť. Chceli totiž, aby kráľ zahynul a aby potom sami boli vo väčšej obľube, presvedčení, že táto pohroma je len čiastočná a nezasiahne všetkých, iba niektorých. Počuli totiž, že v Uhorsku sa to často stávalo. Kumáni totiž prišli náhle, istú časť krajiny zničili, prv, než sa Uhri zhromaždili, dávajúc sa rýchlo na ústup a zavše to isté robili aj Uhri v Kumánsku. Ale nie takto, pretože tie posledné udalosti sa z tými prvými vôbec nezhodovali. Napriek tomu stavali každú noc na stráženie vojska tisíc vojakov. Čo k tomu ešte treba dodať? Tatári našli brod ďaleko od vojska a jednej noci všetci prešli cez rieku, na úsvite obkľúčili kráľovo vojsko a začali naň strieľať šípy ako krupobitie. Uhri, keďže boli týmto zamestnaní a ich ľstivosťou nachytaní, keď ozbrojenci vyskakovali na svoje kone, vojaci nemohli nájsť svojich veliteľov a velitelia svojich vojakov, a keď sa púšťali do boja, púšťali sa doň vlažne a lenivo. Tak husto ich Tatári zasypali šípmi, že tvorili akoby tieň nad bojovníkmi a ako sa chrobáky a kobylky spoločne ženú vzduchom, podobne lietali aj ich šípy. Zásahom šípov však mohli Uhri len ťažko odolávať, vracali sa preto späť za líniu vojska. Kráľ tak nemohol zoradiť bojový šík. Ak šli Uhri do boja pomiešane a z každej strany, Tatári šli proti nim so šípmi a donútili ich vrátiť sa za líniu vojska, takže z prílišnej horúčavy a veľkej tiesne na nich doľahla taká únava, že kráľ a kaločský arcibiskup sa s úzkosťou obávali ďalšieho osudu bitky, keďže nemohli ani hrozbami, ani lichotením a povzbudzovaním vyslať ďalších ľudí do boja, ktorí boli od rána až do poludnia v tiesnivom položení. Napokon, keď sa už zdalo, že odpadnú, vojvoda Koloman, kráľov brat, so svojimi ľuďmi, ktorí boli doteraz v hlbokej defenzíve, zviedol nemilosrdný boj z jednej strany vojska a vydržal s nimi bojovať dlhú časť dňa, a kým veril, že zvyšná časť vojska mu pomôže, bol sklamaný. Lebo keď sa zdalo, že do boja zasiahne početná časť vojska z druhej strany, nielenže napokon do boja nešli, ale Tatárom, dobrovoľne trochu sa rozostúpiac, nechali priechod cez svoj stred bez akejkoľvek streľby šípov. Preto mnohí a mnohí Uhri, ovládnuc túto cestu, z vojska utekali. A v čím väčšom počte touto cestou prechádzali, tým širšia sa im zo strany Tatárov ponúkala a v takomto boji nebolo medzi nimi nijakého kriku alebo slov. Zatiaľ čo sa kráľ nazdával, že pôjdu do bojovej zrážky, oni sa dávali skôr na útek ako do boja. Tatári, čakajúc na kráľovo vojsko, sa nijako nepohli. A keď už bolo zrejmé, že na mnohých miestach kráľovskému vojsku hrozí koniec, kráľ, nimi nepoznaný, s hŕstkou svojich vojakov ušiel smerom do lesa.“ Anonymný autor tzv. Dubnickej kroniky, I. 124 udalosti venoval letmú zmienku (preklad Július Sopko): „V roku od narodenia Pána tisíc dvesto štyridsiatom prvom počas panovania tohto kráľa Bela vpadli do uhorskej krajiny s päťstotisíc ozbrojencami Mongoli čiže Tatári. Kráľ Belo sa s nimi stretol v boji pri rieke Slaná, kde ho premohli. V bitke zahynulo takmer celé vojsko krajiny. Sám kráľ Belo ušiel k moru, kam ho Tatári nemilosrdne prenasledovali.“ 9 Prvá zachovaná zmienka o ňom pochádza z 11.5.1271, kedy ho uhorský mocnár Štefan V. daroval za dlhoročné služby krajinskému sudcovi Mikulášovi. Znenie donačnej listiny citujem z : MARSINA, Richard et al. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov III. V kráľovstve svätého Štefana. Vznik uhorského štátu a čas arpádovských kráľov. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2003, s. 226 - 227 (dokument č. 112) : „Štefan, z Božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Ramy, Srbska, Haliče, Vladimírska, Kumánska a Bulharska, všetkým verným Kristovi, ktorí nazrú do tejto listiny spásu v Štedrom Darcovi Spásy. 19 získal späť Brzotín – vyženil ho od Tekušovcov (pred 1287), Batiz získal panstvo Gemer (1291) a Mikuláš sa zúčastnil vymedzenia hraníc Rožňavy po tom, čo mesto pripadlo ostrihomskému arcibiskupovi (1293). Vybudovali tiež opevnenie na mieste dnešného hradu Krásna Hôrka (krátko pred rokom 1300). Uvedený rozmach im umožnilo pravdepodobne upadnutie Ákošovcov do nemilosti arpádovských monarchov v druhej polovici 13. storočia. V tom čase (1298 alebo 1299) však kvôli dlžobe stratili Jelšavu a polovicu osady Králik v prospech Ota z rodu Balog. Nasleduje dlhodobý súdny spor o brzotínske panstvo so štítnickou vetvou Ákošovcov (s prestávkami sa konal v rokoch 1311 – 1489),10 no Mariášiovci si ho beztak napokon udržali. V listine s prvou zmienkou o hrade Krásna Hôrka (1329) vidno, že okrem spomínanej brzotínskej existovala aj krásnohorská vetva rodu. Hoci o prítomnosti Pečenehov v regióne niet priamych správ, mohla by o nej svedčiť informácia, že na Spiši ešte na začiatku 14. storočia nazývali kopijníkov gemerskí strážci 11 a taktiež toponymum bessenyó kászaló na území obce Gemerský Jablonec. 12 Podobne otázna ostáva prítomnosť Valónov na spomínanom území, hoci sa možno oprieť o názov sídla – Valice.13 O súperení Karola Róberta s oligarchami v skúmanom regióne nemám správ, snáď s výnimkou informácie, že tadiaľto prechádzalo vojsko Matúša Čáka pri ťažení do Abova (na jeseň 1312),14 no pošťastilo sa mi zistiť, že na konci tohto obdobia (1321) sa Muránsky hrad Znením tejto listiny chceme dať na vedomie všetkým, že keď sme my ešte za vlády nášho najdrahšieho otca kráľa Bela (IV., pozn. JJ) slávnej pamäti, spravovali Sedmohradské vojvodstvo a trpeli sme, hoc aj nezaslúžene, veľké prenasledovania od tohože nášho najdrahšieho otca, náš milovaný a verný Mikuláš, sudca nášho dvora, šomodský župan, ktorý bol vtedy u nášho otca sriemskym županom, sa so svojej župy v čase nášho prenasledovania umiestnil k nám aj s veľmi statočnou čeľaďou aby nám mohol preukazovať vernosť a poskytovať služby, neveľmi sa strachujúc nad stratou a zničením svojich majetkov za Drávou a pred Drávou, ako aj odtrhnutia sa od všetkých svojich majetkov, o ktoré bol potom napokon týmže našim najdrahším otcom olúpený. Tento komes Mikuláš sa preslávil a žiaril mnohými a rozličnými skutkami vernosti a aj v mnohých našich (vojenských) výpravách získal mnohé chválitebné zásluhy za služby vykonané pred očami nášho majestátu ako horlivý rytier : za svoje toľké veľké a významné zásluhy vernosti a služieb (už dávno) mal byť od kráľovskej vznešenosti odmenený trvácimi (darmi) či večitými donáciami. Aspoň na akési vynahradenie jeho služieb udeľujeme, dávame, darujeme tomuže komesovi Mikulášovi, jeho dedičom a nástupcom jeho dedičov natrvalo do neodvolateľnej držby isté majetky a to Ferró pri rieke Hornád, Inancs s dedinami k nim patriacimi, podobne Heveš s dedinami k nemu prislúchajúcimi, ako aj majetok Jelšava spolu s hradom Muráň, všetky so všetkými k nim patriacimi náležitosťami, dodatkami, okoličostňami a úžitkami. Aby teda úkon tohto nášho darovania či udelenia nadobudol silu ustavičnej stálosti, dali sme tomuto komesovi Mikulášovi túto listinu, potvrdenú silou našej dvojitej pečate. Dané magistrom Benediktom, aradským prepoštom, našim milovaným a verným podkancelárom nášho dvora, roku Pána 1200. sedemdesiateho prvého, piaty deň pred idami mája, kraľovania nášho roku prvého.“ 10 Za kvalitnú štúdiu k tomuto sporu považujem BENKOVÁ, Eva. Prítomnosť Mariášiovcov na Gemeri v kontexte súdneho sporu s Bubekovcami a pánmi zo Štítnika o majetky panstiev Brzotín a Krásna Hôrka. In Historia nova, 2010, ročník 1, číslo 2, s. 32 – 52. 11 Maďarský historik BALASSA, Zoltán. Dva národy v jednej domovine. Buffalo - Toronto, Editura Mathias Corvinus, 2004, s. 17 však oponuje, že šlo o „maďarských kopijníkov.“ 12 Podrobnejšie k tejto otázke viď MAREK, Miloš. Pečenehovia a Uzi na Slovensku. In Historický časopis, 2003, ročník 51, číslo 2, s. 205. 13 Vyslovuje sa o nich MAREK, Miloš. Románske obyvateľstvo na Slovensku v stredoveku (Valóni, Francúzi, Taliani, Španieli). In Historický časopis, 2004, ročník 52, číslo 4, s. 618. 14 Zmieňuje sa o ňom LUKAČKA, Ján. Matúš Čák Trenčiansky a jeho familiarita. In Historický časopis, 2003, ročník 51, číslo 4, s. 594. 20 spomína ako spustnutý. Filip Druget, verný mocnárov spojenec v uvedenom zápase o moc,15 získal za odmenu okrem ďalších šiestich aj županstvo tejto stolice (1322). Gemerskí zemania získali právnu istotu a silnejšie sebavedomie tzv. avicitným zákonom (1351), ktorý vyhlasuje rovnosť práv šľachty ako privilegovanej spoločenskej vrstvy. Postupným drobením majetku dedením sa zriedkavo medzi zemanov dostali aj niekdajší členovia vyššej šľachty, ktorým razom ostala vo vlastníctve už len jedna celá dedina. Preto pracovali v kráľovskej či úradnej službe, prípadne chránili pohraničné pevnosti. Samotní zemania sa rozčlenili na tri skupiny : jedna prišla úplne o všetko, druhá sa začlenila do služieb bohatším v hodnosti familiárov a tretia, tzv. armalisti,16 či kurialisti (na majetkoch cirkvi predialisti) sa snažila udržať si maličký majetok, prípadne šlo o poddaných, ktorí získali šľachtictvo za verné služby. Keďže však nedisponovali dostatkom prostriedkov, pri vyhlásení insurekcie šli do bitky ako ľahká jazda.17 Zaujímavým dokumentom je listina z roku 1357, v ktorej sa nachádza prvá písomná zmienka o Revúcej a Muránskej Dlhej Lúke.18 15 Túto informáciu poskytuje DJURA, Hardi. Okolnosti príchodu a etablovania sa Drugetovcov v Uhorsku. In Ružomberský historický zborník, 2008, ročník 2, s. 59 – 65. 16 O dôležitosti potvrdenia udelenia erbu kráľovskou listinnou - armálesom sa v komentári ku IX. kapitole spisu Bartola de Saxofferata Traktát o znameniach a erboch (najstaršom diele o teórii heraldiky vydanom roku 1356) nazvanej Je potrebné mať erb potvrdený panovníkom, pretože má prednosť pred inými erbmi a jeho používanie nemôže byť nikým zakázané, hovorí „Je fakt, a môžeme ho doložiť mnohými príkladmi, že najstaršie rodové erby, ale aj mnohé mestské erby z 13. storočia nikdy neboli udelené, resp. neboli udelené listinou. Napriek tomu sa používali po stáročia, ich vlastníci sa nikdy neusilovali o ich dodatočné potvrdenie erbovou listinou, a pritom ich každý rešpektoval. Iným rodom či mestám, ktoré dosiahli určitý význam až v 14. storočí a neskôr, z prestížnych dôvodov veľmi záležalo na potvrdení erbu kráľovskou listinou - armálesom.“ Dielo vyšlo v slovenskom preklade : SAXOFERRATO, Bartolus de. Traktát o znameniach a erboch. Bratislava : Veda, 2010, 200s. 17 Postavenie drobnej a strednej šľachty rieši : LUKAČKA, Ján. Stredná a nižšia šľachta na Slovensku koncom stredoveku. In : Zemianstvo na Slovensku v novoveku. Časť 1. [Ed.]: Kovačka, Miloš - Augustínová, Eva - Mačuha, Maroš. Martin, Slovenská národná knižnica, 2009, s. 14-18. 18 Monika Skalská jej hodnovernosť spochybňuje z nasledujúcich dôvodov : 1. sú tu podozrivo uvedené sídelné názvy, v takejto podobe sa v danej dobe nepoužívali 2. príslušník vysokej šľachty Ján z Rožkovian by zrejme nezastával funkciu kastelána takmer bezvýznamného hradu Muráň v čase, keď tento nebol využívaný a panstvo spadalo pod správu hradu Jelšava, navyše v období, keď spomínaný Ján zastával vysoké funkcie na kráľovskom dvore 3. je nelogické, aby sa Ján odvolával na 62 rokov staré uistenie Dominika z rodu Ratold o zachovaní práv obyvateľov daných obcí, keď práve v údajnom roku spísania listiny uvažoval zrejme Juraj z tohože rodu o ich predaji Bubekovcom, čím by sa mohli uvedené práva dostať do ohrozenia 4. Leustach, syn Marcela, pochádzal podľa dokumentu z rodu Örsovcov a Dominik, syn Rolanda z rodu Ratoldovcov, no je známe, že Ratoldovci vlastnili panstvo najneskôr od roku 1321 a takéto osoby sa nespomínajú v nijakých iných dokumentoch a ani nezapadajú do genealógie spomínaných rodín 5. územie, o ktoré sa spomínaní páni hádali, ležiace na pomedzí chotárov obcí, by bolo dvoj – či trojnásobne zálohované, čo nepôsobí dôveryhodne 6. o kaplnke, zasvätenej Panne Márii, ktorá mala na danom území stáť, sa nezmieňujú nijaké pramene Podrobnejšie sa rozboru tohto dokumentu venuje SKALSKÁ, Monika. Jelšava a jelšavské panstvo v stredoveku. K osídleniu severného Gemera. Martin : Matica slovenská, 2009, s. 219 – 232. 21 Keď vymrela turnianska vetva Tekušovcov (1406), jej majetky, medzi nimi tiež gemerské obce Silica a Silická Jablonica, neoprávnene zabral kráľ Žigmund Luxemburský. Bojov s husitmi v Čechách a na Morave sa zúčastnilo aj viacero Gemerčanov (mocnár povolal z 28 stolíc spolu 3475 jazdcov a viacerých šľachticov19) a je známe, že medzi popredných dvoranov kráľa Žigmunda, ktorý svojho pána sprevádzal aj na kostnickom koncile, patril tiež Peter Bubek,20 syn palatína Dietricha,21 z Plešivca a taktiež kanonik Ladislav zo Štítnika.22 Významný gemerský hrad Hajnáčku vlastnil od 15.7.1439 ostrihomský arcibiskup Juraj 19 Z gemerských obcí pochádzali títo privilegovaní, bojujúci proti „kališníkom“ na Morave a v Čechách : a) na Morave sa súperenia s husitmi zúčastnili : Peter z Hangony a Mikuláš z Chanavy b) v Čechách sa do bitiek zapojili : Štefan z Csobanky, Mikuláš Hus zo Šánkoviec, už spomínaní Peter z Hangony a Mikuláš z Chanavy a neznámy šľachtic z Bašty Takéto informácie poskytuje : LYSÝ, Miroslav. Uhorská šľachta a protihusitské vojny. In Vojenská história, 2007, ročník 11, číslo 3, s. 39-54. 20 Iný člen rodu, Imrich, pôsobil ako prior jeruzalemského rádu sv. Jána (tzv. johanitov v rokoch 1382 - 1403), no nakoľko sa zapojil roku 1401 a 1403 do povstania proti mocnárovi Žigmundovi Luxemburskému, tento post stratil, čo sa možno dočítať v : DVOŘÁKOVÁ, Daniela. Rytierska kultúra v živote uhorskej šľachty na prelome 14. a 15. storočia. In : Historický časopis, 2002, ročník 50, číslo 4, s. 569-585. O erbe rodiny – dvojkríži, z ktorého vyrastajú palmové listy - sa zmieňuje VRTEL, Ladislav. Dvojitý kríž – k problému recepcie a transfrmácie. In genealogicko – heraldický hlas, 1993, ročník 3, číslo 2, s. 15 s poznámkou, že sa jedná „o transformáciu panovníckeho symbolu do symbolu rodového. Vždy však ide o istú modifikáciu symbolu, pretože erb musí spĺňať istú identifikačnú funkciu.“ 21 Dietrich Bubek zastával túto funkciu v rokoch 1397 - 1402. V diele BARTL, Július et al. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov V. Prvý cisár na uhorskom tróne. Slovensko v čase polstoročnej vlády uhorského, českého, lombardského a nemeckého kráľa Žigmunda Luxemburského, syna Karola IV. Bratislava : Literárne informačné centrum 2001, s. 109 (dokument č. 55) sa nachádza jedna ním vydaná listina, dosvedčujúca nerytierske správanie niektorých šľachticov, v ktorej stojí napísané : „My Detrik Bubek z Plešivca, palatín Uhorského kráľovstva, oznamujeme touto listinou, dávajúc najavo všetkým, ktorých sa to týka, že Mikuláš, zvaný Nosatý zo Suchej, náš bývalý kastelán na hrade Veľký hrad v Liptovskej župe, ktorého sme tam ustanovili, v čase zrieknutia sa kastelánskej hodnosti všetky potraviny a obilie, ako aj ostatné druhy pokrmov, ktoré boli v tom čase na hrade, úplne premárnil a rozdelil. Časť týchto potravín predal a ďalšiu časť márnotratne obrátil na úžitok niektorých svojich ľudí, čím spôsobil spomínanému hradu veľkú škodu. Keďže nechceme tento hanebný čin zmieneného Mikuláša Nosatého jednoducho prehliadnuť či ignorovať, ďalšiemu nášmu kastelánovi spomínaného hradu Mikulášovi z Putnoku aby z vecí a majetkov predchádzajúceho kastelána, kdekoľvek ich nájde, vzal potraviny v takom množstve, koľko ich on v čase svojho odchodu z hradu rozpredal a rozdelil. Nato spomínaný Mikuláš z Putnoku ako horlivý vykonávateľ našich príkazov vzal akéhosi jeho koňa, čím svojim spôsobom konal v súlade s našimi príkazmi, predal ho a za utŕžené peniaze nakúpil potraviny pre potreby hradu. Na pamiatku tejto záležitosti a na ospravedlnenie predchádzajúceho konania Mikuláša z Putnoku sme na jeho ochranu prikázali vyhotoviť túto našu listinu. Dané v Edelene v stredu pred nedeľou Judica roku Pána1402.“ Taktiež zo Štítnika pochádzal aj istý Žigmund, ktorý sa roku 1414 nemohol dopraviť na hodnoverné miesto v Jasove - dôvodom bola choroba, pravdepodobne seknutie v krížoch, monarcha preto ustanovil, aby zložil prísahu doma, ale svedkovia mali prísť, ako bolo stanovené, pred jasovský konvent. Tak uvádza : DVOŘÁKOVÁ, ref. 20, s. 584. 22 Ich účasť na monarchovom sprievode dosvedčuje diplomatár obsahujúci listiny zatiaľ z obdobia 1387 - 1423, teda Zsigmondkori okleveltár, zväzok VI., č. 822 a č. 833. Ťažko povedať, či sa aj títo dôstojní páni zúčastnili na neprístojnostiach, ktoré údajne vyvádzali sprievodcovia cisára a kráľa Žigmunda Luxemburského a či sú chýry, zachytené kronikárom Ulrichom Riechenthalom v Kostnickej kronike, napr. I. 50 (preklad Mária Papsonová) vôbec pravdivé. Text znie nasledovne : „Po tých troch dňoch opustil náš pán kráľ i s kráľovnami dom U rebríka a odišiel do kláštora Petershausen, kde zotrval dosť dlho. Hovorilo sa, že sa tak stalo preto, lebo pre veľké nezhody nechcel svojich uhorských dvoranov ponechať v meste. Všade totiž zaobchádzali s ľuďmi hrubo a mysleli si, že sa tu môžu správať ako vo svojej krajine. To im však Švábi s Nemcami neboli ochotní trpieť. Preto sa kráľ s Uhrami presunul za Rýn, lebo chceli byť čo najbližšie svojmu kráľovi. Tak ich vzal do Petershausenu a prikázal im, aby zostali tam. Keď chceli aj tam vyvádzať, dostali od mešťanov Petershausenu výprask a potom to na istý čas ustalo.“ 22 z Pavloviec, muž, ktorý korunoval Albrechta Habsburského.23 Región neobišli ani dlhoročné boje medzi Jánom Jiskrom a Jánom Huňadym, počas ktorých bol roku 1441 zničený hrad pri Rožňave24. Na Muránskom hrade stretol sa krátko pred bitkou pri Lučenci (1451) Ján Jiskra s Petrom Aksamitom. Do spomínaného stretu verboval vojakov z celej Muránskej doliny.25 Matej I. Huňady, zvaný Korvín sa zmocnil hradu Gemer hneď na počiatku svojej vlády (1458) a nechal ho rozrumiť. Na monarchov príkaz opanoval Štefan Zápoľský Muránsky hrad (1461 a 1469), významnú pevnosť bratríkov (sídlili tu asi od roku 1450 a znovu od 1465).26 Za vlády Vladislava II. Jagelovského a jeho syna Ľudovíta stúpol význam drobnej šľachty. Tá sa pokúsila zbaviť sa bremena vojenskej služby a odmietala platiť dane, mýta a clá. Po moháčskej katastrofe rozšírili rady gemerskej nobility viacerí prisťahovalci. V čase protitureckých bojov a protihabsburských povstaní sa krutosť pomerov odrazila aj na správaní sa ľudí bez ohľadu na ich spoločenský status, nižšiu a strednú šľachtu teda nevynímajúc. Aj jej príslušníci totiž dosť často figurujú v súdnych zápisoch o nactiutŕhaní, ublížení na zdraví, prípadne usmrtení. Možno sa dočítať, že poznatky o pozemkoch jednotlivých obcí či zemanov tvorili súčasť výchovy. Privilegovaní totiž často doslovne chápali právo na udržanie si majetku a na ozbrojený odpor, pričom fyzické útoky sa stali sprievodným javom majetkových sporov. Toto správanie je v protiklade so snahou vyrovnať sa životným štýlom vyššie postaveným členom nobility. Navyše sa prejavila neochota členov starobylých rodov27 zúčastňovať sa na správe stolice. Veď stolice vznikli z popudu strednej a drobnej šľachty, no už v 16. storočí musela byť účasť zemianstva na generálnych kongregáciách 23 Jeho skon zaznačila vo svojich Spomienkach aj Helena Kottanerová (vyšli v preklade Márie Papsonovej). 24 Udalosť spomína poľský kronikár Ján Dlugosz v dvanástej knihe Kroník slávneho poľského kráľovstva, citovanej v : LUKAČKA, Ján et al. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VI. Osudy Slovenska od Albrechta Habsburského do tragickej bitky pri Moháči roku 1526 s prihliadnutím na začiatky renesancie v čase vlády Mateja Korvína. Bratislava : Literárne informačné centrum 2004, s. 196 (dokument č. 1 v druhej časti). Kronikár teda o poľských vojakoch a ich pôsobení píše : „Preto keď baróni s týmito vybranými a vynikajúco vyzbrojenými vojakmi prišli do Budína, kráľ Vladislav ich milostivo prijal a Uhri ich veľmi obdivovali, vážiac si ich vernosť, náklonnosť a stálosť voči vlastnému kráľovi a že ich vojenské posily priniesli toľko sily kráľovi Vladislavovi. Na kráľov príkaz sa všetci vybrali dobýjať Rožňavský hrad. Česi vytlačili z nich mnohých Uhrov a zaberali ich majetky. Za pár dní ho dobyli a všetkých Čechov tam chytených rozsekali a pozabíjali.“ 25 Na pôsobenie Jiskru a Valgatu upriamuje pozornosť : HLODÁK, Pavol, ŽILÁK, Ján. Panstvo Muráň – hospodárske dejiny. Kalinovo : Kermat s.r.o., 2006, s. 10- 11 prípadne : DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách I. Od Samovej ríše po vznik stálej armády. Bratislava : Perfect, 2005, s. 59 – 67. 26 Zaujímavosťou ostáva, že roku 1954 boli v Chvalovskej jaskyni (neďaleko rovnomennej gemerskej obce) objavené falošné denáre práve z čias vlády Mateja I. a v jednej z jaskýň Drienčanského krasu roku 2012 (výskum stále pokračoval, preto ju autor presnejšie nemenoval) zasa kvarting a parvy Žigmunda Luxemburského, medený denár Albrechtov i postriebrené medené denáre Mateja I. spolu s razidlom. Píše o tom SOJÁK, Marián. Falšovanie mincí na konci stredoveku s dôrazom na Spiš a Gemer. In Biatec, 2012, ročník 20, číslo 5, s. 22 – 25. 27 Množstvo cenných informácii o skúmaní dejín rôznych typov rodov poskytuje ŠIŠMIŠ, Milan et al. Príučka ku genealogickému výskumu na Slovensku a v slovacikálnom zahraničí 1. Martin : Slovenská genealogicko - heraldická spoločnosť, 2004, 245s. a tenže Príručka ku genealogickému výskumu na Slovensku a v slovacikálnom zahraničí 2. Martin : Slovenská genealogicko – heraldická spoločnosť, 2009, 265s. 23 zabezpečovaná pokutami.28 Zaujímavé však je, že si privilegovaní pokúšali uplatňovať svoje výsady na úkor mesta, v ktorom žili. Dovážali tovar, s ktorým tu bez povolenia mýta a cla obchodovali. Na Gemeri sa objavili spory s ľuďmi s modrou krvou napr. v Jelšave a Rožňave.29 Krátku chvíľu patril Muránsky hrad rodu z Tornale, Tornalyaiovcom.30 Tí ho odkúpili od Zápoľských, súc najbohatšími pánmi v regióne v danom okamihu. (1527). Pamätnou a mnohými legendami opradenou ostáva prítomnosť šľachtica Mateja Bašu z Čoltova na Muránskom hrade (ovládal ho v rokoch asi 1535 – 1549). Nakoľko náležal k blízkym príbuzným predčasne zosnulého Jakuba Tornalyaia (opustil časný svet roku 1535), pripadla mu úloha postarať sa o výchovu jeho maloletého (štvorročného) syna Jána, toho však poslal do Poľska k Jánovi Tarnovskému, kde sa stopy po ňom záhadne strácajú, rod vymiera po meči a Bašo sa stáva na Muráni zvrchovaným pánom. Okrem toho, že podnikal lúpežné nájazdy nielen do gemerských obcí, lež aj na Spiš (vyplienil ho už roku 1530) 31 a do Malohontu, dokázal si najať do svojich služieb viacerých Poliakov, Valachov či Rómov – tým údajne v pevnosti vyčlenil osobitnú baštu, tzv. cigánsku. Keďže sa dopúšťal mnohých neprávostí (napr. raboval, razil falošné mince, lúpil v kostoloch...), napokon ho snem po obžalobe ostrihomského arcibiskupa vyhlásil za škodcu krajiny (1548) a nasledujúceho roku za pomoci španielskych diel a vďaka podpore Františka Bebeka (takisto lúpežného rytiera32) padla pevnosť do rúk cisárskeho generála Salma. Bašov život následne vyhasína úderom meča levočského kata. Turci prenikli do regiónu po vybudovaní vlastnej pevnosti - Sobôtky (1554). Územie pripojili k fiľakovskému sandžaku. Nakoľko František Bebek 33 nielenže niekoľko krát zmenil stranu a klonil sa raz k Ferdinandovi, inokedy k Jánovi Zápoľskému, lež 28 Takúto nelichotivú situáciu načrtáva : MARTINICKÝ, Miroslav. Poznámky ku kríze zemianskeho stavu v 16. a najmä v 17. storočí. In Zemianstvo na Slovensku v novoveku. Časť 1. [Ed.]: Kovačka, Miloš - Augustínová, Eva - Mačuha, Maroš. Martin, Slovenská národná knižnica 2009, s. 31-50. Hoci sa autorov výskum týka Trenčianskej stolice, domnievam sa, že aj na Gemeri bola situácia podobná. 29 Nemám vedomosť o tom, že by sa do podobných roztržiek zamiešali tisoveckí alebo breznianski Daxnerovci, no podnetnou štúdiou je napr. BERNÁTOVÁ, Viera : Armalista je viac ako mešťan? In Zemianstvo na Slovensku v novoveku. Časť 1. [Ed.]: Kovačka, Miloš - Augustínová, Eva - Mačuha, Maroš. Martin : Slovenská národná knižnica, 2009, s. 313-316. 30 Ako píše KOLLÁR, Miroslav. Pevnostné stavby v rodových erboch na Slovensku. In Genea logicko - heraldický hlas, 2001, ročník 11, číslo 1, s. 20, „hlavnou figúrou ich erbu bola veža,“ navyše šlo o tzv. hovoriaci erb, teda znamenie vyjadrovalo v niektorom jazyku meno rodu, v tomto prípade v maďarčine – torony, po slovensky turňa znamená veža... 31 Uvedený rok uvádza VALACH, Július. Pamäti jelšavské a muránske. In : Obzor Gemera, 1988, ročník 19, č.1, s. 49. 32 Údajne sa postavil proti Bašovi, pretože mu prekážala jeho snaha vytvoriť z Muránskeho hradu centrum vlastnej domény. Tá by ale ohrozovala gemerské panstvo Bebekovcov s hlavným sídlom na Krásnej Hôrke. Ešte počas obliehania si Matej kládol podmienky – žiadal od Salma, aby mu udelil milosť, daroval hrad do doživotnej držby a vyplatil žold posádke. Keď Muráň padol, Salm nechal okrem hlavného vinníka popraviť ďalších trinásť lúpežníkov, medzi nimi aj dvoch Matejových bratov – Martina – zvaného kvôli hrbu na chrbtici Pukeľ a Demetera – prezývaného Samson... Podrobnejšie k tomu nahliadni FERKO, Miloš. Lúpežní rytieri na Slovensku. Časť 1. Bašovanie Bašovcov na Muráni. In Historická revue, 2001, ročník 12, číslo 8, s. 8 – 9. 33 Nakoľko Bebekovci patrili k silným rodom, stručne sa o nich vyslovujem na s. 11. 24 správal sa aj ako lúpežný rytier, viedenský dvor nechal obsadiť ním ovládaný hrad Krásna Hôrka (1556). Nespokojný František sa následne obracia o pomoc k sultánovi a nasleduje ničivý vpád osmanských síl. Tie získali nielen spomínaný hrad, ale pustošili od Rožňavy až po Muránsku Zdychavu.34 Onedlho (1560) sa neúspešne pokúsili zmocniť Hodejova. Ich postup síce zastavil generál Lazar Schwendi35 (roku 1566), kedy získal späť Gombasek, Krásnu Hôrku, Plešivec a Sobôtku, no nepriateľovi sa čoskoro podarilo zničiť hrad Putnok a opäť obsadiť Sobôtku (1567). Hoci osmanské voje utrpeli prvú vážnu porážku v spomínanej oblasti už o tri roky nato (1570), vynahradili si to rozrumením hradu Hodejov (1571) a viacerými lúpežnými výpravami (napr. do Rožňavy 14.3.1573),36 z ktorých najpamätnejšou ostáva pravdepodobne podpálenie Dobšinej (1584).37 V období pätnásťročnej vojny (konkrétne roku 1593) cisárski zabrali okrem iných opevnení aj Hajnáčku a už viackrát spomínanú Sobôtku, stredný a severný Gemer však ostáva v rukách sultánových zborov. Čoskoro (1596) cisárski stratili Jáger, ktorý sa stal sídlom sandžaku, ktorému sa toho istého roku zaviazali byť poplatnými aj Rožňavčania. Počas Bočkajovho povstania sa významná bitka s nepriaznivým koncom odohrala pri Ožďanoch (november 1604). Búrlivo vyzerala situácia aj za povstania Gabriela Betlena, ktorý poslal Rožňave výhražný list (1621). Miestni sa zúčastnili v hojnom počte tiež vzbury Petra Časára (1632), počas povstania Juraja Rákociho sa kuruci utáborili pri už spomínanej Rožňave (1644). Zachovali sa dva súpisy obcí, poplatných Osmanom (z rokov 1656 a asi 1680). Po kapitulácii Nových Zámkov (1663) sa stalo povinnosťou Gemerčanov poskytnúť Turkom povozy na cestu až k tomuto mestu. Územiu neprospel ani vývoj po potlačení Vešeléniho sprisahania (teda po roku 1670) 38 a už vôbec nie revolta Imricha Tökölyho, ktorý si región dočasne podmanil až dvakrát (1678 a 1680 – 1683). Podobne vyháňanie osmanských armád (1690 – 1696) prinieslo značné 34 Okrem iných miest sa stala obeťou plienenia aj Revúca, ktorú údajne podpálili tak, že na vežu kostola hodili slamený veniec a založili oheň na troch miestach, pričom obyvateľov zajali, takže nemal kto hasiť. 35 Lazar Schwendi (1522 – 1583) – hornouhorský kapitán, slúžil trom cisárom – Karolovi V., Ferdinandovi I. a Maximiliánovi. Pre nás je významný obsadením Tokaja. 36 Podľa osmanského súpisu (deftera) sa na území dnešnej slovenskej časti Gemerskej stolice nachádzalo presne 100 obcí poplatných fiľakovskému sandžaku roku 1575 – 1576, prípadne 98 obcí, ktoré odvádzali dane v roku 1578 – 1579. Tvrdí to MARKUSKOVÁ, Helena. Charakter osmanskej moci v Gemerskej stolici v 17. storočí. In Historia nova, 2011, ročník 2, číslo 1, s. 21 - 38. Tu podáva tiež presné počty osmanských posádok, popisuje rozvrstvenie osmanskej správy a navyše vymenúva konkrétne nepriateľom získané mestečká a obce (zaujímavé je, že okolo roku 1680 už prijali osmanskú zvrchovanosť (okrem vyššie uvedenej Rožňavy) aj Jelšava, Revúca a Štítnik). 37 Do zajatia bolo odvlečených 352 obyvateľov, ale mesto sa dokázalo pomerne rýchlo spamätať, najmä vďaka privilégiám, napomáhajúcim rozvoju obchodu. Navyše postupne sa uvoľňovali vzťahy so zemepánmi, predovšetkým po vymretí štítnických Bubekovcov – Četnekyovcov (roku 1594). Podrobnejšie k tomu viď http://www.dobsina.sk/historia-mesta.phtml?id3=36089 navštívené 22.9.2012, 12 : 42. 38 Pri obkľúčení Muránskeho hradu, na ktorom sa udatne vyše roka bránila „ruža z Muráňa“ Mária Séči (1610 – 1679) obišiel múry nemecký vojak s trubačom a vyvolávali podmienky slobodného odchodu po nemecky, maďarsky, slovensky a latinsky. Zmieňuje sa o tom TÓTH, István Győrgy. Latinčina ako hovorená reč v Uhorsku v 17. a 18. storočí so zreteľom na Slovensko. In Historický časopis, 1996, ročník 44, číslo 1, s. 110. 25 prehĺbenie biedy.39 Tesne pred zrútením panstva polmesiaca podmanilo si ono najviac gemerských obcí – až 131. Do posledného vystúpenia proti Habsburgovcom, vedeného Františkom II. Rákocim,40 sa obyvatelia Gemera zapájali zväčša neochotne. Rožňavskí radní sa informovali u košického magistrátu (10.8.1703), či je bezpečné cestovať na pravidelný trh, konajúci sa v deň Nanebovstúpenia Panny Márie. Samotné knieža vydalo listinu, aby sa predovšetkým gemerskí, boršodskí a turnianski poddaní nevyhýbali svojim povinnostiam (29.4.1704).41 Keďže sa prehlbovala bieda, tunajší uhliari sa vzbúrili (1706). Rožňava sa stala miestom, kde uzrel svetlo sveta oznam o zvolaní snemu do Onodu (pochádza zo dňa 3.2.1707). V posledných rokoch povstania dovŕšil skazu mor.42 Cisár Jozef I. vydal v slovenčine patent, určený najmä pre Gemerskú, Liptovskú, Spišskú a Šarišskú župu (14.7.1709), ktorým zaručoval amnestiu všetkým nespokojencom, ktorí sa do 3.8. tohože roku podriadia jeho majestátu. 43 Hrad Muráň kapituloval ako predposledný v Uhorsku (v januári 1710).44 Aj v búrkach neprajných čias sa darilo aspoň umeniu - napr. zhotovovaniu prístenných náhrobkov.45 Stavovské povstania mali množstvo príčin, pričom k jednej z nich patrili aj konfesionálne rozdiely. Na Gemeri sa, vzhľadom na značný podiel evanjelikov v zložení obyvateľstva, táto otázka vnímala mimoriadne citlivo.46 Po potlačení revolty sa 39 Viac pozornosti tejto otázke venujem v nasledujúcej podkapitole. 40 Knieža pritom vlastnilo na Gemeri panstvá Drienčany, Širkovce a Štítnik, ako sa možno dozvedieť od ILA, ref. 4, s. 283. 41 O týchto dvoch dokumentoch sa zmieňuje MRVA, Ivan. Vypuknutie povstania Františka II. Rákociho a jeho priebeh na Slovensku roku 1703. In Historický časopis, 1994, 43, číslo 1, s. 21 a 46. 42 Na neúnosnú situáciu sa sťažovali kapitánovi Muránskeho hradu Štefanovi Fayovi VI. aj obyvatelia Štítnika a to nasledovným listom, prepísaným v : BARTL, Július et al. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VII. Turci v Uhorsku II. Život v Uhorskom kráľovstve počas tureckých vojen a protihabsburgských povstaní – od snemu v roku 1608 do satmárskeho mieru. Bratislava : Literárne informačné centrum 2006, s. 352 (dokument č. 113). Tvrdia totiž : „Ponúkame Tvojej Milosti svoje služby a prajeme jej všetko dobré od Boha. Dostali sme list Tvojej Milosti vyhrážajúci sa tvrdým trestom a pochopili sme svoju povinnosť, ktorá nás zaväzuje na pálenie a vozenie uhlia. Avšak už predtým sme žiadali Tvoju Milosť, drahý náš pán kapitán, aby nás Tvoja Milosť oslobodila od služieb pre váženú stolicu. Aj teraz ponížene prosíme Tvoju Milosť, aby prevzala na seba našu vec, aby sme boli oslobodení od vecí pre váženú stolicu, radšej sa podrobíme rozkazu Tvojej Milosti, no na dve strany slúžiť veru nemôžeme. Radšej sme ochotní svoju obec opustiť, lebo máme málo ľudí na to, aby sme dvojnásobne slúžili. Potom porúčame Tvoju milosť do Božej ochrany. Štítnik 27. septembra 1709. P.S. Aj teraz máme dva vozy s našimi ľuďmi v tábore, okrem toho len tých mnohých prichádzajúcich a odchádzajúcich nestačíme každý deň voziť.“ 43 Viac poznatkov o význame uvedenej oblasti v okamihoch prehlbujúceho sa úpadku kuruckej moci poskytuje MRVA, Ivan. Kurucká vojna na Slovensku a jej dôsledky v rokoch 1704 – 1711. In Historický časopis, 1996, ročník 44, číslo 4, s. 603 – 604 a 608. 44 Podrobnejšie o situácii na Gemeri viď : CHALUPECKÝ, Ivan. Politický vývoj Gemera v rokoch 1526 – 1711. In Historický časopis, 1998, ročník 46, číslo 2, s. 215 – 229. 45 Podľa štúdie SPIRITZA, Juraj. Motív rodinnej genealógie na epitafoch zo 16. a 17. storočia. In Genealogicko-heraldický hlas, 2000, ročník 10, číslo 1, s. 3-16 sa v štítnickom evanjelickom a. v. kostole zachovali dva celoslovensky cenné prístenné náhrobky - totiž epitafy Jána Gelitnika z roku 1635 a Andreja Fabríciusa z roku 1646. 46 Zaujímavú štúdiu napísal k spomínanej otázke : BARTL, Július. Stavovské povstania uhorskej šľachty proti viedenskému absolutizmu ako konfesionálny problém. In Verbum historiae, ročník 1, 2008 [vyd 2009], s. 89-97. 26 zrejme aj na tomto území rozmohli úteky poddaných. 47 Štefan II. Koháry získava definitívne Muránsky hrad (má ho následne v držbe až do skonu roku 1731).48 Mimoriadne zaujímavou sa javí aj jazyková otázka, pretože aj mnou skúmaný rod Daxnerovcov, hoci má nemecký pôvod, pridal sa sčasti v 18. a 19. storočí k slovenskému národnému obrodeniu a sčasti sa pomaďarčil. Možno pre drobnú šľachtu platilo, že o jej jazyku rozhodoval jazyk prostredia, v ktorom žili.49 V zásade platí, že slovenskí zemania žili všade tam, kde prevládalo súvislé etnicky slovenské osídlenie. 50 Stredná a nižšia šľachta na slovenskom etnickom území si väčšinou zachovala slovenské povedomie. 51 A k takýmto regiónom prináležal napr. aj severný Gemer.52 Poznatky v nej obsiahnuté platia v plnej miere i pre gemerskú stolicu. Aj na jej území totiž dochádzalo k rozkolísanosti vo výkladoch vierouky (rozdiely sa urovnali Muránskymi artikulami, 1574), zasahovaniu zemepánov do cirkevných pomerov (napr. po konvertovaní Márie Séčiovej na katolicizmus, 1645) či zaberaniu svätostánkov jednej strany druhou (napr. zabratie kostola sv. Quirina v Revúcej evanjelikmi roku 1682). Viaceré gemerské mestá sa takisto dobrovoľne pridali k Františkovi II. Rákocimu (patrila k nim napr. Revúca). Tunajší poddaní bojovali s Bočkajovými hajdúchmi (1606), všetky nepokoje ťaživo zasiahli do ich života (materiálne škody, obete, bieda, epidémie), no predsa uverili Františkovi II. Rákocimu, že zlepší ich postavenie (knieža na prelome rokov 1706 a 1707 sídlilo niekoľko mesiacov v Rožňave). V gemerských zemepanských i slobodných kráľovských mestách sa, podobne ako na iných miestach dnešného Slovenska udržalo pestré národnostné zloženie (Slováci, Maďari, Nemci aj Židia). Navyše neslobodno zabudnúť na fakt, že na Muránskom hrade si zriadil svoj dvor palatín František Vešeléni a práve tu sa niekoľkokrát stretli sprisahanci proti dvoru (neskôr v pevnosti cisárski objavili množstvo kompromitujúceho materiálu). Tolerancia sa vyskytovala vzácne a jej výnimočným prípadom ostáva kapitán Muránskeho hradu (v rokoch 1559 - 1584) Melchior Maschko, ktorý podľa písomných prameňov bol súčasne protestantom i katolíkom. 47 Cenné informácie o tomto aspekte života poskytuje SZIRÁCSIK, Ěva. Ujsť z majetkov Koháryovcov v Novohradskej stolici pred rokom 1720? In Acta historica Neosoliensia, 2010, ročník 13, číslo 1 – 2, s. 55 – 81. Domnieva sa napr., že príčinou útekov poddaných z majetkov Koháryovcov pred uvedeným dátumom (1720) nebola ani neúnosná životná situácia (pretože viacerí utečenci sa len presunuli na iné koháryovské panstvá) ani diskreditácia počas Rákociho povstania (pretože s viacerými niekdajšími prívržencami odboja udržiaval Štefan II. dobré vzťahy aj po víťazstve cisárskych), ale skôr presadzovanie katolicizmu zemepánom, pričom odišli obyvatelia vyznávali zrejme evanjelickú vieru. Autorka spomína tiež istého Juraja Arvaja (Oravského), ktorý roku 1717 ušiel z Fiľakova v Novohrade na územie Gemerskej stolice... 48 Tŕnistú životnú púť Štefanovu osvetľuje : ČÍŽ, Marián - LICHNER, Marián. Kaštieľ vo Svätom Antone. Svätohubertské tradície. The Mansion in Svätý Anton and the Bequest of St. Hubert. Banská Bystrica : Štúdio HARMONY, 2000, s. 61 a 63, doplní : MACHALA, Drahoslav. Šľachtické rody. Významné osobnosti slovenských dejín. Bratislava : Perfect, 2007, s. 41. 49 K tomuto poznatku dospel : FÜGEDI, Erik. O stredovekej uhorskej šľachte slovenského pôvodu. In Historický časopis, 1982, ročník 30, číslo 3, s. 395-403. Zároveň podotýka, že pri povýšení do šľachtického stavu zaujímali panovníka poskytnuté služby a nie pôvod či materinský jazyk. Poukazuje na fakt, že Uhorsko patrilo k multietnickým štátom a píše, že „jednorečovosť je smutným výdobytkom nacionalizmu 19. storočia.“ Napriek názvu sa štúdia venuje prevažne zmenám fungovania uhorských stolíc v stredoveku. 50 Na túto skutočnosť upozorňuje : LUKAČKA, ref. 17, s. 17. 51 Zaujímavý prehľad vývoja pomerov privilegovaných od vzniku uhorského štátu až do roku 1848 ponúka : KOHÚTOVÁ, Mária. Šľachta v Uhorsku. In Historická revue, 2004, ročník 15, číslo 5-6, s. 6-8. 52 V štúdii LUKAČKA, Ján. Korene šľachty na Slovensku. Genéza výsadnej vrstvy feudálnej spoločnosti. In História revue, 2001, ročník 1, číslo 1, s. 6-9 možno čítať : „Súčasťou slovenského etnika vo včasnostredovekom i vrcholnostredovekom období bola teda aj šľachta. Táto elitná vrstva nepociťovala počas 11. - 13. storočia svoj slovenský pôvod ako niečo, čo treba skrývať, prípadne sa zaň hanbiť. Materinským jazykom týchto výsadných vrstiev bola slovenčina. Používali ju doma, v kostole i v styku so svojimi najbližšími susedmi. Ak sa chceli uplatniť v komitátnej správe či na kráľovskom dvore, museli sa okrem reči vzdelancov - latinčiny - naučiť aj po maďarsky. O tom, že šľachta pochádzajúca zo Slovenska bez problémov ovládala okrem iných jazykov i slovenčinu, svedčí skutočnosť, že práve ich vysielali uhorskí králi ako svojich poslov do okolitých slovanských 27 Náčrt hospodárskych dejín regiónu Mimoriadne významnú úlohu v tejto oblasti zohrávala železiarska výroba. Napomohli tomu prírodné podmienky : v celouhorskom meradle najbohatšie ložiská rudy, dostatok dreva a vodná energia horských potokov a riek53 na poháňanie vodných kolies. Ťažbu začali už Kelti (v 6. storočí pred n. l.), neskôr v nej pokračovali Kvádi a Jazygovia, ba istý čas po svojom príchode aj Slovania. Pravdepodobne táto činnosť neustala ani v období Veľkomoravskej ríše, hoci písomných prameňov o nej až do 13. storočia niet.54 Po tatárskom vpáde (1241) prichádzajú nemeckí hostia z Bavorska, Durínska, Porýnia a Sliezska. Niektorí autori predpokladajú, že už o storočie skôr (teda v 12. veku) sústredila sa ťažba predovšetkým do okolia Dobšinej, Jelšavy, Rožňavy a Štítnika.55 Pôvodne sa železná ruda tavila v jednoduchých zemných pieckach alebo tzv. vlčích jamách, nachádzajúcich sa v bezprostrednej blízkosti lesov a nálezísk. Na ich pohon sa využíval vietor. Vytavená neveľká hruda (vlk) sa hneď na mieste spracúvala kladivami na kujné železo. Toho dokázali vyrobiť za dva dni 6 - 8 kg. Za vlády Ľudovíta I. z rodu Anjou tu bol vybudovaný vôbec prvý hámor v Uhorsku (roku 1344).56 Koncom 14. a začiatkom 15. storočia sa objavujú tzv. krajín, lebo ako Slováci tu nemali žiadne väčšie komunikačné problémy.“ 53 Významnými tokmi sú predovšetkým : Blh, Muráň, Slaná a Štítnik, 54 Počiatky spracúvania železnej rudy v oblasti popsiuje FRÁK, Gustáv. Podiel Gemera na železiarskej výrobe bývalého Uhorska. In Obzor Gemera, 1970, ročník 1, číslo 1, s. 15 – 16. Rozmach uvedeného odvetvia za vlády Bela IV. (1235 – 1270) si všimol taktiež BERÁTŠ, Eugen. Z histórie a perspektív banských závodov v oblasti Spišsko- gemerského rudohoria. In Banícky Gemer. 70 rokov baníckeho múzea v Rožňave. Bratislava : Osveta, 1973, s. 83. 55 K tomuto názoru sa prikláňa tiež JASEČKO, Rudolf. Význam ťažby žilných ložísk v historickom vývoji rožňavskej oblasti. In Acta montaistica Slovaca, 1968, ročník 3, číslo 1, s. 1 – 3. 56 Listinu, pojednávajúcu o zálohovaní majetkov, na ktorých sa nachádzajú hámre, preberám od : SEDLÁK, Vincent et al. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV. Pod vládou anjouovských kráľov. Slovensko po vymretí Arpádovcov a nástupe Anjouovcov na uhorský trón, Karola, Ľudovíta a jeho dcéry Márie. Bratislava : Literárne informačné centrum 2002, s. 141 - 142. Znie takto : „My, magister Ján, syn Pavla, šľachtic z Veľkej Idy, na základe udelenia hodnosti pánom kráľom Ľudovítom župan gemerskej provincie a štyria slúžni odtiaľ, dávame na pamäť, že sa pred nás osobne dostavili Mikuláš, syn Benedikta, služobník a zástupca magistra Jána, syna Benedikta, šľachtica zo Štítnika, s poverovacími listinami ctihodnej kapituly svätého Martina zo Spiša z jednej strany a z druhej strany Mikuláš, syn Polana z Jelšavy. Mikuláš, syn Benedikta sa na základe poverovacej listiny zaviazal za svojho pána magistra Jána takým spôsobom, že ak by (ten) v najbližší nastávajúci pondelok po sviatku svätého Jakuba apoštola nevyplatil spomínanému Mikulášovi, synovi Polana, 24 hrivien grošov alebo denárov, vtedy v tom termíne namiesto spomínaných hrivien je povinný dať do zálohu spomínanému Mikulášovi, synovi Polana, celú svoju majetkovú časť v Štítniku so všetkými úžitkami a náležitosťami, totiž všetkými potrebami a remeselnými domami, ktoré ľudovo nazývajú hámor, a ostatnými dielami, ktorými bol disponoval, až pokiaľ ich nebude môcť a nebude v stave odkúpiť späť. Ak to (neurobí), bude musieť spomínaný magister Ján zaplatiť dvojnásobok spomínaných hrivien denárov a svoju majetkovú časť zálohovanú spomínanému Mikulášovi od všetkých svojich bratov a príbuzných uchová v pokoji. Okrem toho ak by často spomínaný magister Ján alebo jeho zákonný zástupca všetko spomínané nepotvrdil a nestvrdil Mikulášovi, synovi Polana, v najbližší nastávajúci piatok pred sviatkom Narodenia Jána Krstiteľa, rovnako by sa musel podrobiť pokute a zaplatiť spomínané hrivny tomuto Mikulášovi, synovi Polana. Dané v dedine Gemer v pondelok pred sviatkom Božieho Tela tohto istého roku 1344.“ 28 slovenské pece57, viazané ku konkrétnemu miestu a budované pri potokoch a riekach. Ostávali v prevádzke 30 - 35 týždňov v roku, pretože v zime vodné toky v zime zamŕzali. Ak bolo potrebné vyrobiť kujné železo priamo z rudy, najväčšmi sa na to hodil limonit. 58 Mnohé pece sa nachádzali na Železníku, v Rákoši a v Hrádku, včaššie aj v okolí Štítnika, Plešivca a Drnavy, pričom na posledných dvoch uvedených miestach sa spracúval nerast z Nadabuly. V celom Uhorsku sa železo spracovávalo na šestnástich miestach, z toho na Gemeri sa ich nachádzalo 5 (31%) a na ostatnom území dnešného Slovenska ešte ďalších 7 (spolu s Gemerom sa teda na terajšom slovenskom území produkovalo 71% železa). Okrem nemeckých hostí sa na rozmachu regiónu podieľala aj valaská kolonizácia. Najstaršie zmienky o nej nachádzam v listine uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského (z roku 1426).59 Po vymretí Jolšvaiovcov Jurajom (1429) sa centrum panstva presunulo z Jelšavy na Muránsky hrad. Jednalo sa o alódiá jelšavské, lubenícke, muránske a polomské - nachádzajúce sa na Pohroní. S výnimkou posledného menovaného ostatné alódiá nachádzali sa na Gemeri a rozprestierali sa od Muráňa po Šivetice. Práve do súvislosti so železiarskym podnikaním kladie Štefan Moncoľ neochotu Gemerčanov zapojiť sa do Dóžovho povstania z roku 1514.60 V 16. a 17. storočí pribudla k hutníctvu aj výroba papiera a skla a predovšetkým veľmi rozvinuté remeslá, sústredené nielen do mestečiek, ale rozšírené aj na viacerých dedinách. V tomto období sa začínajú v regióne rozvíjať aj cechy. Obzvlášť vysokú úroveň dosiahla výroba kože, drevených i vlnených výrobkov, pivovarníctvo a hrnčiarstvo. Majitelia menších hút a hámrov, tzv. šteliari, sa nielen starali o výrobu a odbyt svojich podnikov, ale vyrábali tiež napr. klince, lopaty či reťaze. Najvýznamnejšími strediskami sa stali : dediny Dlhá Lúka, Chyžné, Lubeník, Mokrá Lúka, Revúčka, Umrlá Lehota a mestá Dobšiná, Jelšava, Revúca a Štítnik.61 Podľa urbárskeho súpisu z roku 1672, uskutočneného 57 Slovenská pec sa v latinčine nazývala furnis slavonica, v nemčine Slowakenhofen, v maďarčine tótkemence a v staršej literatúre sa možno stretnúť aj s označením vinidská pec. 58 Limonit (tzv. hnedeľ, Fe2O3.nH2O) – ide o zmes vodou nasýtených minerálov železa, prevažne goethitu (FeO (OH)), lepidokrokitu (FeOOH), hematitu (tzv. krveľa, Fe2O3), maghemitu (γ-Fe2O3) a jarositu (KFe33+ (SO4)2(OH)6). Podobne ako nižšie v poznámke číslo 30 o siderite informácie čerpám z http://www.mineraly.sk/ navštívené 11.2.2012, 16 : 19. 59 Tento dátum potvrdzuje PRASLIČKOVÁ, Mária. Brdárstvo a voštinárstvo v západnom Gemeri. Košice : Východoslovenské nakladateľstvo, 1979, s. 16. ILA, ref. 4, s. 253 tvrdí, že „baníci a pastieri sa neznášali, teda hromadné osídlenie mohlo prebehnúť iba na konci 15. storočia, po zániku baníctva a po porážke pri Moháči.“ 60 Doslovne možno v príspevku : MONCOĽ, Štefan. Dóžovské sedliacke povstanie a jeho následky v našom okolí. In Šafárikov kraj, 11.2.1933, s. 1 - 2 čítať : „Naše okolie nebralo vôbec účasť ani na križiackej ani v sedliackej vojne. Arcibiskup Bakáč (rozumej Bakóc) mal na tom veľký záujem, aby jeho bane a početné hámriky v našom kraji neostaly bez robotníkov. A tedy, hoci účasť na povstaní z našeho okolia nebola, preca zemepáni z nášho okolia týrali sedliakov najbrutálnejším spôsobom.“ 61 Za zaujímavý príspevok k téme považujem štúdiu : ŠPIESZ, Anton. Priemyselná výroba v Gemeri v 17. a 18. storočí. In Vlastivedný časopis, ročník 14, 1965, s. 30 - 33. Okrem množstva cenných údajov tu takisto uvádza, že štítnickí kováči vedeli doložiť svoje cechové privilégium už od roku 1448, čím sa stali najstarším gemerským cechom vôbec. 29 po potlačení Vešeléniho spriahania, prevládali tu zlomky usadlostí. Celých, trištvrtinových, polovičných a tretinových, teda väčších usadlostí bolo len 9,4%, štvrtinových 27,8% a menších ako štvrtinových 62,8%.62 Za hranicu existenčného minima pre roľnícku rodinu sa považovala štvrtinová usadlosť (6 - 8 jutár oráčin63). Viac ako polovica roľníkov Muránskeho panstva takúto výmeru pozemkov nemala, pričom pozemky v severnej časti panstva (severne od čiary Revúčka - Muráň) boli málo úrodné, veľmi ťažko sa obrábali a do jedného jutra (0,43 ha) bolo treba zasiať jednu košickú mericu zrna (83 litrov) a úroda predstavovala zvyčajne len „2 - 3 zrná.“ Hlavným zdrojom obživy obyvateľstva v tomto kraji ostal chov dobytka. Vysoký je v spomínanom súpise z roku 1672 aj počet želiarov, čo svedčí o schudobnení obyvateľov. Hámre, píly, pálenie uhlia a ostatné možnosti zárobku zamestnali v rámci celého panstva len niečo vyše sto ľudí. Poddaní aj tu platili zemepánovi ročný cenzus - daň za dom jeden zlatý ročne, za ďalšie úžitky, ktoré im tento prepustil, deviatok z úrody, prípadne náhradu za potraviny - naturálie. Tieto sumy boli predpísané pre celé obce a vyberal ich richtár. Všetci boli povinní aj robotou (so záprahom alebo peši). V Ratkovskej doline patrilo panstvu päť hámrov : v Ratkovej, Ploskom a v Rákoši a desať hút.64 Významnú zmenu predstavovalo zavedenie vysokých pecí, z ktorých vytekalo surové železo a ono sa následne skujňovalo vo vyhniach, čím sa dosiahla omnoho väčšia kvalita než doposiaľ. V Uhorsku prvú vysokú pec postavili pri rieke Slanej roku 1680 a patrila mestu Dobšiná. Zaujímavou informáciou ale ostáva, že spracúvala menej kvalitný siderit. 65 Vysoká pec však dokázala vyrobiť tiež omnoho väčšie množstvo liatiny, čo využili kuruci za povstania Františka II. Rákociho (1703 - 1711). Vtedy už na Slovensku stálo šesť vysokých pecí, z toho štyri na Gemeri - na pravom brehu Hnilca pri Dobšinej, pri rieke Slanej, ako je spomenuté vyššie v Rejdovej a v Revúcej, a dva vo Zvolenskej stolici a to v Ľubietovej a Ponikách.66 Z nich sa podarilo denne vyrobiť 15 - 20 viedenských centov železa denne (840 - 1120 kg). 67 Veľké škody utrpeli gemerské obce už 62 Podľa štúdie FRÁK, Gustáv. Hrad Muráň, jeho alódiá a poddanské obce okolo roku 1670. In Obzor Gemera, 1991, ročník 22, číslo 1, s. 25 totiž na panstve žilo 771 poddaných, z toho 233 želiarov a počet ich synov a bratov dosahoval 1295, pričom celú usadlosť obrábali 2, trojštvrtinovú takisto 2, polovičnú 23, tretinovú 12, štvrtinovú 115, šestinovú 8, triosminovú 1, osminovú 181 a šestnástinovú 69. 63 V prepočte sa jedná o približne 5184 - 6912 štvorcových siah, čiže cca 18 610 - 24 814 metrov štvorcových ornej pôdy. 64 Podrobne o pomeroch v jednotlivých obciach roku 1672 nahliadni : FRÁK, Gustáv, ref. 62, s. 22 - 27. 65 Siderit (tzv. ocieľok, FeCO3) – jedná sa chemicky o uhličitan vápenatý. 66 Vývoj železiarskeho podnikania od najstarších čias do súčasnosti sleduje : HAPÁK, Pavol. Z histórie železiarstva a baníctva v Gemeri. In Vlastivedný časopis, 1961, ročník 10, s. 100 - 104. 67 Viacero cenných údajov zaznamenáva : FRÁK, Gustáv. Podiel Gemera na železiarskej výrobe bývalého Uhorska. In Obzor Gemera, 1972, ročník 3, číslo 1, s. 15 - 16. Podľa autorových výskumov v 15. storočí sa z jednej slovenskej pece získalo ½ viedenského centa surového železa (28 kg) a od 16. storočia sa už jedná o 2 - 3 viedenské centy (teda 112 - 168 kg) surového železa, z ktorého sa podarilo vyrobiť 2 - 2 ½ viedenského centa kujného železa (112 - 140 kg). Ročne tak jedna pec poskytla 360 - 450 viedenských centov (20 160 - 25 200 kg) kujného železa. Všetky gemerské pece tak dosahovali teda produkciu vo výške 18 - 27 000 viedenských centov ročne (8100 - 12 150 ton)! 30 o desaťročie skôr, kedy sa na území stolice ubytovala časť vojska po potlačení Tökölyho povstania a ďalšie zbory napomáhali pri vytlačení ustupujúcich Turkov z Uhorska (údaje sa zachovali z rokov 1690 - 1696). Úľavy poskytnuté stolicou nepokryli ani ¼ spôsobenej škody, pričom najťažšie boli postihnuté mestá Štítnik, Revúca, Dobšiná a dedinka Lubeník. Zaujímavé je, že viaceré obce (ako napr. aj mestečko Rejdová) si ani nepodali žiadosť o uhradenie nákladov. Okrem hostiny pre veliteľa s vínom a darom i poskytnutia ubytovania a stravovania pre vojakov treba počítať aj s nákladmi na ustajnenie a kŕmenie koní a so škodami, vzniklými rekviráciou potravín, zvierat či povozov. Navyše armáda donútila viacerých pohoničov, aby s ňou putovali na dlhé vzdialenosti a tak sa títo dostali napr. k Budínu, do Oradey, Zátisia, Miškovca alebo Debrecína.68 Osobitnú zmienku si zasluhujú už v stredoveku zaniknuté gemerské obce. Podľa súpisu z roku 142769 sa všetkých spolu s dodnes jestvujúcimi v regióne nachádzalo 287 a 5 ďalších tu nebolo uvedených, nakoľko spadali pod jurisdikciu ostrihomského arcibiskupa (Čučma, Nadabula, Rožňava,70 Sajópüspöki a Vlkyňa).71 Podľa autorových (viď predošlý odstavec) údajov sa v šestnástom storočí na Gemeri vyrobilo 31% celouhorskej produkcie železa a na území dnešného Slovenska spolu s Gemerom 71%, čo predstavovalo 18 551 - 27 827 ton. V rámci uhorského štátu sa podarilo teda ročne vyrobiť v tomto období 26 128 - 39 192 ton kujného železa (poznámka JJ). Napriek všetkému železa nebolo dosť a dovážalo sa predovšetkým zo Štajerska. 68 Podrobnejšie o škodách jednotlivých dediniek a mestečiek na Gemeri viď : FRÁK, Gustáv. Vojnové škody východogemerských obcí v poslednom desaťročí 17. storočia (pri vyháňaní Turkov z krajiny). In Obzor Gemera, 1980, ročník 11, číslo 3, s. 154 - 157. 69 Na základe výsledkov výskumu, zverejneného v diele ILA, Bálint, ref. 4, s. 181 v tomto roku žilo na území Gemerskej župy asi 7000 rodín, z toho 640 šľachtických, čo činí 9,142%. 70 Za podrobnú štúdiu o vývoji mesta vďačím autorke SKALSKÁ, Monika. Rožňava. In Lexikón stredovekých miest. Bratislava : Prodama, 2010, s. 383 – 394. Zaraďujem ju sem, nakoľko sa zaoberá všeobecnými, hospodárskymi i cirkevnými dejinami uvedeného sídla, a tak som sa nedokázal rozhodnúť, kam by bolo vhodnejšie ju začleniť. Pozoruhodné však ostáva, že o rožňavské baníctvo prejavili záujem aj Ján a Martin Turzovci... 71 Do konca stredoveku zanikli nasledovné (ich názvy čerpám zo SKALSKÁ, ref. 18, s. 317 - 331 (jedná sa o výberový register, kde sú všetky uvedené v abecednom poradí) a dopĺňam vďaka dielu ŽUDEL, Juraj. Osídlenie Slovenska v neskorom stredoveku. Bratislava : Veda, vydavateľstvo SAV, 2010, s. 174 - 176) : Azajnok, Azov, Bakov, Bakošov, Balogfő, Bekeháza (v chotári dnešnej Levkušky), Bőjtfalva, Bőkfalva, Bučky, Bučon, Csenyiz, Cseresza, Csirkevágása (v chotári Plešivca), Čakany I. a II., Čelín, Červeňany (dnes sa obec s týmto názvom nachádza v Novohrade, okres Veľký Krtíš), Diófa, Dóna, Dulovo, Egyek, Fecenovo, Felsovo, Filipovo, Géczpataka (v chotári Plešivca), Gortvatő, Hamaszechkeye, Harmanovce, Hegy, Hermanháza (v chotári Plešivca), Husnovo, Ilyefewlde, Irmes (dnes Hanková), Ivanová, János, Janošovce, Jelšávka, Kápolna I. a II. (v chotári Rokytníka - obec s názvom Kápolna sa v súčasnosti rozkladá v Turnianskej župe a v slovenskej podobe Kaplná ju zasa objavím neďaleko Senca), Kőkenyes, Kornichfalva, Košice, ináč Mikovce, Kőtelverő, Kutya alebo Psia samota (na mieste terajšieho Rokytníka), Lapoňa, Léhi, Lehota I. a II. (v chotári Muránskej Zdychavy), Lipovník (v chotári Liciniec - rovnomenná obec sa vyskytuje v Turnianskej župe na území Maďarska), Lukva, Malach (v chotári Gemerskej Hôrky), Malá Jelšava (na mieste Muránskej Lehoty), Malá Panica, Malá Žalobina, Malé Rumince, Malý Šariš, Mártonháza, Mihályfőlde (v chotári Levkušky), Mojša, Monorét, Monyoros (obe v chotári Mníšan a Kopráša), Monosza, Morhov, Nádorispánfőlde, Nehe alebo Serényifalva, Nechkus, Nižný Heripan, Oláhfalu (v chotári Muránskej Zdychavy), Ondrejovce, Opatová (stále však jestvuje Opatová v Novohrade - mestská časť Lučenca), Opatovce (aj teraz ich nájdem na mape, no neďaleko od Trenčína), Orogväň, Ozorany (v miestach dnes volaných Pod slaným Vrchom, severne od Malachu), Ozorín, Ozov, Pagony, Paris, Podzávoz (na mieste dnešného Gombaseku), Pringovo, Pribuš (Šankovce), Proša, Rimava (medzi Rimavskou Sečou a Jesenským), Rimavica, Rogaš, Sanáč, Sarló (v chotári Muránskej Zdychavy), Saulová, Selce, Staré Hostišovce, Stebvár (v chotári Ardova), Stredná Bátka, Susa (v 31 Stručne o cirkevných a kultúrnych pomeroch Gemera V stredoveku v spomínanom regióne tak ako inde na území Uhorska disponovali mestá voči cirkvi štyrmi základnými právami : a) právo slobodnej voľby farára (ius presentationis), ten ale súčasne bol národnostne blízky komunite, ktorá si ho vybrala a preto patril k jej etnickým reprezentantom72 b) právo ochrany ius defensionis) c) právo dozoru (ius invigilandi) d) čestné právo - čiže právo napr. na čestné miesto či hrobku v kostole prípadne vyvesenie erbu, znaku alebo štítu v chráme (ius honoris)73 Už v 12. storočí okrem iných existoval aj gemerský arcidiakonát.74 Viaceré gemerské obce založili Hildebrand a Eliáš, vnuci Stojana (okolo roku 1321). Zaujímavé je, že tak urobili podľa vzoru svojho deda, ktorý sa podieľal na osídľovaní Spiša na žiadosť cisterciánskeho opátstva v Spišskom Štiavniku. Postupovali teda podľa regúl tejto rehole. 75 Dôležitým svedectvom o cirkevných pomeroch ostáva register pápežských desiatkov z rokov 1332 - 1337.76 Gemerský arcidiakon Peter, komárňanský arcidiakon Matej a prepošt kapituly sv. Tomáša v Ostrihome Jakub odovzdali ako výnos z výberu desiatkov v mene ostrihomskej kapituly, ktorej kanonikmi všetci traja boli, pápežskej kúrii 88 hrivien viedenských grošov, čiže 12 hrivien bánových grošov. Jedna hrivna sa počítala po 56 grošov a 6 denárov oboch chotári Rimavskej Seče), Szederješ, Szendrő (jedná sa v našich časoch o mesto v Boršodskej župe na území dnešného Maďarska), Šebden, Šomkút (asi 10 km juhovýchodne od Jelšavy), Talota, Teletnek, Tomáška, Tomášovce alebo Tamástelke (v chotári Petroviec - terajšie Tomášovce ležia inde - uprostred Rimavskej kotliny na terase Blhu a ďalšie zasa neďaleko od Lučenca), Tótfalva, Trnava (samozrejme nejde o „slovenský Rím“), Trstené, Tvrdošovo (v chotári Kamenian), Újfalu, Vassas (v chotári obce Gemer), Vőrősvágas (v chotári Kamenian), Vtálišova zem, Vyhne (v chotári Sirka), Zágreb a Železné. Hoci jestvovali dve obce s rovnakým názvom (Kápolna I. - II. a Lehota I. - II.), mladšia vznikla na mieste staršej, preto ich pri svojom výpočte budem vnímať ako jednu obec. Teda ak sú údaje úplné, potom z pôvodných 292 gemerských obcí zaniklo pred rokom 1526 až 109 z nich, čo predstavuje približne 37%. (poznámka JJ). V prípade záujmu odporúčam ctenému čitateľovi do pozornosti stránku http://biblis.kniznica-rv.sk/s_zaznamy.php?search=707926kipvt&page=1 – ja sa zanikaniu gemerských sídel koncom 19. storočia v práci nevenujem, preto odtiaľ nečerpám nijaké údaje. 72 Tvrdí to RÁBIK, Vladimír : Národnostní kňazi (kazatelia) v živote stredovekých miest na Slovensku. In : Studia Historica Tyrnaviensia 6, 2006, s. 137. 73 Uvedené výsady uvádza : BODNÁROVÁ, Miroslava. Vzťah štátnej moci a evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku za vlády Leopolda I. a jeho percepcia v novšej slovenskej historiografii. In: Gróf Imre Thököly a jeho povstanie = Thököly Imre gróf és felkelése. [Ed.]: Kónya, Peter. Prešov, Vydavateľstvo Prešovskej univerzity 2009, s. 311. 74 Nepodarilo sa mi však, žiaľbohu, zistiť, pod jurisdikciu ktorého z desiatich biskupstiev, založených Štefanom I. a spomínaných v štúdii MÚCSKA, Vincent. O najstarších uhorských biskupstvách. In Historický časopis, 2003, ročník 51, číslo 1, predovšetkým s. 16- 18 náležal Gemer v staršom období. 75 Význam rádov pre kolonizáciu kráľovstva aj s uvedením konkrétnych miest založených danou rehoľou popisuje MAREK, Miloš : Podiel cirkevných inštitúcií na doosídlení územia Uhorského kráľovstva v stredoveku. In : Studia Archaeologica Slovaca Mediaevalia, 2007, ročník 6, Gemeru sa venuje na s. 30. 76 Zmieňuje sa o ňom OSLANSKÝ, František : O písomných prameňoch k cirkevným majetkom na Slovensku v stredoveku. Historický časopis, 1997, ročník 45, č. 3, s. 395. 32 mincí za groš.77 Miestni šľachtici Lazar a Dominik pozvali do gemerskej obce Hangony (dnes v Maďarsku) rád paulínov (1368). Tých prijali aj Bubekovci v Štítniku (1371). V dedinke Balázsfalva opäť paulínom darovala Klára, vdova po Petrovi z Drienčan, kláštor (1418), no ten čoskoro zanikol (pred 1460). Získali takisto donácie v Brzotíne, Licinciach a Slavci. Podľa súpisu z roku 1516 vyzerá katolícka hierarchia našej oblasti konsolidovaná, podobne ako v iných stoliciach nachádzajúcich sa na dnešnom slovenskom území, no viacerí duchovní sú chudobní.78 Reformáciu, prenikajúcu zo Spiša,79 prijímajú obyvatelia regiónu pomerne skoro : napr. Revúčania vďaka Gabrielovi Lojkovi okolo roku 1545 a Rožňavčania dokonca už 1526 najneskôr za pôsobenia Gabriela Kleina.80 Rýchlemu rozmachu novej viery napomohol nielen rozvrat katolíckej hierarchie po moháčskej bitke a nemožnosť ju rýchlo skonsolidovať, ale aj iné faktory : viaceré vrstvy túžili po reforme cirkvi, od prelomu storočí pribúdalo vystúpení proti jej počínaniu, ľudia hľadali v nepokojnej dobe nové istoty, nové vyznanie rýchlo prijali za svoje viacerí magnáti a v neposlednom rade jej myšlienky rozširovali alebo priamo podporovali nemeckí žoldnieri v službách Ferdinanda I.81 Prejavuje sa však tiež snaha o udržanie čistoty učenia pred tzv. „heretikmi“ či „bludármi.“ Napr. anabaptistického kazateľa Andreja Fischera nechal gróf František Bubek zhodiť zo skaly alebo bašty hradu Krásna Hôrka (1540). Ničivé následky mal turecký úder (1556), pri ktorom zanikol aj paulínsky monastier v Gombaseku a asi aj v Jelšave (o jeho existencii sa dodnes vedú spory).82 Obyvatelia Muráňa sa k novej viere prihlásili roku 1560 vďaka príchodu Cypriána Friedta. Toho pozval kapitán Muránskeho hradu Melchior Maschko (vo funkcii 1559 - 1584)83 a duchovný sa mu odvďačil - najsamprv spísal Muránske artikuly (1574) 77 Píše o tom OSLANSKÝ, František. Desiatky pápežskej kúrie a hodnota cirkevných majetkov na Slovensku v stredoveku. In Slovenská numizmatika, 1996, ročník 14, s. 124. 78 Význam dokumentu objasňuje a celý ho v pôvodnom znení cituje MELNÍKOVÁ, Marta. O stave cirkevnej organizácie na Slovensku začiatkom 16. storočia. In : Slovenská Archivistika, 1995, ročník 30, číslo 2, s. 127- 140. 79 Do tejto vyspelej oblasti s početným nemeckým obyvateľstvom lokalizuje pôvod gemerskej reformácie HAJDUK, Andrej. Dejiny ECAV na Slovensku v rokoch 1517-1610. In: Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry. Zv. 3. UHORSKAI, Pavol et al. Liptovský Mikuláš: Tranoscius 2002, s. 15. 80 Uvedeného duchovného spomína TAJTÁK, Ladislav. Dejiny Rožňavy I. Košice : Východoslovenské nakladateľstvo, 1978. Tenže autor potvrdzuje tiež neblahý osud anabaptistického kazateľa Andreja Fischera, opísaný nižšie. 81 Tieto dôvody považuje pri uchytení sa novej konfesie za najpádnejšie KÓNYA, Peter. Lutherská konfesionalizácia. In KÓNYA, Peter et al. Konfesionalizácia na Slovensku v 16. – 18. storočí. Prešov : Vydavateľstvo prešovskej univerzity, 2010, s. 22 – 23. 82 Množstvo informácii o paulínskych kláštoroch v Jelšave a Gombaseku poskytuje SKALSKÁ, Monika. Paulíni a ich pôsobenie v Gemeri. In : Studia Historica Tyrnaviensia, 2009, ročník 8, s. 106 - 114. 83 Na našom území prijímali farnosti reformáciu tromi spôsobmi : 1. patrón miestnej cirkvi alebo mestská rada pozvali reformne orientovaného kňaza či učiteľa 2. farár alebo učiteľ konvertoval na želanie komunity 3. kňaz prípadne učiteľ priviedli poslucháčov ku konvertovaniu. Tvrdí to NEMEŠ, Jaroslav. "Klerikerproletariat" Uhorska v 16. storočí: problém desakralizácia nižšieho duchovenstva. In : Studia Archaeologica Slovaca Mediaevalia, 2006, ročník 5, číslo 6, s. 228. Inak jeho štúdia 33 a onedlho sa mu pošťastilo zjednotiť kňazov z okolitých sídiel do Muránskeho bratstva, ktorého seniorom sa stal (1578).84 Zhromaždenia sa konali na Michala a Juraja. Ťažkosti spôsobovalo lavírovanie silného rodu Bebekovcov. Už prv (1567) zriadili kalvínski veriaci na Gemeri svoj seniorát vedený Štefanom Kopáčim, ktorý práve toho roku prichádza pôsobiť do Plešivca.85 Keď Maschko utrpel zdrvujúcu porážku od osmanských síl, nahradil ho na poste kapitána pevnosti Július z Herbersteina. Ten povolal najsamprv Martina Reinharda, no najväčšie zásluhy o šírenie novej viery sa spájajú s menom vojenského duchovného Jána Rimanovia - Krížskeho, ktorý preklenul vnútorné rozpory medzi evanjelickými zbormi, doplnil spomínané artikuly a dosiahol ich podpísanie asi tridsiatkou dušpastierov a richtárov (stalo sa tak v januári 1594).86 Stálo v nich napr. že zbor má vydržiavať kostol, faru, farára a učiteľa, podaným bola uložená povinnosť platiť desiatky, hámorníci mali platiť týždenne kus železa a riešenie priestupkov odteraz spadalo do právomocí seniora prípadne konventu.87 Preto sa niekedy tvrdí, že tieto opatrenia smerovali k vytvoreniu gemerskej superintendencie či kontubernia. Pravdou ostáva, že tak, ako inde na slovenskom území aj tu evanjelická cirkev bez pevnej organizácie mohla ľahko podľahnúť protireformácii, ľahšie by do jej náuky vnikli mylné názory či hrozilo nebezpečenstvo prechodu niektorých obcí k helvétskej (reformovanej alebo kalvínskej) konfesii. Tá zriadila na už prv (1592) Boršodsko – gemersko – malohontský seniorát.88 Bočkajovo povstanie (1604 - 1606) posilnilo sebavedomie evanjelikov. 89 Sedem poskytuje množstvo cenných informácii o vývoji cirkevných pomerov v monarchii približne v rokoch 1514 - 1602 a autor sa odvoláva na viaceré pramene a rozsiahlu literatúru. No, žiaľbohu, o Gemeri mlčí... 84 Senior sa nazýval tiež predstavený, vicearcidiakon alebo superintendent, seniorát zasa arcidiakonát, bratstvo služobníkov slova Božieho, kontubernium či eforát. Termínom bratstvo sa označoval konkrétny zbor, súčasť superintendencie. Tieto pojmy uvádza CAPANDOVÁ, Petra. Historickoprávny vývoj ECAV [Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania] na Slovensku a vzťah k štátnej moci od reformácie do vydania rezolúcií Karola III. In : Acta Facultatis Iuridicae Universitatis Comenianae, 2008, ročník 26, s. 17. 85 Uvedenú skutočnosť som sa dozvedel od KÓNYOVÁ, Annamária. Kalvínska konfesionalizácia. Vieroučné a územnosprávne konštituovanie reformovanej cirkvi na Slovensku. In KÓNYA, Peter et al. Konfesionalizácia na Slovensku v 16. – 18. storočí. Prešov : Vydavateľstvo prešovskej univerzity, 2010, s. 110. 86 Bratstvo si začiatkom 17. storočia založilo aj knižnicu, pôvodne uloženú na Muránskom hrade, ktorej časť sa neskôr (asi od roku 1655, kedy grófka Mária Séčiová konvertovala na katolicizmus) nachádzala v kostole v Štítniku a časť u „niektorých šľachticov,“ ale podrobnejšie údaje o jej činnosti sa zachovali až od roku 1781, ako uvádza OKOLIČÁNYOVÁ, Vlasta - FRÁK, Gustáv - HORIČKOVÁ, Anna - ČERVENÁKOVÁ, Katarína : Historické knižnice ECAV na Slovensku. In: Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry. Zv. 3. UHORSKAI, Pavol et al. Liptovský Mikuláš, Tranoscius 2002, s. 251 - 253. V diele KUSENDOVÁ, Dagmar et al. Historický atlas evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 2011, mapa č. 1.7, s. 23 udáva, že Gemerský seniorát vznikol roku 1564 - zrejme sa jedná o tlačovú chybu - a Štítnický seniorát roku 1591. 87 O týchto bodoch Muránskych artikúl pojednáva GALLO, Ján. Muráň. Prešov: Dominanta, 2001, s. 38. 88 Presný rok uvádza http://www.reformovanacirkevbanovcenadondav.estranky.sk/clanky/prispevky.html navštívené 19.3.2012, 15 : 29. V štúdii KÓNYOVÁ, Annamária, ref. 94, s. 135 sa možno dozvedieť : „V Gemerskej stolici si lutherský charakter udržali kráľovské banské mestá a farnosti, ovládané evanjelickými zemepánmi. Z trinástich hornouhorských stolíc sa tak kalvinizmus udomácnil úplne alebo prevažne na území jedenástich z nich (Abovská, Zemplínska, Užská, Berežská, Boršodská, Hevešská, Gemerská, Sabolčská, Satmárska, Ugočská a Turnianska). Dodnes jestvuje kalvínsky zbor v Licinciach (poznámka JJ). 89 Tvrdí to KÓNYA, Peter. Protihabsburské povstania v dejinách evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. In: "Nezameniteľné je dedičstvo otcov..." KÓNYA, Peter. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2009, s. 34 kňazov vypracovalo tzv. Roštárske články (1604) a nechalo ich potvrdiť županovi a stoličnej kongregácii. Situáciu na uvedenom území vyriešila až listina palatína Juraja Turzu (z roku 1613), kde zaručil pôsobenie miestnych zborov nezávisle na superintendenciách, vytvorených na synode v Žiline (1610). Najväčší rozmach tunajšieho bratstva zaznamenávame v rokoch 1622 - 1645. Podporovali ho noví majitelia Muránskeho hradu Séčiovci, 90 konkrétne Juraj (1613 – 1625), jeho vdova Mária Homonayová – Drugetová (1625 – 1643) a krátku chvíľu ich dcéra Anna Mária (1643 – 1645). Kardinál Peter Pázmaň, vidiac to, navrhol zriadiť štyri nové biskupstvá, medzi nimi aj gemerské so sídlom v Rožňave a zahŕňajúcim gemerskú a turniansku stolicu. So svojim návrhom ale neuspel91 (rožňavské biskupstvo napokon vzniklo až roku 1774). Katolícka hierarchia sa tu prakticky rozpadla - len v Krásnohorskom Podhradí ostali dvaja starí kňazi (roku 1636), z ktorých jednému kedysi Bočkajovi vojaci odťali pravicu. Zaujímavé je, že v Rožňave pôsobil senior augsburského vierovyznania a tiež vicesuperintendent kalvínskej viery.92 Rozvoj evanjelickej cirkvi zastavilo obsadenie Muránskeho hradu Františkom Vešelénim (1645), konvertovanie Mikuláša Andrášiho, pána Krásnej Hôrky (1647)93 a zmena vierovyznania manželky palatína Vešeléniho Márie Séčiovej na katolicizmus (1655). Po šopronskom sneme (1681) gemerskí evanjelici mali získať späť len chrámy, ktoré im boli odňaté.94 Seniori uznali, že aj laici sa môžu vyjadriť k svetským 156. Na s. 154 - 155 pritom mapuje postoj Habsburgovcov voči náboženským otázkam v rakúskych a českých krajinách. 90 Rod Séčiovcov sa podľa mienky väčšiny autorov odčlenil od rodu Balog. DARJA, Kerec. Balogovci – predkovia významného rodu Séčiovcov. In Historický časopis, 2005, ročník 53, číslo 3, s. 435 to síce nepopiera, tvrdí však, že nemožno potvrdiť, či Altman, ktorý prišiel za vlády Ondreja I. z Durínska skutočne bol najstarším predkom rodu. Podobne na s. 439 – 440 objasňuje, že Séčiovci síce vyšli z rodu Balog, neboli však jediní. 18.3.1322 Karol Róbert pre „nevernosť“ odňal ich príbuzným Othovcom majetky v okolí hradu Balog (patrili k stúpencom Matúša Čáka) a daroval ich práve Dionýzovi, Ladislavovi, Mikulášovi a Petrovi Séčiovcom. Podobne postupoval monarcha aj 29.3.1323, kedy pre tú istú príčinu zrušil dedičnú držbu Ponyitiovcov, rovnako zo Séčiovcami spríbuzneného rodu, odvodzujúceho svoj pôvod od obce Gemerská Panica. K ďalším výhonkom Balogovcov, spomínaným na s. 441, náležali napr. Derenčéniovci (vlastniaci Drienčany najneskôr od roku 1297) či Mikófalušovcov (s hlavným majetkom v Mikófalve, dnešnej Mikoháze) Tomáš V. Séči odkúpil muránsku pevnosť od Rotalovcov (sídlili tu od roku 1600) za sto tisíc zlatých (vyplácal im ich 1609 – 1612), pretože tých uhorská nobilita ako cudzincov - pochádzali zo Štajerska – a stúpencov dvora nemala príliš v obľube. Iná verzia zasa hovorí, že Muráň daroval Séčimu monarcha Matej II. ako odmenu za verné služby... Nech sa už záležitosť má akokoľvek, isté je, že Tomáš mal záujem aj o získanie Krásnej Hôrky (už roku 1592), kedy Matej I. Andráši píše mocnárovi Rudolfovi, že spomínaný veľmož proti nemu intriguje. Ten zasa zrejme dôvodil príbuzenskými väzbami – jeho manželka Barbara Peréniová bola dcérou Kataríny Bubekovej, ktorej rod vlastnil Krásnu Hôrku do roku 1566. Podnetnými štúdiami ostávajú BARTOŠ, Martin. Počiatky Andrášiovcov na Gemeri. In Genealogicko – heraldický hlas, 2006, ročník 16, číslo 1, s. 8 – 17 a ten istý Počiatky Andrášiovcov na Gemeri II. In Genealogicko – heraldický hlas, 2007, ročník 17, číslo 2, s. 17 – 22. 91 Túto snahu hodnostárovu detailnejšie objasňuje JUDÁK, Viliam. Vývin cirkevnej organizácie v 12.-19. storočí na území Slovenska. In Katolícka cirkev a Slováci. Bratislava : Bernolákova spoločnosť - Ústav pre vzťahy štátu a cirkvi na Slovensku, 1998, s. 25. 92 Tvrdí to KOHÚTOVÁ, Mária. Náboženská situácia v období stavovských povstaní 17. storočia. In: Fidei et Patriae. RYDLO, Jozef M (edit). Bratislava: Libri Historiae - Dobrá kniha v Trnave, 2008, s. 348. 93 Približne v tomto čase (1646 - 1647) pôsobil v neďalekých Kyjaticiach ako kňaz Štefan Kalinka, člen významnej rodiny evanjelických dušpastierov pôvodom z liptovského Ružomberka. Nahliadni k tomu BERNÁT, Libor. Rod Kalinkovcov. In Genealogicko – heraldický hlas, 2011, ročník 21, číslo 1 – 2, s. 24. 94 Ak sú správne údaje autorky KUSENDOVÁ, ref. 95. mapa č. 2.2 a 2.4, s. 34 a 36. 35 otázkam a stali sa len predsedami konventu, zastupujúceho záujmy väčšiny. Po vypuknutí povstania Františka II. Rákociho sa riešila aj náboženská situácia Gemera. Štítnický duchovný a senior Andrej Bodó (1636 – 1708) sa stal (roku 1704) superintendentom nielen pre túto župu, ale tiež pre Boršodskú, Hevešskú, Malohontskú a Turniansku.95 Počas pobytu kniežaťa v Rožňave (konkrétne vo februári 1707) rokovalo sa tu aj o požiadavkách šestnástich stolíc ohľadom vrátenia zabratých chrámov. Práve v tomto meste sa dohodlo zvolanie stretnutia duchovných v Ružomberku (a tiež šľachty v Onode, ide o tzv. „krvavý snem“). Na ružomberskej synode (1707) vznikla Gemersko - južná superintendencia, pod ktorú spadala okrem Gemerskej tiež Boršodská, Hevešská, Malohontská, Solnocká a Turnianska stolica. Jej predstaveným sa mal stať už spomínaný Andrej Bodó. Navyše prítomní schválili vytvorenie dvoch kongregácii, ktoré stáli nad superintendenciami a mali každá 24 členov - 12 svetských a 12 duchovných.96 Notárom a zapisovateľom zasadnutia sa stal kňaz z gemerského Vlachova Samuel Marček.97 Po skone Bodóa (1709) za superintendenta zvolili štítnického kazateľa Samuela Antóniho. Gemer vystupoval odteraz opäť samostatne, pričom Malohont sa pripojil k Banskej superintendencii. Všetko sa zmenilo po podpise Satmárskeho mieru (1711). 98 Okrem iného viaceré chrámy navracajú sa do rúk katolíckej cirkvi. 99 Prenasledovanie evanjelikov zmiernili župní úradníci. Aj na Gemeri platil zákaz vyučovať na protestantských školách vyššie predmety (od 1714), to sa však nedodržiavalo. Všetky články, prijaté Ružomberskou synodou, boli vyhlásené za neplatné (1715).100 Napokon dekrét Resolutio 95 Podrobnejšie k tomu nahliadni KÓNYA, ref. 90, s. 69. 96 Skvelou štúdiou ostáva KÓNYA, Peter : Dejiny ECAV na Slovensku v rokoch 1610-1791. In Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry. Zv. 3. UHORSKAI, Pavol (et al). Liptovský Mikuláš, Tranoscius, 2002, s. 26-62. O Gemerskej stolici sa zmieňuje na s. 30, 43 a 47. Zatlačenie evanjelikov do ústrania, kedy z väčšinového náboženstva sa stali konfesiou bojujúcou o prežitie (epocha 1610 - 1662) vysvetľuje nasledovnými argumentmi : 1. katolícka strana mala podporu pápeža a španielskeho kráľa (ten vyplácal rentu 4500 zlatých ročne) 2. evanjelici oboch smerov - teda augsburského a kalvínskeho vyznania boli vnútorne nejednotní 3. k odporcom reformácie sa postupne pridali magnátske rody a nová viera bola do značnej miery závislá na podpore vplyvných feudálov - navyše týmto podliehali mnohí poddaní, ktorých po konvertovaní vrchnosti taktiež nútili zmeniť vierovyznanie 4. katolícka cirkev sa mohla opierať o viaceré rády a rozvinuté školstvo. 97 Jeho meno uvádza DZURIAK, Karol. Ružomberská synoda evanjelickej cirkvi v kontexte povstania Františka II. Rákociho. In Memorialis. Historický spis slovenských stolíc. Martin : Matica slovenská, 2008, s. 208. 98 V monografii ŠOLTÉS, Peter. Tri jazyky, štyri konfesie. Etnická a konfesionálna pluralita na Zemplíne, Spiši a v Šariši. Bratislava : Historický ústav SAV, 2009 sa na s. 36 píše o gemerskej obci Krásno, filiálke Šumiaca, ktorá mala byť do druhej polovice 17. storočia obcou evanjelickou, neskôr „po prisťahovaní ruténov a rozsiahlej výmene obyvateľstva, prevládol byzantsko – slovanský obrad, ku ktorému sa postupne priklonil i zvyšok pôvodného protestantského obyvateľstva.“ Žiaľbohu musím skonštatovať, že o existencii obce Krásno na Gemeri som nikde ničoho nenašiel... 99 Zaujímavou štúdiou, venujúcou sa patrocíniám chrámov je tiež JUDÁK, Viliam, POLÁČIK, Štefan. Komplexná analýza patrocínii Slovenska. In Historia ecclesiastica, 2011, ročník 2, číslo 2, s. 41 – 66. 100 Zákonný článok 30/1715 mal za cieľ zabrániť ďalším rozbrojom a tým predísť novým povstaniam proti dvoru. Preto vznikla tzv. Peštianska komisia, ktorá mala riešiť sťažnosti či žiadosti protestantov, rozhodovať o ich prijatí významnými osobnosťami a starať sa o ich uplatnenie v spoločenskom živote. Jej činnosť ale čoskoro stroskotala pre odpor katolíckeho kléru a neochotu protestantov skladať tzv. dekretálnu prísahu (teda prísahu zmieňujúcu sa o Panne Márii a všetkých svätých). Podrobnejšie o tomto nariadení a ďalších podobných 36 carolina (1731) zrušil samostatnosť Gemerského seniorátu a pričlenil ho k Potiskému dištriktu. To je už však iná kapitola...101 ****** Máme poznatky o niekoľkých školách, založených rádmi a neskoršie mestami, no rozmach školstva sa datuje až od reformácie (tú prijali napr. Revúčania pomerne skoro, okolo roku 1560 za pôsobenia kazateľa Blažeja Lojka). Reformácia ukladá povinnosť starostlivosti o dieťa a jeho výuku v materinskej reči. Konfesionálne rozpory viedli aj k rozštiepeniu školstva. Napriek tomu tieto inštitúcie spravovali stále duchovní oboch vierovyznaní. 102 V Ožďanoch vznikla prvá škola už roku 1510, hucínska vzdelávacia inštitúcia sa už roku 1513 nazýva gymnáziom. Pokiaľ ide o Revúcu, prvá škola otvorila svoje brány roku 1596 a patrila evanjelikom.103 Na týchto farských školách učili tzv. clerici - kňazi s nižším svätením - a náplň výuky tvorilo najmä čítanie a spev. Ich úroveň bola veľmi biedna.104 Kultúrny a spoločenský život sa tu však rozvinul až v 18. a 19. storočí..105 ****** K najvýznamnejším gemerským šľachtickým rodom patrili : Andrášiovci - rod sa objavuje v Uhorsku po moháčskej katastrofe, viacerí jeho členovia sa zapojili do bojov s Osmanskou ríšou a tiež do protihabsburských povstaní na strane kurucov, od čias Mikuláša (†1833) vplyvní železiarski podnikatelia na Gemeri, až do roku 1945 vlastnili kaštieľ v Betliari a hrad Krásna Hôrka (ten však už roku 1906 sprístupnili verejnosti)106 až do prijatia Resolutio carolina viď KOWALSKÁ, Eva : Uhorskí protestanti a viedenský dvor: Formovanie cirkevnej politiky habsburského štátu pred rokom 1781. In : Historický časopis, 2002, ročník 50, č. 3, s. 407 - 413. Význam spomínaného ustanovenia stručne objasňuje tiež KÓNYA, Peter. Protestantský kostol z čias rekatolizácie. K postaveniu evanjelického a. v. chrámu v Horných Ozorovciach. In Historia ecclesiastica, 2010, ročník 1, číslo 1 – 2, s. 154 – 171 a to na s. 156 - 157. 101 Vývoj na Gemeri v kontexte celkového vývoja evanjelickej cirkvi v rokoch 1517 - 1711 mapuje SEKERKOVÁ, Martina : Gemerský seniorát - stav v rokoch 1741-1742. (Vývoj Gemerského seniorátu pred rokom 1741 ). In : Historický zborník, 2004, ročník 14, č. 2, s. 42 - 45. 102 Takéto informácie poskytuje MONCOĽ, Ján. O školstve v Gemer – Malohonte. In Šafárikov kraj, 28.6.1947, s. 2, ale s istým pobúrením sa vyslovuje o podriadení školstva cirkvi v skúmanom období a okrem iného píše : „Cirkvám bola podriadená škola, dieťa a učiteľ.“ 103 Ďalšie evanjelické školy dopĺňa KUSENDOVÁ, ref. 95, mapa č. 1.10, s. 26 - podľa tohto materiálu v 16. storočí boli zriadené aj ustanovizne v Jelšave, Plešivci, Rožňave a Štítniku... 104 O gemerských inštitúciách informuje GALLO, Ján. Vznik prvých škôl v Gemeri. In Obzor Gemera, 1970, ročník 1, číslo 1, s. 25. 105 Dosvedčuje to MAŤOVČÍK, Augustín. Z kultúrnej minulosti Gemera. In Vlastivedný časopis 1961, č.3, s. 105 - 110. 106 Najvýznamnejšie postavy tohto rodu v stručnosti načrtáva : MACHALA, ref. 48, s. 8 - 9. 37 Baloghovci – pochádzal z Vyšného Blhu (dnes súčasti obce Veľký Blh), od ktorého aj odvodzuje svoje meno (Balogh značí v jazyku maďarskom Blh);107 na Gemeri vlastnili rozsiahle majetky, napr. Ratkovú či Drienčany - a to údajne už od 11. storočia108 Bubekovci – tvorili vetvu rodu Ákoš, od ktorého sa oddelili medzi rokmi 1318 – 1320; vtedy si totiž štítnickí a plešiveckí šľachtici prináležiaci k spomínaným Ákošovcom, rozdelili majetky a plešivecké panstvo pripadlo Dominikovi, zvanému Bubek; viacerí sa preslávili ako lúpežní rytieri, napr. František (zavraždený v Sedmohradsku roku 1566), vymreli Jurajom II. o rok neskôr109 Coburgovci - zruční železiarski podnikatelia, ktorých uchvátilo gemerské nerastné bohatstvo, najväčšmi z ich rodu ostal v pamäti ľudu „dobrotivý bulharský cár“ Ferdinand (1861 - 1948),110 pričom rodina vlastnila v regióne veľké majetky až do roku 1933111 Hanva - starobylý rod pôvodom z gemerskej Chanavy, o ktorom sa niekedy (žiaľ zatiaľ neoverene) tvrdí, že jeho korene siahajú až do čias Veľkej Moravy, no každopádne je isté, že sa už v 13. storočí rozčlenil na viacero vetiev, z ktorých z jednej vznikol rod Abafiovcov112 Gut – Keledovci - zakladateľmi sú bratia Gut a Keled zo Švábska, získali na slovenskom území rozsiahle majetky a z ich vetiev postupom času vznikli napr. rody Orság, Amadé či Bátori (mimochodom už Gut - Keledovci majú v erbe dračie zuby)113 Holkovci – meštiansky rod pôvodom z Pohronia, na Gemeri zanechali svojim pôsobením významnú stopu predovšetkým : 107 Za túto informáciu vďačím www.e-obce.sk/obec/velkyblh/2-historia.htm, navštívené 7.12.2011, 23 : 32 Gemerský rod Balogh však nemožno stotožniť s rodom Balogh pochádzajúcim z obce Nebojsa neďaleko Galanty. 108 Tvrdí to napr. LUKAČKA, ref. 52, s. 9. 109 Podrobnejšie o vzťahoch Bebekovcov k mestám gemerského regiónu pozri napr. TAJTÁK, Ladislav, ref. 89. Pozornosť im venuje tiež WEBER, Carolus. Collectanea genealogico - historica ilustrium Hungariae familiarum, que iam interciderunt. Ex ms. potissimum eruit et scutis gentilitiis auxit Carolus Wagner. Decas I.. Budae : typis Regiae Universitatis, 1778, s. 55 - 58. Archív gemerského seniorátu e.c.a.v. v Revúcej, signatúra N VIII. 285. Uvádza ich ako „de Csetnek,“ teda „(rod) zo Štítnika.“ 110 Práve Ferdinandovi venuje najväčšiu pozornosť vo svojej monografii HOLEC, Roman. Coburgovci a Slovensko. Bratislava : Kaligram 2010, 463 s. 111 Tento fakt sa stretol po vzniku ČSR s nepochopením tlače a tá ich majiteľov viackrát nevyberane pranierovala, napr. nasledovne : „Sieť vlastizradnej organizácie maďarských magnátov a kapitalistov sa znova, a to už celkom makave (?) pokúsila o zotročenie asi 90 - tisíc slovenských duší v Gemeri, ktoré i teraz znášajú panstvo úradníctva Filipa Coburga, Andrássych a druhých veľmožov, nenapraviteľnej a pomaďarčenej rimamuráňskej spoločnosti. Ľud znáša i teraz obrovské krivdy pre pašienky a hory, pre zlú komasáciu a krivdy vydieračských režimov uhorských. Bývalí utiskovatelia ľudu sa organizovali s nebývalou rýchlosťou, otvorene spolupracujú s cudzincami na spojení s Maďarskom. Agitátori zaviedli všetky staré spôsoby opíjania, nátlaku, postrachu a zavádzania.“ Text citujem zo : HOLEC, Roman. Jeden z porazených. Šľachta na Slovensku po roku 1918. In. Od osmičky k osmičke. ROGUĽOVÁ, Jaroslava et al (edit). Bratislava, Historický ústav SAV, 2009, s. 31-48. 112 Len takúto skromnú informáciu poskytuje o nich : MACHALA, ref. 48, s. 6. 113 Stručne sa o ich pôvode a erbe zmieňuje : VRTEĽ, Ladislav. Osem storočí slovenskej heraldiky. Eight centuries of Slovak heraldry. Martin : Matica slovenská 2003, s. 55. 38 a) Matej st. (1719 - 1785) - vzdelanec, študujúci na univerzite vo Wittenbergu, pôsobil na mnohých miestach dnešného Slovenska, napr. v Kobeliarove, Hnúšti či Nižnom Skálniku b) Matej ml. (1757 - 1832) - syn predošlého, plodný spisovateľ a senior Malohontského seniorátu, taktiež pôsobiaci vo viacerých gemerských obciach114 Kačič – pochádzali zo Sedmohradska, pričom v Uhorsku sú doložení pravdepodobne od 12. alebo 13. storočia, ako novohradskí a šalgovskí župani; rozsiahle majetky im patrili aj v Malohonte, na Gemeri vlastnili napr. dedinky Kečovo a Gemerská Teplica Kellnerovci - zväčša pohronský a meštiansko - obchodnícky rod, ktorého štyria členovia ale zasiahli významne do udalostí na Gemeri (uvádzam ich chronologicky) : a) Samuel (1748 - 1812) - literát a vzdelanec epochy osvietenstva, pôsobiaci ako kňaz a učiteľ v Ochtinej (1782 - 1783) a Revúcej (1783 - do smrti) b) Móric Ľudovít Eduard (1819 - 1902) - banský úradník a radikálny demokrat, ktorý v období revolúcie 1848/1849 organizoval povstanie Slovákov nielen v tomto regióne, ale tiež v Liptove a na Pohroní, zúčastnil sa aj bitky pri Muráni c) Peter (pseudonym Záboj Hostinský, 1823 - 1877115) - úradník, no predovšetkým popredný štúrovský spisovateľ, redaktor a filozof, oženil sa s dcérou jelšavského mešťana Matildou Hricovou a práve v Revúcej im Pán požehnal jednu z dvoch dcér, Annu Máriu Matildu d) Gustáv (1832 - 1909) - zberateľ ľudovej slovesnosti a podporovateľ národného hnutia, pôsobil istý čas ako pomocný kaplán u Samuela Reussa taktiež v Revúcej116 Koháryovci - skvelí protitureckí bojovníci s nepremožiteľnou lojalitou voči dynastii, ich posledný mužský potomok Anton František Jozef (1766 - 1826) dosiahol viacero významných funkcii, najvyššou je post vicepalatína117 Mariášiovci – príslušníci tohto rodu Marek – Mariáš, Mikuláš, Peter zvaný Dond a Ján, nazývaný Kassan, postavili zrejme hrad Krásnu Hôrku, ich potomkovia odkúpili roku 1290 od Bubekovcov Brzotín a roku 1352 sa nositelia tohto mena rozčlenili na štyri vetvy – 114 Podrobne sa rodokmeňu rodiny Holkovcov venuje : ŽILÁK, Ján. Genealógia rodu Holkovcov z Gemera a Malohontu. In : "Nezameniteľné je dedičstvo otcov..." [Zost.]: Kónya, Peter. Prešov, Vydavateľstvo Prešovskej univerzity 2009, s. 286-293. 115 Peter sa nemohol kvôli vážnym zdravotným problémom zúčastniť revolučného pohybu 1848/1849, no k jeho zásluhám patrí, že ako prvý zo štúrovcov sa pokúsil podrobne popísať teoretické otázky písania drámy. Tvrdí to o ňom : REZNÍK, Jaroslav. Túry do literatúry. Po literárnych stopách Slovenska. Bratislava : Slovart, 2001, s. 284 - 285. 116 Podrobnú genealógiu rodu nahliadni v : ĎURIŠKA, Zdenko. Zvolenskí, liptovskí a gemerskí Kellnerovci. In Biografické štúdie, 1999, ročník 26, s. 190 - 224. 117 Pozornosť mu venuje aj : HLODÁK, Pavol. Muránsky hrad a jeho páni. Kalinovo : Kermat s.r.o. 2007, s. 156 - 157. 39 z toho dve pôsobili na Spiši a dve na Gemeri : brzotínska a hričovská; udržiavali dobré vzťahy so Zápoľskovcami, v dôsledku čoho kráľ Ferdinand I. Habsburský odňal roku 1528 Františkovi gemerské majetky118 Miškovci - pochádzali síce z Boršodskej stolice, ktorej hlavným mestom bol Miškovec (Miškolc), kde sú doložení už v 11. a 12. storočí, no majetky postupne získali tiež v juhozápadnom Gemeri119 Ratoldovci - pôvodom možno flámsky, prípadne nemecký rod, objavujúci sa na území Gemera v druhej polovici 12. storočia a zohrávajúci tu významnú úlohu až do vymretia jelšavskej vetvy po meči, ktoré sa udialo Jurajom roku 1427. Osobitne sa vyznamenali (uvádzam ich chronologicky) : a) Balduin - v rokoch 1235 - 1239 kráľovský pohárnik a nitriansky župan b) Matej - ostrihomský arcibiskup, padol pri Slanej (1241) c) Roland I. - krajinský sudca a jediný šľachtic v celých uhorských dejinách, ktorý štyrikrát (!) zastával úrad palatína (v období 1246 - 1260 a prvá polovica 70. rokov), hoci nebol priaznivo naklonený vládcovi Belovi IV. d) Roland II. - uhorský palatín (1283 a 1303 - 1307) e) Dominik - uhorský palatín (okolo 1320) f) Leustach - palatín (1392 - 1396), padol do osmanského zajatia pri Nikopole a tu i umiera (1400)120 Zachovci – na Gemeri vlastnili Rozložnú a Somkút (dnes v Maďarsku), no ich sláva náhle vädne po pokuse Feliciána spáchať atentát na monarchu Karola Róberta (1330) – ako je známe, panovník dal jeho príbuzných do tretieho kolena vyvraždiť a ostatných uvrhol do doživotného väzenia, prípadne vyhnal z krajiny121 118 Púť Mariášiovcov dejinami popisuje : KOLLÁROVÁ, Zuzana. Postavenie dedinskej šľachty na Spiši. In Forum historiae, 2008, ročník 2, číslo 2. 119 Na túto pre mňa dosiaľ neznámu famíliu upozorňuje : LUKAČKA, ref. 52, s. 6. 120 Zatiaľ jedinú ucelenú štúdiu v slovenčine o rozmachu rodu Ratoldovcov cca do roku 1332 predstavuje : SKALSKÁ, ref. 6., s. 45 - 57, kde odkazuje na literatúru, dostupnú v maďarčine. Táto však rieši iba niektoré otázky. Mimoriadne zaujímavá ostáva informácia, že už roku 1283 vlastnili Ratoldovci 16 majetkov v 12 župách, pričom sa jednalo o 1069 port. Pritom ich vzostup sa začal až za vlády Bela III. (1172 - 1196), kedy istý Leustach v hodnosti sedmohradského vojvodu bojoval v Malej Ázii ako spojenec Byzancie (monarcha Belo III. totiž strávil dlhší čas na dvore v Konštantínopole). Kompletný zoznam palatínov slávneho Uhorského kráľovstva zasa možno objaviť na : http://slachta.kosztolanyi.com/modules.php? name=Content&pa=showpage&pid=392, navštívené 25.10.2011, 18 : 36. 121 Viac o živote Feliciána nahliadni napr. PERNIŠ, Jaroslav. Uhorskí Anjouovci v zdraví, chorobe a smrti. In Genealogicko – heraldický hlas, 2003, číslo 1, s. 3 – 21. 40 Kapitola II. : Genealógia rodu Daxnerovcov (1665 – 1935) Podľa vlastnej tradície prišiel rod do Uhorska buď to : 1. zo švajčiarskych území, pričom jeden z jeho členov sa vyznamenal v bitke pri Nikopole (1396) a ako odmenu ho cisár Žigmund Luxemburský (vládne 1387 – 1437) povýšil do zemianskeho stavu 2. traja bratia, Pavol, Jeremiáš a Daniel doputovali z francúzskeho kraja Dax a za statočnosť pri uvedenom Nikopole, kde údajne Daniel prišiel o život, získali od monarchu „dolinu Hronca“ – preto sa vraj jedna strana nazývala Jeremenkou a druhá Pavlovkou; následne sa ich potomkovia rozčlenili na pohronskú a brezniansku vetvu, ktoré sa za vlády Márie Terézie presunuli : jedna na „Dolnú zem“ a druhá do Tisovca 3. rodina prišla zo Saska a v okolí Krupiny122 sa uchytila v baníctve123 Pokiaľ sa možno oprieť o písomné pramene, nachádzam príslušníkov rodu v 17. storočí 122 Pán PhDr. Miroslav Lukáč z Múzea Andreja Sládkoviča mi napísal, že v matričných indexoch zo 17. – 20. storočia sa meno Daxnerovcov nespomína – možno tu žili len krátko a do súpisov sa nedostali – ale ešte mi to pozrie v daňových registroch zo 17. storočia; mám sa ale obrátiť na p. riaditeľa Štátneho archívu Banská Bystrica, pobočka Zvolen, p. Mgr. Alexandra Adama. Onedlho p. Lukáč zistil, že ani v daňovom registri z roku 1698 sa meno Daxner nenachádza a rovnako tak ani v indexe katastra z roku 1880 – 1881 – no v oboch sú len vlastníci domov; možno sa ale vysťahovali po veľkej morovej rane (1710) a vrátili sa po Tolerančnom patente Jozefa II. (1785), ako mnohí iní. Napokon primátor mesta, p. Ing. Radoslav Vazan mi poslal oficiálny list, v ktorom stojí, že Štátny archív Banská Bystrica, pobočka Zvolen opatruje tisícky dokumentov, medzi ktorými sa „možno niečo nachádza,“ no musel by som ich ísť prezrieť osobne, čo, žiaľbohu, presahuje moje terajšie možnosti. Viem síce, že existuje fond Magistrát mesta Zvolen 1323 – 1922 (1934), ale žiaľbohu nedokážem zatiaľ zistiť, v ktorých rokoch 17. storočia v meste Daxnerovci presne žili... 123 Pre túto kapitolu sa mi najdôležitejším zdrojom informácii stala štúdia ŽILÁK, Ján - ŠIŠMIŠ, Milan. Pôvod a príbuzenské vzťahy Daxnerovcov. In Genealogicko – heraldický hlas, 1994, ročník 4, číslo 1, s. 12 – 23. Na jej základe som rozposlal listy do všetkých obcí a miest, s ktorými sa spája pôsobenie rodiny a oslovil som aj ďalšie inštitúcie – viď, prosím, ich súpis pred zoznamom použitej literatúry. Listom som oslovil aj pána PhDr. Milana Šišmiša, no ten sa už Daxnerovcom ďalej nevenuje, preto nemá nijakých nových informácii. Odporučil ma okrem iného na p. Mgr. Zdenka Ďurišku. Ten žiadne dokumenty o rodine Daxnerovcov nevlastní a mám poprosiť o pomoc Archív literatúry a umenia Matice slovenskej alebo Národný biografický ústav - už sa stalo... 41 najmä v Brezne,124 ďalej v Beňuši,125 Banskej Bystrici,126 Čiernom Balogu,127 Hronci128 a Zvolene.129 17.6.1665 udeľuje Leopold I. právo používať šľachtický titul, pečať a erb Danielovi Daxnerovi (1579 – po 1674), synovi jeho brata Jeremiášovi (1607 – 1671), ako aj pre ich synov Daniela, Jána, Jeremiáša (1640 – pred 6.10.1686), Juraja, Mateja a Michala, ako aj pre ich manželky, dcéry a potomkov obojakého pohlavia. V erbe sa na modrom pečatnom poli nachádza po zelenej pažiti doprava bežiaci jazvec130 (v starej nemčine der Dachs).131 Klenot tvoria dva byvolie rohy, medzi ktorými sa vyníma ihličnatý strom a po jeho oboch stranách vidno železné čakany. Prikrývadlá sú vo farbe červeno čiernej a modro červenej.132 Zrejme 124 Pani Mgr. Andrea Kobelová, asistentka primátora mesta, mi poslala vyjadrenie kronikárky mesta, p. PhDr. Anny Štulrajterovej, že prameňov k rodu Daxnerovcov je málo, nakoľko sa nachádzajú v Štátnom archíve Banská Bystrica, pobočka Banská Bystrica, no beztak vie, že Jakub Daxner bol v meste richtárom roku 1765, spomína sa tiež pôsobenie Štefana Marka Daxnera ako dobrovoľníckeho kapitána počas revolúcie 1848 – 1849 a významnou osobnosťou je aj divadelník Anton Daxner (3.11.1911 Brezno – 12.8.1977 Krompachy). V diele ŠTULRAJTEROVÁ, Anna - WEISS, Ján. Brezno v premenách času. Monografia mesta. Banská Bystrica : Harmony s.r.o., 2005, s.52 sa ako richtár tohto mesta roku 1694 spomína Krištof Taxner a nakoľko z literatúry som sa dozvedel, že v prameňoch sa najstarší členovia rodu Daxner uvádzajú pod menom Taxner, takmer s istotou môžem tvrdiť, že sa jedná o Krištofa Daxnera... 125 V Beňuši a Brezne žila najstaršia evanjelická vetva rodu, v Čiernom Balogu a Hronci zasa prví členovia katolíckej vetvy. 126 Podľa štúdie pánov ŽILÁKA a ŠIŠMIŠA, ref. 132. by miestny archív mal opatrovať cirkevné matriky z Beňuše, Brezna, Lopeja a Tisovca. Z ŠA Banská Bystrica, pobočka Banská Bystrica mi poslali oficiálny list, že spomenuté materiály nemajú. Posunuli moju prosbu hlavnej inštitúcii, ŠA Banská Bystrica a pani Kováčová mi odpísala, že dokumenty majú, no súvislého textu v nich niet. Pani Števková z mestského úradu napísala, že tiež takéto materiály nemajú a poradila mi obrátiť sa na ŠA Banská Bystrica... 127 Pani Božena Berčíková, matrikárka obce, tvrdí, že kronika siaha len do roku 1903. V diele KOVÁČIK, Peter - ŤAŽKÝ, Ladislav et al. Čierny Balog - monografia. Banská Bystrica : Forza, 2003 som v zmienkach o najstarších dejinách, opise osídlenia, školstva ani náboženstva žiadnu zmienku o Daxnerovcoch nenašiel (kniha sa podrobnejšie venuje predovšetkým devätnástemu a dvadsiatemu storočiu, kým Daxnerovci, o ktorých mám informácie, tu mali pôsobiť už v storočí sedemnástom), len na s. 270 sa spomína jeden z členov rodu, ktorý sa tu roku 1913 narodil... 128 Starosta obce, p. Bohuslav Nemky mi odporučil obrátiť sa na regionálneho historika p. Mgr. Martina Weissa. Ten mi vysvetlil, že v obci Hronec Daxnerovci nikdy nežili, keď sa píše Hronec, myslí sa Čierny Hronec, teda dnešný Čierny Balog, kde podľa neho žilo až 19 (!) rodín Daxnerovcov a vyšla aj monografia obce, ktorú sa mi pošťastilo zakúpiť a spomínam ju vyššie... 129 Pani Husaríková povedala, že mestské kroniky nesiahajú do takých dávnych dôb, poradila mi pozhovárať sa s riaditeľkou Lesníckeho a drevárskeho múzea, p. Oľgou Miľanovou. Tá prezradila, že 17. storočiu sa nik nevenuje, ale chystajú novú monografiu mesta, možno tam čosi bude... 130 Jazvec veru nepatrí medzi bežné erbové zvieratá – mlčí o ňom BUBEN, Milan. Encyklopedie heraldiky. Praha : Libri, 2003, 506s., aj SAXOFERRATO, Bartolus de. Traktát o znameniach a erboch. Bratislava : Veda, 2010, 200s. (reprint inkunábuly z roku 1472)., taktiež SCHWARZENBERG, Karel. Heraldika. Praha : Vyšehrad, 2007, 215s. (reprint diela z roku 1941) a rovnako tak VRTEĽ, Ladislav. Heraldický katechizmus čiže základy heraldiky v otázkach a odpovediach, zoradených do trinástich lekcii a pre väčšiu názornosť doplnených o premnohé zobrazenia. Bratislava : Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2012, 208s. Len skromnú zmienku a to práve v súvislosti s Daxnerovcami mu venuje VRTEĽ, Ladislav, ref. 122, s. 211. 131 Jedná sa teda o tzv. hovoriaci erb – teda taký, ktorého znak v niektorom z jazykov vyjadruje toho, koho je vlastníctvom (napr. Nádašdiovci majú v erbe trstinu, po maďarsky nádaš, Limbach sa pýši erbom s borovicou – limbou, Ružomberok znakom s ružou...) – poznámka JJ. Jeho podrobnejší popis poskytuje preklad armálesu v Archíve literatúry a umenia - Slovenskej národnej knižnici, signatúra M13 F11. Zaujímavosťou ostáva, že medzi svedkami, potvrdzujúcimi pravosť listiny sa uvádza aj Juraj Selepčéni - Pohronec (1595 - 1685), okrem iného ostrihomský arcibiskup a kancelár Uhorského kráľovstva... 132 Detailný popis rodového znaku a viacero presných dát z matrík poskytuje ŽILÁK, Ján. Na margo genealógie rodiny Daxnerovej. In Obzor Gemera – Malohontu, 1992, ročník 23, s. 170 – 172. 42 skutočne pochádzali zo Saska, zbohatli podnikaním v baníctve a tak, nakoľko mocnár mal záujem na rozmachu banských miest, v ktorých sa usadili, povýšil ich do šľachtického stavu. Zo spisov banskobystrickej banskej komory vysvitá, že Daniel a Jeremiáš uzavreli s ňou zmluvu (roku 1659) na ťažbu dreva pre jej potreby po dobu šesť rokov. Túto následne viackrát predlžovali, vždy o tri roky (1665, 1668 a zrejme tiež 1671). Medzitým skonal Jeremiáš (7.7.1671) a komora preto spísala dohodu s inými troma majstrami. Spomína sa tu, že Daniel Daxner, 95 ročný, jej statočne slúžil 65 rokov, navrhujú mu teda aj po odchode s aktívnej činnosti ponechať týždenný plat. Počítali teda s využitím jeho bohatých skúseností. Neskôr Daxnerovcov nachádzam v Levkovciach133 a Ondrašovciach, kde získali majetky. Postupne prichádzali aj do Bükkszenterzsébet, Klenovca (od asi 1755), 134 Nemespátró, Nižnej Slanej,135 Ratkovej a Rožňavy (asi 1703).136 Štyria Jeremiášovi synovia sa dožili dospelosti (a všetci žili v Brezne) : Ján (10.9.1663 – 24.2.1734), Matej (18.3.1666 - 1713), Michal (22.10.1670 - ?) a Daniel (26.2.1677). Matej sa spomína v súpisoch obyvateľstva z rokov 1715 a 1720. Michal pôsobil ako tunajší radný. Daniel, zrejme Jeremiášov syn, sa sťahuje do Oždian,137 kde verne pracoval pre grófku Barboru Bakošovú. Oženil sa dvakrát : najskôr s Katarínou Šimoňovou (asi 1684 – 1715) a po jej smrti s Žofiou Poliakovou. Spomínaná šľachtičná sa po jeho skone ujala sirôt Pavla a Tomáša. Prvý z nich sa dostal na výchovu ku grófkinej sestre, manželke grófa Ladislava Vešeléniho do Szendrö. Na základe svedectiev ich strýka Michala a vyslanca mesta Brezna Michala Chmeliusa uznala Zvolenská stolica príslušnosť oboch mladíkov k nobilite (1725). Podobne postupovala v ich prípade aj Malohontská stolica (1732).138 Medzičasom (1727) získali uznanie svojho postavenia aj Pavlovi synovia Pavol a Imrich. Danielov syn z druhého 133 Dnes spadá pod Vlkovú a tá zasa patrí do správy Vrbova. Pani Dana Bodyová píše, že v obci Vlková niet nijakých správ o rode Daxnerovcov, odporučila mi obrátiť sa na Štátny archív v Levoči, pobočka Poprad, najlepšie na p. riaditeľku PhDr. Boženu Malovcovú. Jej odpoveď zaznamenávam v poznámke č. 135. 134 Pani Kováčová odpísala, že mestská kronika zhorela pri veľkom požiari roku 1888, nová sa vedie až od roku 1932... 135 Pani Bc. Silvia Čipková mi dala na známosť, že kroniky obce sa zachovali len z 20. storočia... 136 Pán Mgr. Peter Gallo, referent kultúry a pre styk s médiami, postúpil moju prosbu miestnym organizáciám a prisľúbil mi, že môžem v dohľadnej dobe očakávať ich pomoc. Následne ma odporučil na ŠA Košice, pobočka Rožňava. Mienil som prísť osobne, no veľmi mi prácu uľahčili pracovníci tejto inštitúcie, za čo im z úprimnosti duše vyslovujem vďaku - prezreli nielen fond Spolku rožňavských zemanov, ktorý som mal záujem prebádať, ale tiež fond Magistrátu mesta Rožňavy, ale o Daxnerovcoch nenašli žiadneho súvislého textu, preto sa mám obrátiť na ŠA Banská Bystrica, kde by sa mal nachádzať fond Štatariálneho súdu v Plešivci - ten totiž prejednával roku 1848 prípad Štefana Marka Daxnera, Jána Francisciho a Michala Bakulíniho. Pozrel som si fondy tohto archívu, no takého tam veru niet... 137 Od p. Mgr. Jany Strapkovej som sa dozvedel, že pôvodná kronika obce sa, žiaľbohu, stratila... 138 Dosvedčuje to dokument Revisio nobilium districtus Kis - hontensis de Anno 1732, ŠA Banská Bystrica, signatúra I. 106, v ktorom sa prípad Pavla a Tomáša Daxnerovcov nachádza pod poradovým číslom 44. 43 manželstva Jeremiáš sa odsťahoval do Zeleného pri Poltári.139 Jeho vdovu si následne vzal istý Martin Malatinský. Najstarší zo súrodencov, Ján, zrejme tiež zasadal v breznianskej mestskej rade a vyvolil si brezniansku rodáčku Annu Fabriciusovú (13.6.1667, v knihe narodených uvedená ako Mária - ?), ktorá počala dietky Helenu (1698 – 1703) a Jána (19.10.1705 – 5.12.1775). Ten sa stal čižmárom, oženil sa v rodisku s Katarínou Dolňanovou (2.8.1705 – pred decembrom 1773). Sobáš sa konal v pomerne mladom veku oboch zaľúbencov (12.11.1724) a Pán zväzok požehnal piatimi potomkami. Pavol (1734 - ?) a Ján (1737 - ?) zostali v Brezne a pokračovali v otcových šľapajach ako čižmári. Prvý sa oženil s Ráchel Faškovou (stalo sa tak 14.2.1754), druhý zasa s Evou Ohrnialovou (23.11.1760). Matej (8.6.1740 – 1815) zasa našiel šťastie po boku Zuzany Štôsikovej (20.11.1744 – 22.5.1819), dcéry Daniela Štôsika. Tá v danej dobe žila v Dolnej Lehote, preto sa svadba mladého páru konala v Lopeji (23.11.1760).140 Bývali najsamprv v Brezne, odkiaľ sa presťahovali do Tisovca141 (niekedy medzi rokmi 1762 a 1767). Matej pôsobí ako správca majetku Gašpara Kubíniho a získava statok, pôvodne náležiaci Galambošovcom, kde si podľa rodinnej tradície postavil drevenú kúriu. Istotne získal aj iné majetky, pretože z prameňa som sa dozvedel, že Ján Smik kúpil pole „na Harmanci“ ležiace „pod Daxnerovým“ (26.5.1795).142 Šlo o činorodého človeka, venujúceho sa rôznym aktivitám (napr. v rokoch 1774 – 1777 ho nachádzam vo funkcii dozorcu tunajšieho ev. zboru), a obhajoval tiež záujmy mesta pri spore o hranice chotára s grófom La Motte z Felegyi, Gabrielom Draškócim a Štefanom Bornemiszom z Felsö Bátky ako aj proti názoru fiškála koburgovského panstva Pavlovi Derčénimu (26.4.1813). Hoci sa odvolal na niekdajšie rozhodnutie cisára Jozefa II. o tejto záležitosti, záležitosť sa nepodarilo urovnať (už 139 P. starosta Peter Gavalec mi odporučil pozrieť si internetovú stránku www.noslc.sk a p. Michal Ábelovský z Novohradského osvetového strediska Lučenec ma odporučil na p. PhDr. Jána Žiláka, CSc. Ten mi spomenul, že všetko, čo o rode vedel, uviedol vo svojich štúdiách, iné dokumenty nevlastní... 140 Dnes patrí pod Podbrezovú. Pán Bc. Igor Peťko, venujúci sa histórii, hovorí, že Obecný úrad v Lopeji už neexistuje a dokumenty boli odvezené neznámo kam, tvrdil, že by sa mali nachádzať medzi dokumentmi bývalého MNV, a odporučil ma na Štátny archív v Banskej Štiavnici, no tam, ako som už zistil po telefonickom rozhovore s riaditeľom ŠA Banská Bystrica, pobočka Banská Štiavnica, p. Mgr. Mikulášom Čelkom, ich tiež neopatrujú (majú len štátne matriky z rokov 1895 – 1906). P. Miriam Sláviková potvrdila, že ani Mestský úrad Banskej Štiavnice nemá nijakých informácii o Daxnerovcoch. P. Peťko mi poskytol kontakt na p. riaditeľku Hutníckeho múzea železiarní Podbrezová, p. Mgr. Oľgu Kleinovú. Ona však prezradila, že „s Lopejom veru nič spoločného nemajú.“ 141 Pani Mirka Kojnoková, vedúca Oddelenia kultúry a športu, mi napísala, že síce v knižnici nič o Daxnerovcoch nemajú, ale poskytla mi mailový kontakt na p. Mgr. Ľubomíra Bagačku, ktorý vraj spracúval materiály v tunajšom archíve a skôr bude vedieť, čo sa tam nachádza. Pán Bagačka mi odpísal, že v mestskom archíve nepracoval, len potreboval čosi k Samovi Daxnerovi v rámci dejín tisoveckého ochotníckeho divadla, ktoré boli témou jeho bakalárskej práce, myslí si ale, že k Matejovi Daxnerovi tam nič nebude, skôr k Štefanovi a Samuelovi. To bol jeden z dôvodov, prečo som sa ta vybral bádať osobne. 142 Uvádza sa to v Protocolum privilegii oppidi Tiszolcz 1780 - 1843, s. 42. Archív mesta Tisovec, bez signatúry. Preštudoval som zväzok až po rok 1815, kedy skonal Matej Daxner, no vonkoncom nie je radený chronologicky. Zistil som ale, že v zozname predávajúcich sa meno Daxner nenachádza... 44 24.5.1811 v tejto veci rokoval so spomínanými pánmi aj Matejov nižšie spomínaný syn Ján).143 Z tucta detí sa dospelosti dožili zrejme iba tri : Mária (1.8.1772 - ?), o ktorej nič bližšie nie je známe, Júlia (16.6.1778 -?), ktorá sa vydala (29.10.1809) za roštárskeho 144 evanjelického farára Jána Banku (1759 -?), pochádzajúceho z Brezna a Ján (29.9.1780 – 1847), otec Štefana Marka Daxnera.145 Ten (Ján) bojoval proti Napoleonovým vojom pri Rábe (1809),146 zastával funkciu slúžneho a asesora stoličného súdu počas tridsiatich rokov. Dlhý čas (1809 – 1846) pôsobí ako inšpektor tisoveckej evanjelickej cirkvi a nutno mu priznať značné zásluhy pri výstavbe nového chrámu.147 Zaslúžil sa o vybudovanie cesty z Muráňa do Tisovca. Viedla od Krivej doliny po tisovecký hostinec. 148 Ako vážený mešťan bol členom delegácie, vítajúcej pri dvoch návštevách grófa Františka Esterházyho z Galanty (prišiel 27.5.1814 a opäť 21.5.1817).149 Podobne ako jeho otec hájil záujmy Tisovca pri rozpore s Hnúšťou o medze na vrchu Holtzkovej (30.7.1818 - predložil pritom dokumenty spracované fiškálom koburgovského panstva roku 1807) a tiež pri nejasnostiach o hraniciach mestského chotára s neďalekým Klenovcom (13. - 14.8.1819, zástupcovia sváriacich sa strán rokovali 143 S láskou na neho spomína HREBENDA, Matej. Vlastný životopis. Martin : Osveta, 1976 : „Bolo to na Mateja roku rečeného (1814). Dobrodinci moji prví, od ktorých som povzbudenie vzal, boli duch. p. Matej Šulek, ev. kňaz tisovský, ur. p. Matej Daxner, duch. p. Matej Honéci, kňaz píľanský, duch. p. Matej Holko, kňaz rimavskobanský, ur. p. Matej Švandtner, uč. v Lehote nad Rimavicou a duch. p. Matej Haluška, kňaz kokavský.“ O uvedených sporoch viď Memoria Tisovca 1780 - 1863, s. 15 - 16 a 29. Archív mesta Tisovec, bez signatúry, dokument som prezrel po koniec roka 1822. 144 Starosta obce, p. Vladimír Slivka uviedol, že o týchto osobnostiach nevedia, nakoľko zoznamy kňazov sa zachovali len od roku 1738 a v nich takého kazateľa veru niet... 145 Podľa synových spomienok udržiaval Ján kontakty s príbuznými na Dolnej zemi. Z tohto dôvodu preštudoval som si prácu JANČOVIC, Ján. Z kolísky na Dolnú zem. Martin : Matica slovenská 2004, no tá sa venuje predovšetkým Novohradu a hoci sa mi pošťastilo nájsť aj zmienky o obciach, založených vysídlencami z Gemera (s. 49, 62, 71, 75, 97, 118, 120, 129 a 137), o Daxnerovcoch autor mlčí. Gemerčania vraj spolu s ostatnými osídlili Aradáč, Békešskú Čabu, Čanádalberti, Laliť, Nadlak, Níreďházu, Padinu, Sarvaš a Solany. Spomína sa tu tiež, no bez udania presného miesta, že Slováci pôvodom z Gemera našli druhý domov aj v rumunských župách Bihor a Salaj (s. 132 - 133). Podobne BOTÍK, Ján. Slovenské dolnozemské komunity a ich elita do roku 1918. In Acta historica neosoliensia, 2009, ročník 12, číslo 1 – 2, s. 81 – 99 sa o Daxnerovcoch nevyslovuje, no tvrdí, že Gemerčania spolu s obyvateľmi niekoľkých iných stolíc prišli pod vedením Jána Petrikoviča zo Sarvaša roku 1755 – 1760 do Níreďházy (s. 84). Tejto problematike sa venuje aj LIPTÁKOVÁ, Silvia. Slovenské osídlenie békešsko – čanádskej oblasti. In Ružomberský historický zborník, 2007, ročník 1, s. 161 – 188. Taktiež dospela k záveru, že do Békešskej Čaby sa medzi prvými prisťahovali aj obyvatelia Gemerskej stolice a to medzi rokmi 1718 - 1723 (s. 170), podobne tomu bolo krátko po roku 1722 v Sarvaši, kde ich spolu s Novohradčanmi nazývali tušiakmi – pretože hovorili „tuš“ namiesto „nuž“ (s. 177). Títo vysťahovalci niekoľko desaťročí udržiavali kontakty s obcami, odkiaľ pochádzali (s. 186). 146 Vtedy bola naposledy v dejinách Uhorska nasadená šľachtická insurekcia, no utrpela hanebnú porážku... 147 Velebnosť svätyne vyzdvihuje DOBŠINSKÝ, Pavol. Púť po otčine roku 1846. Bratislava : Tatran, 1991, kapitola 2 týmito slovami : „Šiesteho júla som išiel na modlitby do kostola. Nie je to síce nádherné a skvostné stavanie, tým menej všelijakými prílepkami a kráskami vnútri ozdobované, lež vpravde je ono umelecky vystavené, takže neviem, ktorý slovenský evanjelický kostol by sa mu vyrovnal.“ 148 Dosvedčuje to Mestská kronika 1920 - 1997, s. 34. Archív mesta Tisovec, bez signatúry. Staršie dejiny sú tu opísané len stručne a číslovaná je každá druhá strana, aj to len vpredu, neskôr už číslovanie úplne mizne, no ja som sa aj v takom prípade pridržiaval toho pôvodného... 149 Uvedené skutočnosti opisuje Memoria Tisovca, ref. 152, s. 37 a 52. 45 o území „od Pohorelského potoka až k Žabinde na Poľanách“). Napokon vykúpil zrejme sporné medze od koburgovského fiškála (4.10.1820 - práve tomuto rodu sa v mene mesta ako prísažný už 17.7.1815 zaviazal k poddanskej poslušnosti).150 Krátko pred definitívnym rozlúsknutím sváru stal sa Ján preceptorom malohontského dištriktu a assesorom tejže župy (9.9.1820).151 Pomáhal svojmu priateľovi Pavlovi Jozeffymu (1775 - 1848),152 tunajšiemu kňazovi (od 29.9.1820, po skone Mateja Šuleka), neskoršiemu superintendentovi evanjelickej cirkvi (od 1823) a signatárovi Slovenského prestolného prosbopisu (1842).153 Pošťastilo sa mu získať akési budovy od Matheidovcov (začiatkom októbra 1820).154 Vďaka jeho úsiliu sa v meste začalo hrať divadlo a mešťania pomýšľali založiť spolok na hospodárske povznesenie (od 1843).155 Taktiež zrušil na svojich majetkoch poddanskú povinnosť ešte pred revolúciou 1848/1849. Oženil sa s Annou Máriou, rodenou Bankovou z Roštára (1790 - ?), dcérou svojho švagra Jána Banku. Zo šiestich potomkov tri Pán povolal ešte v detskom veku a syn Ján Emanuel (1817 – 1824) tragicky zahynul v Zabare – uhorel pri preskakovaní jamy, v ktorej sa pálili plevy.156 Tak sa dospelosti dožili len dvaja bratia – Juraj Michal (23.4.1811 – 11.8.1880) a Štefan (1822 – 1892). Prvý z nich sa po procese so svojim súrodencom pridal k slovenským národovcom.157 Stal sa predsedom Vzájomnej pomocnice i čitateľského spolku 150 Tak sa píše v Memoria Tisovca, ref. 152, s. 57, 61, 65 a 45. 151 Dátum upresňuje Mestská kronika, ref. 157, s. 33. 152 Ako tvrdí BOTTO, Július. Má nasledovať : politické a publicistické účinkovanie Štefana Daxnera od roku 1867 - 1872. Archív literatúry a umenia - Slovenskej národnej knižnice, signatúra 33 E9, s. 5, Jozeffy sa venoval taktiež šľachteniu ovocných stromov... 153 Neskoršieho superintendenta Jozeffyho si vysoko vážil aj jeho potomok, Štefan, ako dosvedčuje KUCHTA, Miroslav. Štefan Marko Daxner. In Smer, 1982, ročník 34, číslo 307, 28.12.1982, s. 3. Ich vzťah sa neskalil ani potom, čo sa duchovný spolu so štyridsiatkou ďalších evanjelických dušpastierov pridal k prehláseniu proti štúrovskej reforme slovenčiny (roku 1846). Priateľmi ostali možno aj preto, že Jozeffy si mimoriadne vážil vzdelanosť, ako dosvedčuje aj jeho list seniorátu z roku 1831, kde píše : „Posudzujúc, že rozkvitnutiu cirkvi evanjelickej len tak môže pomožené byť, ak všetkých umením ozdobených kňazov a učiteľov bude mať, a to i evanjelickí predkovia naši dbali, aby k pozdvihnutiu svojmu potrebnými vecami zaopatrení súc, všetky moci ducha na rozmnoženie umenia a iné zdokonalenia obrátiť mohli, isté a bezpečné, aj keď núdzne platy zriadili a nakoľko nedostatočné boli, je zrejmé, že z vnútra pochádzajúcej dobročinnosti sa dopĺňali.“ Dokument uchováva Archív gemerského seniorátu e.c.a.v. v Revúcej, fascikel Korešpondencia zborov so seniorom 1826 - 1835, dokument č. 999. K vzdelanosti duchovných sa viaže .aj v tomže fascikli uložený dokument č. 1501, list istého Jána Csetnekyho (z 24.8.1831), v ktorom oznamuje seniorovi, že „podľa rozhodnutia ostatného snemu Uhorského kráľovstva vyšší i nižší cirkevný úrad len tomu zverený byť môže, kto vynikajúcu znalosť o krajine uhorskej bude mať.“ Neobvyklý sa mi javí list Štefana Marka Daxnera Augustovi Horislavovi Škultétymu, datovaný 20.2.1855, v ktorom ho pozýva k sebe na rozhovor ohľadom testamentu tohto duchovného – nepodarilo sa mi, žiaľbohu, vypátrať, prečo o ňom Daxner mienil hovoriť takmer sedem rokov po skone dotyčného superintendenta. Vzácne riadky uchováva však Archív literatúry a umenia – Slovenská národná knižnica, signatúra M104 B6. 154 Uvádza tak Mestská kronika, ref. 157, s. 35/b. 155 Jeho úsilie popisuje Mestská kronika, ref. 157, s. 44. 156 Uvedený majetok darovala rodine teta matky Štefana Marka Daxnera, Barbara Szontagová, rodená Laučeková, no pre vzdialenosť sa zložito spravoval. Štefan Marko sa oň istý čas súdil s bratom Jurajom, napokon sa dohodli a predali ho (asi 1864). 157 Július Botto, historik a novinár (1848 - 1926), inak taktiež študent Prvého slovenského gymnázia v Revúcej, vysvetľuje tento Jurajov krok nasledovne : „„Ďurko Daxner všetko možné vynaložil, aby brata svojho zachránil, bol takmer celý čas inkvizície (vyšetrovania, poznámka JJ) v Plešivci, informoval jemu dobre známych sudcov, 46 (ešte roku 1848). Pôsobil ako advokát i ako malohontský hlavný slúžny (1850 - 1852). Následne hospodáril na svojeti v Tisovci a podobne ako jeho otec získal dôveru a stal sa inšpektorom evanjelického zboru (od 1852). Keď do Revúcej cestovala Božena Němcová, prajúca si navštíviť zberateľa slovenských ľudových rozprávok a povestí Ľudovíta Adolfa Reussa (1822 - 1905) i nazbierať inšpiráciu, priviezol ju práve on (13.10.1855 a zrejme opäť 1858). Jeho brat Štefan s tým však nesúhlasil a vyjadril sa dosť ostro : „Písal mi Rimavský,158 že Němcová prosí od nás zbierku povestí našich, aby ich v odeve cudzom – sama nemajúc k tomu potrebného materiálu – poslala do sveta. Ja som mu odpovedal, že sa povesti k takémuto cieľu prepustiť nesmejú, lebo povesti nie sú len práca naša, ale výtvor a majetok národa nášho, s ktorým z púhej galantnosti alebo milosrdenstva prezenty159 robiť právo nemáme. Keď sme nie schopní sami ich vydať, nechajme vec budúcim časom!“ 160 Za svoje rodisko spísal Juraj slovenské požiadavky, náležal k zakladajúcim členom Matice slovenskej a neskôr oddane podporoval Prvé slovenské gymnázium.161 Dvakrát prispel na činnosť „Turčianskeho Sväto - martinského múzea“ sumou desať zlatých (roku 1869).162 Presadzoval používanie slovenčiny v úradoch, školstve i cirkvi.163 Cestou života kráčal s Annou Máriou, rodenou Dianiškovou (18.8.1822 – 31.5.1901) zo zámožnej tisovskej roľníckej rodiny. Keďže počala dieťa, ktorého otcom bol práve Juraj, civilný súd po pätnástich rokoch spolužitia kapacitoval ich, ale fanatických ztreštencov nebolo možno k rozumu priviesť. No veril v spravodlivosť riadenia Božieho, že mu nedá zahynúť. Isté je, že ako dospelejší, v tom čase 38 - ročný, realisticky zmýšľajúci mladý muž díval sa pesimisticky na veľmi ideálnu snahu a námahu svojho mladšieho brata, ba tohoto gigantickú borbu s maďarskou verejnou mienkou, s ustáleným stavom krajiny, so zaostalosťou slovenského ľudu, považoval za bezúčelnú námahu, akou výsledok docieliť nemožno, o čom svoju mienku nie raz, ale vždy dobrodušne vyslovil, ale za to nikdy nepreklínal, lež miloval svojho brata vždy úprimne.“ Pozri k tomu biografiu Z rozpomienok na Ďurka Daxnera. Nákres deje a životopisný. Archív literatúry a umenia - Slovenská národná knižnica, signatúra C 40, s. 12. 158 Janko Francisci – Rimavký („najkrajší dobrovoľník,“ 1822 – 1905). 159 Prezent = darček. 160 Viď k tomu Archív literatúry a umenia, list Štefana Marka Daxnera bratovi Jurajovi, 20.3.1858, signatúra M 104 B6. 161 Často sa konali zbierky na alumneum, veď z 566 študentov, ktorí sem za 12 rokov prišli za vzdelaním, mnohí pricestovali z ďaleka, nielen zo slovenských žúp, ale napr. tiež z Čiech, Moravy či Srbska. V diele BODICKÝ, Michal. Rozpomienky a pamäti I. Turčiansky Svätý Martin : Matica slovenská, 1933, kapitola 2, sa k tomu vyslovuje : „Vynikal najmä Tisovec so šľachetnými Daxnerovci. Manželka Juraja Daxnera bola ozajstnou matkou chudobného žiactva.“ 162 Dokumentuje to Archív Matice slovenskej v Martine, fond Matica slovenská I. (1857) 1863 - 1875 (1912), signatúra č. 1633. 163 Keďže BODICKÝ, Michal. Samuel Ormis - život a dielo. S úvodom dr. Jozefa Škultétyho. Revúca : Združenie gemer - malohontských slovenských akademikov - Kníhtlačiareň Jozef Edelman, 1930, s. 37 píše, že Ormisovu dcéru Oľgu „týždeň pred jeho smrťou odviezli do Daxnerov, bol totiž pani Daxnerovú požiadal o to,“ predpokladám, že našla útočisko práve u Juraja Daxnera a jeho manželky Márie. Hodno však doplniť, že sám spomínaný Michal Bodický (1852 - 1935), súc v období 1878 - 1895 kňazom v Pondelku, nadviazal tu kontakty s viacerými národovcami, ako upozorňuje HANDZO, Ján Ctibor. História evanjelickej a.v. cirkvi pondelsko - selčiansko - válkovskej. Vydaná v čas 300. výročia založenia sboru. Myjava : Nákladom ev. a.v. cirkvi pondelsko - selčiansko - válkovskej - tlačou Kníhtlačiarne Daniela Pažického, 1931, s. 60 : „Pondelská fara často hostila popredných našich výtečníkov. Daxnerovci, Markovič, Vansa, Albíny, Viest, tisovskí a klenovskí národovci často sa schádzali ku znamenitému Bodickému, ktorý v tom čase už literárne pracoval v cirkevných, národných novinách.“ (poznámka JJ). 47 rozviedol jej manželstvo s Ladislavom Rosiarom. Zväzok s novým partnerom spečatila sobášom opäť v Tisovci (15.5.1858). Následne našla Anna po jeho boku osobné šťastie. Harmonickosť vzťahu očarila aj jeho súrodenca Štefana Marka, ktorý sa svojim pocitom netajil a vyznal sa nasledovne : „Odkedy som Tvoju paniu – ten krát ešte len Tvoju budúcu paniu – u Tomášika164 videl, odvtedy aj vo mne povstal ten úmysel, že sa ožením. Mal som bohaté partie, no na nešťastie moje pozoroval som, že bude z toho jedno alebo druhé165 – a nechal som vec tak. Napokon tam sa mi pošťastilo, kde som spočiatku žiadne úmysly nemal. Vzal som si mladé, chudobné dievča, sirotu, na ktorého duchovný vývin som sám najväčší vplyv prevodzoval, čo sa aj v tom dokázalo, že dievča – v katolíckej cirkvi vychované – z presvedčenia stalo sa luteránkou.“166 Anna písala osvetové články a mravoučné poviedky. Obdivuhodnou ostáva tiež jej snaha o zvýšenie vzdelanosti žien. Profesorom Prvého slovenského gymnázia podala pomocnú ruku nielen počas existencie inštitúcie, lež neotočila sa im chrbtom ani po jeho násilnom zrušení. Udržiavala písomný kontakt s Boženou Němcovou (1820 - 1862). Keďže istý čas bývala aj vo Vindšachte (dnes Štiavnické Bane), jej najstarší syn, už spomínaný Samuel (neskôr láskyplne volaný Samo, 1856 - 1949) 167 uzrel svetlo sveta práve na tomto krásnom mieste okršleku zemského. 168 Ďalším púčikom rodu je 164 Samo Tomášik (1813 – 1887) – gemerský vlastenec a dlhoročný evanjelický kňaz chyžniansky, autor viacerých historických próz (poznámka JJ). 165 Myslí tým zrejme láska alebo majetok, poznámka JJ. 166 O spomínanej dojemnej situácii vypovedá list Štefana Marka Daxnera bratovi Jurajovi, ref. 169. Možno sa z neho dozvedieť ešte minimálne tri zaujímavé informácie : že ho pisateľ zostavil jedenásť mesiacov po svadbe (tá sa teda konala v apríli 1857, poznámka JJ) a súžitie ostáva bezproblémové, že sa Štefan Marko snažil zaviesť v Nyiregyháze slovenské služby Božie a napokon – zaujímal sa, či jeho priateľ najvernejší už čaká potomka „de nobili genere Škultéty (zo vznešeného rodu Škultéty, poznámka JJ). 167 Archív literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine – p. Mgr. Katarína Brincková, riaditeľka, napísala, že majú osobné fondy Sama (sign. 80) a Ivana Daxnerovcov (M 13) ako aj viacero zmienok o rode v spisoch iných osobností – môžu mi teda vyhotoviť rešerš, prípadne ich mám navštíviť osobne – dohodol som sa zatiaľ na rešerši o rode všeobecne. Spomínaná rešerš predstavuje asi 25 stranový zoznam dokumentov k Daxnerovcom, no až od roku 1848. P. Brincková mi veľmi ochotne poslala kópie tých, o ktoré som požiadal. Pani Galová z Archívu Matice slovenskej v Martine mi povedala, že majú mnoho dokumentov k Daxnerovcom, zväčša o Ivanovi a Samovi, no že mi ich nemôžu všetky prefocovať, tak som ju poprosil, nech mi aspoň pozrú, či niečo majú o Štefanovi Markovi alebo o ešte starších dejinách rodu. Tvrdila, že k Štefanovi toho nemajú až tak veľa. Napokon mi riaditeľka archívu, p. PhDr. Vlasta Bellová poslala 43 strán dokumentov. P. doc. PaedDr. Pavol Parenička z Národného biografického ústavu rovnako v Martine píše, že inštitúcia opatruje dokumenty k asi dvadsiatke členov rodu, no opäť je ich mnoho, navyše neposielajú prefotené kópie materiálov, preto mám prísť osobne. Zistil som však, že ústav opatruje len rodný a krstný list Štefana Marka, ďalej jeho nekrológ, tri úmrtné oznámenia v tlači a dva bližšie nešpecifikované „iné biografické dokumenty.“ Podobne o jeho bratovi Jurajovi sa spomína len nekrológ, asi tri úmrtné oznámenia a životopis. Zo starších dejín rodu sa tu nenachádza nič, s výnimkou výpisu z matriky narodených a zomrelých, týkajúceho sa Štefanovho otca Jána. Viď k tomu http://www.snk.sk/?Da_Dl navštívené 19.9.2012, 22 : 27. 168 O svojich rodičoch sa pri zostavovaní životopisov svojej rodiny, zaslaných notárovi v Rimavskej Sobote po roku 1933, vyjadril mimoriadne pochvalne : „(Otec) oženil sa v staršom veku s Máriou Rosiarovou, známou horlivou Slovenkou, rozširovateľkou slovenskej spisby, dobrodinkou núdzneho ľudu a podporovateľkou žiakov na revúckom gymnáziu.“ Nahliadni k tomu biografie uložené v Archíve literatúry a umenia - Slovenskej národnej knižnici, signatúra 80 A11. Vypracoval taktiež opis životnej púte ďalších tisoveckých národovcov : Jozefa Hudeca (? - 1883), Daniela Lojka, Gustáva Hostivíta Lojka (1843 - 1871), Daniela Fábryho, Martina Albíniho ( - 1886), Pavla Gyurkiho ( - 1899), Jána Daniela Štetinu (1847 - po 1933) a Jána Dejdena (?). 48 Ján (25.1.1860 – 17.2.1893), narodený v Tisovci. Patril k nadaným študentom a prejavil sa u neho tiež hudobný talent. Po zatvorení Prvého slovenského gymnázia (1874) sa vracia domov a pomáha na rodinnom majetku bratovi Samuelovi. Odišiel ale mladý z tohto sveta – podľahol depresii a pozemskú púť ukončil vlastnou rukou. Vyššie spomínaný Samuel tak ostáva jediným výhonkom tejto línie. Ako viacerí jeho predkovia aj on si zvolil právnickú dráhu a podobne ako brat Ján a bratranec Ivan169 dostal i on do vienka hudobnícke vlohy. Ako oktavan dirigoval študentský spevokol. Vydal prvý Hasičský cvičebník v slovenčine (1881). Zapojil sa neraz do politického a spoločenského diania. Podobne ako strýka Štefana Marka aj jeho zbavili funkcie cirkevného dozorcu (roku 1892). Stál pri zrode aliancie nemaďarských národov, konanej vo Viedni (1893), zúčastnil sa takisto ich kongresu v Budapešti (1895). Pred rozpadom Rakúsko – Uhorskej monarchie ho úrady evidovali ako „pansláva.“ Neskôr pripojil svoj podpis pod Martinskú deklaráciu slovenského národa (1918) a čoskoro ho vymenovali za gemersko - malohontského župana (1919 - 1922). Za manželku si vyvolil Oľgu Marínu Ormisovú (5.1.1867 – 7.3.1927), dcéru strýkovho blízkeho priateľa Samuela Ormisa. 170 Urobil dobre – spomínaná dáma sa aktívne pridala ku kultúrnym aktivitám, napr. ako ochotníčka a členka tisovskej Živeny.171 Povila mu troje dietok : Vladimíra (1888 – 1971) a dvojičky – Milenu Oľgu (1892 – 1893) a Boženu (1892 – 1987). Milena, žiaľbohu chorľavá od narodenia, nežila dlho. Božena sa zaľúbila do Emila Hanesa (1882 – 1968), niekdajšieho študenta teológie v Prešove,172 ktorého vylúčili z národnostných dôvodov (1900). Po vzniku 169 V liste, písanom 29.1.1877 sa Ivan strýkovi pochválil, že on „so spolužiakmi mojimi Dérerom a Mikulíkom“ (Jozef Dérer - otec Ivana Dérera (1856 - 1918) a Jozef Mikulík (1852 - 1886), poznámka JJ) 27.1. zložili záverečné skúšky v druhom ročníku štúdia práva a „do tretieho roku prepustení boli.“ Písmo toto opatruje Archív literatúry a umenia - Slovenská národná knižnica, signatúra 80 C 32. 170 Zaujímavo sa o zblížení oboch sŕdc vyslovuje Július Botto, ref. 161, s. 22 - 23 : „Mária Daxnerová (matka Samova, poznámka JJ), ač mala svojich dietok, prijala siroty dievčatá hneď za svoje a vzala ich do svojho domu. Jedno z nich, Oľga, ale bohatá láskou a šľachetnosťou srdca a vzdelanosťou, stala sa manželkou Dr. Samuela Daxnera, ktorý, ako pravý šľachtic slovenský aj tu dokázal svoj rýdzi demokratizmus, svoje čestné bezzištné zmýšľanie, keď pojal chudobnú slovenskú sirotu za manželku, Pán Boh ho preto požehnáva.“ Napokon spomínanej dáme autor skladá takúto poklonu : „Často bolo slyšať z jej úst výstrahu : deti moje, len nepanštite, bo samostatnosť a neodvislosť si len skromným životom zachránite a národnej veci len takto stanete sa osožnými.“ Domnievam sa, že aj pri tomto rozhodnutí ovplyvnil Sama strýko Štefan Marko, pretože aj on si vzal slečnu - sirotu, ako spomínam vyššie (poznámka JJ). 171 Cenné informácie o Daxnerovcoch poskytuje tiež DUBOVSKÝ, Dušan. Evanjelici v dejinách Revúcej. Revúca : Mestské kultúrne stredisko, 2004, pričom Ivanovi sa venuje na s. 50, Jánovi na s. 50 - 51, Jurajovi tiež na s. 51, Samuelovi na s. 51 - 52, Štefanovi Markovi takisto na s. 52 a Malvíne s Máriou na s. 53. 172 Pani Mgr. Mária Putnocká mi odporučila obrátiť sa na Štátnu vedeckú knižnicu v tomže meste a pán prof. PhDr. Peter Švorc z Katedry novovekých a najnovších dejín Prešovskej univerzity mi odporučil prečítať si knihu p. PhDr. Dariny Vasiľovej, PhD. Prešovské kolégium Potiského dištriktu evanjelickej cirkvi a. v. (1850 - 1918). Universum, 2008 a následne sa obrátiť priamo na autorku. Riaditeľka Štátnej vedeckej knižnice, p. Mgr. Marcela Domenová, PhD. Mi poslala rešerš diel, týkajúcich sa rodu a opatrovaných v ich inštitúcii a okrem iného mi odporučila kontaktovať Národný biografický ústav Slovenskej národnej knižnice v Martine. V štúdii KÓNYOVÁ, Annamária. Študenti na stredných školách v Uhorsku v období dualizmu. Komparácia dvoch konfesionálne odlišných škôl, evanjelického kolegiálneho a katolíckeho kráľovského gymnázia v Prešove. In Historia ecclesiastica, 2011, ročník 2, číslo 2, s. 270 – 292 sa autorka síce nezmieňuje priamo o Daxnerovcoch, 49 ČSR pracoval ako župný radca (1919) a ako okresný náčelník v Rimavskej Sobote (1923).173 Jeho manželka prežila jeseň života v Prahe174 a tu i skonáva. Vladimír študoval na viacerých gymnáziách (Kyjev, Brašov, Nový Sad) a právo v Budapešti.175 Bojoval vo „veľkej vojne,“ pričom ho zajala cárska armáda a stal sa spolutvorcom československých légii. Tiež mu neostali cudzie kultúrne snaženia či osvetová práca. Oženil sa dvakrát : s ruskou klaviristkou Ľudmilou Žerbakovovou (1888 – 1953) a neskôr s Annou Fajnorovou (1902 – 1984), redaktorkou Novej dennice a Slovenskej či Československej tlačovej kancelárie. Z ich manželstva pochádza Gordana (*1947), dnes žijúca v Žiline,176 ktorou sa vývoj tejto vetvy uzatvára... Štefan August Július Marko Daxner býva považovaný za najvýznamnejšieho člena rodu. S Paulínou Štepánovou vychovával osmoro detí, no len štyri prekonali nástrahy detského veku. Prvorodená Anna (1858 – 1930) sa vydala za kultúrneho pracovníka a biskupa evanjelickej cirkvi Jura Janošku (1856 – 1930). Písala detskú literatúru a spolupracovala so ženskými spolkami a ich časopismi (napr. Dennica alebo Živena). Ich deťmi boli Jurko (1882 – 1945), Miloš Mikuláš (1884 - 1963), Anna Mariana Ľudmila (1888) a Oľga Viera (1891). Tretie z preživších detí, Štefan Marko ml. (1866 – 1933) sa stal politickým komisárom v Rimavskej Sobote a inšpektorom zboru v Tisovci i v Píle pri Lučenci.177 Venoval sa tiež no píše, že na uvedených gymnáziách študovalo v danom období niekoľko členov zemianskych rodín... 173 Riaditeľka ŠA Levoča, pobočka Poprad, p. PhDr. Božena Malovcová, mi okrem iného odporučila obrátiť sa na ŠA Banská Bystrica, pobočka Rimavská Sobota. Pani Ing. Eva Muráriková - Mestský úrad Rimavská Sobota, mi dala na známosť, že ich inštitúcia žiadnymi dokumentmi o rode veru nedisponuje. Riaditeľ uvedeného ŠA Banská Bystrica, pobočka Rimavská Sobota, p. Ing. Ondrej Lysý tvrdí, že osobitný fond, venovaný Daxnerovcom nie je vytvorený, ale v iných fondoch sa možno čosi nachádza. Vďaka súpisu som objavil, že v uvedenom archíve by sa mali nachádzať dva zaujímavé fondy : Mestečko Tisovec 1615 – 1871 (1881) – z neho by bolo vhodné preskúmať najmä epochu 1760 – 1815, či sa čosi zachovalo o najstaršom pôsobení rodu v tomto sídle a fond Cechy v Tisovci 1795 – 1872 (1919)... 174 Riaditeľ Archívu hlavného mesta Prahy, p. doc. PhDr. Václav Ledvinka, CSc. mi dal na známosť, že ich inštitúcia síce neopatruje dokumenty k životu a dielu Štefana Marka Daxnera, no o Samovi a Igorovi by čosi malo byť uložené v Národnom archíve ČR. Im sa ale bližšie nevenujem... 175 Pán Patrik Boros z Mestského úradu Budapešť, Oddelenie pre zahraničné záležitosti, ma upozornil, že by som sa mal skontaktovať s Fakultou humanitných vied Univerzity Loranda Eötvösa. Učinil som tak, no odpovede som sa podnes deň nedočkal... 176 Pán RNDr. Ján Štofko z Odboru tlačových a zahraničných vecí mi odpísal, že síce nemajú nijakých znalostí o rode Daxnerovcov, no jedna ulica v miestnej časti Malá Praha sa nazýva Daxnerovou; mám sa skúsiť obrátiť na Štátny archív v Bytči, pobočka Žilina, najlepšie na jeho riaditeľa, p. Mgr. Petra Štanského. Podobne reagoval aj primátor mesta, p. Ing. Igor Choma v oficiálnom liste. P. Štanský uviedol, že v ich archíve nepozná písomnosť, spätú s menom Daxner, no dokumenty z Rajca a Bytče nie sú naskenované ani elektronicky sprístupnené, a možno sa čosi nachádza v nich, no bolo by potrebné všetky osobne prezrieť. Zaujímavé by mohlo byť nahliadnutie do fondu Mestečko Rajec 1476 – 1871 (1883).. Školiteľ mojej dizertačnej práce, p. PhDr. Ľudovít Marci, CSc. mi odporučil obrátiť sa priamo na ŠA Bytča. Jeho riaditeľka, p. PhDr. Jana Kurucárová mi dala na vedomie, že na základe štúdia registra k archívnej pomôcke Turčianska župa II. našli zmienky o Ivanovi a Štefanovi Daxnerovi ml... 177 Starosta obce, p. Ing. Milan Dobrocký sa na pôsobenie spomínanej osobnosti pýtal miestneho historika p. Drenka, ktorý spracoval dejiny uvedenej obce, no ten o ňom nenašiel nijakých materiálov. Pani Mgr. Michala Sedláčková z Etnografického múzea v Martine mi oznámila, že ich inštitúcia uchováva jeden list Andreja Kmeťa adresovaný práve Štefanovi Markovi ml. a šesť poslaných Samovi Daxnerovi. Každopádne nadviazal Štefan Marko ml. množstvo kontaktov v českých krajinách a usiloval sa o založenie slovenského gymnázia, ako 50 skúmaniu dejín rodiny. Skonal po ťažkej a dlhotrvajúcej chorobe. Manželka Elena Albínová (? – 1920) mu povila syna Štefana (1906 – 1925), ktorý zosnul v Pánu v plnom kvete mladosti a dcéru Xéniu (1910 - ?), ktorá sa usadila v „metropole východu.“ Najmladšia Oľga (1874 – 1952) sa rozhodla ísť životom s Eduardom Hubáčkom (1863 – 1919), adjunktom v Náchode. Druhý preživší potomok Štefana Marka, Ivan (2.2.1860 – 28.12.1935), 178 okrem iného pôsobil ako riaditeľ Tatra banky v Martine (1905 – 1913). Nakoľko bránil jej pohľadávky voči skrachovanej firme Rovnianek & Company, istú dobu (1913 – 1924) žil v USA. Tu sa vyšvihol na hlavného tajomníka Slovenskej ligy (1914 – 1917).179 Vypracoval Memorandum o požiadavkách a krivdách Slovákov (1914). Podporil vznik československého štátu. Jeho podpis nájdem pod Clevelanskou i Pittsburgskou dohodou. Po návrate (1925) sa utiahol do ústrania v rodisku. Svoj život spojil s Máriou Ľudmilou Žofiou Jesenskou (1869 – 1941), vnučkou superintendenta Karola Kuzmányho a nevlastnou sestrou spisovateľa Janka Jesenského. Tá sa zapojila napr. do činnosti Slovenského spevokolu v Martine či účinkovala v ochotníckom divadle. Ich deti prežili pohnutý život : prvorodený syn Štefan (1888 – 1931) sa zamestnal ako správca Dielne na náradie v Martine a rovnako ako mnohí jeho predkovia sa podieľal na kultúrnom dianí slovenskom. Ďalší, Ivan, legionár (1890 – 1938) umiera mladý v Bratislave, dcéra Viera (1892 – 1962) po príchode do vlasti našla domov najsamprv v Martine a potom v Bratislave.180 Okrem iných kultúrnych aktivít prekladala predovšetkým z anglickej a americkej literatúry. Igor (1893 – 1960) bol vymenovaný za predsedu dosvedčuje jeho list bratovi Ivanovi, 9.4.1894, uchovávaný v Archíve literatúry a umenia - Slovenskej národnej knižnici, signatúra J 521, v ktorom sa dozvedám o slovanskom večierku, ktorý organizoval spolok Slávia a Julius Grégr (1831 - 1896), popredný politik Národnej strany slobodomyseľnej (tzv. mladočechov); mal tam vystúpiť Vavro Šrobár (1867 - 1950) a Ján Smetanay (1867 - 1953, pseudonym Ondrej Kalina, od roku 1944 sa podpisuje ako Smetana) s návrhom poskytnutia podpory pri zakladaní slovenského gymnázia, stretnutie sa ale pre chorobu Grégrovu nekonalo a tak Štefan Daxner, Šrobár a Smetanay rokovali naďalej s mladočechmi i predstaviteľmi Národnej strany (tzv. staročechmi), predovšetkým spomína Františka Ladislava Riegra (1818 - 1903)); prví menovaní im ponúkli možnosť publikovať články vo svojich popredných periodikách - a Národných listoch, no odmietli, pretože Andrej Halaša (1852 - 1913) im radil „agitovať potichu,“ následne sa sťažuje na neochotu martinského centra spolupracovať - spomína napr. Samuela Dobroslava Štefanoviča (1822 - 1910), Svätozára Hurbana - Vajanského (1847 - 1916) či Matúša Dulu (1846 - 1926), ktorým vyčíta, že jemu a jeho druhom doposiaľ neposlali odporúčajúce listy (za čo ich posiela „do čerta“) a preto sa rozhodli, že záležitosť zveria oddaným tisoveckým vlastencom, predovšetkým bratrancovi pisateľa listu, Samovi Daxnerovi (1856 - 1949); s horkosťou konštatuje, že architekt Hlávek (myslí zrejme na Josefa Hlávka, 1831 - 1908, poznámka JJ) venoval na Českú akadémiu náuk 20 000 zlatých (oni na založenie školy potrebovali ešte 2000) a žaluje sa : „veď on sám by nám mohol gymnázium postaviť...“ 178 Spomínaný syn Štefana Marka Daxnera, Ivan, podobne ako Štefanovi synovci Ján a Samuel, študovali na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej. Vzdelanie tu získalo spolu 25 obyvateľov Tisovca... 179 Stručnú zmienku mu venuje HOLEC, Roman. Slováci v dualistickom Rakúsko – Uhorsku. In Daniela Marsinová (ed.). Rakúsko – Uhorsko. Habsburská ríša v rokoch 1867 – 1918. Bratislava : Slovart, 2011, s. 236 – 267. 180 Pani E. Kurincová, Múzeum mesta Bratislavy, mi na základe listu, adresovaného primátorovi mesta dala vedieť, že v ich inštitúcii sa nenachádzajú žiadne dokumenty, týkajúce sa Viery Daxnerovej či jej manžela Jána Bukvu. Slovenský národný archív síce uchováva fondy Andrej Hlinku, Matúša Dulu i Uhorského kráľovského ministerstva vnútra, no tie sú natoľko rozsiahle, že ak by mi poslali prefotené kópie dokumentov, vyšlo by ma to na tisíce eur – preto mám prísť osobne a pozrieť si katalógy fondov a z nich vybrať, čo potrebujem. 51 Národného súdu v Bratislave, neskôr Najvyššieho súdu v Prahe.181 Po úmrtí spomínaného Ivana si adoptoval jeho rovnomenného syna, nakoľko vo zväzku nemohol splodiť potomstvo. Jurista Milan (1901 – 1979) viedol (roku 1945) Povereníctvo verejných prác a dopravy, neskôr prijal rôzne staviteľské funkcie v Košiciach. Jeho brat, právnik Cyril Svetozár (1904 – 1945) sa podobne ako už spomínaný Emil Hanes pridal k protifašistickému odboju. Nemci ho však zajali a väznili v Mauthausene. Na následky krutého zaobchádzania niekoľko mesiacov po oslobodení vydýchol dušu.182 Potomkovia rodu Daxnerovcov dnes žijú v Banskej Bystrici, Košiciach, Martine, Tisovci a Žiline...183 ****** Ďalšie zmienky o Daxnerovcoch, ktoré som objavil vlastným bádaním (pokiaľ neuvádzam inak, sú kalvínskeho vierovyznania)184 : a) Bacúch - istý Jerguš Daxner z tejto obce klčoval v breznianskom chotári pozemok pre potreby banskej komory (17.5.1667) b) Bagomér – tu pôsobili minimálne štyria : 181 Pán Mgr. Juraj Valent zo Štátneho archívu v Bratislave ma upovedomil, že v inštitúcii uchovávajú jeden súdny spis Milana Vladimíra Daxnera (z roku 1952), jeden Dr. Cyrila Daxnera (z roku 1944) a päť na meno Igora Daxnera (jedno z roku 1943 a štyri z roku 1947). 182 Pani PhDr. Marta Kamasová, riaditeľka Štátneho archívu Banská Bystrica, pobočka Veľký Krtíš píše, že síce priamo v inštitúcii nie nijakých dokumentov o rode Daxnerovcov, no vie, že vyššie spomínaný Igor Daxner žil istý čas vo Vranove nad Topľou, nuž by som možno o ňom čosi objavil v miestnej tlači, prípadne v tunajšej pobočke štátneho archívu. 183 V snahe dopátrať sa čo najpodrobnejších informácii, oslovil som aj tie archívy na slovenskom území, kde síce nepredpokladám výskyt dokumentov, viažucich sa k rodine Daxnerovcov, no náhoda môže človeku neraz veľmi pomôcť. Pani Mgr. Jarmila Balážová, riaditeľka Štátneho archívu Bytča, pobočka Považská Bystrica ma upovedomila, že archív opatruje najmä dokumenty z činnosti štátnej správy a samosprávy od konca 19. storočia a u nich meno Daxner - s výnimkou Štefana Marka - ani nie je známe. Riaditeľ Štátneho archívu v Prešove, pobočka Svidník, pán PhDr. Richard Pavlovič, PhD. tvrdí, že oni žiadne dokumenty o rodine Daxnerovcov neopatrujú. Podobne odpovedal aj pán Mgr. Ján Žucha, riaditeľ Štátneho archívu v Bytči, pobočka Martin a tiež pán Mgr. Drahomír Velička, PhD., riaditeľ Štátneho archívu Bytča, pobočka Čadca. Žiadnych dokumentov o Daxnerovcoch neopatruje, podľa slov jeho riaditeľky, pani PhDr. Sone Maťugovej ani Štátny archív Banská Bystrica, pobočka Dolný Kubín. Písomnosti k pôsobeniu rodu neuchováva podľa slov jeho riaditeľky pani PhDr. Oľgy Kvasnicovej ani Štátny archív Bratislava, pobočka Topoľčany a taktiež sa nedochovali ani v Štátnom archíve Prešov, pobočka Humenné, ako ma informovala pani Mgr. Mária Novosádová, PhD. Podobne som pochodil u pani Mgr. Valérie Molnárovej, riaditeľky Štátneho archívu Košice, pobočka Michalovce. Kladnej odpovede som sa nedočkal ani od pani Mgr. Ľubice Kováčovej, riaditeľky Štátneho archívu v Prešove, pobočka Prešov ani od pani Mgr. Daniely Ihnátovej, pracovníčky štátneho archívu v Prešove, pobočka Vranov nad Topľou. V podobnom duchu mi odpovedala pani Mgr. Margita Bandolová, riaditeľka Štátneho archívu Košice, pobočka Trebišov. Riaditeľka Štátneho archívu v Bratislave, pobočka Skalica, pani Mgr. Helena Polakovičová ma odporučila na Slovenskú národnú knižnicu v Martine. 184 Riaditeľka Archívu preddunajského dištriktu maďarskej reformovanej (kalvínskej) cirkvi (tzv. Rádayovho archívu), p. Edit Nagyová mi oznámila, že nenašla nijakú spojitosť medzi touto inštitúciou a rodom Daxnerovcov. Prezrela pritom zoznamy a katalógy, ktoré má k dispozícii, napr. aj korešpondenciu biskupa Pavla Töröka (1833 - 1883), no bezvýsledne. Možno ktosi, o kom majú dokumenty, udržiaval s Daxnerovcami kontakt, ale materiálu je obrovské množstvo a nemožno ho teda prezrieť... 52 1. Gabriel Daxner so Žofiou Bertalanovou mali potomkov (uvádzam dátum krstu) Ladislava (20.8.1882), Žofiu (28.7.1886), a Gabriela (7.12.1889) a s Júliou Lakatošovou opäť Gabriela185 (18.11.1890) a Alexandra (29.7.1893) 2. Jeremiáš Daxner si vyvolil Borbálu Molnárovú a tá mu povila Máriu (pokrstená 11.2.1801) 3. Jeremiáš Daxner ml. povedal áno Borbále Satmáryovej a plodom ich lásky boli (opäť uvádzam dátum krstu) Juliána (21.6.1846) a Ján (4.6.1848) 4. Ladislav Daxner našiel šťastie po boku Agnesy Keleovej a tá mu povila (zasa ide o dátumy krstu) Ladislava (19.10.1873), Jozefa (24.10.1875) a opäť Ladislava (13.6.1877). c) Balašské Ďarmoty - Andrej Matej Juraj, syn Alexandra Daxnera a Otílie Zankelovej (pokrstený 12.12.1850) – istý čas žil v Budapešti, jeho otec si neskôr vzal za manželku Rozáliu Zankelovú, rodina sa sťahuje do Miškovca,186 kde prichádza na svet Mária Rozália (pokrstená 11.5.1855) - obe deti krstil katolícky kňaz d) Beremend – narodil sa tu Ján (pokrstený 10.12.1810 ako katolík), syn Jána Daxnera a Alžbety Végovej, tá pravdepodobne čoskoro skonala, nakoľko Jána nachádzam onedlho už vo Vitke po boku Borbály Szalmaovej, s ktorou splodil štyroch potomkov (vždy uvediem dátum krstu) : Borbálu (24.8.1815), Michala (30.9.1818), opäť Michala (12.5.1821) a Jána (4.7.1824 - všetci štyria už krstení ako kalvíni)187 e) Budapešť - viem, že 1. tu sa narodila Mária Etela (pokrstená 18.2.1894), dcéra Jozefa Daxnera a Alžbety Rohanovej, zapísaná v katolíckej matrike 2. dvaja Daxnerovci pôsobili vo vedení tunajších uhorských železníc (roku 1911)188 f) Gyöngyös - rodinu si tu s Annou Máriou Liebinovou založil Michal Daxner a Pán im požehnal Máriu Barbaru (pokrstená 2.1.1778) a Barbaru Máriu Valburgu (pokrstená 15.3.1788) - obe vedené s katolíckym vierovyznaním 185 Keď rodičia dali to isté meno dieťaťu po druhýkrát a iných údajov niet, môžeme si byť podľa demografov istí, že predošlé dieťa s rovnakým menom medzičasom skonalo. Daj Pane večné svetlo všetkým nevinným detským dušiam, ktoré si si povolal... 186 Pani Beáta Ambrusová, zástupca pre medzinárodné vzťahy Mestského úradu Miskolc mi odporučila kontaktovať Archív župy Borsod - Abaúj - Zemplén, sídliaci v tomže meste... 187 Dr. András Hegedüs - Primaský archív Ostrihom ma informoval, že inštitúcia uchováva dokumenty len od roku 1895 a okrem toho Beremend, Nyírbakta, Tápioszecsó a Vitka nikdy nespadali pod právomoc ostrihomského arcibiskupa. 188 Uvedené informácie (a, b, d, aj e) poskytuje maďarská genealogická stránka http://www.radixindex.com/en/surname_index/surname/daxner, navštívené 14.5.2012, 19 : 52, kde sú zaznamenané výsledky uhorského sčítania ľudu z roku 1891, z tohto dôvodu je posledný údaj, mladší o dvadsať rokov, obzvlášť zaujímavý... 53 g) Kolosvár - usadil sa tu Ákoš Daxner a jeho družka na ceste životom, Mária Nagyová, mu povila Etelku (pokrstená 10.12.1875) a Alžbetku (pokrstená 20.8.1877)189 h) Košice – našiel som tu nasledovných : 1. Daniela Daxnera, ženatého s Annou Kováčovou, pričom Pán im požehnal dietky Annu (pokrstená 26.7.1757) 2. Jána Daxnera, ktorý s manželkou neznámeho mena splodil Alžbetku (pokrstená 28.4.1763) a so Zuzanou Radičovou – možno neskôr partnerkou Mateja Daxnera - Jána (pokrstený 28.7.1771) a Mateja (pokrstený 16.2.1774) 3. Máriu Daxnerovú, ktorá povila Jurajovi Bartovi Zuzanu (19.10.1766), Samuela (pokrsteného 3.8.1768), zasa Zuzanu (pokrstenú 25.12.1770), do tretice Zuzanu (pokrstenú 28.5.1772), Juraja (pokrsteného 17.10.1774) a opäť Juraja (pokrsteného 5.3.1777) 4. Mateja Daxnera, ktorý s manželkou Zuzanou Radičovou vychovávali Mateja (pokrstený 16.2.1774) 5. Pavla Daxnera (asi 1895 – krátko pred 28.2.1924) – našiel v metropole východu miesto posledného odpočinku190 6. Zuzana Daxnerová šla žitím s Danielom Nagym a plodom ich lásky sa stali dvojičky Daniel a Samuel (obe pokrstené 28.4.1765); neskôr si vyvolila Štefana Nagya a narodil sa im Štefan (pokrstený 28.1.1767) 7. Zuzana Daxnerová ml. povedala áno Žigmundovi Rakšánimu a Pán ich obdaril dietkami Julianou (pokrstená 14.8.1796) a Žigmundom (pokrstený 7.10.1802)191 i) Krám - pochádzal odtiaľto Štefan Daxner, ktorý padol na ťažení do Chorvátska a Slavónie (1853) 189 Trajan Runcan, riaditeľ výkonnej moci, Maria Muntiuová, šéfka služieb pre verejnosť a Ioana Mihaela Popová, inšpektorka Mestského úradu v Kluži mi oznámili, že z obdobia 1875 - 1877 sa v Rumunskom národnom archíve zachovali len matriky židovských náboženských obcí. 190 Spomínaného pána uvádza stránka http://www.cemetery.sk/?, navštívené 13.5.2012, 17 : 46. Ďalších približne 40 predstaviteľov rodu Daxner pozná stránka Cirkvi Ježiša Krista svätých neskorších dní https://www.familysearch.org/, navštívené 3.5.2012, 13 : 44 - neviem ale určiť, či ide o menovcov, alebo členov klenovskej vetvy, o ktorej sa nezachovali materiály, nuž ich pre istotu do práce zaraďujem... 191 P. Bc. Zuzana Kleščinská, Štátny archív Košice mi oznámila, že nemajú nijaký fond k tejto rodine, iba ak by sa niečo nachádzalo v košických cirkevných matrikách z rokov 1653 – 1895. Odporučila ma na Archív mesta Košíc. Pán Mgr. Erik Dulovič z tejto inštitúcie mi odpísal, že neuchovávajú rodový archív Daxnerovcov a riaditeľka inštitúcie, p. Anna Hajduová, postúpila moju prosbu do ŠA Košice... 54 j) Križovany – zo skúmanej rodiny poznám v tejto obci pôsobiaceho Josefa Daxnera s manželkou Klárou Káčerovou, ktorým sa narodila dcéra Anna (pokrstená 22.3.1796)192 k) Modra – pôsobili tu : 1. Ivan Daxner – v prameňoch sa zachovala zmienka, že roku 1915 dezertoval od svojho pluku193 2. evanjelický duchovný Heinrich Daxner sa tu 7.8.1913 oženil s Alžbetou Wulffovou z Blankenhagenu a do roku 1918 s ňou splodil troch synov194 l) Nyírbakta - Anna Szokácová tu priviedla na svet Samuelovi Daxnerovi dievčatko Zuzanu (pokrstené 1.3.1783) - sviatosť mu udelil katolícky duchovný m) Prešov – Agnesa Daxnerová s Michalom Laštoerom vychovávali Hermínu Karolínu Agnesu (pokrstená 23.1.1829).195 n) Rožňava – zistil som, že sa tu udialo nasledovné : 1. Márii Daxnerovej sa v manželstve s Martinom Bajusom narodilo dievčatko Mária (pokrstené 28.4.1721) – zrejme katolíckym kňazom 2. miestne gymnázium navštevovali dvaja žiaci s priezviskom Daxner (roku 1891)196 o) Stará Turá – usadil sa tu Pavol Daxner s Katarínou Mikovínyovou a rodinka sa rozrástla o Paula (pokrstený 1785), znovu Paula (pokrstený 1787), Michala Jána (pokrstený 1789), Julianu Esteru (pokrstená 1791) a Ladislava (pokrstený 1793), následne Pavol uzavrel nový zväzok s Katarínou Mikovičovou a spolu majú dcéru Karolínu (pokrstená 1798)197 p) Štítnik – tu nachádzam nasledovných členov rodu : 1. Mária Daxnerová priviedla v zväzku s Jánom Pazárom na svet dievčatko Žofiu (pokrstenú 21.8.1791), Daniela (pokrstený 13.9.1794), Zuzanu (pokrstenú 192 Starosta obce, p. Cyril Harničár mi oznámil, že na Obecnom úrade nemajú žiadnych dokumentov k rodu Daxnerovcov a ani na miestnom cintoríne takých starých hrobov niet, no pohľadá mi materiály na tamojšej fare... 193 Samozrejme, že sa nejedná o syna Štefana Marka Daxnera. 194 Tieto informácie mi poskytla p. Mgr. Jana Pribulová zo Štátneho archívu Bratislava, pobočka Modra. 195 P. PhDr. Darina Pellová, ŠA Prešov ma informovala, že v matrikách sa jej nepodarilo nájsť žiadne informácie o daxnerovskom rode, no môžem skúsiť prísť osobne. Podobne p. Mgr. Anton Dopirák z ŠA Prešov, pobočka Prešov oznamuje, že o rodine s jazvecom v erbe u nich nenájdem nič a odporučil ma na ŠA Prešov... 196 V tom istom roku (teda 1891) navštevovali žiaci s týmto menom aj gymnáziá v Bonyháde a v Csurgó – v oboch prípadoch ale boli s menom Daxner jediní... 197 P. Anna Barišová ma upovedomila, že Mestský úrad Stará Turá nevlastní dokumenty z dávnych čias, no mám sa skúsiť obrátiť na pánov farárov, prípadne osloviť Register obyvateľov v Banskej Bystrici... 55 23.10.1796) – taktiež náležia ku katolíckej viere a zrejme tá istá Mária v novom zväzku s Jánom Kešeričom je matkou Jána (pokrstený 23.8.1799)198 2. Zuzana Daxnerová počala s Paulom Šedom Kláru (pokrstená 15.10.1793), Pavla (pokrstený 19.1.1796), Annu (pokrstená 9.5.1798) q) Tápioszecsó – Katarína Lászlová tu povila Jánovi Daxnerovi syna Jána (pokrstený 10.5.1768), zrejme po jej skone sa Ján sťahuje do Pešti a tu s Barbarou Sacrinovou má syna Jozefa (pokrstený 14.2.1783) - deti sú krstené ako katolíci199 r) Trenčín – spolu v uvedenom meste hľadali šťastie Katarína Daxnerová a jej muž Adam Šesták s dcérou Katarínou (pokrstená 1792)200 s) Trnava – rodinku tu vytvorili : 1. Jakub Daxner požiadal o ruku Zuzanu Sajdlinovú a tá počala Helenu (pokrstená 1733) 2. Ján Jakub Daxner si vyvolil Kláru neznámeho priezviska a plodom ich lásky je Ján Jakub (pokrstený 1734) 3. Anna a Jakub Daxner s deťmi Jakubom (pokrstený 14.7.1785)201 t) Veľká Kaniža - pôsobí tu Ján Daxner (taktiež druhá polovica 19. storočia)202 198 P. Mária Jakobejová, matrikárka obce, nenašla o Daxnerovcoch v matrikách Ochtinej, Roštára a Štítnika nijakých záznamov a odporučila mi obrátiť sa na ŠA Košice... 199 Primátor mesta, p. József Bata poprosil o pomoc viceprimátora, p. Lászla Anku, PhD. a ten oslovil na základe môjho listu biskupstvo vo Váci, pretože vedel, že v čase krstu Jána Daxnera, roku 1768, bolo sídlo katolícke, no ja som v dobe písania listu ešte nevedel, k akému vyznaniu patrili Jánovi rodičia, čo mám podľa p. Batu zistiť. Zaujímavé je, že práve roku 1768 požiadal Ján Daxner mladší Gemerskú župu o potvrdenie svojej príslušnosti k nobilite a jej predstavitelia mu po vypočutí svedkov skutočne vyhoveli, čo potvrdzuje ŠA Banská Bystrica Fond Gemerská župa, škatuľa číslo 448, fascikel I. D 4, dokument č. 2806, uvádzaný aj v Inventári fondu Gemerská župa 1453 (1504) – 1803 (1914). 2. zväzok. Banská Bystrica : 2000. Za poskytnutie fotokópii uvedených dokumentov vďačím p. Mgr. Bibiane Laciakovej... 200 P. Mgr. Viera Aninová, referent pre administratívu Mestského úradu mesta Trenčín ma upovedomila, že oni síce takéto materiály neopatrujú, ale posunula moju prosbu ŠA Bratislava, pobočka Trenčín, kam som tiež adresoval list a riaditeľke Mestského múzea v Trenčíne, p. Mgr. Kataríne Babičovej. Pani Viera Bernátová zo ŠA Bratislava., pobočka Trenčín, píše, že uceleného fondu o Daxnerovcoch v inštitúcii nemajú, takéto meno sa nespomína ani v elenchu k testamentom ani v pomôckach fondu Magistrát mesta Trenčína. Možno ho nájdem v súpise novoprijatých mešťanov. Podobne riaditeľka Trenčianskeho múzea, p. Mgr. Katarína Babičová mi dala na známosť, že o rode mi ničoho nevie poskytnúť... 201 P. Silvia Mesíčková, archivárka Odboru organizačného a verejnej správy Mestského úradu Trnava síce uvádza, že u nich by som potrebné čriepky informácii hľadal márne, no poslali moju prosbu ŠA Bratislava, pobočka Trnava. Ten som však už kontaktoval dávnejšie s negatívnym výsledkom - p. riaditeľka PhDr. Anna Dunajská mi dala na známosť, že dokumenty z 19. storočia nie sú spracované, no o Daxnerovcoch možno bude niekoľko zmienok vo fonde Magistrát mesta Trnava, hoci samostatné súbory k dejinám rodu neopatrujú - mám teda prísť osobne... 202 Pán Tibor Gerencsér, miestny nadšenec pre históriu, ma upovedomil, že Daxnerovci nepatrili v Nagykanizsi k slávnym rodom a ani tunajšie Múzeum Győrgya Thúryho o nich ničoho nemá, pretože dokumenty zhoreli koncom druhej svetovej vojny; mám si pozrieť aj stránku miestnej knižnice Hálisa Istvána Városiho http://www.nagykar.hu/keptar/6030/44688/reszletek.html - tu nájdem článok novín Néppartu - Zalai Kőzlőni - z roku 1895, kde sa Ján Daxner spomína. Oslovil aj p. Ibolyu Fokiovú z archívu župy Zala v meste Zalaegerszeg. Pani Ibolya Foki hovorí, že dokumenty mestskej rady Nagykanizse nie sú spracované a ani podelené podľa rodín, mám tam teda ísť osobne... 56 u) Vitka – z tejto vetvy poznám : 1. Daniela Daxnera, ten šiel životom s Borbálou Bodnárovou a narodili sa im deti Daniel (22.1.1815) a zasa Daniel (13.10.1818) 2. Daniela Daxnera ml., ktorý si vyvolil najsamprv Žofiu Bogániovú - plodom ich lásky bol syn Jozef (pokrstený 1.3.1862) a následne Máriu Koncovú, ktorá mu povila štyri dietky (vždy uvediem dátum krstu) : Antona (16.2.1865), Ladislava (3.4.1866), Michala (14.10.1868) a zasa Antona (6.11.1869) 3. Jána Daxnera a jeho vernú družku Borbálu Kišovú, ktorá priviedla na svet Alžbetu (pokrstená 10.3.1866) a Borbálu (pokrstená 30.9.1867) 4. Jozefa Daxnera, ktorý splodil s Franciskou Sakáčovou dcéru Kláru (krst 20.10.1849) 5. Michala Daxnera, ktorého manželkou sa stala Zuzana Szabová a povila mu syna Daniela (pokrstený 16.4.1778), neskôr si vzal Zuzanu Gabyovú a ich potomkom je Ján (pokrstený 4.2.1781) - deti sa spomínajú v matrike rímsko - katolíckej cirkvi 6. Michala Daxnera ml., ktorý si vzal Marianu Götziovú a Pán im požehnal dietky (opäť uvádzam dátum krstu) Antona (7.8.1808), Jána (31.12.1811) a Zuzanu (2.10.1814) 7. Zuzanu Daxnerovú – možno totožnú s predošlou, ktorej sa s neznámym otcom narodil syn Jozef (krst 20.1.1852) v) Vlčany – našli tu svoj domov Alžbeta Daxnerová a Jozef Fekete, ktorí zanechali Máriu (pokrstenú 24.10.1826), Štefana (pokrsteného 19.8.1831) a poznove Štefana (pokrstený 15.12.1833)203 w) do zámoria sa vysťahovali : 1. Eleonóra (* 1901) – 22.11.1921 sa vydala v Grand Repids v oblasti Kent v štáte Michigan204 203 P. Tímea Mészárošová ma upozornila na možnosť osloviť ŠA Bratislava, pobočka Šaľa - tam už moje prosebné riadky smerovali - prípadne si zakúpiť monografiu obce - tú som si objednal, žiaľbohu v nej - ide o zväzok BUKOVSZKY, László et al. Vlčany. Bratislava : AB - Art, 2009 - sa Daxnerovci nespomínajú ani pri zmienke o všeobecných dejinách, ani pri popise dejov evanjelickej či katolíckej cirkvi... P. riaditeľka ŠA Bratislava, pobočka Šaľa, PhDr. Veronika Nováková, PhD. ma upozornila, že fond Notársky úrad Vlčany sa zachoval až od roku 1885 a sčítanie obyvateľov z roku 1869 nájdem údajne v Štátnom archíve v Nitre - Ivánke... 204 Pán Wiliam Cunningham z Mestského archívu Grand Rapids ma upovedomil, že nenašiel nijaké údaje o Daxnerovcoch, no tento archív opatruje len písomnosti magistrátu a tie nie sú členené podľa rodov či osobností. Spomínaný pán prezrel aj adresáre mesta Polk, obsahujúce mená obyvateľov mesta Grands Rapids od roku 1860 podnes, no bezvýsledne. Mám si pozrieť internetové stránky Súdneho úradu oblasti Kent a Verejnej knižnice mesta Grand Rapids - www.accesskent a
[email protected]. 57 2. Viktor (* 1850) – podľa sčítania ľudu roku 1910 žil v Red Oack v okrese Brunswick v štáte Virgínia 3. Mariška (*1875) a Viktor (*1866), pričom tým sa už v New Yorku narodila dcéra Lenka (*1901)205 x) podľa súčasného telefónneho zoznamu žijú Daxnerovci okrem vyššie spomenutých miest tiež v Bratislave, Brezne, Čiernom Balogu, Kopernici, 206 Nitre,207 Ostrej Lúke, Podbrezovej, Predajnej,208 Špaňom Poli,209 Štúrove,210 Tekovskom Hrádku, Valaskej i Zvolene211 205 Potvrdzuje to taktiež internetová stránka, venujúca sa prisťahovalcom, ktorí vstúpili na pôdu „zeme zasľúbenej“ cez Elis Island http://www.ellisisland.org/search/matchMore.asp? LNM=DAXNER&PLNM=DAXNER&first_kind=1&kind=exact&offset=0&dwpdone=1 navštívená 20.9.2012, 14 : 16. 206 P. Andrej Kráľ hovorí, že kronika obce sa stratila a preto do roku 1945 nemajú podklady, ale teraz sa miestny nadšenec snaží v archívoch v Kremnici a Banskej Bystrici ich nájsť a navyše vie, že na miestnom cintoríne odpočíva Anton Daxner (*1892), ktorého potomkovia žijú v obci dodnes. 207 Pani Bistáková z Mestského úradu v Nitre ma upovedomila, že síce neopatrujú nijaké dokumenty, týkajúce sa rodiny Daxnerovcov, no mám sa obrátiť na Štátny archív v Nitre... 208 Starostka obce, p. Ing. Tatiana Čontofalská hovorí, že matriky sa zachovali len od roku 1895 a p. matrikárka Renáta Lányová upresňuje, že obec vlastní knihy narodených, sobášených a zosnulých len od roku 1907... 209 Starostka obce, p. Ing. Alena Darmová mi oznámila, že tu žije člen rodu, ktorý sa prisťahoval z Banskej Bystrice a pochádza z Tisovca. 210 P. Július Juhász vedúci Mestského múzea Štúrovo sa venuje práve časom štúrovským, no o pôsobení Daxnerovcov v meste neobjavil, žiaľbohu, ničoho... 211 Uvedené informácie som zistil na http://www.zoznam.sk/hladaj? co=telzoznam&net_alt=1&net_fixed=1&net_mobile=1&of=40&s=Daxner, navštívené 2.5.2012, 11 : 23 58 Kapitola III.: Štefan Marko Daxner (22.12.1822212 – 11.4.1892) – curriculum vitae Narodil sa „na starej fare za kostolom“ v Tisovci ako šieste a posledné dieťa Anny Márie, rodenej Bankovej (1790 -?) a Jána Daxnera (1780 – 1847). Ako spomínam vyššie, okrem prvorodeného Juraja (1811 – 1880) doposiaľ všetky deti skonali v detskom veku : Ján Štefan (1812 – 1815), Mikuláš (1814 – 1819), opäť Ján (1817 – 1824) aj Lívia (1820 – 1821). 213 Štefan dostal pri krste ešte dve mená : August Július. Ľudovú školu navštevoval v rodisku, v štúdiu pokračoval na gymnáziu v Ožďanoch a Spišskej Novej Vsi (asi 1832 – 1838). Na poste riaditeľa pôsobil v tom čase kežmarský rodák Ján Samuel Klein (1804 – 1895; vo funkcii 1828 – 1846).214 Študenti sa delili na tzv. legensov, donatistov, gramatistov a (nejakú dobu) tiež syntaktistov. Škola viedla polročné a koncoročné správy (zachovali sa od roku 1829).215 Odtiaľ Štefan odchádza do Rožňavy (1838 – 1840). 216 Pre odvahu, s akou vystupoval, ho priatelia volali Marko – podľa slávneho srbského kráľa. Následne ho 212 Stručné heslo mu venoval tiež Ottův slovník náučný. Zväzok 7. Praha : Jan Otto, 1893 – uvádza však nesprávny rok narodenia, totiž 1823. 213 Ešte krutejšie sa osud zachoval v predošlej generácii : Matej Daxner (1740 – 1815) splodil so Zuzanou Štôsikovou (1744 – 1819) až dvanásť potomkov, no ako spomínam vyššie, prežili len tri : Mária (1772 - ?), Júlia (1778 - ?) a v texte uvádzaný Ján (1780 – 1847). Dlhší život nebol dopriaty Andrejovi (1762 – 1767), Matejovi (1765 – 1767), opäť Matejovi (1767 – skonal krátko po narodení), Zuzane (1770 – 1772), Samuelovi (1774 – 1778), zasa Zuzane (1776 – 1777), Jurajovi (1783 – 1788), do tretice Zuzane (1785 – 1789) a ani Anne (1788 – žila len niekoľko dní). Daný prípad predstavuje teda detskú úmrtnosť na úrovni 750‰, pričom odborníci pre obdobie okolo roku 1750 stanovili, že k nej najčastejšie dochádzalo v severovýchodnej Európe, kde mala hodnotu 291‰. Podrobnejšie k tomu nahliadni BACCI, Massimo Livi. Populace v evropské historii. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2003, s. 138 – 142. LEDNICKÁ, Blanka. Sestavte si rodokmen - pátráme po svých předcích. Praha : Grada, 2012, s. 111 - 112 a 127 dopĺňa, že podľa dobových predstáv nemali rodičia dávať dieťaťu meno po zosnulom súrodencovi, pretože ho postretne rovnaký osud. Ak bolo dieťa prislabé či sa myslelo, že neprežije pôrod, mohla ho pokrstiť núdzovo pôrodná babica dokonca už v lone. Pokiaľ je odstup medzi deťmi menší, ako 20 mesiacov, taktiež možno predpokladať, že predošlé maličké si povolal Pán, pretože spomínaných 20 mesiacov predstavuje primeranú dĺžku kojenia. Pokiaľ sa jedná o nemanželské deti, tie spolu s matkou prežili život v hanbe, dostávali neobvyklé mená, každú nedeľu a vo sviatok sa museli pred kostolom či chrámom ospravedlňovať členom obce za to, že vôbec žijú (najmä na Morave), často ich príbuzní vyhnali, boli vylúčené z dedenia, nesmeli zastávať žiaden verejný úrad a mnohé z nich sa stali hneď v prvom roku života obeťou zanedbávania či priamo vraždy, zväčša zo strany samotnej matky. Neraz sa potom stávalo, že hoci kňaz pred niekoľkými dňami bábo pokrstil, teraz zaznačil do matriky, že došlo k omylu a ono sa nikdy nenarodilo... Keď už som pri tejto smutnej otázke, zaujímavý slovníček dobových príčin úmrtí poskytuje česká stránka http://www.genea.cz/informace/slovnicky/nejcastejsi-priciny-umrti/, navštívené 15.5.2012, 19 : 26 ... 214 Napokon sa Ján Samuel Klein stal aj richtárom mesta (viedol ho v rokoch 1867 – 1870). Jeho dcéra Emelína sa vydala za malohontského rodoľuba Mórica Ľudovíta Eduarda Kellnera (1819 – 1902), ktorý podobne ako Štefan Marko Daxner pridal sa počas revolúcie k slovenským dobrovoľníkom. Píše o tom ĎURIŠKA, ref. 125, s. 202 - 204. 215 Vedúca kancelárie primátora mesta Spišskej Novej Vsi, p. Ing. Andrea Jančíková mi odporučila obrátiť sa na riaditeľku ŠA Levoča, pobočka Spišská Nová Ves, p. Mgr. Ninu Palkovú, alebo na p. PhDr. Ruženu Kormošovú, PhD., ktorá napísala niekoľko prác o miestnom gymnáziu. Uvedené zaujímavé informácie mi poskytla práve druhá z uvedených dám a p. Palková mi oznámila, že oni síce k rodu ničoho nemajú, no mám osloviť Štátny archív v Levoči, kde by sa mal nachádzať fond Štátneho gymnázia v Spišskej Novej Vsi z rokov 1792 - 1949. Jeho riaditeľ, p. PhDr. František Žifčák tvrdí, že síce spomínaný fond vlastnia, no nie je spracovaný a tak má k nemu verejnosť obmedzený prístup. Mám ale prísť osobne a pátrať vo viacerých fondoch, lebo dokumenty nie sú zaradené spolu. Preto mi ani nemôže archív poskytnúť kópie dokumentov... 216 Referent kultúry a pre styk s médiami Mestského úradu Rožňava, p. Mgr. Peter Gallo, ma upovedomil, že v archíve majú jednu škatuľu s názvom Rožňavskí zemania, no táto zrejme nie je spracovaná, bolo by dobré prísť osobne. K mojej snahe ohľadom tohto archívu viď poznámku č. 112 ... 59 nachádzam na bratislavskom lýceu (1841 – september 1842). Tu sa definitívne priklonil k snaženiam štúrovcov. Zo samotným Ľudovítom Štúrom ho spájalo úprimné priateľstvo, hoci sa nezhodli v otázke organizovania Katedry reči a literatúry česko - slovenskej.217 Písal básne (napr. Poklad Jánošíkov) i krátke prózy (napr. Statočný valach).218 Okrem toho redigoval humoristický časopis Bubon.219 Významne ho ovplyvnil folklorista Samuel Reuss (1783 - 1852), pôsobiaci dlhý čas v Revúcej.220 Koncom toho istého školského roku (1842/1843) zložil Štefan právnické skúšky v Prešove, kde sa aktívne zapojil do študentskej činnosti a založil slovenskú samovzdelávaciu spoločnosť221 a onedlho (1846) tiež v Pešti. Pracoval istý čas v advokátskej kancelárii gemerského stoličného fiškála Pavla Čákyho (musí odísť pre spory s miestnou nobilitou), neskôr v Rimavskej Sobote a u skalického rodáka a národovca Alexandra Boleslavína Vrchovského (1812 – 1865) v Pešti.222 Vtedy mal možnosť vidieť spor Jána Kollára (1793 - 1852) s Jánom Kadavým (1810 - 1883). Pevec Slávy dcéry vkladal do mladíka nádeje a domnieval sa, že dôjde medzi nimi časom k spolupráci veď prišiel na poetovo pozvanie z Čiech a pomáhal mu s redigovaním viacerých diel. Preto ponúkol tomuto vzdelancovi post učiteľa peštianskej evanjelickej nedeľnej školy. Kadavý však priklonil sa ku štúrovskej reforme slovenčiny. Bard ho preto znenávidel 223 a snažil sa zbaviť ho miesta. Daxner pridal sa ku Kadavému, nakoľko sa domnieval, že práve 217 V rukopise BOTTO, ref. 161, s. 9 - 10 autor tiež konštatuje, že Štúr láskyplne nazýval Daxnera „bežúnom gemerským.“ 218 Jeho prínos literárny neopomenula KUŠNÍROVÁ, K. Štefan Marko Daxner. In Evanjelický posol spod Tatier, 1982, ročník 72, číslo 11, s. 130. 219 Podrobnejšie a v chronologickom poradí vykresľuje jeho tvorbu zrejme BOTTO, Július. Daxnerova literárna činnosť. Archív literatúry a umenia - Slovenská národná knižnica, signatúra C 548, 1s. 220 Viac k tomu nahliadni DUBOVSKÝ, Dušan. Pamätnica mesta Revúca. Fragmenty. 1357 - 2007. Revúca : Mestské kultúrne stredisko, 2007, s. 42. 221 Už vtedy patril k známym osobnostiam. NOSÁK, Bohuslav Ignác - Nezabudov. Spomienky potiské, kapitola VIII. In ELIÁŠ, Michal. Z cestovných denníkov štúrovcov. Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2010, s. 79 spomína : „ Odkedy sa driemajúce Slovensko k životu rezkejšiemu prebudilo, odkedy nepriateľským nápadom, potváraniam a tisícorakým zadieraniam na odpor sa stavalo, odkedy príduc k povedomosti svojich práv či pred trónom či pred utiskovateľmi si ich zastávať počalo, nebol si ty, kraj môj gemerský, ostatný medzi krajmi slovenskými. Ty si dal vlasti Valaského, ktorého i Maďari hviezdou vlasti nazvali; ty si dal prítulok Bartholomeidesovi, svojho času hodnému slovenských kníh spisovateľovi; v tvojom lone odpočíva na žalosť našu privčas nám odňatý bystroumný Bosý - a kto by z nás nepoznal mená dôstojného Jozeffyho, ktorý si meno verného otca Slovákov svedomite zaslúžil, Reisa, Ferienčíka, Tomášikovcov, Michaloviča, Škultétyho, Rimavského, Daxnera a mnohých iných nádejeplných mládencov slovenských?“ 222 Dosvedčuje to LATKO, Ivan. Štefan Marko Daxner. In Kultúrno - historický kalendár 1997. Bratislava : Národné osvetové centrum, 1998, s. 272 - 273. Niekoľko slov mu venoval tiež KRAUS, Cyril. Štefan Marko Daxner. In Encyklopédia slovenských spisovateľov I. zväzok. Bratislava : Obzor, 1984, s. 107 - 108 a ten istý v črte Štefan Marko Daxner. In Slovník slovenskej literatúry I. zväzok, A - H. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1979, s. 190 - 191. 223 O to paradoxnejšie vyznieva Kollárovo odporúčanie učiteľovi, aby bol „neúnavne trpezlivý, rozmanite učenlivý a mal priaznivé spojenie so svetom.“ Sporu s Kadavým sa venuje PAVLIČKOVÁ, Alexandra. Ján Kollár - náčrty z jeho pedagogickej tvorby. Nitra : Pedagogická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa, 2007, s. 14 a uvedenú vetu citujem zo s. 56. 60 Štúrova kodifikácia umožnila zjednotenie inteligencie.224 Prosí preto Augusta Horislava Škultétyho (ktorého oslovuje „starký“) : „...stojte na tom, aby sa žiadne premeny v reči nerobili, preboha nie, keď je ešte ani princíp neustálený, značnejšia pozmena by viacej škodila veci ako osožila, potom pozdejšie bude na to čas, keď Kollár a jeho banda bude porazená, Marína225 sa už vytláča...“226 Pokúsil sa zabezpečiť Kadavému miesto tzv. slovenského agenta. Pochopil totiž, že v jeho záležitosti zohrali úlohu najrôznejšie intrigy, ako dosvedčujú nasledovné riadky : „Ale čo som vám hlavne chcel napísať, je nasledovné : Kollár dneska odpovedal Fejerpatakymu,227 ktorý (ho) obviňoval z toho, že „prvý proti slovenčine vystupuje,“ nemilosrdným listom. Nosák ho prečítal a pokým (...) Kollár premýšľal, dovtedy Nosák poprečitoval pár listov na pulte ležiacich, medzi nimi aj list Ferienčíkov (...). Ďalej nemohol čítať, no aj toto je dosť na dokázanie machinácie kollárovskej - že na tom protestovaní predsa len niečo bude a Ferienčík mu je v tomto pravá ruka, mne sa vidí, že je Ferienčík zvláštny politik, aj na jednej, aj na druhej strane klame...“ 228 Napokon vyjadruje zármutok nad ponížením mladého spolupracovníka : „...dosť na tom, že Kollára zavolali do konventu a Bohumír - ho odprosil - ačpráve viem, že kráľovský rozkaz práve nedeľné školy odporúča - s týmto bola vec Kadavého pohodená, vec spravodlivá potlačená, za nespravodlivú vyhlásená, Kollár z pocitu svojej neprávosti229 nechcel vec ďalej forsírovať - ale načo že by to bol aj robil, veď on bol víťaz - anť on - ktorý mal odsúdeným byť, odpúšťal druhovi - a žaloby svoje pred superintendenta robené nie žalobami, ale reláciou pozval. Teraz je teda už pokoj - ale Kadavý nechce, nemôže ostať učiteľom v Pešti - on by im síce hneď zaďakoval, ale z čoho má žiť - veď chatrný svoj kapitálik celkom veci našej obetoval, a teraz nemá nič - len prázdne vrecká a holú dlaň.“230 Zaujímavosťou je, že Kollár zamestnal Daxnera ako notára 224 V jednom z listov píše : „Kollár je...nechcem Vám povedať, čo je. Straku len to mrzí, že mu bolo osudom Slávy dcéru vydať. Veľká porcia zlosti sa potrebuje k tomu, aby niekto tak dobrému človekovi, tak úprimnej duši, ako je Kadavý, tak nemilosrdne, tak podlo ubližoval, ako Kollár, ten Génius slovanský; pred každým ho ohovára, cirkev proti nemu búri, teraz Vrchovskieho spravil si za nástroj proti nemu, ktorý i vystúpil na konvente a Kadavého napomínal, aby si dakde inde miesto obstaral; keď sa Kadavý chcel ospravedlniť, nedali mu prísť k slovu, len svoju zlosť naň vychriakali a potom konvent rozpustili...“ Dokument cituje VONGREJ, Pavol. Trojitý kollárovský list. In Literárny archív, 1980, ročník 17. Martin : Matica slovenská, 1981, s. 103 - 107. 225 Domnievam sa, že autor myslí na básnickú zbierku Andreja Braxatorisa – Sládkoviča (1820 – 1872) Marína... 226 Tak stojí napísané v dokumente Archívu literatúry a umenia – Slovenskej národnej knižnice, list Štefana Marka Daxnera Augustovi Horislavovi Škultétymu, 1845, signatúra M104 B6. 227 Gašpar Fejerpataky - Belopotocký (1794 - 1874) - kultúrny pracovník a priekopník ochotníckeho divadla (poznámka JJ). 228 Viac k tomuto nemilému osočovaniu nahliadni Archív literatúry a umenia – Slovenská národná knižnica, list Štefana Marka Daxnera Augustovi Horislavovi Škultétymu, 26.4.1846, signatúra M 104 B 6 (pod jednou signatúrou sa totiž nachádza viacero dokumentov, poznámka JJ). 229 Podľa Štefanových slov si totiž prial nedeľnú školu protiprávne zrušiť. 230 Tento smutný príbeh vykresľuje Archív literatúry a umenia – Slovenská národná knižnica, list Štefana Marka Daxnera Augustovi Horislavovi Škultétymu, 27.9.1846, signatúra M 104 B 6. Tamže sa sťažuje, že mu Kollár neumožnil stretnutie s Pogodinom – myslí zrejme na Michaila Petroviča Pogodina (1800 – 1875), ruského historika a publicistu, za čo ho nazval „starým diablom.“ 61 evanjelického zboru peštianskeho. Zasiahla ho tu smutná novina : „Boli ste na zasadnutí Tatrína! odpíšte nám, čo sa tam stalo, lebo my nič neznáme - že je Tatrín zakázaný, sme už počuli - Kollár sa tešil - a radostnú novinu naraz zdelil pánu bratovi v Kristu - to jest Seberínymu. Oh! robotníci na vinici Pánovej!“231 Čoskoro (1846) si zakladá vlastnú prax. Janko Francisci – Rimavský sa ho s úžasom pýta : „Marko! - že Ťa vraj chcú za mestského fiskusa? Dal by Boh aj za inšpektora!“ (30.11.1846). 232 Spolu s Jonatánom Čipkom (1819 - 1861) a Augustom Horislavom Škultétym (1819 - 1892) zakladajú zábavník Zornička (vyšli dva ročníky, 1846 a 1847), zbierajú povesti (z tejto ich činnosti sa zrodí rukopisný Codex tisovský A, B, C, spísané už v rokoch 1841 - 1843),233 no predovšetkým zriaďujú slovenskú knižnicu (vznikla už 1842, no po príchode Daxnera sa vzmáha), spolok striedmosti (1845), obecnú sporiteľnicu a nedeľnú školu pre dospievajúcu mládež. Štefana zvolili za predsedu uvedenej sporiteľnice hneď po schválení stanov miestnym notárom Jánom Demianom (podpísal ich 30.12.1846). Jedna účastina mala hodnotu jedného zlatého v striebre a postupne sa pošťastilo získať 92 členov, ktorí si zakúpili 176 účastín (spolok jestvoval aj počas meruôsmych rokov, no Štefana vo vedení vystriedal jeho brat Juraj (stalo sa tak 13.8.1848)).234 Knižnici sa darilo získavať nové tituly vďaka darom Ondreja Gála a Daniela Lojka.235 Plodnú činnosť prerušilo vymenovanie Čipku a Škultétyho za kňazov - tí museli následne Tisovec opustiť a Štefan ostal sám.236 Aktívne sa zapojil do činnosti spomínaného Tatrína, prvej celoslovenskej kultúrnej ustanovizne. Počas rokovania posledného stavovského snemu predostrel v rodnom meste v Župnom dobe vlastnú predstavu politického programu (1847).237 Volal po zrušení urbárskych povinností, zastúpení Slovákov v stoličných kongregáciách a uznaní slovenčiny za úradnú reč na taktiež na stoličnej úrovni. V Rimavskej Sobote sa zúčastnil oboznámenia ľudu s marcovými zákonmi. Tu vyzval poddaných, aby, ak vláda nebude súhlasiť, vystúpili so zbraňou za svoje práva. Zrejme s úmyslom oboznámiť so 231 Samozrejme Tatrín existoval naďalej, až do roku 1848, žiaľbohu netuším, odkiaľ sa Štefan dozvedel túto zavádzajúcu informáciu, no dosvedčuje ju tenže list, ref. 237. 232 Vypovedá o tom Archív literatúry a umenia – Slovenská národná knižnica, list Jána Francisciho Štefanovi Markovi Daxnerovi z uvedeného 30.11.1846, signatúra M13 F 21. 233 O kódexoch sa vyslovuje TURAY, Štefan. August Horislav Škultéty - život a dielo. Ústí nad Orlicí : PIPEX s.r.o., 2010, s. 100. 234 Informáciu o tom čerpám z Mestskej kroniky, ref. 157, s. 36. 235 Spomínaný pán je otcom Gustáva Lojka (pseudonym Hostivít Tisovský, 1843 - 1871), blízkeho spolupracovníka Štefanovho na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v školských rokoch 1866/1867 - 1870/1871. Skonal mladý zrejme na vrodenú srdcovú chorobu, zhoršujúcu sa neustálou prepracovanosťou... 236 Činnosť spomínaných spolkov približuje TURAY, ref. 239, s. 55 - 58 a 63 - 64. 237 Uvedený krok Daxnerov vyzdvihuje : BOTTO, Július : Ján Francisci : nákres životopisný. Rimavská Sobota : Miestny odbor Matice slovenskej, 1922, I. časť, kde možno čítať : „V programme žiadalo sa vyzdvihnutie urbariálnych záväzkov a oslobodenie ľudu od juridikcie panskej; usporiadanie stoličného shromaždenia na základe zastúpenia ľudu, tak, aby každá obec, ako mravná jednotka v štátnom živote, v stoličnom shromaždení skrze istý počet predstaviteľov bola zastúpená, konečne, aby za reč úradnú v stolici bola reč ľudu povýšená.“ 62 svojou predstavou čo najširší okruh osôb, konštatuje : „Píšem vám tento list v Rimavskej Sobote,238 na utorok pôjdem do Štítnika, do Vlachova, do Dobšinej, potom sa na Muránskej doline – neviem kedy, budeme hýbať(?) – 8. júla prejdeme na Drienčanské panstvo...“ 239 Priložil ruku k dielu pri spísaní Liptovských žiadostí (28.3.1848)240 a neskôr aj Žiadostí slovenského národa (vyhlásených 10.5.1848).241 Pre pripravované ozbrojené vystúpenie cvičil v rodisku dve stotiny. Janko Kráľ (1822 - 1876) mu beztak vyčíta pasivitu, ako vysvitá z riadkov, ktoré revolučne naladený básnik adresoval Augustovi Horislavovi Škultétymu (1819 - 1892) : „Daxnera pozdravte a odkážte mu, aby sa veľmi hlboko do ekonómie nepúšťal. Mnoho by som vám mal ešte písať, Daxnerovi ale z príčin tých, dľa ktorých vy ste mne dosaváď ani jedni nepísali, toho neučiním. Povedzte Daxnerovi, aby dačo robil už, povedzte mu : že budem list od neho čakať, povedzte mu, že naše myšlienky budiť trocha 238 Štefan Marko píše len „R. Sobote.“ 239 Zmieňuje sa o tom Archív literatúry a umenia – Slovenská národná knižnica, list Štefana Marka Daxnera bratovi Jurajovi, signatúra M 104 B 6. Predpokladám, že ho sformuloval začiatkom roku 1848 (poznámka JJ). . 240 Pozoruhodne sa o záležitosti vyslovuje BOTTO, Július, štúdia bez titulného listu i posledného listu, Archív literatúry a umenia, signatúra 33 E16, s. 49 - 50, kde sa dozvedám : „Iniciatívu k petícii podali a ju aj vypracovali gemerskí mladí národovci Ján Francisci a Štefan Daxner, vyzvúc národovcov liptovských, aby cieľom jej prijatia a doručenia snemu krajinskému, zhromaždenie slovenského národa do Liptovského Svätého Mikuláša zvolali. Pôda k takejto akcii bola v Liptove už pripravená. Národovci liptovskí radievali sa o potrebách národných v tom čase častejšie a keď skrsol chýr, že 28. marca bude v Liptove stoličné zhromaždenie, poverili notára mesta Hýb, Slováka Kleina, aby stoličnému výboru žiadosti Slovákov predniesol. Klein previedol úlohu svedomite : dňa 28. marca zišiel sa do liptovského stoličného výboru v Liptovskom Svätom Mikuláši veľký počet slovenského ľudu, v ňom skrz Kleina prednesená a skrz výbor prijatá bola tá žiadosť ľudu liptovského...“ 241 Neskôr BOTTO, Július : Michal M. Hodža. Turčiansky Svätý Martin : Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1911, kapitola V. takto spomína „Marcové zákony vyhlasovali po celej krajine s veľkým nadšením; v Gemerskej stolici vyhlásili ich v Rimavskej Sobote 1. mája na námestí pred stoličným domom. Na ich vyhlásení boli prítomní i nadšení, už i v tom čase veľmi činní mladí slovenskí rodoľubovia Štefan Marko Daxner a Ján Francisci, oba rodáci gemersko-malohontskí. Vtedy v Daxnerovej hlave zkrsla a uzrela myšlienka, aby popri jednotlivých, po rozličných stranách odbývaných shromaždeniach bola svolaná celonárodná porada slovenská, na ktorej uzavrelo by sa vyhotoviť celonárodné žiadosti Slovákov a predložiť ich i snemu, i ministerstvu, i kráľovi. Za miesto porady určili Liptovský Sv. Mikuláš. Štefan M. Daxner, v tom čase už samostatný advokát v Tisovci, vyhotovil pozvacie listy, popísal a rozposlal ich. A porada skutočne sišla sa 10. mája v Mikuláši. A jej predsedom bol náš oslávený Michal Hodža, navrhovateľmi Ľ. Štúr, Jozef M. Hurban, Štefan M. Daxner, zapisovateľom Ján Francisci. I uzavreli tam prítomní, za blaho slovenského ľudu vrele zaujatí najprednejší slovenskí mužovia vypracovať pred snem, pred uhorské ministerstvo a pred kráľa repräzentáciu slovenského národa pod nápisom „Žiadosti slovenského národa“, obsahujúcu 14 bodov.“ Zaujímavo zhodnotil význam Žiadostí HRUŠOVSKÝ, František. Slovensko v dejinách strednej Európy. Turčiansky Svätý Martin : Matica slovenská, 1939, s. 21 - 22, kde konštatuje : „Keď sa slovenské národné obrodenie, zúrodnené romantickým historizmom, návratom k slovenskému svojrázu v ľudovej kultúre a oplodnené myšlienkou slovanskou vyvinulo tak, že našlo svoj výraz i v politickom hnutí, dôležitým bodom v programe tohto slovenského politického hnutia bola i požiadavka, aby geografická a politická individualita Slovenska stala sa administratívnou a politickou jednotkou v rámci uhorského štátu ako základ pre všestranný rozvoj slovenského národného života. Tento program zdôraznili „Žiadosti národa slovenského“ z 10. mája 1848 v Liptovskom Svätom Mikuláši, za uskutočnenie tohto programu chopili sa Slováci zbrane v povstaní r. 1848/49 a túto požiadavku zdôraznili v Memorande 6.VI.1861. Ale keď v Uhorsku nebolo pre tieto oprávnené požiadavky slovenského národa nijakého porozumenia a keď uhorská politická ideológia znemožnila vybudovanie uhorského štátu na spravodlivých základoch a keď sa na tieto požiadavky odpovedalo, že slovenského národa niet, museli Slováci pretrhnúť tisícročný zväzok Slovenska s uhorským štátom, aby slobodné Slovensko v rámci republiky Československej našlo pevný a trváci základ pre plný rozvoj slovenského národného života, aby Slováci ako slobodný národ mohli prispievať na budovanie vlastnej budúcnosti a na budovanie novej strednej Európy.“ 63 odporu na Slovensku nájdu srdcia, ako som už sám skúsil : veľmi ľahko nad chvastavo - mŕtvo - vetro - slovo - Slavjanstvom zvíťazia.“ 242 V septembri 1848 zúčastnil sa Štefan stretnutia národovcov v Pohronskej Polhore.243 Tí sa snažili vytvoriť na Pohroní a v Gemeri záložné jednotky pre ozbrojené vystúpenie slovenské a skĺbiť ich postup s dianím na Myjave.244 Svojou autoritou zabránil vykonaniu rozkazu gemerského župana. Ten si prial podľa nariadenia snemu naverbovať v Tisovci 214 mužov do honvédskych zborov. Major Gedeon i osobne a s ozbrojeným sprievodom prišiel, lež ničoho pre odpor obyvateľstva nedosiahol. Daxner nechal navyše strážiť cesty až po Hačavu a v samotnom Tisovci bdela za noci hliadka. Navyše rozširoval proklamáciu Bratia Slováci (jeden exemplár našli tiež u Samuela Kubániho, drienčanského kňaza a otca spisovateľa Ľudovíta Kubániho) a viedol buričské reči v krčme v Pohronskej Polhore aj u evanjelického kňaza Mareka Bodického v Kunovej Teplici.245 Za túto opovážlivosť bola na jeho dolapenie vypísaná odmena 50 zlatých246 a podžupan, hnúšťanský zeman Gustáv Fáy ho volal na zodpovednosť, 247 Daxner neodpovedal. Preto ho zajali násilím, keď sa vracal do Hnúšte. Podobne zadržali Francisciho, keď sa poberal z Hnúšte. Nasledujúceho dňa ich ale oslobodili priatelia. Preto podžupan Fáy pohrozil, aby sa okamžite dostavili a po prosbe tisoveckých radných dal im čestné slovo, že sa im nič neprihodí.248 Štatutárny súd v Plešivci ho však (spolu s Jánom Franciscim 242 Toto rozhorčenie dosvedčuje list pravdepodobne z prvej polovice roka 1848 (som tej mienky, že pochádza spred začiatku septembrovej výpravy, no datovaný nie je, poznámka JJ) z Archívu literatúry a umenia - Slovenskej národnej knižnice, signatúra 9 A2. 243 Matrikárka obce, p. Martina Vlčeková mi ozrejmila, že nijakých dokumentov k rodu nemajú, ale p. farárka sa mi na to ešte skúsi pozrieť... 244 Na túto aktivitu poukazuje tiež DANGL, Vojtech. Pod zástavou cisára a kráľa. Kapitoly z vojenských dejín Slovenska 1848 – 1914. Bratislava : Historický ústav SAV, 2009, s. 39. v prvej kapitole uvedeného diela autor poukazuje nielen na rozloženie síl oboch strán počas septembrovej výpravy roku 1848, ale tiež objasňuje podmienky, v akých sa uskutočňovala a navyše vykresľuje náladu úradníkov žúp, ktoré sa nachádzali v jej bezprostrednom dosahu... 245 Viac o aktivite Daxnerovej v roku 1848 hovorí ANONYM. Spomíname na „Troch sokolov.“ In Šafárikov kraj, 1946, ročník 9, číslo 43, 27.10.1946, s. 5. 246 Bližšie o tom hovorí BUJNÁK, Pavol. Dr Karol Kuzmány. Život a dielo. Liptovský Mikuláš, Tranoscius, 1933, kapitola XII. 247 Mimochodom, 23.9.1886, pri päťdesiatom výročí pôsobenia v úrade, získal vtedy už župan Fáy čestné meštianstvo Revúcej. Spomína to DUBOVSKÝ, ref. 180, s. 92. 248 Situácia sa však zvrtla, v diele KOMPIŠ, Peter. Slovenské povstanie 1848/1849. Praha : Státní nakladatelství, 1924, časť Prvé slovenské povstanie sa autor zmieňuje : „Daxner a Francisci dostavili sa tedy 10. októbra k podžupanovi Fáymu do Plešivca. Ten ich dal hneď na druhý deň oboch uväzniť, 17. októbra privezený bol do Plešivca i uväznený Michal Bakulíni. 19. októbra bolo uväznené vyše 40 mužov, ktorí boli považovaní za poprednejších slovenských národovcov. K súdeniu obvinených delegoval stoličný výbor náhly súd. Štatariálni sudcovia vyniesli nad Daxnerom, Franciscim a Bakulínim medzi 4. a 5. novembrom rozsudok smrti. Pre odsúdených stavali už šibenice.“ 64 a Mikulášom Bakulínym)249 za údajný zločin vlastizrady odsúdil na trest smrti povrazom250 (3.11.1848). Žiadali ho aj obyvatelia Štítnika. Odsúdení si údajne priali byť zastrelení. Večer pred plánovanou exekúciou píše Daxner list tisoveckým učiteľom, v ktorom ich okrem iného vyzýva k svornosti pri konaní dobra. Plánoval vraj spáchať samovraždu otvorením si žíl, no napokon od toho upustil. K vykonaniu rozsudku však napokon nedošlo, pretože uhorské sily utrpeli porážku pri Schwechate (30.10.1848).251 Slúžny Sentiváni nariadil zvolať župný súd, lebo Daxner patril k nobilite. Tento tribunál zmiernil rozsudok na tri roky trestnice (z toho jeden na samotke).252 Keď cisárski rozprášili honvédov pri Košiciach, previezli väzňov do Rimavskej Soboty a odtiaľ na žiadosť Lajosa Kossutha253 do Budapešti (15.12.1848). Zadržiavali ich v tzv. Neugebäude. Po oslobodení z áreštu (20.1.1849) pomohli Daxner, Francisci a Bakulíny Janečkovi254 v stretoch pri Ácsi, Muráni, (kde honvédi prinútili 249 Ich zásluhy oceňuje ZECHENTER – LASKOMERSKÝ, Gustáv Kazimír. Päťdesiat rokov slovenského života I. Bratislava : Tatran, 1974, kapitola IV. : „Kým sme sa tu hrali na vojakov, krajinská vzbura klokotala a posiaľ nevšímané, potlačené, ale už polovedomé národy krajiny hlásili sa ku svojmu prirodzenému právu — „národnej rovnosti“ podľa zásady „rovné ťarchy, rovné práva“; a keď ich volanie, hlásenie sa počuť nechceli, ba ich práve naduto a surovo odstrkovali, začali sa vždy viac a viac po stoliciach hýbať. Keď prosebný spôsob neosožil, začali zbraňou, päsťou hroziť a vystupovať. Smelí jednotliví junáci postavili sa im na čelo: Štúr, Hurban, Hodža, Daxner, Francisci a iní otvorili ľudu oči a pozdejšie utvorili čaty. A tak ako na Slovensku dialo sa aj medzi Chorvátmi, Srbmi a Rumunmi.“ 250 Ich najvážnejším prečinom bolo organizovanie odporu proti honvédskej armáde : Daxner získaval dobrovoľníkov v Tisovci, Francisci v Hnúšti a Bakulíny v Kokave nad Rimavicou... 251 Július Botto sa v životopise Juraja Daxnera, ref. 225, s. 8 - 11 zmieňuje,. že Eduard Sziklay, hlavný stoličný fiškus roku 1848 si v článku uverejnenom v Rozsnyoi Hiradó, 1893, ročník 36, pripisuje zásluhy za záchranu života „troch sokolov“ - Bakulínyho, Daxnera a Francisciho, pretože to bol údajne práve on, kto sa ponáhľal z pohrebu príbuzného v Ochtinej späť za sudcami do Plešivca, aby ich odhovoril od vykonania hrdelného rozsudku, pretože sa v ňom pohlo svedomie a navyše si záchranu slovenských národovcov priali jeho blízki - Botto však konštatuje, že „to je nie pravda. “ Osobne sa mi taktiež zdá podozrivé, ak ktosi čaká s vyzdvihnutím svojich zásluh tak dlho (45 rokov!) - veď v roku 1893 už z troch sokolov žil len Francisci a nik z trojice sa, pokiaľ je mi známe, o Sziklayovej pomoci nevyslovuje (poznámka JJ)... 252 Na budove súdu odhalili pamätnú tabuľu. Slávnostný akt opísal ANONYM. Významná národná udalosť v Plešivci. In Šafárikov kraj, 1946, ročník 9, číslo 44, s. 1. Okrem Michala Bakulíniho, Štefana Marka Daxnera a Jána Francisciho tribunál odsúdil ešte týchto rodoľubov : Samuela Brôta, Jána Čecha, Ladislava Čipku, Juraja Daxnera, Jána Dianišku, Štefana Dianišku, Pavla Ďurjana, Karola Francisciho, Ľudovíta Gála, Daniela Gallaya, Ondreja Haľáka, Jozefa Hudeca, Ondreja Chotváša, Michala Kaspera, Jozefa Linceniho, Daniela Lojka, Samuela Medzibrodského, Ondreja Moncola, Jána Moravčíka, Adolfa Reussa (autor píše vždy Reisz namiesto Reuss, poznámka JJ), Ľudovíta Reussa, Samuela Reussa, Ladislava Rosiara, Samuela Rosiara, Ladislava Slabeja, Jána Smika, Ľudovíta Smika, Augusta Horislava Škultétyho, Jána Vargu, Samuela Vozára a Jána Zvaru. Zasadajúci nariadili pokarhať Ondreja Bartóffyho pre zbabelosť a mienili ešte predvolať Jána Čipku (menovca jedného z odsúdených, poznámka JJ), Mateja Dolňanského, bratov Gesnerovcov, Mórica Kellnera, Jána Lukáša, Lübecka a Maróthyho. Podrobnejšie o prečinoch, kladených ich im za vinu ako aj o uložených trestoch vypovedá BOTTO, ref. 243, s. 30 - 37. 253 Pravdepodobne k tomu prispel fakt, že Štefanova krstná mama, matka superintendenta evanjelickej cirkvi Pavla Jozeffyho, patrila k príbuzným matky vodcu maďarskej revolúcie... 254 Daxner a Janeček sa dobre poznali zo štúdii v Pešti a práve Janeček presadil Štefanovo vymenovanie za dobrovoľníckeho kapitána. Upresňuje to KRAUS, Cyril. Štefan Marko Daxner. Formovanie osobnosti, účasť v revolúcii. In Obzor Gemera, 1973, ročník 4, číslo 4, s. 100 - 104. 65 dobrovoľníkov k ústupu),255 Komárne a Leopoldove.256 Jeho príchod predstavoval výraznú posilu zboru.257 Daxnerova stotina, spadajúca pod Šimuničovo velenie, vyznačovala sa prísnou disciplínou. Niekoľko dní (14. - 19.2.1849) pobývala v Brezne, odkiaľ sa presunula do Tisovca.258 Štefan Marko odcestoval na krátky čas do Viedne (v polovici mája 1849). Tu dostal vyznamenanie od generála Juliusa Jacoba Haynaua (1786 - 1853) 259 a požiadal ministra vojny, aby velenie zborov zveril barónovi Heinrichovi Lewartovskému (1810 - 1875), v čom uspel. Spomínaný šľachtic ho poslal z Kremnice260 očistiť od geríl Liptov, naverbovať nový batalión. Mali sa opäť stretnúť v Brezne. Všetko šlo podľa plánu, Štefan získal so svojimi jednotkami, postupne sa rozšíriacimi o 800 chlapov, kontrolu aj nad horným Gemerom a dolným Spišom. V našom regióne totiž mala honvédska armáda značnú podporu obyvateľstva. Štefan sa dohodol s nadriadenými, že sa nikomu nepomstia, preto dobrovoľníci ušetrili životy členov niekdajšieho plešiveckého súdu. Po príchode do Tisovca zvolal vraj ľudové zhromaždenie, na ktorom zúčastnení podpísali ním zostavenú petíciu, aby Slovensko bolo uznané ako osobitá korunná krajina a listinu túto následne zaslal samotnému Františkovi Jozefovi I.261 Zúčastnil sa rozpustenia dobrovoľníckeho zboru v Bratislave (21.11.1849). Keď zhasli nádeje, vzbudené ozbrojeným vystúpením, prijíma miesto štátneho úradníka. Pokúsil sa založiť slovenskú reálku v Revúcej alebo nižšie gymnázium v Tisovci ako protiváhu provládnych evanjelických gymnázií v Gemeri a Rožňave, ako i kalvínskeho v Rimavskej Sobote. Počítal s podporou Spolku Gustáva Adolfa sídliaceho v Lipsku, 262 no rokovania sa viedli pridlho (1850 - 1852)263 a napokon zámer prekazila smrť vyššie spomínaného Samuela 255 Podrobnejšie sa o muránskej bitke vyslovuje DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách II. Od vzniku stálej armády po prvú svetovú vojnu. Bratislava : Perfekt, 2007, s. 143 - 145. 256 p. doc. PhDr. Juraj Hladký, PhD. - Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity - hovorí, že kronika trestnice do roku 1855 bola zničená roku 1952, a staršie dokumenty k dejinám mesta sa nachádzajú v ŠA Bratislava, pobočka Trnava. Mám si taktiež pozrieť dielo RAPANT, Daniel. Slovenské povstanie 1848/1849, 3. diel, II. časť... 257 Týmito slovami hodnotí Daxnerovu činnosť SEGEŠ, Vladimír et al. Slovensko - vojenská kronika. Bratislava : Perfekt, 2007, s. 72. 258 Dátum upresňuje ŠTULRAJTEROVÁ, WEISS : ref. 133, s. 46. 259 Vyslovuje sa k tomu POKORNÝ, Rudolf. Z potulek po Slovensku. 2. díl. Praha : Praha : nákladem vlastním, 1885, s. 126. Životopis Štefana Marka vykresľuje spisovateľ na s. 125 - 129 a generála Haynaua nazývali aj „hyena z Brescie“ (poznámka JJ). 260 Vedúca organizačného a správneho oddelenia Mestského úradu Kremnica, p. Mgr. Ľuba Ďurčová mi poradila obrátiť sa na Štátny archív Banská Bystrica, pobočka Kremnica. Jeho riaditeľka, p. PhDr. Adriana Ezrová mi dala na známosť, že dokumenty o Daxnerovcoch nie sú vyčlenené, mali by sa nachádzať vo fonde Magistrát mesta Kremnice, no ten nie je spracovaný, mám teda aj sem prísť osobne... Popredný archivár tohože sídla vo svojom diele MATUNÁK, Michal. Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Kremnica : Slobodné a hlavné banské mesto, 1928 pri popise revolučných čias na s. 430 - 445 Štefana Marka žiaľbohu, nespomína... 261 Hovorí o tom BOTTO, ref. 243, s. 60. 262 Vznikol pri dvojstom výročí úmrtia švédskeho kráľa roku 1832 s úlohou finančne pomáhať evanjelickým zborom v celej Európe.... 263 Následnú desaťročnú snahu Štefanovu o zriadenie gymnázia (1852 - 1862) mapuje BOTTO, Július. Účinkovanie Štefana Marka Daxnera v Gemeri a na Slovensku od roku 1847 - 1850. Jeho miesto v povstaní Slovenska. Archív literatúry a umenia - Slovenská národná knižnica, signatúra 33 E9, s. 14 - 21. Rukopis - aj 66 Reussa.264 S trpkosťou sa o stroskotaní plánu vyslovuje : „Že sa záležitosť táto interesom celého gemerského Slovenska (!) týka; že pád reálky je víťazstvom nepriateľov vlády a pováž, nože, obdobne zmýšľajúcich, ktorí len prosby majú k obrane svojej, kým tuná tí ústavnou mocou ich porážajú. Prípis, v tomto ohľade tú najlepšiu matériu, Ti môže vyhotoviť Tomášik alebo Ormis, ktorí veľa znajú, podpísať mohli, čo len pár obciam, p. (zrejme pre, poznámka JJ) svoje dve obce Chyžno – Ratková, Kameňany.“ 265 Žiadal takisto spojenie žúp Gemera, Horehronia a Liptova, ako i reformu školstva.266 Postupne (1850 - 1861) vystriedal Štefan viacero pôsobísk : Rimavskú Sobotu (1850 - 1853, zástupca štátneho komisára Gemersko - malohontskej župy),267 Košice, Nové Mesto pod Šiatrom (1853 - 1859)268 a Veľký Kálov (1859 - 1861, radca župného súdu). Hoci žiadal o preloženie do Banskej Bystrice, nadriadení mu nevyhoveli (1860).269 Snažil sa postupne zozbierať štatistické údaje o slovenskom živle v Uhorsku, aby dokázal neprajníkom erudovane argumentovať270 (hovorí napriek zavádzajúcemu nadpisu - mapuje epochu 1843 - 1875 práve so zreteľom na úsilie Daxnera a jeho priateľov o založenie slovenskej školy a dejiny Matice slovenskej (poznámka JJ). 264 Potvrdzujú to slová listu Jozefa Miloslava Hurbana z listu Danielovi Slobodovi, kde čítam : „Už je to raz s nami len zavše jednako, k ničomu sa nemôžu zobrať Slováci. Vládny komisár sa zopieral tomu a celé maďarónstvo gemerské ho podopieralo v tom, takže Revúčanom všetko prekazili. Daxnera preložili kdesi do pekla do Košíc, aby nemohol radou a pomocou prispievať ľuďom dobrej vôle, a tak všetko je zas zničené. Stalo sa to ale všetko pôsobením nešťastnej smrti Reussovej. Lebo tento starček, pokým žil, vedel tie impostúry paralyzovať, stojac i u vlády dobre zapísaný a dôveru jej majúci.“ Cituje ho : VIRŠINSKÁ, Miriam. Evanjelická cirkev a. v. v Uhorsku a Slováci v druhej polovici 19. storočia. Martin : Matica slovenská,. 2011, s. 71. O Štefanovi Markovi Daxnerovi sa zmieňuje tiež na s. 65, 68, 71, 92, 118, 152 - 153, 176, 181, 184 a 190 - 191, pričom neraz cituje z jeho korešpondencie. 265 Píše o tom Archív literatúry a umenia – Slovenská národná knižnica, list Štefana Marka Daxnera Augustovi Horislavovi Škultétymu, 15.8.1853, signatúra M 104 B6. 266 Zaujímavé detaily Štefanovho života pozná KRAUS, Cyril. Štefan Marko Daxner (26.12.1822 - 13.4.1892). In Priekopníci našej súčasnosti - jubilanti roku 1972. Bratislava : Osvetový ústav, 1972, s. 127 - 131. 267 Cítil sa tu nešťastný, ako vyplýva z materiálu Archívu literatúry a umenia – Slovenskej národnej knižnice, list Štefana Marka Daxnera bratovi Jurajovi, 23.7.1855, signatúra M104 B6, kde sa dozvedám : „Z okruhu verejného života podobám sa psovi na pazderí (odpad z trepania ľanu, poznámka JJ), a čakám deň vykúpenia, t. j. preloženie svoje do Gemera – ako pravý Žid (na) mesiáša.“ 268 Opäť sa v jeho slovách objavuje podobný pocit smútku a duševnej ťažoby : „Ja som (?) do Rimavskej Soboty najviac preto, aby som bližšie bol k životu nášmu, a pri zavdaných príležitostiach mohol čo – to spoločne konať, inde ako do Gemera nerád by (som) sa dostal, lebo len v Gemeru môžem mať aký – taký duchovný pôžitok, a čo sa ostatného materiálneho života týka, za to mám, že je to ešte lepšie, než inde, z jednej strany aj preto, že je tu menej Čechov a Nemcov – ako inde – lebo v tomto som dosiaľ takmer na napospol len plané duše a ošidné charaktery poznal.“ Citujem z listu Augustovi Horislavovi Škultétymu, 22.9.1855, Archív literatúry a umenia, M104 B6. 269 Zmieňuje sa o tom v liste Pavlovi Dobšinskému z 8.12.1860. Dokument uverejnil HUSKA, Miroslav. Štefan Marko Daxner. Korešpondencia. In Literárny archív, 1973, ročník 10. Martin : Matica slovenská, 1974, s. 154, dokument číslo 8. Spolu autor publikoval 56 Štefanových listov z Literárneho archívu Matice slovenskej. 270 Roku 1851 vydal Elek Fényes (1807 – 1876) štvorzväzkové dielo Uhorský geografický slovník. Z gemerských sídel v ňom spomína napr. Jelšavu, ktorú považuje za mesto, obývané slovenským živlom, Dobšinú vyhlasuje za osídlenú slovensko – nemeckým elementom a napokon Rožňavu vníma ako trojnárodnostnú – nemecko – maďarsko – slovenskú. Konštatuje tiež, že prevažne na juhu nášho regiónu existuje 12 maďarských evanjelických obcí. Viac informácii k národnostnej štruktúre gemerských obcí poskytuje MAJO, Juraj, KUSENDOVÁ, Dagmar. Etnické a náboženské pomery Slovenska v polovici 19. storočia podľa Geografického slovníka Erika Fenyesa z roku 1851. In Historický časopis, 2007, ročník 55, číslo 4, s. 741 – 742 a 744. 67 o tom v liste Augustovi Horislavovi Škultétymu z roku 1855).271 Keď evanjelickí duchovní spolu s Karolom Kuzmánym podali dvoru návrh novej ústavy svojho vyznania – tzv. Protestantského patentu - (1859), súhlasil s ním, vidiac v dokumente snahu o väčšie osamostatnenie konfesie na slovenskom území od maďarizačných snáh. Pokúsil sa ho taktiež presadiť do praxe. Po vydaní Októbrového diplomu cisárom Františkom Jozefom I. (30.10.1860)272 sa situácia okolo uvádzania spisu do života mimoriadne skomplikovala. Navyše šľachta, ktorá mala na starosti oboznámenie jednotlivých zborov s patentom, svoju úlohu nezvládla.273 Rozhodol sa preto položiť na papier vlastnú predstavu potrieb národných. Učinil tak v memorande Hlas zo Slovenska, ktoré Mikuláš Štefan Ferienčík (1825 - 1881) odporučil Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi poslať zrejme diakovskému katolíckemu biskupovi Josipovi Jozefovi Strossmayerovi (1815 - 1905), známemu chorvátskemu slovakofilovi, čo Hurban aj urobil.274 O skvalitnenie diela ako i urýchlenie jeho vydania sa pričinil tiež Andrej Braxatoris - Sládkovič (1820 - 1872) a Jozef Karol Viktorín (1822 - 1874). Použili peniaze z fondu, z ktorého financovali aj postavenie pamätníka Ľudovítovi Štúrovi (1815 - 1856), no celá akcia sa beztak značne oneskorila. Istý čas totiž sám autor váhal, či spis publikovať v slovenčine, alebo v nemčine. Napokon sa rozhodol pre prvú možnosť a následný nemecký preklad.275 Daxner vyšvihol sa na druhého podžupana Gemerskej stolice (vo funkcii 1861 – 1865).276 Uvedené obdobie prežil teda opäť v Rimavskej Sobote. Patril k rozhľadeným slovenským politikom. Reprezentoval pragmatický stred, požadoval industrializáciu Uhorska a prácu medzi drobným ľudom. Stal sa najvýznamnejším 271 Na dokument upozorňuje PODRIMAVSKÝ, Milan. Obhajca slovenskej národnej individuality. Štefan Marko Daxner ako historik. In Historická revue, 1999, ročník 10, číslo 10, s. 12 - 13. 272 Nie veľmi pozitívne sa o spomínanom diplome vyjadril RUMPLER, Helmut. Rakúska ríšska rada a prechod ku konštitucionalizmu v rokoch 1859 – 1867. In Historický časopis, 1999, ročník 47, číslo 2, s. 205, kde konštatuje : „20.10.1860 vyhlásený Októbrový diplom a príslušné krajinské štatúty smerovali k modelu krajinskej stavovskej ústavy, ktorý dával krajinám a ich snemom pomerne veľkú autonómiu, ale nijako neobmedzoval suverenitu panovníka. Ústavný poriadok Októbrového diplomu je typickým príkladom pre monarchický konštitucionalizmus, ktorý je podľa ústavy usporiadaný vojnový stav medzi konzervativizmom a liberalizmom, sociologicky povedané : medzi starou šľachtou a majetným meštianstvom. Každý vývoj smerom k zastupiteľskej ústave bol dôrazne vylúčený.“ 273 Štefan sa stal svedkom voľby úradníkov Sabolčskej stolice, konajúcej sa priamo vo Veľkom Kálove, kde pôsobil. Mená stúpencov patentu boli v zozname označené krížikom a keď ich predsedajúci prečítal, volitelia i dav volali, že umrel, hoci bol osobne prítomný; naopak odporcov patentu zvolili s pokrikom „nech žije!“ Podrobnejšie k tejto fraške viď MRVA, Ivan, SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava : Perfect, 2012, s. 293 - 294. 274 O situácii vyslovil sa VAJANSKÝ, Svätozár Hurban. Životopis Štefana Moysesa. Martin : Matica slovenská, 1970, kapitola IV. : „No na Slovensku bolo všetko mŕtve a tiché, ačkoľvek v tom tichu pracovala jedna hlava, mysliaca za celý národ. To bol Štefan Marko Daxner, ktorý pilne pracoval na diplomatickom akte. Na jar roku 1861 razom prišiel do Turč. Sv. Martina Samko Štefanovič a navrhol, možno v porozumení s Daxnerom, aby Martin vyzval národ k nejakému slávnostnému osvedčeniu.“ 275 Podrobnejšie sa o uvedenom dokumente vyslovuje POLLA, Belo. Ku genéze Daxnerovho Hlasu zo Slovenska. In Historické štúdie, 1957, ročník 3, s. 346 - 353. 276 V diele DUBOVSKÝ, Dušan. Biografický lexikón mesta Revúca. Revúca : Mestské kultúrne stredisko, 2000, s. 47 sa uvádzajú roky 1859 - 1865. 68 politikom po Ľudovítovi Štúrovi. V Pešťbudínskych vedomostiach, ktoré založil spolu s priateľom Jánom Franciscim (prvé číslo vyšlo 19.3.1861),277 publikoval predbežné znenie Memoranda (9.5.1861). Postupne do textu začlenil pripomienky dejateľov. Argumentoval nasledovne : „Nič sa na poli politickom tak zle neodpláca, ako zdĺhavé rozumovanie bez ráznej účinlivosti. Darmo my rozumujeme, že z práce pochodí sila; život skutočný hovorí nám, že sila často i z bezprávia robí právo... a my môžeme byť istí, že ako sme roku 1848 s pravdou našou ostali na ľade, tak i nabudúce samé rozumovanie bez ráznej účinlivosti právo naše nikdy neurobí skutočným... My vedomí sme si práva nášho; čože teda váhame celou silou sa chopiť prostriedkov tých, ktorými práva naše dosiahnuť si sľubujeme!“ 278 Požiadavku Okolia zdôvodnil nasledovne : „Žiadosť túto neodvolateľnou činí sama podstata rovnoprávnosti národnej; anť národ jeden nejestvuje len vo vidine, ale v skutočnom svete, nie je teda osobnosť jeho v holej všeobecnosti, ale potreba je každý národ uznať tak, ako je v skutku, v priestore tom, ktorý on zaujíma, a ktorý mu prozreteľnosť Božia vyznačila – ba do protimluvy a nedôslednosti upadol by ten, ktorý by ktorý by osobnosť jedného národa uznal síce, ale medze tie, v ktorých osobnosť tá obsažená je, a v ktorých ona skutočnosťou sa stáva – neuznal by.“279 Potrebu predložiť Memorandum snemu obhájil týmto vyjadrením : „To si povážme, koľko času nám treba, kým z 2000 obcí slovenských aspoň polovica petíciu popodpisuje, povážme, že my sme už dávno mali byť tam, kde sa teraz nachádzame! Že v terajších osudných dobách vlasti našej, keď ani len to nemáme, čo nám najbližšie dni z ohľadu ďalšieho trvania snemu nášho prinesú. Strata na čase môže byť stratou na veci samej. A keď okolnosti tieto náležite zvážime, ľahko nám bude zanechať a ostať pri Memorandume – v ktorom svätú pravdu našu – cestou jedného vyslanectva – svojmu ľudu pod najkratším časom predložiť – a samých seba pred onou námietkou - „že sme pozde chodili , tým len sami sebe škodili“ – zabrániť môžeme.“ 280 Celonárodnú poradu mienil zvolať do Brezna, no keďže mestská rada nesúhlasila, vyvolil si po dohode s Jánom Jesenským napokon Turčiansky Svätý Martin. Richtár mesta Martin Košo bol totiž naklonený slovenskému národnému pohybu.281 Po príchode do mesta ubytoval sa u svojho priateľa 277 Periodikum malo napomôcť presadeniu sa slovenských kandidátov v nových voľbách do uhorského snemu, no keďže ich vydávanie sa opozdilo kvôli finančným ťažkostiam, túto úlohu nedokázali naplniť, ako čítam u VIRŠINSKÁ, Miriam. Memorandum národa slovenského - 150. výročie. Martin : Matica slovenská, 2011, s.15. 278 Tak píše KUBIŠ, Pavol M. Hlas zo Slovenska. Sto rokov od úmrtia politika a publicistu Š. M. Daxnera. In Smer dnes, 1992, ročník 2, číslo 83, 7.4.1992, s. 12. 279 Zachoval sa totiž odpis jeho rukopisu v Archíve literatúry a umenia – Slovenskej národnej knižnici, signatúra M20 G3. 280 Citujem z dokumentu Archívu literatúry a umenia – Slovenskej národnej knižnice, signatúra M20 62. 281 Podobná situácia nastala aj v prípade Matice slovenskej, ktorej založenie patrilo k memorandovým požiadavkám.. Najsamprv Dočasný výbor vedený Jánom Franciscim vyvolil si za jej sídlo Brezno, preto poprosil mestskú radu a mešťanostu Černáka o odobrenie tohto zámyslu. Tí ho udelili a tak sa mesto spomína ako jej 69 a niekdajšieho dobrovoľníka Jána Šimka – Klanicu (1821 – 1901). 282 Onedlho (6. – 7.6.1861) vysvetlil obsah Memoranda zhromaždeniu a sformuloval definitívnu podobu tohto dokumentu. Vypracoval ho na základe podobných vystúpení Chorvátov, Rumunov a Srbov, ktorým v texte vyjadril podporu.283 Okrem iného zúčastneným vysvetlil : „...oslobodenie človeka od jarma otrockého, inštitúciami feudálnymi naň uvaleného, odrazu ožiarilo obzor národov europejských svetlom novým, takže následkom žiary tej... nebolo národa, nebolo štátu, ktorý by rovnoprávnosť osobnú do zákonov osobných nebol prejal, tak za časov našich žiara rovnoprávnosti národnej zajagala sa na obzore národov europejských, a podobá sa teraz slnku, ktorého len slepý nevidí, ktoré len mŕtvych neobživuje!“ Rovnoprávnosť národnú vyhlasuje za najposvätnejší princíp a hovorí : „a podívajme sa do duší vlastných, tam pozorujeme, že tá istá žiara magickým spôsobom čarovnú moc prevádza, hľadajúc si napokon hrdinov svojich medzi potlačenými, medzi nami potlačenými povedám, ktorých pravda dosiaľ žobrala u dvier, kým krivda v odeve spravodlivosti hodovala za stolom! Keď hovorím o nás a o pravde našej, o zákonitosti a krivde našej, prajem si nadovšetko, aby som k nedorozumeniu príčinu nezavdal – zákonitosť môže byť obsahom práva v živote skutočnom cíteného – prirodzeného, mravného – môže ale byť aj obsahom krivdy, práva pästného, zo všetkých sedem smrteľných hriechov pochádzajúceho.“ 284 Ostro odmietol Hurbanov návrh na exodus slovenského národa z jeho vlasti v prípade neúspechu rokovaní s maďarskou stranou : „Čo? Národ náš mal by sa vysťahovať? Mal by zanechať sväté dedičstvo svoje? Zem tú, na ktorej predkovia jeho krv svoju za národnú samostatnosť cedili? Nie… Biť sa budem s potlačovateľom svojím, ale neopustím dobrovoľne ani piaď z dedičstva otcov sídlo aj v Stanovách, poslaných Miestodržiteľskej rade. Tá opäť požiadala o stanovisko breznianskych radných a tí jej ho na zasadnutí zvolanom zástupcom mešťanostu Lübeckom opäť udelili (28.8.1861, Gustáv Zechenter - Laskomerský nebol účastný). Následne odporcovia a predovšetkým župné orgány vyvíjali nátlak na odvolanie uznesenia a zvolali nové rokovanie, do ktorého sa nemali proslovensky orientovaní prísažní zúčastniť. Vtedy (6.10.1861) pomerom 37 : 1 padlo rozhodnutie Maticu neprijať. Boženíci, ktorým odopreli právo sa vyjadriť však trvali na svojom aj na ďalších zasadnutiach (18. a 23.10.1861). Preto komisár Zvolenskej župy Havaš trval na tom, aby o záležitosti definitívne rozhodol magistrát. Keď na prvýkrát neuspel (15.1.1862), presadil odvolanie nepohodlných členov breznianskej mestskej rady a noví členovia mu vyhoveli - Brezno definitívne odmietlo Maticu prijať. Medzičasom však Dočasný výbor prepracoval stanovy a opäť spomína horehronské sídlo ako svoje domovské. V takto zamotanej situácii Matici ponúkli útočisko radní Turčianskeho Svätého Martina (21.4.1862). Podrobnejšie k tomu viď ŠTULRAJTEROVÁ, WEISS : ref. 133, s. 47. 282 Genealógiu jeho rodu skúma ĎURIŠKA, Zdenko. Rozprávanie o martinských Šimkovcoch. In Genealogicko – heraldický hlas, 1997, ročník 7, číslo 2, s. 3 – 19. 283 Chorvátsko - slovenská spolupráca vtedy dosiahla najvyššiu úroveň, o Memorande sa vyslovili viacerí tunajší politici a to aj v sobore. Práve chorvátskym vlastencom boli zaslané aj memorandové dokumenty. Tomuto významnému vystúpeniu podrobnejšie venuje pozornosť KRAJČOVIČ, Milan. Slovenské národné hnutie v medzinárodnom kontexte. Od roku 1820 po vznik Slovenského štátu. Bratislava : Slovak academic press, 2010, s. 81 - 86, samotný Štefan Marko Daxner sa spomína na s. 68 - 70, 77 a 221. 284 Tak to stojí napísané v rukopise jeho príhovoru, opatrovanom v Archíve literatúry a umenia – Slovenskej národnej knižnici, signatúra M20 G14. 70 mojich, zo svätého práva národa svojho.“ 285 Presadzoval založenie právnickej akadémie a katedry slovenskej reči a literatúry na peštianskej univerzite. 286 Prial si, aby panovník potvrdil oprávnenosť požiadaviek v ňom obsiahnutým, no k tomu nedošlo. Delegácia, ktorá k nemu mala byť vyslaná - turčiansky župan barón Šimon Révai, liptovský župan Martin Sentiváni a Jozef Justh, snemový vyslanec svätomartinského okresu - stroskotala, pretože Sentiváni odišiel z Pešti, Justh sa vyhovoril na chorobu a Révai neurobil nič.287 Nové posolstvo, vedené Jánom Franciscim, neuspelo. Memorandum mienil Štefan posunúť na prerokovanie aj v uhorskom sneme, no po rôznych protiakciách ho poslanci posunuli tzv. národnostnému výboru. Ten pod vedením Józsefa Eötvösa pripravil nový národnostný zákon (predložený 1.8.1861), ktorý „národnostiam“ priznával rovnoprávnosť, pokiaľ nedôjde k ohrozeniu jednoty krajiny, individuálnu slobodu a slobodu zhromažďovania. Za jediný štátny jazyk ale vyhlasuje maďarčinu a iba cirkvám ponecháva právo rozhodnúť o vyučovacom jazyku na školách, ktoré zriadi. Ostal len na papieri, keďže monarcha snem rozpustil (22.8.1861). Preto sa národovci rozhodli vypracovať Viedenské memorandum slovenské. Tento dokument predostrela panovníkovi delegácia na čele s biskupom Štefanom Moyzesom (1797 - 1869). Daxner pripojil podeň svoj podpis. 288 Smutné je, že k najväčším odporcom Memoranda patril administrátor revúckeho evanjelického zboru a.v., ktorý k pozdravnej adrese práve biskupovi Moyzesovi z 31.1.1862 pripísal : „Ad dôveram. Služobníci nehodní sme, čokoľvek sme učinili, toľko sme činili, koľko sme povinovatí boli činiť.“289 V apríli tohože roku (1862) vystupuje Štefan Marko opätovne na obranu cisárskeho Patentu, pričom dosiahol, že veriaci odmietli vizitáciu superintendenta Mádaya. Veril totiž, že kňazi sa dohodnú a budú postupovať spoločne, no to sa, žiaľ, nestalo, hoci im objasňoval svoj postoj týmito slovami : „Ja som sa nazdával, že tu je čas, že seniorát bude vedno brániť svoje uzavretia, vystúpil som teda na seniorálnom konvente jedno s tým, že spôsob kanonickej vizitácie... je nezákonitý, nikdy neužívaný, druhé s tým, že kto prísahu nezložil ako superintendent a.v., ten ani kanonickú vizitáciu previesť nemôže.“290 Zaujímavým 285 Cituje ho PARENIČKA, Pavol. Štefan Marko Daxner a Memorandum národa slovenského. In CABADAJ, Peter (ed.). 150. výročie Memoranda národa slovenského. 1861 – 2011. Zborník s odborného seminára. Martin : Matica slovenská, 2011, s. 25 – 31. 286 O tomto úsilí Štefanovom upovedomuje VIRŠINSKÁ, ref. 282, s. 24. 287 Uvedené skutočnosti objasňuje PODĎUMBIERSKY, Ján Gál. Spomínajme otcov a osvecovateľov národa. Životopisy slovenských národných dejateľov, účinkujúcich v úradoch politickej správy. I. sväzok. Bratislava : Únia, 1936, s. 192. Naopak PARENIČKA, ref. 291, s. 30 tvrdí, že Štefan odmietol návrh Jozefa Miloslava Hurbana, Štefana Hýroša, Jána Seberíniho, Juraja Slotu a iných, aby boli memorandové požiadavky predložené Františkovi Jozefovi I... 288 Podrobnejšie k tomuto viď : VIRŠISKÁ, ref. 282, s. 41. 289 Uvedené vyjadrenie cituje ŠMÁLOV, Jozef Kútnik. Zástoj katolíckej hierarchie v slovenskom národnom a kultúrnom živote. Kultúrno - historická i literárno - historická štúdia. Ružomberok : Lev, 1948, s. 115. 290 Situáciu v Gemerskom senioráte v rokoch 1862 - 1863 objasňuje KOVÁČ, Martin. Štúrovci, ako ste ich nepoznali. Protestantský patent z roku 1859 a jeho vplyv na duchovné prebudenie Evanjelickej cirkvi a.v. 71 dokumentom ostáva návrh neznámeho vlastenca z Podlužian (z 18.5.1862), ktorý mieni rozdeliť Okolie na 12 žúp, medzi nimi aj Gemerskú. 291 Štefan Marko stál pri zrode Prvého slovenského gymnázia v Revúcej292 (otvorené 16.9.1862). Opodstatnenosť jeho založenia zdôvodnil okrem iného § 5 článku 26 zákona z roku 1790/1791.293 Stal sa členom prípravného výboru (9.2.1862) a pripojil svoj podpis pod výzvu Nám teda treba lacná a slovenská škola (5.3.1862), pričom navrhol, aby bolo hneď otvorené ako vyššie (čiže s ôsmimi triedami a právom vykonávať maturity, čo sa zatiaľ pre .obavy o finančné zabezpečenie nerealizovalo). Senior potiského dištriktu Štefan Czékus ho na konvente v Dobšinej (6.5.1862) poveril úlohou nájsť podporovateľov rodiacej sa inštitúcie v ratkovskom zbore.294 Následne (17.8.1862) odporučil za dozorcu Samuela Ormisa (1824 - 1875), no členovia si vybrali Augusta Horislava Škultétyho. Štefan navrhol pečatidlo a pečiatku gymnázia (29.9.1862, zhotovil ich na vlastné náklady jeho blízky priateľ Ján Francisci). Uistil Jozefa Miloslava Hurbana, že škola neprestane byť cirkevno - národným ústavom - ten totiž Štefana varoval, že evanjelická cirkev bude posielať na jej podporu 2000 zlatých ročne len dovtedy, pokiaľ činovníci gymnázia nepodpíšu vyššie spomínaný Protestantský patent.295 Pôsobil ako dozorca v Uhorsku. Bratislava (?) : Porta libri, 2012, s. 158 - 161. 291 V materiáli, nachádzajúcom sa dnes v Archíve literatúry a umenia - Slovenskej národnej knižnici, signatúra 49 CD69 hovorí dotyčný pán o obciach, tvoriacich na línii Levice - Rožňava hranicu slovenského osídlenia, v našom regióne rozoznáva tieto : Šivetice, Miglész (dnes Gemerský Milhosť, poznámka JJ), Teplica (dnes Gemerské Teplice), Rozložná, Gočaltovo, Štítnik, Rúdna (dnes Rudná) a Rožňava; predstavuje si rozčlenenie „slovenského Okolia“ na spomínaných 12 stolíc, pričom o Gemeri konštatuje : „VIII. Gemerčania s abaújvarskymi (novoabovskými) bratmi s hlavným mestom V. Revúca pod menom Šajavskej župy...“ Navrhuje taktiež 18 osobností, ktoré by prichádzali do úvahy pri obsadzovaní postov vo vedení týchto žúp, pod číslom 6 čítam : „Tomáš Biskup, voľakedy okolný notár, potom za konštitucionálnych časov pri gruntovných knihách úradský, teraz slúžny v bzovíckom okrese (Gemerská stolica). Muž mladý a môže sa z neho vykresať aj úradský pre Okolie.“ 292 Hľadajúc podrobnejšie informácie, obrátil som sa na primátorku mesta, p. MVDr. Evu Cireňovú. Tá ma odporučila na referentku Turistického informačného centra, cestovného ruchu a múzea Prvého slovenského gymnázia, p. Ing. Jaroslavu Drugdovú, ktorá mi ochotne vyjde v ústrety, ak prídem bádať osobne. Prišiel som teda, no po výmene zamestnancov uskutočňuje sa nová katalogizácia zbierok a kým potrvá, predmety ostanú neprístupné na bádanie... 293 Uvedený paragraf, vyslovujúci sa k otázke školstva, znie v preklade nasledovne : „Založiť školy, či už základné alebo gymnáziá, nie len tie, ktoré majú, ale aj nové, rovnako tak aj vyššie, tieto však až po dosiahnutí kráľovského povolenia, kedykoľvek sa im bude zdať potrebné, učiteľov, vychovávateľov, správcov, zástupcov správcov do nich povolať, alebo týchto prepustiť, ich počet zmenšiť alebo zväčšiť, rovnako tak zvoliť dozorcov školských alebo miestnych alebo vyšších alebo najvyšších spomedzi mužov vlastnej konfesie, určiť spôsob a usporiadanie výučby s učenia - pri nenarušenom starodávnom práve dozoru Jeho Veličenstva ohľadom škôl, ktorých právo uskutočňované bude podľa sľubu cez zákonité vrchnosti kráľovské - do budúcnosti povolené je evanjelikom obojakého vyznania.“ Citujem ho z diela Extractus articulorum et diplomatum super religionis negotio in inclyto regno Hungariae conditorum. Auszug dererienigen Artikeln und diplomaten welche in Religionssachen in dem idblichen Kőnigreich Ungarn sind ereichtet worden. B.m., 1790, 149s. Archív Gemerského seniorátu e.c.a.v. v Revúcej, signatúra II. A 11/B VIII. 82. 294 Tak stojí napísané v diele ŠKULTÉTY, August Horislav. Pamäti sl. e.a.v. gymnasia a učit. semeniska vo V. Revúci. V Ružomberku : Tlačou Karola Salvu - nákladom vydavateľovým, 1889, s. 30. 295 Množstvo problémov vzniklých pri zriadení gymnázia opisuje Štefan Marko v liste Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi zo dňa 29.10.1862, kde okrem iného uvádza : „K prevedeniu diela nebolo iného základu mimo viery v Boha, nesnádzí a prekážok všade, výhod a pomoci nikde. Ešte lanského roku nikto zo starých bojovníkov našich neveril v možnosť prevedenia, lebo v Revúcej sily naše neprevyšujú sily odrodilstva a predsa vo vidieku 72 a učbár (učiteľ) v uvedenej inštitúcii (v školských rokoch 1862/1863 – 1867/1868 a opäť 1872/1873 – 1873/1874).296 Snažil sa povzniesť kultúrny a spoločenský život regiónu.297 Viedol niekoľko zbierok na podporu gymnázia.298 Patril tiež k zakladajúcim členom Matice slovenskej. Odmietol ale miesto jej podpredsedu.299 Prial si zriadenie jej vidieckych výborov, no Valné zhromaždenie mu nevyhovelo (1863).300 Požiadal Jozefa Miloslava Hurbana, aby zlepšil plácu tisoveckému učiteľovi Danielovi Lojkovi ako odmenu za „usilovnosť a skvelé dosiahnuté výsledky“ a jeho synovi Hostivítovi (1843 – 1871) poskytol podporu „pre skromnosť a piľnosť“ (10.8.1863).301 Následne (1864) sa podieľal na sformulovaní tzv. Ratkovského memoranda.302 Práve v tom čase píše Karol Kuzmány Pavlovi Dobšinskému : „Ja sa divím, že Tisovec mlčí. Poraďte sa s Daxnerom. Ak Tisovec a Klenovec sa osvedčia, nuž bude sila veľmi zmnožená.“ Pred voľbami (stanovenými na rok 1865) kandidoval Štefan na poslanca. Vo svojom volebnom programe nazvanom Príhlas k voličom žiadal všeobecné našom len v Revúcej bolo možné gymnázium. Nie mne, ale autorite podžupanskej podarilo sa ta priviesť vec, že cirkev veľkorevúcka v konvente cirkevnom vyslovila sa, že chce založiť vyššiu evanjelicku cirkevnú školu, na ktorú jedného skrze ňu plateného profesora oddať je hotová. Protivníci naši vysmievali sa nám za chrbtom, hovoriac : nechajme ich, veď z toho bude i beztak len poctivý smiech. Cieľ môj bol bez pomoci a vplyvu seniorátu utvoriť školu, preto vyhotovili sme menom cirkvi prehlas k patronátu, t. j. k cirkvam evanj. slovenským. Príhlas ale skonfiskovala nám mestská rada a tak neostal inší spôsob ako cestou seniorátu a dištriktu uznania a verejnosť škole našej vydobyť. Sám sa divím tomu, že sa nám na senioráte a dištrikte tak dobre vydarila vec. Odhodlanému vystúpeniu nášmu ustúpili protivníci naši v tej nádeji, že s holou dlaňou sa nám nepodarí založiť školu. A predsa podarilo sa. Škola je otvorená, plat dvoch profesorov fundáciami zabezpečený, ale dielo ešte nie je skončené. Len potom si budeme môcť oddýchnuť, keď budeme mať základniny pre 4 profesorov(potom by bolo možno otvoriť úplné osemtriedne gymnázium - poznámka JJ). Keď budeme mať primerané stavenie (zatiaľ sme len na hospode (gymnázium si prenajímalo Latinákovu kúriu, ktorú neskôr odkúpilo, no aj tak to nevyriešilo stiesnené pomery a tak sa napokon činovníci rozhodli postaviť novú budovu - poznámka JJ)) a potom fundácie na alumna a pre štipendia.“ Celé znenie listu uvádza : DUBOVSKÝ, Dušan. Revúca - kolíska slovenského stredného školstva. Revúca : Mestské kultúrne stredisko, 1993, s. 39 - 42. 296 Činnosť gymnázia v stručnosti mapuje a pri tej príležitosti aj o Štefanovi Markovi Daxnerovi sa zmieňuje : DUBOVSKÝ, Dušan. Letokruhy mesta Revúca. Revúca : Mestské kultúrne stredisko, 2001, s. 24 - 27. Viacero zmienok mu venuje tenže autor v monografii Prvé slovenské gymnázium. Revúca : Mestské kultúrne stredisko, 2001, s. 23 - 24, 32, 42 - 43, 53, 56, 59 - 60, 62, 64 - 65, 87, 91, 93, 111 a 133. 297 Doložiť jeho úsilie možno aj takouto rozpomienkou z práce ŠOLTÉSOVÁ, Elena Maróthy : O vlastnom živote a diele. In Pohľady na literatúru. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1958 : „Ale zato chodili sme po viac rokov na revúcke gymnázium na majálesy, a raz išli sme i na revúcky tanečný ples, ktorý, neviem už akým činom, zriadil sa bol v Tisovci — pravdepodobne pričinením Daxnerovcov.“ 298 Pošťastilo sa mi zistiť, že viedol spolu s Pavlom Emanuelom Dobšinským aspoň dve v balockom dekanáte : v roku 1863 sa im podarilo zozbierať 49zl. a 11 grajciarov v hotovosti a 120 zlatých základnín. Roku 1869 získali spolu 75zl. a 41 grajciarov. Podrobnejšie sa o tom možno dozvedieť nahliadnutím do vyhodnotenia zbierok, Archív literatúry a umenia - Slovenskej národnej knižnice, obe zo signatúrou 225 A12. 299 Upozorňuje na to BUJNÁK, ref. 252, kapitola XXI. Pridanie sa Štefana Marka k Matici je o to cennejšie, že podľa prejavu Jána Francisciho na zakladajúcom zhromaždení „zemianstvo, výjmuc našich známych národovcov, neprihlásilo sa takmer naskrze.“ Zakladajúcich členov Matice, pochádzajúcich z Gemera, bolo 79. Tak uvádza ELIÁŠ, Michal, HAVIAR, Štefan. Zlatá kniha Matice slovenskej. Martin : Matica slovenská 2008, s. 20. 300 Detailnejšie k tomu nahliadni, ctený čitateľu BOTTO, ref. 250, s. 5 - 6. 301 Nahliadni k tomu list Štefana Marka Daxnera Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi z uvedeného 10.8.1863. Archív literatúry a umenia – Slovenská národná knižnica, signatúra M23 A72. 302 O príčinách spísania tohto prehlásenia vypovedá Štefan detailne v liste Karolovi Kuzmánimu, 19.3.1865, Archív literatúry a umenia - Slovenská národná knižnica, signatúra 16/2. 73 volebné právo pre každého muža staršieho ako 21 rokov. Ešte raz sa v liste Kuzmánimu vyslovil k otázke Patentu - vraj sa plánuje k nemu pridať niekoľko obcí Štítnického panstva : „Zdelil som im výsledok ich pravoty a spolu aj to, že je zvrchovaný čas hodnými sa ukázať milosti jeho veličenstva. Sľúbili to urobiť bez odkladu... Keď teda - ako verím - prídu čo i len dve cirkvi k Vám, zaujmite sa za ne, onedlho bude ich viac. Ľud sám prinúti odborných kňazov k vernosti naproti pravej cirkvi.“303 Vo svojich nádejach sa však opäť sklamal (dokument panovník napokon odvolal až 15.5.1867).304 Následne, vidiac jeho vplyv na národný život305 preložili ho úrady do Debrecína ako prísediaceho zmenkového súdu (1865 – 1872).306 Nemohol preto zviesť súboj s protikandidátmi, čo vnímal ako príkorie a napísal najsamprv Apelátu proti preloženiu z Gemera a následne protestný list samotnému Františkovi Jozefovi I., kde upozorňuje na maďarské hegemonistické snahy. 307 Pri dvore sa ho zastal i superintendent a cisárov tajný radca Karol Kuzmány (1806 - 1866), no bezvýsledne. Práve jemu sa posťažoval : „Čo sa špeciálne mňa týka, môžem povedať, že za 16 ročnú - a keď dobrovoľnícku službu rácem, za 17 - ročnú vernú službu žiadneho uznania sa mi nedostalo...“308 a vysvetľuje tiež : „Dozvedel som sa, že predloha sedmohradského snemu z ohľadu rovnoprávnosti našej na najvyššom mieste potvrdená bola. Uhorskí Rumuni, Srbi a Rusíni len na to čakajú, aby zákon ten v novinách sa uverejnil, hneď na to budú petitutionizovať. (...) Károlyi mi aj to navrhol, aby som len išiel do Debrecína prísahu zložiť, že mi potom dajú (?) na pár mesiacov, pod ktorým časom môže sa mi podariť do Pešti ku Kráľovskej tabuli sa dostať.“309 Úrady mu urobili domovú prehliadku, no nedokázali nič nekalé. Poslal pokladníkovi Matice slovenskej oznámenie o dare 500 zlatých, ktoré jej 303 Náhľady Štefanove v tejto otázke ozrejmuje KOVÁČ, ref. 296, s. 187 a 211. 304 Zaujímavé zhodnotenie situácie v cirkvi od revolučných rokov až po tento okamih podáva KERTÉSZ, Botond. Sondy do vzťahu evanjelickej cirkvi, Slovákov a uhorského štátu v rokoch 1848 - 1849. In Historický časopis, 2003, ročník 51, číslo 3, s. 433, kde sa dočítam : „Udalosti revolučných rokov v mnohých smeroch predurčili budúcnosť evanjelickej cirkvi v Uhorsku. Korene národnostných bojov z obdobia neoabsolutizmu a dualizmu siahajú do týchto rokov. To, čo bolo pred revolúciou teologickou odlišnosťou, prerástlo v období neoabsolutizmu do otvorenej národnostnej roztržky a po vydaní protestantského patentu v septembri 1859 načas dokonca do štrukturálneho rozčlenenia evanjelickej cirkvi na národnostnom základe. Autonómia evanjelickej cirkvi bola v období absolutizmu úplne zrušená a vo svojom pôvodnom rozsahu nebola obnovená ani počas dualizmu. Dualistický štát sa nepriamo, miestami však aj priamo snažil ovplyvňovať postoj evanjelickej cirkvi voči národnostiam.“ 305 Význam Štefana Marka oceňuje tiež KRAUS, Cyril. Osud národného buditeľa. Štefan Marko Daxner - Život a dielo v dokumentoch (recenzia knihy). In Romboid, 1976, ročník 11, číslo 11, s. 90 - 91. 306 Pán Dr. Radics Kálman – riaditeľ Archívu župy Hajdú - Bihár - píše, že potrebuje presnejšie vedieť, kedy v Debrecíne Daxnerovci žili a čomu sa venovali, no to, žiaľbohu – okrem pôsobenia spomínaného Štefana Marka - neviem...prípadne mám prísť osobne... 307 Upozorňuje naň PODRIMAVSKÝ, Milan. Osobnosti, ktoré vstúpili do dejín Slovenska. Štefan Marko Daxner. In Práca, 1993, ročník 48, číslo 36, 13.2.1993, s. 14. 308 Nahliadni k tomu list Štefana Marka Daxnera Karolovi Kuzmánimu, 14.8.1865, Archív literatúry a umenia - Slovenská národná knižnica, signatúra B16/3. 309 O tom pojednáva písmo Štefana Marka Karolovi Kuzmánimu, 18.4.1864, Archív literatúry a umenia - Slovenská národná knižnica, signatúra B16/1. 74 venovali tisoveckí radní a zároveň poprosil o pôžičku 250 zlatých, ktoré sa zaviazal do roka splatiť. Ak by sa tak nestalo, mienil ručiť svojimi majetkami v Tisovci a Zabare (datované 18.4.1866).310 Zo spomínaného Debrecína posiela 8.8.1866 okružný list nazvaný K priateľom mojim,311 v ktorom varuje slovenských predstaviteľov, že ak skutočne dôjde k rakúsko – uhorskému vyrovnaniu, neverí, že by maďarskí politici rešpektovali práva ostatných národov. Skôr sa mu javí pravdepodobné, že sa stanú hegemónmi, budú iných utláčať a teda ostatným etnikám hrozí asimilácia. Prízvukoval, že nezávislosť Slovákom môže zaručiť iba „národná správa, národná cirkev a národná škola.“ Vývoj udalostí mu dal čochvíľa za pravdu - preto napísal do Moskvy článok, objasňujúci politické, geografické, hospodárske, etnografické i kultúrne pomery na slovenskom území. Načrtol vývoj a súčasné postavenie svojho národa, pričom neopomenul žiadne z maďarizačných opatrení uhorskej vlády (1867).312 Onedlho vydal v ruštine rozsiahle dielo Slováci a slovenské okolie v Uhorsku. Isté kontakty s predstaviteľmi cárstva teda pravdepodobne predsa len udržiaval, ako svedčí nasledovný výrok : „Pred dakoľko dňami bol u mňa jeden debrecínsky cynik (?), priniesol mi jedno Ruské svedectvo o roku 1849, s tou prosbou, aby som mu to do maďarského (jazyka) preložil; písmo bolo tak plané, že som si ho netrúfal čítať, lebo by ho nebol vedel rozlúštiť, povedal som mu teda, že neznám to písmo čítať...“ 313 Túžil po zjednotení evanjelických zborov v záujme efektívnejšej podpory školstva : „Príhlas ten bude vám známy keby ináč nie zo 64. čísla Vedomostí. Keby naša inteligencia podľa nárady mojej bola vo výboroch zorganizovaná - činom tým by sa bolo len predišlo blahomocným úmyslom Jeho Excelencie a účinkovanie takýchto výborov by naozaj mohlo vziať smer ten, ktorý v nadrečenom Príhlase vyznačený je - keď sa to vtedy nestalo, potreba je na oživotvorenie spolkov týchto, a síce na základe čím najširšom (t. j,, aby každý luterán, ktorý 50 den. ročite v stave je zaplatiť, bol údom spolku, lebo veď každý luterán je rodený patrón školy) pracovať, lebo ak my neutvoríme spolok ten, utvoria ho druhí, a druhí budú privádzať (?) na školy naše vplyv ten, ktorý by sme mohli vykonávať my sami.“314 Odvolali ho z postu inšpektora (dozorcu) drienčanského cirkevného zboru, v dôvodoch si ale pramene protirečia.315 Sám musel opustiť miesto dozorcu revúckeho 310 Úplné znenie viď Archív Matice slovenskej v Martine, fond Matica slovenská I. (1857) 1863 - 1875 (1912), signatúra č. 714. 311 Archív literatúry a umenia - Slovenská národná knižnica ho uchováva v aspoň dvoch odpisoch, a to pod signatúrami 56 JJ2 a M26 F23. 312 Spomínaný článok obklopuje závoj nejasností, ktorý sa snaží poodhaliť IVANTYŠYNOVÁ, Tatiana. Štátoprávne požiadavky Slovákov a ruská verejnosť. Článok M. Daxnera o Slovenskom okolí v Časopise min. nár. osvety. In Obzor Gemera - Malohontu, 1992, ročník 23, číslo 4, s. 166 - 168. 313 Dozvedel som sa to z dokumentu Archívu literatúry a umenia – Slovenskej národnej knižnice, list Štefana Marka Daxnera Michalovi Bodickému, 11.8.1867, signatúra M 106 G 14. 314 Podrobnejšie pozri k tomu, ctený čitateľu list Michalovi Bodickému, ref. 320. 315 Totiž protirečí si list, ktorý Daxner toho dňa napísal cirkvi a zápisnica zo zasadnutia konventu - obe sa nachádzajú v Archíve literatúry a umenia - Slovenskej národnej knižnici, signatúra H225 C26. V prvom čítam, 75 gymnázia.316 Ešte z Debrecína píše zrejme Viliamovi Paulínymu - Tóthovi, že počas celého pobytu v uvedenom meste nedostal ako zakladajúci člen Matice slovenskej ani jednu podielovú knihu. Žiada ho preto, aby urobil poriadok na pošte a tým dosiahol nápravu tohto stavu (list datovaný 25.4.1868).317 Nasledujúci rok (1869) mu prináša mnoho povinností, ako vysvitá z nasledovných riadkov : „Že som tohto roku onemel, je pravda - mal som domácich prác a starostí viac ako inokedy - a nedarili sa mi veci ani zďaleka tak, ako by som si bol žiadal. Mal som nádeju, že sa tohto roku vyslobodím so zajatia tohoto a dosiaľ som tu - všetko možné som konal, aby som si dom (?) doma dohotovil 318 - a nepodarilo sa mi; spoliehal som sa na to : že tej jeseni prijmem svoj majetok v Tisovci a usporiadam ak tak svoje financiálne záležitosti, t. j. dlžoby - a u panstva (...) som hlbšie upadol do nich - a majetok dobre bude, ak dostanem na rok - jedine pravotu s bratom o deľbu som pokonal (...) cestou poprávky.“319 Podľa viacerých spomienok svojou priamosťou pobúril mnohých proti sebe.320 Mienil sa nechať preložiť za člena Banskej komory do Banskej Štiavnice, na sedriu do Rimavskej Soboty, prípadne na revúcky okresný súd, no úrady mu nevyhoveli. Pre ako Štefan s pokorou prijíma svoje zosadenie z postu inšpektora spomínanej cirkvi, hoci namieta, že sa uskutočnilo protiprávne, nakoľko ho funkcie zbavil seniorálny konvent v Ochtinej (konaný 25.8. a 1.9.1866), pričom konštatuje : „Len to si žiadam a to si od Pána Boha prosím, aby nástupca môj bol mužom takým, ktorý skutkom a životom svojim podal dôkazy toho, že pravda ľudu nášho nie je mu cudzia, a že blaho a rozkvet cirkvi našej v srdci svojom a nie len na jazyku nosí, lebo si to sľubujem, že len takýto muž bude v stave s pánom farárom v bratskej láske zotrvávať, a s ním spolu v dobrom porozumení pracovať na tom, čo by vznešenej cirkvi k dobrému poslúžilo. A za takého muža uznávam urodzeného pána Ľudovíta Kubániho (1830 - 1869) alebo pána Daniela Galaja (1827 - 1872), ktorí obidvojmi veľacteným pánom cirkevníkom dobre známi sú.“ V druhom zasa stojí : „Prečítali sme si list veľacteného pána dozorcu Štefana Daxnera, písaný na cirkev v Debrecíne cl. 11. aug. e.v., v ktorom ctený pán Daxner z tohto úradu cirkvi z vlastného rozhodnutia poďakúva sa. Všetci prítomní srdečne ľutovali, že ctený pán Daxner aj na ďalej úrad svoj nepodržiava, tak ako sme ho za ... konventu dňa 28. júla držaného prosili.“ Aspoň hlasovanie o nástupcovi dopadlo podľa predstáv „sokola z Tisovca : „„Pri novom hlasovaní prišlo 26 hlasov na pána Ľudovíta Kubániho, 8 na Františka Malatinského a 8 na Daniela Galaja a tak rozhodnou väčšinou hlasov ten pán Ľudovít Kubáni na tento čas v Rimavskej Bani pobývajúci... za dozorcu cirkvi našej evanjelickej a. v. drienčanskej vyvolený jest...“ Spomínaný Kubáni sa 22.9.1867 písomne poďakoval „údom cirkvi“ za zvolenie a zaviazal sa k nasledovnému : „...hmotnému rozkvetu v zápalnú obeť prinášať chcem a usilovať sa budem, odporúčajúc svoje konanie požehnaniu milujúceho Hospodina, dôvery vznešenej cirkvi, priateľstvu a podporovaniu velebného pána farára, a vľúdnych pánov učiteľov a celého cirkevného predstavenstva.“ Viď k tomu Archív literatúry a umenia - Slovenská národná knižnica, dokument so signatúrou 225 D5. 316 Evanjelická cirkev tvrdí, že mal byť upovedomený seniorát v Dobšinej a Jelšave a na Daxnerovu adresu sa prítomní vyslovili mimoriadne pochvalne. Dosvedčuje to vyhlásenie, uložené v Archíve literatúry a umenia - Slovenskej národnej knižnici, signatúra 225 A14. 317 Z materiálu sa zachoval len výpis, urobený práve Viliamom Paulínym - Tóthom, ktorý uchováva Archív Matice slovenskej v Martine, fond Matica slovenská I. (1857) 1863 - 1875 (1912), signatúra č. 1063. 318 Čítal som síce, že Štefan si v Tisovci zriadil novú kúriu, zatiaľ čo v rodičovskej ostal bývať jeho brat Ján s rodinou, no žiaľbohu nie som si istý, či sa jedná práve o túto záležitosť... 319 Takto píše Jánovi Franciscimu 27.12.1869, list opatruje Archív literatúry a umenia - Slovenská národná knižnica, signatúra J 443. 320 Dosvedčuje to napr. FRANCISCI, Ján. Vlastný životopis. Črty z doby moysesovskej. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1956, kapitola 4 : „Raz ma kráľovský námestník gróf Pálffy oslovil: „Ja by chcel Slovákov vymenovať alebo na vyššom mieste navrhnúť do úradov; navrhnite mi, koho by som mohol.“ — Na prvom mieste navrhol som Štefana Daxnera. Gróf Pálffy: „Čím bol, alebo čím je Daxner?“ Ja: „Daxner bol prísediacim c. k. súdu v N. Kállove.“ Gróf Pálffy: „Vidíte, ten nemá potrebný rang. Navrhnite iného.“ 76 vyčerpanosť a chorobu požiadal teda o prepustenie zo štátnej služby (1872). Po návrate do rodiska opäť prijíma funkciu dozorcu Prvého slovenského gymnázia, ktoré podporuje tiež štedrými finančnými darmi. Zdarma poskytoval biednym právnu pomoc. Postavil sa proti predstavám Novej školy slovenskej321 a hájil postoje, obsiahnuté v Memorande. Zrušenie jedinej úplnej slovenskej strednej školy sa ho dotklo mimoriadne bolestivo a snažil sa ustanovizeň neúspešne zachrániť.322 Všetko začalo tzv. Memorandom v záležitosti veľko - revúckeho panslavizmu, poťažne veľkorevúckeho gymnasiuma z pera revúckeho mešťanostu Ondreja Bartóffyho (február 1874)323 a následným podaním zvolenského župana Bélu Grünwalda vláde, v ktorom obvinil slovenské stredné školy z panslavizmu (15.4.1874). Následne minister školstva Trefort poveril vyšetrením situácie superintendenta Štefana Czékusa324 (24.4.1874). Ten oznámil ustanovujúcemu výboru školy (3.5.1874), že čoskoro sa začne vyšetrovanie.325 To trvalo tri dni (18.5.1874 - 20.5.1874). Daxner napomenul gemerského podžupana Szontagha, že mu nenáleží vyslovovať sa o disciplíne gymnaziálnej, nakoľko ona ostáva vecou autonómnou. Napokon sa rozlúčil s členmi patronátu týmito slovami : „Páni moji, sme extra legem (mimo zákon, poznámka JJ), keď protivníci naši toľkej 321 Sformovala sa roku 1867 a o dva roky (1869) zmenila názov na Slovenskú stranu vyrovnania. Snažila sa predovšetkým nájsť pochopenie s uhorskou vládou no neuspela. Smrťou Jána Palárika (1870) utrpela ťažkú stratu a čoskoro sa rozpadla... Názor na jej postoj k čl. 44/1868 - tzv. Národnostnému zákonu - vyjadril Daxner v liste Franciscimu, ref. 325 nasledovne : „Divím sa tomu, že tak bystroumný muž, ako je Malý (Ján Mallý - Dusarov, 1829 - 1902), hotový by bol za všeobecné frázy - za sľuby - ľubovoľný výklad dopúšťajúce, určité povinnovatosti či záväzky na seba prijať.“ 322 Túto udalosť neopomenul ani BODICKÝ, ref. 170, kapitola IV., kde uvádza : „K vôli pamiatke pripomínam, že skorej, ako by generálny konvent bol rozhodol nad osudom evanj. autonomného gymnázia, kráľ Franc-Jozef na predostrenie ministra Treforta svojím nariadením, datovaným 20. augusta 1874 v Mníchove, rozpustil revúcke gymnázium, čo, pravda, generálny konvent cirkvi ev. a. v. v Uhorsku vďačne vzal na vedomie, hoci na tom istom konvente najlepší mužovia naši (Hurban, Mudroň, Daxner, Pauliny, Baltík a iní) upozorňovali na veľkú krivdu, ktorá sa deje zatvorením slovenského gymnázia evanjelickým Slovákom a celej ev. a. v. cirkvi v Uhorsku.“ Štefan roku 1889 napísal úvod ku knižke o dejinách gymnázia z pera Augusta Horislava Škultétyho. Poskytol taktiež autorovi viacero cenných listín, napr. už 28.11.1887 odkazuje „bratovi“ (zrejme Augustovi Horislavovi Škultétymu, lebo jeho skutočný brat Juraj už spočinul v Pánu o sedem rokov prv, poznámka JJ), že „poslal pred pár týždňami Miškovi Bodickému, v Tisovci ich prevzal Rudo Viest Hrachovský, ktorý ich doručí alebo odošle na Pondelok.“ Archív literatúry a umenia – Slovenská národná knižnica, signatúra M104 B6. 323 Štefan Marko uverejnil proti nemu protest v slovenskej, maďarskej a nemeckej reči, v ktorom tvrdí, že gymnázium predstavuje „prameň osvety a vzdelanosti našej kresťanskej i národnej.“ Z dokumentu cituje DUBOVSKÝ, Dušan. Svätyňa osvety a vzdelanosti. Revúca : Mestské kultúrne stredisko, 2012, s. 68. 324 Štefana Czékusa (22.12.1818 - 6.2.1890) zvolili za superintendenta potiského dištriktu evanjelickej cirkvi a.v. po zosnutí Karola Mádayho (30.5.1821 - 28.9.1870). Ako upozorňuje BOTTO, Július. K životopisu Štefana Marka Daxnera od roku 1872. Archív literatúry a umenia - Slovenská národná knižnica, signatúra 33 D4, s. 3, konali protiprávne, „keď konvencia dobšinská z roku 1743, dľa ktorej mal by zamieňave raz nemeckej, raz slovenskej cirkvi farár superintendentom, bola už roku 1863 na gelnickom dištriktuálnom konvente zrušená, dňa 26. marca 1871 stal sa superintendentom dištriktu potiského maďarskej farár cirkvi rožňavskej, Štefan Czékuś, muž slepou náruživosťou maďarizácie vedený, ktorý nenávidel a prenasledoval všetko, čo bolo slovenské, znížiac cirkev Kristovu na nástroj a policajný orgán maďarizácie. Pod ním stalo sa zničenie gymnázia v. revúckeho heslom.“ 325 Presné znenie týchto dokumentov ako aj obranu činovníkov gymnázia doslovne uvádza ŠKULTÉTY, ref. 300, s. 147 - 163. Celkovo je zväzok postavený predovšetkým na dôslednom uvádzaní úplného znenia dokumentov, viažucich sa k histórii Prvého slovenského gymnázia, čím podnes ostáva mimoriadne cenným a hodno si ho preštudovať... 77 nezákonnosti a nespravodlivosti dopustili sa naproti cirkevnému ústavu nášmu, môžete si domyslieť, že dopustia sa aj iných neprávostí podľa toho, ako ich cieľ sebou donesie : pri tom všetkom ustanovme sa na generálnom konvente a konajme povinnosť našu bez ohľadu na výsledok, ktorý aj bez tak nie je v moci našej.“326 Aby splnil daný sľub, vystúpil napr. na dištriktuálnom konvente v Miškovci a tiež na generálnom konvente v Pešti, lež všetky zbory, s výnimkou malohontského vyslovili sa proti jeho návrhu. Patronátu sa zastal tiež Viliam Paulíny - Tóth (1826 - 1877). Gymnaziálny majetok rozpredal fiškál rodiny Coburgovcov, Dezider Mihálik.327 Nakoľko sa Štefan Marko dovolával práv patronátneho výboru naň (poprosil jeho členov o splnomocnenie),328 predseda Tisza mu odpísal, že zastupuje neexistujúci orgán. Poprosil preto Františka Víťazoslava Sasinka (1830 - 1914), aby mu pomohol zastaviť exekúciu budov (13.9. a opätovne 11.10.1874). Pri urgovaní žiadosti mu radí, aby poukázal na nespravodlivé konanie konventu a nezákonné počínanie „ministra kultu“ a tiež poukázal na platnosť zákonného článku 26/1791. Poskytol prístrešie v existenčnej kríze sa ocitnuvšiemu Augustovi Horislavovi Škultétymu (býval v Tisovci od 15.10.1874 do 1.5.1875, kedy odišiel za farára do Kraskova). 329 Mimoriadne ťaživo vnímal 326 Cituje ho ŠKULTÉTY, ref. 300, s. 269. 327 Ivan, syn Štefanov, žiadal odpis žaloby svojho otca proti uvedenému Mihálikovi od kňaza Viliama Seberínyho (1849 - 1914) a 1.7.1905 dostalo sa mu, ako svedčí Archív literatúry a umenia - Slovenská národná knižnica, signatúra 5 B11, takejto odpovede : „Podľa môjho sľubu na silbašskej (Silbaš – Vojvodina, Srbsko, poznámka JJ) železničnej stanici Vám daného posielam Vám nebohého Štefana M. Daxnera „odpoveď a rozhodnutie“ (v origináli dve maďarské slovká, druhé ťažko čitateľné, poznámka JJ) proti Dežovi Mihálikovi, (...) kurátorovi majetku zatvoreného gymnázia veľko – revúckeho, pred súdnu stolicu rimavsko – sobotskú podaný. Ja som aj takzvanú „mylnú žalobu“ (v origináli maďarské slovíčka, preto musím ďalej pozmeniť rod z mužského na ženský, poznámka JJ) Daxnerovu v Tisovci odpísal a odniesol som ju Augustovi Šulekovi (1820 – 1890, poznámka JJ), farárovi ratkovskému. To bolo v druhej polovici augusta 1875. V prvých dňoch septembra som sa konečne odobral z Gemera a prišiel sem do Báčky. Šulek mi sľúbil, že mi tú žalobu pošle poštou, keď ju náležite preštuduje. No nikdy viac mi ju neposlal, o to viac, že som ho o to aj listom poprosil. Tam to skapalo – lebo veď u Šuleka bol vo všetkom kolosálny neporiadok, najmä v jeho kancelárii. Škoda, že jej viac nieto. Malo by to historickú cenu. Poslané aktá podržte si, u Vás sa to nestratí. U mňa Boh vie, čo by sa s tým stalo po mojej smrti!“ 328 V ňom stojí napísané : „Ako dozorca a právny zástupca patronátu bývalého veľgymnázia veľko - revúckeho v pravote z ohľadu vydania právne nadobudnutého a neprávne spod jeho administrácie vyňatého gymnaziálneho majetku - započatého, potrebujem od pánov patrónov plnomocenstvá a prosím ráčte mi plnomocenstvá tie podpismi a pečiatkou 50 grajciarovou čím skôr doposlať , a síce : 1. cirkev drienčanská, 2. cirkev hrušovská, 3. cirkev brádňanská, 4. Pavel Dobšinský osobitne, 5. Ján Kollár hrušovský osobitne, Karel Langhoffer osobitne, lebo každý z pánov farárov bol quoad personam (ako osoba) zakladateľom alebo patrónom.“ Nachádza sa v Archíve literatúry a umenia - Slovenskej národnej knižnici, signatúra 225 A14. 329 Škultétyho matka bola sesternicou superintendenta Pavla Jozeffyho, ktorého si Daxner vysoko vážil, ako je uvedené vyššie a tiež príbuznou Imricha Laučeka, otca Štefanovho priateľa Daniela Laučeka. Keď Škultéty dostal povolávací list do Kraskova, tisovecký rodoľub mu vrelo odporučil prijať toto miesto : „Tvoj príchod do Kraskova je tá možne najväčšia výhra pre vec národno - cirkevnú v senioráte ratkovskom... ak prijmeš pozvanie Kraskovčanov tento krát, strata pri gymnáziu sa vynahradí. Už sám vokátor (pozývací list, poznámka JJ) značne prevyšuje dôchodky Tvoje... Úrad profesora je ďaleko ťažší ako úrad kňaza a Tebe, brat zlatý, tiež už nebude pribúdať síl - len o 10 rokov povieš aj Ty „nevládzem tak ako predtým“ a predsa ako profesor nebudeš si v stave poľahčiť. Naproti tomu ako kňaz bez všetkého napätia síl, nielen svoju úradnú povinnosť vykonať, ale pod krátkym časom - compendia pre gymnázium vyhotoviť môžeš, ku ktorým teraz sotva Ti zostáva dostatok času.“ Dozvedám sa o tom v diele MICHALIČKA, Vladimír. August Horislav Škultéty. Učiteľ a pedagóg. Bratislava : Eko - konzult, 2012, s. 8 a 71 - 73. 78 zrušenie školy Samuel Ormis, na čo Štefan poukazuje už o niekoľko dní (29.10.1874) : „Teraz som v Brezne, kde som na Ormisa od vás idúceho natrafil; najčastejším predmetom rozhovorov našich je zatvorenie gymnázia veľko revúckeho.“ Navrhuje preto žiadať menom patronátneho konventu o vrátenie majetku školy a obrátiť sa na sa na panovníka. Záverom si trpko sťažuje : „Darmo je, brat môj drahý, ja to cítim, že nemám tej obratnosti mysle, ktorá k dielu tomuto sa vyhľadáva, musíte to urobiť vy mladší!“ Keďže sa situácia nevyvíja priaznivo, Štefan oznamuje priateľovi, že len čo dostane právoplatné rozhodnutie, pošle mu ho, aby vedel zaujať stanovisko a vzdorovať neprávosti (28.3.1875). Tribunál však rozhodol proti nim a tak Štefan napokon len s ľútosťou konštatuje (21.5.1875) : „To znáš, že na nemovitosti gymnaziálne stoličný súd už licitáciu ustanovil; chcem proti tomu... z príčiny tej, že my... sme vlastníci - my ale nie sme ani citovaní, ani odsúdení - ani exekúciu proti nám nik nepísal, ani nás o exekúcii gymnaziálnej dosiaľ nikto neuvedomil - samo licitovanie len z novín známe...“330 Neprajníci ho pohnali pred súd331 a mienili mu dokonca odňať penziu, ale konanie bolo napokon zastavené.332 Nová gymnaziálna budova poskytla priestory maďarskej reálke.333 Štefan si vraj raz povzdychol : „Zbojník, vráť nazbíjané!“ 334 Po zrušení Matice slovenskej (1875) spísal Požiadavky Slovákov v Uhorsku, v ktorých možno okrem iného čítať : „Chceme a všetkými silami, všetkými prostriedkami ta pracovať budeme, aby v Uhorsku bola zavedená zákonom garantovaná úplná poctivá rovnoprávnosť všetkých národov bez akýchkoľvek predstáv jedného národa alebo reči nad inými alebo na úkor iných rečí Uhorska, lebo dľa nášho presvedčenia národný štát nemôže mať občanov viac a menej cenených a preto chceme rovnoprávnosť nielen na politickom, ale aj na kultúrnom a hospodárskom 330 S úmyslom lepšie pochopiť záležitosť túto, preštudoval som si listy Štefana Marka Daxnera Františkovi Víťazoslavovi Sasinkovi datované, ako je uvedené vyššie, 13.9.1874, 11.10.1874, 29.10.1874, 28.3.1875 a 21.5.1875, všetky nachádzajúce sa v Archíve literatúry a umenia - Slovenskej národnej knižnici pod rovnakou signatúrou 37 V1. 331 Žiadosť o to podal Eduard Sziklay, jeden z hlavných žalobcov proti Daxnerovi v plešiveckom procese roku 1848. Vypovedá o tom BOTTO, ref. 330, s. 22. 332 Zánik gymnázia revúckeho podrobne popisuje BOTTO, Július. Životopis Štefana Marka Daxnera. Na storočnú pamiatku jeho narodenia. Rimavská Sobota : Miestny odbor Matice slovenskej, 1922, s. 153 – 162. 333 Dôležitosť jestvovania školy, poskytujúcej vzdelanie v materinskom jazyku vyzdvihol krátko pred rozpadom monarchie aj jeden z prvých slovenských sociológov nasledovným konštatovaním : „Kultúrnosť národa býva často, hoci jednostranne, posudzovaná podľa toho, čo na poli vedeckom, umeleckom a literárnom vytvoril. Čím na vyššom stupni tieto veci sú, tým vyšší stupeň kultúry sa národu pririeka, čím na nižšom stupni sú, tým na nižší stupeň sa poukazuje. Že sa na Slovensku v tomto ohľade nekoná to, čo by sa malo a čo by sa mohlo, je evidentné pre každého, kto do našich pomerov bližšie nazrel. Nachodíme sa v takých nepriaznivých okolnostiach, že rozvíjanie duševných síl, i keď nie je úplne znemožnené, v najvyššej miere je hatené. Sám fakt, že nemáme svoje stredné i vyššie školy, v ktorých by garda literátov a vedátorov mohla byť odchovaná, hovorí dostatočne o tom, že o nejakom bystrom literárnom a vedeckom živote na Slovensku nemôže byť reči. Podmienkou každého literárneho účinkovania je mať v moci jazyk.“ Podrobnejšie k danej otázke nahliadni LAJČIAK, Ján. Slovensko a kultúra. Bratislava : Q 111, 2007, s. 143. 334 Tak uvádza REMIÁŠOVÁ, Alžbeta. Sokol z Tisovca. Čo nebolo v učebniciach. In Slovenka, 2004, ročník 57, číslo 22, s. 40. 79 poli.“335 Objavili sa u neho vážne zdravotné ťažkosti (najneskôr roku 1876, predpokladám, že vyvolané prepracovanosťou, poznámka JJ).336 Ponúkol voľné miesto zememerača pri výstavbe železnice na Píle (prvá polovica roka 1877) svojmu dobrému priateľovi 337 Jánovi Bottovi (1829 - 1881). Vyslovuje sa (22.7.1877) : „Darmo je - zameškané hospodárske práce donútili ma k tomu, že som v Suchom dole musel bývať, kým si Ty železnicu na Píle vymeriaval; prídem domov, už Teba nebolo tu, a bol by som sa mal ešte s Tebou o jednom - druhom pozhovárať...“ Následne sa druha zastal, keď ho urbárnici obvinili z podvádzania s pozemkami, pretože vraj neoprávnene predal pôdu, náležiacu k hámru na pilianskom (12.11.1877) : „Vtom predkročil Grineus a žaloval sa pred Gőrgeim na Teba; prirodzená vec, že som sa potom aj ja musel ozvať - povedal som toľko, že Teba každý pozná ako človeka v obchode mrštného (?) trpezlivého, kým Ťa niekto z trpezlivosti nevyruší; (v tom mi aj Gőrgei prisvedčil), o tom, že by si Ty ináče vysvetlil kompetenciu k hámru ako na výslednom pláne ustanoveno je, ničoho neznám - ja som len to pozoroval, že sa Ty (...) autentického plánu prísne držíš...“ Dobré vzťahy s Bottom udržiaval Daxner aj naďalej, ako dosvedčuje nasledovné blahoprianie (26.12.1877) : „Dnes je mne a zajtra Tebe mena!338 Popraj nám Pán Boh toho života, aby sme sa dočkali za týmto pochmúrnym počasím jasnejších dní. Daj nám aj toho zdravia, ktoré človeku milým robí život a k tomu ešte aj tej čerstvosti duševných i telesných síl - aby sme boli schopní ku práci, ustávaniu - tak dobre, ako aj k radostiam a pôžitkom života!“339 Ten zasa zasvätil dobrodincovho syna Ivana, túžiaceho študovať techniku vo Viedni, do tajov svojho remesla. Štefan sa zaslúžil o zrod tisoveckého hasičského zboru (1879). Jeho synovec Samuel340 na jeho zriadenie spomína : „Už ako študent právnik zúčastnil som sa v Tisovci všetkých politických a cirkevných pohybov po boku strýka, nezapomenuteľného Štefana Marka Daxnera, ktorému snažil som sa byť vernou pravou rukou 335 Rukopis sa nachádza v Archíve literatúry a umenia - Slovenskej národnej knižnici, signatúra M13 E5. 336 Jánovi Bottovi sa totiž 10.10.1876 zveril : „od dlhšieho času som lazár na nohy - nemám chuti ani k práci, ani k žartu...“ Nahliadni k tomu ctený čitateľ, list v Archíve literatúry a umenia - Slovenskej národnej knižnici, signatúra 23 A11. 337 Veľmi pekné vzťahy udržiaval Štefan napr. aj s etnografom Andrejom Halašom (1852 - 1913), historikom a svojim niekdajším žiakom Júliusom Bottom (1848 - 1926) či zrejme najplodnejším historikom druhej polovice devätnásteho storočia Frankom Víťazoslavom Sasinkom (1830 - 1914). 338 (hoci na slovenskom území Ján oslavuje svoj sviatok 24.6., na 27.12. pripadá v cirkevnom kalendári pamiatka apoštola Jána, poznámka JJ). 339 O tomto všetkom vypovedajú tri listy Štefana Marka Daxnera Jánovi Bottovi, datované práve 22.7., 12.11. a 26.12.1877 a opatrované v Archíve literatúry a umenia - Slovenskej národnej knižnici pod rovnakou signatúrou 37 V1. 340 Taktiež mal podiel na vzniku spolku a plánoval založiť aj spevokol, no úrady mu to nedovolili, ako píše : KÁLAL, Karel. Utrpenie Slovákov. Predvojnové Slovensko do roku 1914. Bratislava : Eko - konzult, 2006, s. 170. Súčasťou zväzku je aj autorov drobný spis, vydaný aj samostatne - KÁLAL, Karel. Maďarizácia. Bratislava : Eko - konzult, 2006 (obe práce sú reprintom vydaní z roku 1930), kde sa o tomto probléme vyslovuje na s. 33. V prvom zo spomínaných diel na s. 46 charakterizuje Štefana Daxnera ako „národného bohatiera“ - no neviem, žiaľ, rozhodnúť, či štúrovského rodoľuba, alebo jeho syna rovnakého mena... 80 a výkonným pomocníkom. S jeho poradou a schválením so svojimi rovesníkmi : bratom Jankom, s bratranci Ivanom a Štefanom Daxnerom, s priateľmi Jánom Šetinom, Jánom Zvarom, Imrom Manicom, Jánom Struhárom, Jánom Krausom, Jánom Holkom, Ondrejom Uhálikom, Jánom Dianiškom, Fraňom Kuchtom, Fraňom a Karlom Čipkom, Samom Hudecom, Štefanom Čechom, Pavlom Gyürkym a mnohými inými a s učiteľmi : Jánom Bradňánom, Karlom Kyčkom, Lajom Clementisom, Jánom Uramom a Lajom Slabejom založili sme a 42 roky v činnosti udržali silný Hasičský zbor a Čitateľský spolok, vynútili sme si napriek zákazom politických úradov maďarských strpenie toho, že sme pestovali umelecký spev a hudbu a previedli sme nespočetné množstvo divadelných predstavení, ktoré slúžili nám za dostaveníčko tehdejších slovenských národovcov i z diaľneho okolia.“341 Štefan poslal nádherný veniec na poslednú rozlúčku s nevidiacim kolpoltérom slovenských kníh Matejom Hrebendom (1796 - 1880) z Hačavy. Vo svojej kúrii poskytol útočisko priateľovi Danielovi Zábojovi Laučekovi (1846 - 1911). Tento evanjelický kňaz a filozof trpel vodnatieľkou, no beztak ho odporcovia zbavili najprv možnosti kázať a následne i fary na Píle (8.7.1881).342 U Daxnerovcov nachádza až do smrti Štefanovej o jedenásť rokov pokoj a porozumenie. Z vďačnosti venoval hostiteľovi časť svojej knižnice a in memoriam prácu Ľudské povedomie.343 Následne tisovecký národovec pozýva k sebe aj syna Petra Makovického staršieho (1824 – 1911), Dušana Petra Makovického mladšieho (1866 – 1921) a ponúka mu 341 Podrobnejšie o činnosti tisoveckého hasičského zboru nahliadni DUBOVSKÝ, Dušan. Hasičstvo v Revúcej a okolí. Revúca : Mestské kultúrne stredisko, 1998, s. 14 - 16. 342 Od autorky VANSOVÁ, Terézia. Ján Vansa (výber). In Drahé postavy. Bratislava : Tatran, 1978, kapitola VII. sa o tejto smutnej udalosti dozvedám : „Ale Danko Lauček neostal dlho samotný a opustený. Prišiel vozík od Daxnera z Tisovca, prišli jeho priatelia a neohrození zástancovia a odviezli ho, potom i veci — ktoré ešte na dvore ostali — do Tisovca. U „nižných“ Daxnerov, v dome blahej pamäti Štefana Marka Daxnera, našiel nový, teplý domov a bezpečný útulok. V rozkošnom zátiší „Suchých dolov“ býval v lete mladý filozof, študoval a písal. Hradová, obotkaná starodávnymi povesťami, svojou bujnou vegetáciou akoby ho zachránila a často i potešovala. Tu napísal svoje filozofické dielo Ľudské povedomie.“ Spor medzi Laučekom a evanjelickou cirkevnou hierarchiou trval však dlhšie, pravdepodobne v epoche 1870 – 1881, ako uvádza HURBAN, Jozef Miloslav : Obrazy zo Slovenska alebo Desaťročné stíhanie slovenského mladíka. Archív literatúry a umenia – Slovenská národná knižnica, signatúra M22 M30, 16s. Tu sa dozvedám, že roztržka sa vraj vyvíjala nasledovne : najsamprv Lauček prihlásil svoj náčrt drámy do „súbehu“ vyhláseného Maticou slovenskou (1870), čím si pohneval seniora (od 1871 superintendenta predtiského dištriktu) Štefana Czékuša, ktorý ho obvinil z panslavizmu a rozhodol sa mu neumožniť zloženie kandidátskej skúšky, ktorou by ukončil štúdium teológie; rečnícky talent mladého študenta však zaujal superintendenta Gedulyho, ktorý ho nielen nechal spomínané „examen“ absolvovať, lež ho i vysvätil za kazateľa (ešte 1870); následne Laučeka pozval k sebe Hurban a nadaný muž pôsobí istý čas ako duchovný v Hlbokom; starnúci otec Emerich (Imrich) Lauček ho volá domov, aby mu bol na pomoci pri službe veriacim v piliansko – hačavskom zbore; v osobe rodičovej získava Lauček ochranu pred útokmi neprajníkov, no situáciu zmení skon otcov – už na pohrebe (15.1.1881) mladíka slovne napadne Czékušom vyslaný kňaz Hanesz, ktorý celebruje smútočnú omšu; postaví sa proti nemu tiež gemerský senior a niekdajší štúrovec i priateľ Jána Francisciho Ľudovít Gáber (1824 – 1890) a dozorca seniorátu Pavol Szontágh (1821 – 1893); na jeho stranu sa však pridá Štefan Marko Daxner, František Malatinský (1824 – 1899) – advokát a slúžny gemerskej stolice i ľud – jeho jednotnosť autor vyzdvihuje a tvrdí, že ju zdedil po husitských predkoch (na Gemeri husiti nikdy nepôsobili, iba bratríci, poznámka JJ); napokon sa o záležitosti Laučekovej rokovalo na generálnom konvente, ktorý rozhodol v jeho neprospech po odsúdení teológa Samuelom Nosákom a Ondrejom Hodžom (bratom Michala Miloslava Hodžu, 1819 – 1888). Otázka stojí, prečo sa spomínaní pani zachovali takto – na tú však zatiaľ nedokážem poskytnúť odpovede... 81 pomoc pri nadobúdaní nových poznatkov : „Váš Petrík mohol by kedykoľvek sem prísť, lebo pán farár Lauček aj teraz denne dáva hodiny môjmu synovi - z gréčtiny, latinčiny - a matematiky - a to sú aj pre Vášho syna hlavné predmety.“ 344 Čoskoro mu navrhol tiež miesto učiteľa spevu a uistil ho, že sa postará o synovo zabezpečenie. Následne porovnáva túto ponuku s návrhom, ktorý dal Cyrilovi Holubymu : „Teraz som dostal odpoveď jeho otcovu,345 v ktorej s hotovosťou (?) prijíma návrh môj. Ja teda Cyrilovi Holubymu pošlem teraz (...) 15 R. fl. na cestu.“346 Spomínaný Štefan musí prekúsnuť aj vylúčenie svojho rovnomenného syna z prešporského lýcea (ešte 2.5.1882).347 Zaslúžil sa tiež o vznik poštového úradu v Revúcej (1884). „Drahým priateľom“ adresoval list a návrh na vrátenie majetku pred desaťročím zrušenej Matice slovenskej jej zakladateľom, riadnym členom a podporovateľom (adresovaný 30.7.1885). Mali sa s ním obrátiť na Uhorské kráľovské ministerstvo vnútra. Aby sa na nikoho z tých, ktorí sú oprávnení o imaní rozhodovať, nepozabudlo, ponúkol riešenie - totiž vypísať mená všetkých dobrodincov z Letopisu Matice slovenskej.348 Prosí vyššie spomenutého Petra Makovického, aby zabezpečil záchranu vzácnych písomností Petra Emanuela Dobšinského (1828 – 1885) : „Dobšinský Paľko - ktorý už v suchotinách blíži sa ku koncu života svojho,349 podal mi jeden (?), obsahujúci všelijaké spisy a niektoré knihy, poslal mi ho (s) tým cieľom, aby som ho dopravil ku Janoškovi, 350 lebo on je najkompetentnejší poprezerať spisy tie a povyberať z nich, čo sa do našej literatúry 343 O chýrnej pohostinnosti členov rodiny ako aj iných miestnych národovcov sa pochvalne vyslovuje MEDVECKÝ, Karol Anton. Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám. Trnava : Ferko Urbánek a spol., 1935, kapitola III : „Sotva sa v Tisovci rozchýrilo, že som ta prišiel, tamojší slov. národovci boli tak pozorní, že mi v mestskom hostinci urobili návštevy a večer zriadili na moju poctu tamburašský koncert. Rozumie sa, že som ja prvý urobil návštevu v historickej rodine Daxnerovcov.“ 344 Jedná sa o list Štefana Marka Daxnera Petrovi Makovickému st., 7.6.1882, uchovávaný v Archíve literatúry a umenia – Slovenskej národnej knižnici, signatúra M57 A1. 345 Ide o Jozefa Ľudovíta Holubyho (1836 – 1923), popredného botanika, poznámka JJ. 346 Toto písmo je datované zrejme 5.9.1882 a opatruje ho Archív literatúry a umenia – Slovenská národná knižnica, signatúra M57 A1. 347 Citujúc dielo ČULEN, Konštantín. Slovenské študentské tragédie I. Bratislava : Nakladateľstvo Slovenskej ligy, 1935, s. 93 - 94 uvádza VASIĽOVÁ, Darina. Prešovské kolégium potiského dištriktu evanjelickej cirkvi a.v. (1850 - 1918). Teologická akadémia a právnická akadémia. Prešov : Univerzum, 2008, s. 227 : „Na základe rozsudku správy vyšších škôl v Prešporku a Prešove pre účasť v protivlasteneckých a panslavistických tajných spolkoch ministerstvo kultu zo všetkých škôl krajiny vylučuje nižemenovaných žiakov : Z prešovského evanjelického lýcea : Petra Makovického, žiaka VII. tr., Teodora Kutlíka, žiaka VII. tr., Štefana Daxnera, žiaka VI. tr., Žigu Paulíny Tótha, žiaka VI. tr., Dezidera Bodického, žiaka VI. tr. Ďalej z evanjelického učiteľského ústavu v Prešove : Mateja Kundrátha, Daniela Migru, Aurela Styka, žiakov III. tr., Daniela Bodického, Jána Filipča, Júliusa Žornu, žiakov druhej triedy, a Gustáva Maršalla, poslucháča prešovskej právnickej akadémia a to všetkých s tým dodatkom, že keby sa niektorému z vylúčených žiakov hocikde a hocijakým spôsobom podarilo získať učiteľský diplom alebo iné vysvedčenie, v hraniciach tohto štátu budú považované za neplatné.“ 348 Oba dokumenty - čiže list i návrh protestu - uchováva Archív Matice slovenskej v Martine, fond Matica slovenská I. (1857) 1863 - 1875 (1912), signatúra č. 2844 a 2845. 349 Skonal práve v deň napísania tohto listu, poznámka JJ... 350 Jur Janoška (1856 - 1930), neskorší generálny biskup evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku, poznámka JJ. 82 najlepšie hodí.“351 Približne vtedy352 Štefan prispel do zbierky na zaplatenie kaucie za uväzneného Svetozára Hurbana - Vajanského. Z týchto peňazí malo byť podporené aj štúdium medicíny Mateja Bencúra - Kukučína v Prahe.353 V tomto období si ho za dozorcu zvolili evanjelické zbory nielen v Tisovci, ale aj v Drienčanoch, Klenovci, Píle, Pondelku a Ratkovej (1886). Svoju funkciu sa snažil vykonávať vždy príkladne. Čoskoro (asi 1887) sa rozhodol kúpiť podiel na stavbe tzv. Národného domu v Martine.354 Už o dva roky nato (1889) pri procese s klenovským učiteľom Karolom Salvom (1849 - 1913) vyšetrovali cirkevné autority aj jeho. Na výsluch ho predvolali Arpád Szentiváni, Géza Kubínyi a Bartolomej Hevesy, „najzarytejší jeho nepriatelia.“355 Keďže vraj nezabránil vzbure v Klenovci, pri ktorej dav nadával seniorálnemu dozorcovi Rutkénimu, odvolal ho onen z funkcie dozorcu vo všetkých šiestich zboroch a nariadil mu navyše zaplatiť veľkú pokutu za vážne previnenie (stalo sa tak na dištriktuálnom konvente v Košiciach356 už 8.8.1888). Daxner následne nezištne pomohol živobytia zbavenému Salvovi. Najprv mu vybavil vďaka svojmu niekdajšiemu kolegovi z profesorského zboru Prvého slovenského gymnázia v Revúcej PhDr. Ivanovi Branislavovi Zochovi (1843 - 1921), v tom čase už riaditeľovi gymnázia v Osijeku, tlačiarenský kurz v miestnej Landauerovej tlačiarni. Salva sa osvedčil a už o šesť mesiacov dokázal pracovať samostatne. Preto sa Daxner snažil zriadiť pre neho samostatnú oficínu. Hoci uvedený Salva uvažoval o jej otvorení v Modre, opäť Daxner ho presvedčil založiť ju v Ružomberku (pracovala od 15.11.1888). Najprv mala byť zriadená z odpisov pôžičiek, totiž tak, že dvesto priateľov nešťastníkových malo poskytnúť po dvadsať zlatých na úrok 5%. Spolu by sa teda získalo imanie 4000 zlatých a úroky by predstavovali 1375 zlatých. Celá suma - teda 5375 351 Tak stojí napísané v dokumente, adresovanom Petrovi Makovickému staršiemu Štefanom Markom Daxnerom, 22.10.1885, nachádzajúcom sa v Archíve literatúry a umenia – Slovenskej národnej knižnici, signatúra M57 A1. Prosí následne spomínaného pána, aby písomnosti posielal priebežne do Jasenovej (tam býval Janoška, poznámka JJ). 352 Domnievam sa tak na základe poznatku, že Matej Bencúr - Kukučín študoval v Prahe v rokoch 1885 - 1893, pričom podľa spomienok roku 1891 sa Štefana už roku 1891 zmocnila rezignácia, udalosť teda datujem do obdobia 1885 - 1890, poznámka JJ. 353 Terézia Vansová o tom hovorí v rukopise Púť pred vyšetrujúceho sudcu. Spomienky. Archív literatúry a umenia - Slovenská národná knižnica, s. 4, signatúra 198 AB25 : Z nášho milého Tisovca daroval medzi inými aj náš milý mladý priateľ Štefan Daxner. Tento vybral u zlatníka Šebora (?), tuším, aj ten príbor, pozdejšie i hodinky, o ktorých som mlčala.“ 354 Zmieňuje sa o tom Mária Holubyová - Javorinskej (1851 - 1919) v liste Ide Hurbanovej (1851 - 1920), manželke Svätozára Hurbana - Vajanského, kde čítam, že mieni Svätozárovi navrhnúť, aby spoločne odkúpili jeden podiel na stavbe „akéhosi Domu,“ pričom obe strany by zložili po 25 zlatých a nabáda ju : „Váš p. manžel nebol by púhym žurnalistom, redaktorom, agentom, sluhom veľkých pánov – ale pravou kapacitou nášho národ a ako taký mal by slušný plat. Nech mali sme to veľmi dobre usporiadané, ač dajedni by sa boli ozvali aj za Št. Marka Daxnera, váš p. manžel predsa bol by zvíťazil.“ Čerpám z listu, opatrovanom v Archíve literatúry a umenia - Slovenskej národnej knižnici, signatúra 198 H1 18. 355 Tak charakterizuje uvedených troch mužov BOTTO, ref. 330, s. 6. 356 Dôvod Štefanovho odvolania upresňuje ŽILÁK, Ondrej. Štefan Marko Daxner (26.12. - 11.4.1992). In Cirkevné listy, 1992, ročník 105, číslo 9, s. 137 - 139. Venuje sa im aj HANDZO, ref. 172, s. 58. 83 zlatých - mala byť splatená do dvanástich rokov. Plánoval osloviť aj už spomínaného chorvátskeho biskupa a slovakofila Strossmayera a tiež spomínaného Ivana Branislava Zocha.357 Táto akcia, žiaľbohu, nenašla potrebný ohlas - vyzbieralo sa len 600 zlatých - preto Štefan peniažky vrátil veriteľom a poskytol prostriedky svoje, svojho synovca Sama a rodinného priateľa Daxnerovcov, Pavla Gyurkiho.358 Uvažoval aj nad spísaním ďalšieho dielu práce Po roku 1849, no tento svoj zámer už nestihol uskutočniť. Duchovní sa dohodli, že zvolajú synodu do Budapešti (na rok 1891), pričom za kanonický prečin sa bude považovať aj panslavizmus. Napokon Štefana ako „pansláva“ zo spoločenstva skutočne vylúčili už na rožňavskom seniorálnom konvente (1890)359 a spomínaná synoda to potvrdila (1891).360 Superintendent Czékus mu nedovolil vykonávať žiadnu funkciu v ňom v rámci celej monarchie.361 Pravdepodobne práve uvedená skutočnosť ho zlomila a odobrala mu vôľu žiť.362 Skonal o necelý rok v milovanom Tisovci. Krátko predtým podal protest proti neprávosti generálnemu konzistóriu evanjelickej cirkvi (5.3.1892). Odišiel o tretej hodine nadránom. Prišlo sa s ním rozlúčiť viacero popredných osobností slovenského politického i kultúrneho života.363 Na náhrobku nájdem veršík : „Bojom za pravdu a vierou silnie 357 Podrobnejšie k Štefanovej predstave viď HUSKA, ref. 275, s. 166 - 167, list číslo 19 a 20 adresovaný Jozefovi Maliakovi (1854 - 1945) a s. 180 - 181, list číslo 38, s adresátom Júliusom Bottom (1848 - 1926). 358 Salvova oficína pôsobila do roku 1909, no bola neustále vystavená útokom neprajníkov a jej zakladateľ upadol do veľkých dlhov, preto musí podnik napokon predať. Odchádza do USA, kde onedlho skonáva. Históriu dielne načrtáva REPČÁK, Jozef. Prehľad dejín kníhtlače na Slovensku. Bratislava : Pravda, 1948, s. 119 - 125. 359 Za zmienku stojí, že okrem Júliusa Teraya jej predsedal Pavol Szontágh, ten istý, ktorý sa kedysi zaslúžil o zrušenie revúckeho gymnázia a pričinil sa tiež o odstránenie Laučeka... 360 Štefan náležal nielen k mimoriadne zbožným, lež i aktívnych – ako uvádzam vyššie – členov viacerých zborov so znakom Lutherovej ruže. Svojim životom naplnil slová, ktoré neskôr vysloví Johann Baptist Metz a odcituje ich GEREMEŠOVÁ, Gita. J. B. Metz – teológ pokoncilovej cirkvi. In Historia studia ecclesiastica, 2011, číslo 2, s. 130 – 156. Znejú nasledovne : „To, že kresťania veria v porazenie utrpenia smrti a hriechu v Kristovi neznamená, že ich to zbavuje záväzku čoraz väčšmi sa podieľať solidárnou angažovanosťou na prekonávaní utrpenia zapríčineného utláčaním, nespravodlivosťou a nemožnosťou – už či ešte – jestvovať ako subjekt.“ 361 Rozličné peripetie jeho života vykresľuje RUTTKAY, Fraňo. Terézia Vansová nazvala Štefana Marka Daxnera bohatier a chlúba Slovákov. In Slovensko, 1992, ročník 16, číslo 6, s. 16 - 18. 362 Usudzujem tak podľa ČAPLOVIČ, Ján. Etnografia Slovákov v Uhorsku. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1997, s. 120, kde sa dozvedám : „Vo všeobecnosti boli Slováci odvždy nábožní. Katolíci horlivo a pravidelne vykonávajú náboženské zvyky, uctievajú si kríže po cestách, sväté obrazy, svätú eucharistiu atď. Evanjelici radi počúvajú kázne, chodia na spovede a vykonávajú aj ostatné cirkevné príkazy. Všetci však chcú aspoň hlavné výročné sviatky roka stráviť a sláviť doma a ponáhľajú sa z ciest, aby včas prišli do rodného kraja.“ Prikláňam sa teda k mienke Michala Bodického, hoci Július Botto s ním nesúhlasí a tvrdí, že „sa ho záležitosť táto len nemilo dotkla,“ no na inom mieste svojho životopisu predsa len priznáva, že pri oslave narodenín 26.12.1891 zračila sa v jeho očiach rezignácia“ K tejto otázke sa podnetne vyslovil pán Emil, keď mi ako 23 - ročnému mladíkovi v roku 2009 povedal : „neviem síce, ako opísať pocit rezignácie, no keď ho raz pocítiš, bude Ti jasné, že je to ono“ - preto sa domnievam, že každý človek sám najsamlepšie vie, ako sa skutočne cíti ( poznámka JJ). 363 O pohrebe Štefanovom zmieňuje sa VANSOVÁ, Terézia. Štefan Marko Daxner v spomienkach. In Slovenka, 1982, ročník 34, číslo 15, s. 23 nasledovne : „Jeho pohreb bol slávny, pochovali ho za veľkej účasti tunajších rodín, priateľov i spolubojovníkov tisovských, ktorí ešte žili, ale aj prespoľných blízkych i vzdialených ctiteľov prišlo mnoho, najmä z Martina.“ 84 národ.“364 Vďační Tisovčania odhalili mu pamätnú tabuľu a zrekonštruovali jeho rodný dom.365 Zanechal tento povzbudzujúci odkaz : „Mužovia ale, čo myslia vedľa pevných zásad, čo utvorili si pevné, nezrušiteľné pravidlá v politike, cez ktoré nikdy ani nepreskočia ani nepodlezú, takí dovedú v čas prílišnej politickej bujnosti odporovať premrštencom, a nedbajúc na žiadne ich, čo pritom utŕžia, nezaslúžené nadávky, znajú ochladiť prílišnú ich zapálenosť i uchránia tým národ, vlasť od veľkého nešťastia, zato sa ale takže neboja v zarmútených časoch politickej skľúčenosti povzniesť neohrozene hlas svoj proti škodcom i nepriateľom slobody. V politike musí každý napred sám so sebou a so svojim svedomím byť urovnaný i presvedčený, že nič nespravodlivého a nič pre vlasť škodlivého nežiada, potom ale keď raz toto presvedčenie nadobudol, nesmie sa takže báť a ostýchať toto svoje presvedčenie ako vec dovolenú i poctivú, všade a pred každým vysloviť i zastávať. Len takým spôsobom môže naozaj sloboda pravá vzniknúť a pre budúcnosť sa ustáliť.“366 Poklonu nad hrobom mu zložil i Svetozár Hurban Vajanský týmito slovami : „Slávu v národe, opravdovú, zaslúženú, upevnenú po všetky časy, môže si vydobyť len málo ľudí. Daxner je z tohto malého hlúčka, z tohto tesného venca ľudí opravdu a oprávnene slávnych v našom národe! A menovite vážne je, že on bol mužom činu, silného vplývania na tok časov, obranná bašta na vystavenom mieste, kvádrové mólo neustále napádané hučiacim prívalom vĺn. On bol jeden z najkrajších plodov štúrovskej školy, charakter, mysliteľ a dejateľ, všetko pre svoj unížený, potláčaný národ slovenský.“367 364 Viaceré zaujímavé skutočnosti z Markovho života si všíma KERECMAN, Peter. Štyri generácie advokátov z rodu Daxnerovcov. Prvá časť. In Bulletin slovenskej advokácie, číslo 1 - 2, 2010, s. 55 - 61. 365 Stalo sa tak roku 1922 (osadenie dosky) a 1981 (vynovenie obydlia) - fotografiu a opis prvej udalosti (zúčastnil sa na nej i básnik Štefan Krčméry) ponúka ANONYM. Pamätné dosky bojovníkom za práva národa. In Slovanský svet, 1922, ročník 2, č. 42, s. 4, taktiež REZNÍK, Jaroslav. Významný politik a publicista. Štefan Marko Daxner. In Sloboda, 1982, ročník 37, číslo 15, s. 4 a slávnostnú atmosféru druhej z hviezdnych chvíľ zachytila HRAŠKOVÁ, Mária. Na návšteve v Tisovci. In Slovenka, 1981, ročník 33, číslo 47, s. 16. Zaujímavo argumentuje pri prosbe o príspevok MANICA, Emerich, SABÓ, Pavel. Pamätné dosky bojovníkom za práva národa. In Slovenský svet, 1922, ročník 2, číslo 42, s. 4, kde možno čítať : „Na pamätnú dosku prosíme láskavé obete celého národa, lebo Daxner patrí nielen Tisovcu, ale celému národu. Obete ráčte posielať na „Pomocnicu úč. sp.,“ ktoré kvitované budú v časopise „Gemer - Malohonte.“ Kto prispeje, svojmu národu prispeje.“ 366 Zaujímavým zamyslením sa nad povahovými vlastnosťami skúmanej osobnosti ostáva štúdia HOLUB, Milan. Horel za národ a obetoval sa mu. Štefan Marko Daxner : „Biť sa budem s potlačovateľom svojim...“ In Verejná správa, 2008, ročník 63, číslo 5, s. 26 - 28. Z nej čerpám i uvedené konštatovanie. Autor pri jej písaní cituje z odpovede Štefana Marka Daxnera Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, Archív literatúry a umenia – Slovenská národná knižnica, signatúra M20 G13. 367 Toto vyhlásenie cituje PETROVSKÝ, Karol. Bojovník za česť národa. Pred 105 rokmi zomrel Štefan Marko Daxner. In Národná obroda, 1996, ročník 6, číslo 23 - 24, s. 9 a dopĺňa PODRIMAVSKÝ, Milan. Muž činu a charakteru. Sto rokov od smrti Š. M. Daxnera. In Slovenské národné noviny, 1992, ročník 3 (7), číslo 17, 28.4.1992, s. 16. 85 Za manželku poňal Paulínu rodenú Štepánovú (1838 – 1895), veľkovaradínsku rodáčku. 368 Svadba sa konala v Novom Meste pod Šiatrom (dnes Slovenské Nové Mesto).369 Nevesta pochádzala zo zemianskeho rodu, podobne ako Štefan Marko. Pod jeho vplyvom sa pridala k slovenskému národnému pohybu. Zväzok patril k šťastným a Pán ho požehnal ôsmimi dietkami. Ich mená sú : Štefan (1857 – 1862),370 Anna (1858 – 1930), Ivan (1860 – 1935),371 Milina (1862 – 1878), Oľga (1864 - 1885), opäť Štefan (1866 – 1933), Mikuláš (1869 – 1873) a naostatok Oľga (1874 – 1952). Ich osudom sa stručne venujem v predošlej kapitole... Štefan patril k popredným slovenským publicistom a politikom. 372 Svoje názory založil na týchto bodoch : 1. Národná idea a národno – emancipačné hnutia sú historickým javom novej vývinovej etapy ľudstva, začínajúcej sa zánikom „stredovekého kastovníctva“ a formovania novej občianskej spoločnosti 2. Ak sa spoločnosť novej historickej epochy má budovať na princípoch garantovania rovnakých občianskych práv a slobôd každého jej jedinca, tak uplatnenie tých istých práv rovnako prislúcha aj národom, lebo národy nie sú nič iné, než „osoby človečenstva.“ 368 Pani Claudia Ardelean z Mestského úradu v Oradei mi poskytla vyjadrenie vedúceho Oddelenia evidencie obyvateľstva, p. Christian Popescu, že si môžu vyžiadať cirkevné matriky, no len od roku 1895 (čo mi už nepomôže, lebo Paulína v tomto roku skonala) a mestské záznamy dokonca siahajú len do roku 1903... 369 Pán starosta Ján Kalinič mi odpísal, že nakoľko obec vznikla až po roku 1918, nemajú nijakých dokumentov o rode Daxnerovcov, no mám sa obrátiť na archívy v Sátoraljaújhély (od neho sa obec osamostatnila) alebo v Budapešti. 370 Panie Ágota Henszel a Hájnalka Bánski z Archívu župy Sabolč - Satmár - Bereg mi dali na vedomie, že v registroch občanov, mestskej rady Nyiregyházy z epochy 1872 - 1910 objavili dvoch Daxnerovcov : Viktora Daxnera, spomínaného bez ďalších podrobností roku 1893 a práve Štefana Daxnera, ktorý uzrel svetlo sveta roku 1857, jeho rodičmi boli Paulína Štepánová a Štefan Marko Daxner, vyznania augsburského, ktorý niekoľko rokov pracoval v Nagykálló ako úradník, no roku 1876 sa jeho stopa stráca. V tejto súvislosti zaujímavo vyznieva ľútostivá poznámka Štefanova, obsiahnutá v liste Augustovi Horislavovi Škultétymu, 2.8.1858 : „Gusto môj drahý! V minulom liste som sa Ti chválil s mojim synom – teraz sa Ti žalujem, že ho už nemám, 24 – ho mája som ho pochoval. Pán Boh Ťa chráň a zavaruj takej straty!“ Archív literatúry a umenia – Slovenská národná knižnica, signatúra M104 B6. 371 Tejto mnohostrannej osobnosti, jeho zásluhám na rozvíjaní spolkového života doma i počas pobytu v USA sa podrobne venuje TOBOLKA, Marek. Osobnosť Ivana Daxnera (1860 – 1935). In Zborník Gemersko – Malohontského múzea Gemer – Malohont, 2009, ročník 5, s. 65 – 71. Niekoľko slov mu venoval ORMIS, Ján V. Zo starého Uhorska. In Biografické štúdie 12. Martin : Biografický ústav Matice slovenskej, 1985, s. 94 - 95. Tu spomína, že uvedený pán bol zapísaný do matriky narodených vo Veľkom Kálove (Nagykáló) ako Ján a že dátumom narodenia nie je 2.2.1860, lež 31.1.1860... 372 Veľkú pochvalu mu zložil HURBAN, Jozef Miloslav. Slovensko a jeho život literárny, kniha 4. In Dielo II. Bratislava : Tatran 1983 nasledovne : „Medzi najznamenitejších nosičov novej slovenskej literatúry a národného povedomia v nej vyvinutého náležia nasledujúci čelnejší spisovatelia: Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodža, Janko Kalinčiak, Daniel Lichard, Ondrej Sládkovič, Bohdan Hroboň, Karol Štúr, Ctiboh Cochius (Zoch), Janko Kráľ, Peter Hostinský, Ondrej Radlinský, Ján Kadavý, Štefan Závodník, Juraj Holček, Janko Rimavský, Bohuš Nosák, Samo Chalupka (v básňach), Mikuláš Dohnány, August Horislav Škultéty, Štefan Daxner, Samo Vozár, Ondrej Šoltýs, Ladislav Pauliny, Eugen Gerometta, Jozef Podhradský, Ján Trokan, Ján Matúška, Viliam Pauliny, Móric Jurecký a iní. Dajedni z týchto, ako je známe, premenili svoju mienku strany spisovnej reči.“ 86 3. Slovenský národ má všetky znaky vlastnej národnej identity, „bytnosti,“ vlastný jazyk, územie, mravy, povedomie, kultúrnu a vlastnú dávnu historickú minulosť. Podieľal sa rovnako ako iné národy Uhorska a ríše na ich hospodárskom, politickom, kultúrnom rozvoji a obrane, a tak aj z tohto hľadiska má rovnaké práva na svojbytnú národnú existenciu a slobodné rozvíjanie svojho národného života v spoločnej vlasti. 4. A keby aj túto historickú minulosť postrádal, podľa demokratických princípov prirodzeného i božskými kánonmi stvrdeného práva oprávňuje ho samotná realita národnej existencie Slovákov. 5. Za hlavnú prekážku demokratického riešenia národnostnej otázky v Uhorsku považoval šľachtického predstaviteľa maďarského národného hnutia, ktorý svoje výsadné stavovské postavenie v štáte a spoločnosti zdedenej z minulosti a v záujme jeho zachovania resp. transformovania do novej historickej epochy preniesol na maďarský národ a pasoval ho na výlučného nositeľa štátnej moci v Uhorsku. 6. Nemaďarské národnosti Uhorska a teda aj Slováci, sa môžu zbaviť tohto hegemonizmu bývalého nositeľa štátnej a politickej moci v Uhorsku len tak, keď získajú štátoprávnu a samosprávnu ochranu svojej národnej svojbytnosti. Aj zotrvanie v štátnom zväzku s Maďarmi v Uhorsku podmieňoval mierou rešpektovania ich existencie a práv.373 Patril k prakticky mysliacim osobnostiam, mnoho preto neteoretizoval. Veril v pokrok a dúfal, že prinesie jednotlivcovi väčšiu slobodu. Revolúciu vnímal ako prostriedok na dosiahnutie spravodlivosti a právnej istoty. Každému etniku majú byť poskytnuté tie isté práva, akými disponuje ktorýkoľvek jedinec a všetky spoločenstvá majú mať rovnaké práva. Ak sa tak nedeje, vznikajú trenice. Obával sa, že ak ktosi uprie právo národu, o chvíľu neuzná ani tie osobné. V tom tkvelo jadro jeho sporu s Novou školou. Vyhlásil : „...ani slova neodvolám z toho, čo som písal. Je to moje presvedčenie a moja obyčaj je toto presvedčenie len vtedy zmeniť, keď poučený budem o jeho mylnosti a bezzásadovosti. A myslím, že k tomu mám úplné právo, o ktoré chcieť ma pripraviť najmenej pristane stránke, ktorá by rada dokázať svetu, že je liberálna a demokratična. Pre hrozby, a keby aj strojili sa byť uskutočnenými, nemusí sa ešte pravda zamlčať. Ja netajím ani neupieram, ba zrovna a výslovne uznávam, že mnohé jednotlivé články Sl. N. 374 sú výborné a znamenité 373 Tieto postuláty formuloval MÉSÁROŠ, Július. Idey rovnosti, slobody a bratstva v dejinách uhorského národa. Historický náhľad k rozprave JUDr. PhDr. Emila Vidru. In Zložité hľadanie pravdy o slovenských dejinách. Výber štúdii, odborných polemík a článkov z polstoročnej výskumnej a publikačnej činnosti. Bratislava : Veda 2004, s. 29 – 30 a ten istý : Slovensko - maďarské vzťahy v období od revolúcie 1848/1849 do rozpadu Uhorska roku 1918, tamže, s. 145 – 146. 374 Slovenských novín, poznámka JJ. 87 a presvedčený som, že by mnoho dobrého pôsobiť mohli v národe slovenskom, keby tu nepríhodným poznamenaním tu zasa nepotrebným dodatkom, inokedy zo základu ich vyvracajúcimi článkami iludované neboli. Vy udávate nový spôsob urovnania, ktorý by obe stránky prijať mohli a síce : nech Maďari pristanú, aby sa nám zabezpečila rovnoprávnosť municipálna a stredné i vyššie školy. Na toto myslíte, že by obe stránky pristať mohli... Ak ich predsa napadne povedať, a to je u nich nič nemožného, že ani na to nikdy nepristanú? Čo potom? Povedali ste A, musíte povedať i B. A poneváč Maďari na to nikdy nepristanú a to urobiť tým oprávnenejší budú, keď vidia, ako svoju pevnú pozíciu len preto opúšťate, že oni povedali, ba ani nepovedali, že na to nikdy nepristanú, tedy musíte zase retírovať 375 a výsledok toho bude, že Maďari aj osobnú rovnoprávnosť za niečo takého vyhlásia, na čo oni nikdy nepristanú. Argument tento raz Vami uznaný, porážať a vytiskovať Vás bude z pozície na pozíciu, až Vás poženie celkom ta, kde Vás mať želajú Maďari... Kde jedná sa o právo národa, o byť, alebo nebyť, tam „čachrovať“ a „handlovať“ statočný národovec nebude, ani obzerať sa na to, či na to niekto pristane, alebo nepristane... A čo za výhody poskytne nám toto dorozumenie? Vy hovoríte, že v uzrozumení s touto stránkou nebudeme porazení v otázke o municípiách a o volebnom zákone. Dovoľte mi na to odpovedať. Tá Vami slobodomyseľnou (ľavou) stránkou nazývaná stránka alebo úprimne želá v zmysle slobodomyseľnom riešiť otázku o municípiách a volebnom zákone, alebo nie. Ak „áno,“ tedy ona za to bude i vtedy, keď nedorozumie sa s našimi vyslancami, a keď neopustíme okolie, a tak toto posledné urobiť je celkom zbytočné; ak „nie,“ tedy nám jej spojenectvo nebude a škoda by zato bolo páchať zradu na vôli národa. Nuž a čo potom, keď vzdor tohoto Vami, i za cenu takmer národnej samovraždy želaného uzrozumenia, predsa zvíťazí deákovská376 stránka? Potom : my zriekli sme sa jedinú pozitívnu postať poskytujúceho základu a boli sme začas v priateľstve a uzrozumení s Madarászom a Böszörményim377 a punktum! Ako mi na vedomie prišlo to delatorské378 osvedčenie, o ktorom som zmienku urobil v prvom článku, zriekol som sa aj len čítať časopis spojený s týmto podlým udavačstvom. Som prisvedomitý človek a Slovák, lež že bych dopustil poškvrniť ním dom svoj. Tedy pán Slanický 379 s Bohom! až do stretnutia sa na šľachetnejšom časopiseckom poli, nežli je Váš orgán. 375 Podľa vysvetliviek k textu ustupovať. 376 Ferenc Deák (1803 - 1876) zástanca umiernenej národnostnej politiky a stúpenec spolupráce s habsburskou dynastiou (poznámka JJ). 377 József Madarász (1814 - 1915) a László Böszörményi (1823 - 1869) podľa vysvetliviek predstavitelia krajnej pravice a spolupracovníci Lajossa Kossutha, vedúcej osobnosti maďarského pohybu v revolučných rokoch 1848/1849. 378 Ako stojí pod textom donášačské, udavačské. 379 Pseudonym Jána Mallého - Dusarova (1829 - 1902), jedného z popredných predstaviteľov Novej školy (poznámka JJ). 88 S udavačmi neobcujem a z ďaleka im vyhýbam, tedy i orgánu Vašej stránky. S Bohom!“380 V strede medzi nimi stál publicista a historik Jozef Hložanský, vydávajúci v Budapešti a Revúcej časopis Biele Uhorsko, kde sa vyslovil za federalizáciu krajiny na základe historického práva. Trval na autonómii slovenského územia, pričom všetky krajiny mali byť spojené len personálnou úniou. Neuznával teda orientáciu na Viedeň. Tvrdil, že treba zachovať jednotu Uhorska a tá sa spravodlivým vyriešením národnostnej otázky iba posilní. V jeho rámci rozoznával štyri historické celky : 1. Chorvátsko s hlavným mestom Záhreb 2. Čierne Uhorsko - teda Sedmohradsko so Zátisím s hlavným mestom Alba Julia, ako píše on Julský Belehrad 3. Panónia s hlavným mestom Stoličný Belehrad 4. Slovensko s hlavným mestom Nitra. Hlavným mestom všeuhorského zväzu sa mala stať Budapešť, kde mienil zriadiť federálnu vládu a parlament. Túto predstavu premietol aj do histórie a tvrdil, že Svätopluk I. rozdelil Veľkú Moravu na nasledovné provincie : 1. Panóniu, kde vládol Mojmír II. 2. Čierne Uhorsko, spravované Černobogom 3. Biele Uhorsko, podriadené Svätoplukovi II. Preto podľa Hložanského mienky Štefan I. nevytvoril novú organizáciu štátu, iba obnovil predošlú. Uvedeného dejepisca tu spomínam, nakoľko jeho koncepcia ostáva originálna a predovšetkým sa s Daxnerom v mnohých ohľadoch dokázali dohodnúť.381 Podľa Štefanových predstáv nastal čas na zrovnoprávnenie všetkých pred zákonom. Právo definoval ako naplnenie slobody. Zákon podľa jeho mienky platí len v tom prípade, ak získa všeobecné uznanie, inak nie, nech nesie číkoľvek podpis. Vláda je povinná nariadenie nielen vyhlásiť, ale tiež zaviesť do praxe. Takisto musí plniť sľuby, ktoré dala občanom. Žiadal používanie slovenského jazyka na území, ktoré náš národ obýva, nakoľko bez tohto práva 380 Článok nazvaný Clara pacta, uverejnený v Pešťbudínskych vedomostiach, 1868, ročník 8, číslo 21 a 22, 13. a 17.3.1868 takmer v úplnosti cituje KOVÁČ, Dušan et al. Slováci po rakúsko - uhorskom vyrovnaní. Postupujúca modernizácia habsburskej monarchie. Budovanie centralizovaného Uhorska. Maďarizácia. Oslabovanie lojality Slovákov voči Uhorsku. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2012, s. 205 - 210. K pálčivej otázke doby sa vyslovuje : MÉSÁROŠ, Július. Maďarizácia a asimilácia v Uhorsku od konca 18. storočia do roku 1918. In Historický časopis, 1997, ročník 45, číslo 2 a na s. 295 ju hodnotí týmito slovami : „V historickej realite mnohonárodnostného Uhorska však maďarizácia nepostihovala len Slovákov. Viac či menej deformovala postavenie a život aj ostatných nemaďarských etník Uhorska. A tak maďarizácia už v prvej polovici 19. stor., ale najmä od rakúsko maďarského vyrovnania roku 1867 sa stala vážnym destabilizujúcim činiteľom vnútropolitickej situácie nielen v Uhorsku, ale i v celej Habsburskej ríši. Priamo či nepriamo však komplikovala aj jej medzinárodné postavenie a nakoniec výrazne prispela k rozpadu Rakúsko – Uhorska.“ 381 Podrobnejšie o názoroch Hložanského viď MACHO, Peter. Od Horného Uhorska k Bielemu Uhorsku. Koncepcia historicko - politickej individuality Slovenska v 60. rokoch 19. storočia. In Obzor Gemera - Malohontu, 1992, ročník 23, číslo 2, predovšetkým s. 163 - 165. 89 národ ostáva politicky nemým. Jeho najširším vrstvám sa v takom prípade upiera možnosť vyjadrenia vlastného názoru. Zhrnul to nasledovne : „...reč národa musí byť tak uprávnená, ako je život národa v medziach svojich uprávnený, ona so slobodou našou občianskou a vlastenectvom našim tak tuho súvisí, že ju v jej prirodzených medziach a právach len s týmito spolu potlačovať alebo uznávať možno.“ Imponovalo mu demokratické zriadenie. Ak sa spoločenstvu deje krivda, má sa pokúsiť zákonnými prostriedkami prebojovať k zdrojom moci, ovládnuť ich a toto bezprávie odstrániť, no nečiniť ho nikomu inému. Iba ak takýto postup nie je možný, sú národovci povinní posnažiť sa zaistiť prežitie celku kultúrnymi aktivitami.382 Rešpektoval existenciu monarchie, no vyzdvihoval rovnoprávnosť národov. Vyjadril to napr. slovami : „Komuže máme teda veriť? Sľubom verejným, či skutkom tieto sľuby podvracajúcim? My zákonitosť Uhorska, nakoľko sú občianske práva a povinnosti naše, taktiež i základné právo krajiny celej, vo vzťahu ku trónu obsiahnuté, uznávame a pevne pridržať sa jej chceme. Nemôžeme sa jej ale pridržať aj ju uznávať tam, kde nás ona ničí a usmrcuje. My teda sme priatelia legálnosti Uhorska, nakoľko legálnosť tá rovnoprávnosti národnej proti nie je postavená, a domnievame sa, každý slobodomyseľný vlastenec bez výnimky a za svoje vezme, ak len z dvojjazyčnosti káraný byť nechce.“383 Káral šľachtu, pretože uprednostnila stavovské záujmy pred národnými. Vyčítal jej, že nezaujala patričné miesto v národnom celku. Naopak, často zaujala pozíciu v úradníckom aparáte, servilnom voči vyššie a nekompromisnom voči nižšie stojacim osobám. Takýto aparát ostáva však podľa jeho náhľadu vratkým.384 Feudalizmus považoval za prekonaný a zotročujúci. Panovníka zasa kritizoval za nečinnosť voči maďarizácii. Kládol dôraz na ekonomický rozmach, vyzdvihoval kľúčový význam produkčných faktorov, volal po industrializácii krajiny, tovarovej veľkovýrobe a rozvoji bankovníctva. V ňom videl oporu súkromného podnikania, tvorby výsostne slovenského kapitálu a národnej prosperity vôbec.385 Fascinoval ho ideál Francúzskej revolúcie a túžil ho uspôsobiť uhorským pomerom.386 Vyslovil sa o ňom : „...žiadam, aby moji blížni boli rovní, slobodní, aby vlasť moja bola slávna, veľká a aby rozličného jazyka občanov tejto vlasti - milujúcich a nepotlačujúcich jeden druhého - zjednocoval spoločný 382 Podrobnejšie sa problému moci, práva a zákonnosti v poňatí Daxnerovom venuje HOLUB, Milan. Každý najlepšie zná svoje potreby. Teoretické princípy a hlavné idey národnoobrodeneckého boja v diele Š. M. Daxnera III. In Verejná správa, 2008, ročník 63 , číslo 8, s. 16 - 18. 383 Uvedený výrok citujem z diela BOKES, František (ed.). Štefan Marko Daxner. V službe národa. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1958, s. 199. 384 K uvedenej otázke viď HOLUB, Milan. Rodný jazyk, sloboda slova a tlače. Teoretické princípy a hlavné idey a národnoobrodeneckého hnutia v diele Š. M. Daxnera II. In Verejná správa, 2008, ročník 63, číslo 7, s. 16 - 17. 385 Na uvedenú oblasť jeho myslenia upriamuje pozornosť GRACH, Marián. Štefan Marko Daxner - koryfej slovenského liberalizmu. In Literárny týždenník, 1997, ročník 10, číslo 15, s. 11. 386 Slovami „vynikajúci politik a úprimný demokrat“ ho chváli PRK. Štefan Marko Daxner. Právnik, publicista, politik a obhajca práv Slovákov. In Smer, 1991. ročník 43, číslo 76, 30.3.1991, s. 5. 90 záujem slobody a bratstva.“387 Najväčším jeho snom sa ale stala túžba dosiahnuť, aby ľudia prirodzene mysleli a konali podľa zásad platného právneho stavu. Človeku ale vždy ostáva právo vzbúriť sa proti čomukoľvek, odporujúcemu prirodzenému právu.388 Historické právo, presadzované uhorskými vládnymi kruhmi nazval „pästným právom stredoveku.“389 Pochopil, že nemožno riešiť otázku národnú bez zodpovedania otázok sociálnych. Každý občan mal podľa neho dostať bezplatné vzdelanie, bez ohľadu na vrstvu, do ktorej náležal. Žiak i učiteľ majú dostať primerané zabezpečenie, pretože ak bude spoločnosť vzdelaná, napomôže to jej rozkvetu. Každý si totiž uvedomí svoju cenu a bude pôsobiť pre blaho celku. Precíti sociálne problémy svojich čias a uzná, že škola je mostom medzi súkromným a verejným životom. Rozšíria sa rady inteligencie a ona chopí sa úlohy hlasu a svedomia národného. Napokon podľa Štefanovho náhľadu prevezme výchovu a vzdelávanie mládeže štát, no dovtedy ho tiež neslobodno zanedbať. Všimol si nasledovné nedostatky cirkevných vzdelávacích inštitúcii : 1. deti prichádzali do školy nepravidelne, niektoré na Michala, iné aj neskôr, viaceré až na Nový rok 2. cirkev dlhovala učiteľom časť platu, vo výnimočných prípadoch sa hodnostári oneskorili až o 16 rokov (!) 3. takmer tretina školopovinných detí nevzdeláva sa vôbec.390 Navrhol teda rozdeliť deti do troch kategórii : a) deti majetnejších rodičov, ktorí ich dokážu šatiť, živiť i vzdelávať b) deti rodičov, ktorí môžu potomstvu poskytnúť iba stravu a odev, no vzdelanie už nie c) deti tých, ktorí sú natoľko biedni, že ich nedokážu zaopatriť ani len základnými potrebami - o tie by sa mala postarať obec a tiež im uhradiť školné.391 Snažil sa vždy poznať vývoj problému, o ktorom pojednával a zaradiť ho do širšieho historického kontextu. Vďaka tomu argumentoval vedecky podloženými faktami. Pokúšal sa o objektivitu a dúfal, že minulosť ovplyvňuje súčasnosť a umožňuje nadobudnúť predstavu o smerovaní do budúcna. Dejiny definoval ako výsledok snažení predchádzajúcich generácii. 387 Cituje ho HOLUB, Milan. Zo života historických osobností. Muž výnimočného charakteru. Štefan Marko Daxner. In Historická revue, 1989, ročník 1, číslo 2, s. 26 - 27. 388 Detailnejšie o filozofickom zmýšľaní Štefanovom nahliadni HAJKO, Dalimil. Filozoficko - svetonázorové aspekty diela Š. M. Daxnera. In Filozofia, 1979, ročník 34, číslo 3, s. 333 - 345. 389 Uvedené konštatovanie cituje MACHO, ref. 387, s. 156. 390 Uvedené námietky vyslovil v liste tisoveckým učiteľom, čakajúc na popravu a v doslovnom znení ich možno nájsť v článku ELIÁŠ, M. List Daxnera tisoveckým učiteľom. In Slovenské národné noviny, 2001, ročník 12 (16), číslo 22, s. 5. 391 Postoj Štefanov k otázke vzdelávania podrobnejšie rozoberá HOLUB, Milan. Duchovná kultúra a materiálny blahobyt. Teoretické princípy a hlavné idey a národnoobrodeneckého hnutia v diele Š. M. Daxnera I. In Verejná správa, 2008, ročník 63, číslo 6, s. 16 - 18. 91 Z jeho náhľadov historických možno vycítiť náboženský fatalizmus. Slovákov vnímal ako autochtónnych obyvateľov horného Uhorska. Tí sa s ním vraj cítia zviazaní a chápu ho ako svoju vlasť, ktorú navyše neraz pomáhali budovať. Ctil veľkomoravskú tradíciu a upozorňoval na význam Matúša Čáka a Jána Huňadyho pre slovenské dejiny. Vyzdvihoval pokojné spolužitie národov v jeho hraniciach do konca 18. storočia, hoci postavenie Slovanov sa údajne zhoršovalo už od nástupu Habsburgovcov roku 1526. Hovoril o nespravodlivosti tereziánskeho urbára pre slovenských poddaných. Vycítil, že revolúcia meruôsmych rokov nenaplnila očakávanie, no chápal ju ako vystúpenie ľudu, v ktorom videl pilier národného života. Všetci uhorskí Slovania sa mali zjednotiť pod vedením Ruska. 392 Veril zároveň, že ak každému priznám právo slobodne sa vysloviť, napomôžem v budúcnosti získaniu väčšej slobody pre celé spoločenstvo. Teda možno súhrne skonštatovať nasledovné pozoruhodné skutočnosti o názoroch Daxnerových : a) sužovalo ho, že slovenská nobilita zrieknuc sa predstavy „uhorského národa“ pridala sa zväčša k maďarskému táboru b) neriešil otázku česko – slovenských vzťahov - pravdepodobne si zakladal na zákonnom postupe – čiže na predstave autonómie jednotlivých historických krajín monarchie, čím by idea česko – slovenskej vzájomnosti stratila zmysel.393 392 Vnímaniu historického procesu Š. M. Daxnerom sa venuje PODRIMAVSKÝ, Milan. Slovenské dejiny v diele Š. M. Daxnera. In Historický časopis, 1981, ročník 29 , číslo 4, s. 506 - 521. 393 K predloženému dospel MÉSÁROŠ, Július. K otázke hodnotenia historického zástoja Š. M. Daxnera a historických a prirodzenoprávnych základov jeho národného programu. In Obzor Gemera – Malohontu, 1992, ročník 23, číslo 4, s. 155. 92 Kapitola IV. Súčasný stav výskumu šľachtických knižníc na území Slovenska a miesto daxnerovskej bibliotéky medzi nimi Výskum šľachtických knižníc sa v našich podmienkach vzmáha od roku 1989, hoci pokusy oň sa objavujú na modernej báze prinajmenšom od roku 1949. 394 Najsamprv ale boli skúmané bibliotéky, spĺňajúce tieto základné podmienky : a) fond sa zachoval ako celok b) zbierka sa ukázala ako dostupná pre bádateľa c) uchovali sa pôvodné katalógy, umožňujúce porovnať dobový stav zbierky s dnešným Za knižnicu v našich podmienkach považujem zbierku, obsahujúcu aspoň päť exemplárov kníh či knižných titulov. Treba si ale uvedomiť, že šľachta sa ďalej členila na minimálne tri skupiny (vyššiu, strednú a nižšiu, niektorí autori uvádzajú ešte drobnú). Zaujímavé je tiež, že z hľadiska rozsahu medzi meštianskou a šľachtickou knižnicou v skúmanej epoche niet rozdielu. Dôležité ale ostáva rozdelenie kníh v katalógu do skupín podľa žánru, čo umožňuje predpokladať, že takto boli skutočne uložené. Okrem toho bibliotéky rodov už spravovali okrem majiteľa miestni vzdelanci. Zväzky v nich sa nachádzajúce už neboli písané takmer výlučne v latinčine, lež vo väčšej miere sa objavuje aj čeština, francúzština, maďarčina, slovenčina a taliančina. Navyše možno badať väčšie množstvo diel o vojenstve.395 Osobitnú zmienku si zaslúži aktivita šľachty na poli mecénskom – no táto problematika dosiaľ nedočkala sa podrobného spracovania. Možno o nej ale povedať nasledovné : a) dobrodinec finančne nemusel podporiť len autora, lež i tlačiara alebo prekladateľa b) podpora nemusela byť len finančná, lež i vo forme ochrany pred neduhmi neprajných čias c) mecén zasahoval do vydania práce, jeho sympatiám sa tešili istí autori a naopak, mal moc zabrániť vydaniu istého diela (napr. podľa svojho náboženského presvedčenia)396 394 V uvedenom roku totiž vyšla štúdia BÁLENT, Boris. Prvotlače v Čaplovičiáne. In Knižnica, 1949, ročník 2, s. 96 – 99, kde autor ponúkol katalóg prvotlačí v bibliotéke šľachtica Vavrinca Čaploviča, nachádzajúcej sa v Dolnom Kubíne. 395 Uvedené kritériá stanovil ČIČAJ, Viliam. Šľachtická knižnica. In Zemianstvo na Slovensku v novoveku. Zborník prác z interdisciplinárnej konferencie, ktorá sa konala 8.-10. júna 2009 v Martine. Martin: Slovenská národná knižnica, 2010, s. 116 – 122. 396 Viac o významných mecénoch nahliadni ŽIBRITOVÁ, Gabriela. Mecenát šľachty pri vydávaní kníh v 16. a 17. storočí. In : Zemianstvo na Slovensku v novoveku. Časť 1. [Ed.]: Kovačka, Miloš - Augustínová, Eva - Mačuha, Maroš. Martin, Slovenská národná knižnica, 2009, s. 83 – 88. 93 Doposiaľ sa pošťastilo vypracovať kvalitné štúdie prípadne monografie o týchto rodoch a ich vzťahu ku knihám397 : a) Amade – rod pochádzajúci z Vrakune založil knižnicu v obci Vyšný Bar (1734), no nevedno, koľko zväzkov opatrovala, nakoľko ju po skončení prvej svetovej vojny rozobrali občania398 b) Andrášiovci – v Betliari ostala po nich skvelá zbierka, jedna z mála, ktoré ostali na pôvodnom mieste, obsahujúca 14 164 titulov; za zmienku stojí, že ju začal budovať gróf Leopold Andráši (1792)399 c) Aponiovci – v Oponiciach opatrovali 20 000 diel (od 1846, základy fondu položil Juraj Anton vo Viedni, 1774) a tu sa okrem mnohých vzácnych zväzkov nachádza aj skutočný klenot – prvé tri časti Postily potulného tlačiara Petra Bornemiszu (z celkovo piatich, tlačených v rokoch 1573 – 1579,400 inak prvý diel z dielne Havla Gála Husára predstavuje vôbec prvú dokázateľne na slovenskom území vydanú prácu401) d) Esterháziovci – bibliotéku vybudoval František mladší (skonal 1815) a v čase najväčšieho rozkvetu opatrovala 1032 titulov v cca 1500 zväzkoch, dnes sa nachádza nevedno kde, zrejme bola úplne zničená po roku 1918402 e) Forgáčovci – gróf Mikuláš (1731 – 1795) zanechal údajne až 1496 zväzkov, no počas zvozov sa fond roztrieštil a dnes sa znalci opäť snažia ho obnoviť403 397 Nakoľko ja sa vo svojej práci nevenujem knižniciam rádov, kapitúl či iných cirkevných inštitúcii a osobností a ani dejinám inkunábulistiky, dávam do pozornosti aspoň prehľadovú štúdiu FRIMMOVÁ, Eva. Inkunábuly z hľadiska výskumu dejín knižnej kultúry na Slovensku. In Historický časopis, 1997, ročník 45, číslo 3, s. 401 - 419. 398 Podrobný súpis listín a dokumentov panstva pripravil ŽUDEL, Juraj. Amade – Üchritz 1478 - 1916 – inventár. Bratislava: Slovenská archívna správa 1962, 235s. 399 V odbornej spisbe sa jej venovalo niekoľko popredných odborníkov, spomeniem aspoň štúdie GÜNTHEROVÁ - Mayerová, Alžbeta. Kaštieľna knižnica v Betliari. In Knižnica na Slovensku (zborník). Martin: Matica slovenská 1954, s. 185 – 186 alebo GYÖRGY, Tibor. Historická knižnica kaštieľa v Betliari. In Teória a výskum knihovníctva a bibliografie : Historické knižné fondy na Slovensku 40. Martin: Matica slovenská 1998, s. 136 – 139 prípadne KLIMEKOVÁ, Agáta. Historická knižnica múzea Betliar. In Sprievodca po historických knižniciach na Slovensku. Martin : Slovenská národná knižnica 2001, s. 106 – 112. 400 Detailnejšie toto dielo popisuje GAJDOŠ, Jozef Vševlad, Doklady pre začiatky kníhtlače. In Duchovný pastier, 1961, ročník 36, s, 14 – 16. 401 Potvrdzuje to okrem iných aj KOLLÁROVÁ, Ivona. Pokus o logickú periodizáciu dejín slovenského kníhtlačiarstva. In Kniha2000/2001. Martin: Slovenská národná knižnica 2003, s. 38 – 47. Kvalitnou štúdiou o zbierke i rode sa mi javí tiež FÁBRYOVÁ, Lívia. Apponiovci a ich knižnica v Opomiciach. In Forum historiae, 2008, ročník 2, číslo 2. 402 Cennú štúdiu uverejnil Stanislav Ragač na stránke www.vodnyhrad.sk/data/publikacie/1/1_9.pdf . 403 Spomínanú rodovú zbierku popísala PORIEZOVÁ, Miriam. Knižnica Mikuláša Forgáča. História, rekonštrukcia a súčasný stav (diplomová práca). Bratislava: Univerzita Komenského 2001, 74s (žiaľbohu nemal som poruke). 94 f) Fuggerovci – vplyvný nemecký bankársky rod z Augsburgu si zriadil sídlo na Červenom Kameni a vytvoril tu aj vzácnu knižnicu (po 1537); jej väčšiu časť zdedili Pálfiovci, no fuggerovské knihy sú dnes poväčšine nezvestné404 g) Hellenbachovci, Stainlein – Saalenstein, Vilczekovci a Almášiovci - najstaršie práce vo fonde kaštieľa v Horných Semerovciach boli kúpené Jánom Gottfriedom Hellenbachom (1659 – 1728) po roku 1703; rozmach bibliotéky nastal za jeho potomkov okolo roku 1800, presný katalóg spísali manželia Henrich Wilhelm Vilczek a Anna Almášiová roku 1917; pri konfiškácii (1947) sa zistilo, že väčšina kníh je nezvestných, ostalo len 1358 prachom, hmyzom či nešetrným zaobchádzaním poškodených zväzkov; dnes nepoznám osud žiadnej z nich405 h) Horváth – Stansith, Sirmai, Medňanský a Czobel - svoje knižné klenoty mali uložené v Strážkach od čias Gregora Horváta Stansitha (1558 – 1597), dnes sa nachádzajú na tom istom mieste, pričom v katalógu našlo miesto až 8500 zväzkov406 i) Ilešháziovci – tento mimoriadne diplomaticky nadaný a vzdelaný rod zozbieral postupne (od roku 1670) 8000 zväzkov, ktoré však posledný člen Štefan II. odkázal Sečéniho knižnici v Budapešti (premiestnila sa 1839)407 j) Justh – turčiansky rod, vzácnosti „čierneho umenia“ uchovával v kaštieli v Necpaloch, postavenom Andrejom roku 1673408 k) Kecerovci – knižnicu s celkovo 84 zväzkami zriadili v Prešove Andrej (1623 – 1687) a jeho syn Gabriel (1658 – 1687), popravení na tzv. “prešovských jatkách;“ následne ich fond skonfiškovali409 404 Dôležitým príspevkom k poznaniu vzťahu Fuggerovcov ku knižnej kultúre ostáva napr. FRIMMOVÁ, Eva. Zachované exempláre z fuggerovskej knižnice na Slovensku. In Kniha 2003/2004. Martin: Slovenská národná knižnica 2004, s. 96 – 108. 405 Prípadnému záujemcovi o spomínané rody môžem odporučiť štúdiu SAKTOROVÁ, Helena. Príspevok k poznaniu knižnice aristokratickej rodiny Stainlein – Saalenstein v Horných Semerovciach. In Forum Historiae, 2008, ročník 2, číslo 2. 406 Niekoľko slov o miestnych knižných klenotoch uviedla KRIŽANOVÁ, Eva. Kaštieľ v Strážkach. In Pamiatky a múzeá, 1993, č. 1, s. 4 – 7. 407 Detailne popísala vzťah tohto evanjelického rodu k učenosti FRIMMOVÁ, Eva. Vzťah Ilešháziovcov ku knižnej kultúre. In Kniha 2001/2002. Martin: Slovenská národná knižnica 2002, s. 415 – 428. 408 Stručnú históriu stavby nahliadni na www.necpaly.sk/pamiatky.html 409 Výskumom tejto zbierky sa zaoberal SEGHY, Anton. Skonfiškovaná prešovská knižnica a majetok Keczerovcov (Andreja a Gabriela) koncom 80. rokov 17. storočia. In Zemianstvo na Slovensku v novoveku. Časť 1. [Ed.]: Kovačka, Miloš - Augustínová, Eva - Mačuha, Maroš. Martin, Slovenská národná knižnica, 2009, s. 123 – 137. 95 l) Keglevičovci – ich slávna knižná zbierka, uložená v kaštieli v Topoľčiankach (umiestnil ju sem Ján roku 1825) a čítajúca asi 10 000 zväzkov sa ako jedna z mála nachádza dodnes na tomže mieste410 m) Príleskí – Ostrolúckovci – v Zemianskom Podhradí sa nachádzalo 656 kníh (prvé kúpil Pavol Príleský, 1711), z toho Príleskí, ako skorší majitelia získali cca 500 a slávnejší Ostrolúckovci zbierku obohatili o cca 150 titulov411 n) Radvanskí – gróf Juraj zriadil v rodovom kaštieli v Radvani knižnicu roku 1677, a táto rozmáhala sa natoľko, že pred rokom 1900 bolo možné v nej nájsť 4000 zväzkov, časť nachádzala sa na tomto mieste aj po Nežnej revolúcii, no dnes je ich osud neznámy412 o) Révaiovci – ich knižnica, uložená na hrade v Sklabini (najstarší doklad 1561), odrážala široké bibliofilské záujmy pravdepodobne už Františka I. (1489 – 1553), no rozhodne historika a strážcu koruny Petra (1568 – 1622); posledným, kto zanechal svoj exlibris, je Ján Anton (1748 – 1806), dnes sa časť zbierky nachádza v Slovenskej národnej knižnici v Martine413 p) Sizzo - Noris – svoje sídlo si vybudovali v Adamovských Kochanovciach a jeho súčasťou sa stala aj bohatá knižnica (zriadená pravdepodobne Christophom Petrom Jozefom, pred 1881), z ktorej sa dodnes zachovalo 313 zväzkov, uchovávaných na hrade Červený Kameň a na Trenčianskom hrade414 q) Šeneiovci – bibliotéku v Bieli budovali baróni Karol a Pavol (od asi 1781) a v čase najväčšieho rozkvetu sa pýšila 1600 zväzkami415 r) Turzovci – vynikajúci knižný fond zhromaždil palatín Juraj Turzo (1567 – 1616), nachádzala sa na kaštieli v Bytči a opatrovala asi 800 titulov a zaujímavé je, že gróf naučil čítať a písať svoju druhú manželku Alžbetu Coborovú (1578 – 1636)416 410 Aspoň skromnú zmienku jej venuje BOTÍK, Ján. Chorvátska šľachta na Slovensku. In Historická revue, 2003, ročník 15, číslo 4, s. 19 – 21. 411 Najmä mystickým dielam tejto bibliotéky venuje pozornosť ZMETÁK, Igor. Veda a mystika v šľachtickej knižnici za čias osvietenstva, In Knižnica, 2003, ročník 4, číslo 2, s. 107 – 109. 412 Konkrétny dátum založenia knižnice v kaštieli poskytuje MIKLOŠKO, František. Kultúrny stánok na Lovinského. Laudatio k životnému jubileu Gabriely Smolíkovej. In Impulz, 2011, číslo 2. Na vysvetlenie : prababkou spomínanej dámy bola grófka Radvanská. 413 Spletité osudy knižných klenotov Révaiovcov sleduje KOMOROVÁ, Klára. Šľachtický dvor Révaiovcov ako centrum vzdelanosti Turca. In Forum Historiae, 2008, ročník 2 , číslo 2. 414 Detailnejšie sa jej venuje KRIŠTOFOVÁ, Alica. Knižnica rodu Sizo – Norris z Adamovských Kochanoviec. In Knižnica, 2008, ročník 9, číslo 1, s. 23 – 25. 415 Upozorňuje na ňu SIBYLOVÁ, Mchaela. Súčasný stav a výskum šľachtických knižníc na Slovensku. In : Studia Bibliographica Posoniensia I/2009. Bratislava : Univerzitná knižnica, 2009, s. 183-195. 416 Bibliotéka palatína grófa Juraja Turza by sa mala v súčasnosti nachádzať v Sečéniho knižnici v Budapešti. Tak sa aspoň domnieva ČAPLOVIČ, Ján. Začiatky tlačenej knihy na Slovensku. In Knižnica, 1958, ročník 10, s. 4 – 9. Inak jej bolo venovaných viacero štúdii, z novších napr. SAKTOROVÁ, Helena. Knižnica palatína Juraja Turzu. In K výskumu zámeckých, měšťanských a církevních knihoven. RADIMSKÁ, Jitka (ed.). České 96 s) Vilčekovci – sídlili v Trstenej, no o ich vzťahu ku knihám sa toho dodnes mnoho nevie; napriek tomu sa už pošťastilo objaviť niekoľko prác s vlastníckymi záznamami členov tohto rodu417 t) Zay – bibliotéka sa pôvodne budovala v Uhrovci (od 1767), dnes našla miesto v diviackom kaštieli, no pozoruhodné je, že sa skladá až zo 22 454 zväzkov418 Ak sa na problém pozriem chronologicky, potom do roku 1830 (ktorým sa ohraničuje obdobie historických knižných fondov) si na území dnešného Slovenska zaslúžia pozornosť viaceré dosiaľ slovenskými historikmi takmer nepovšimnuté šľachtické bibliotéky. Už roku 1450 pri vyrabovaní Bratislavského hradu stratil župan Juraj Rozgony viacero diel, niektoré zdobené zlatom a striebrom (šlo o Bibliu, catholicon, knihu žalmov a misál). Poklady „čierneho umenia,“ uložené na Šarišskom hrade spísal roku 1547 jeho kastelán Leonard Österreicher. Pri inventarizácii hradu v Banskej Štiavnici (1595) katalóg zachytáva 350 zväzkov. Cenná musela byť aj zbierka tlačí vynikajúceho učenca a lekára Jána Jesenia,419 z ktorej sa však zachoval len exlibris v dvoch variantoch (z roku 1599 a tesne po roku 1601).420 Podobne knižnica Andreja Demetériho roku 1657 pýšila sa 70 spismi v 83 zväzkoch. Keď po odhalení Vešeléniho sprisahania konfiškovali majetok Muránskeho hradu (december 1670), zhabali aj vzácne diela. Kupec Žigmund Zimmermann, ktorý prišiel o život pri „prešovských jatkách“ (1687) zanechal 406 prác. Cennú knižnú zbierku založili v 17. storočí aj Radvanskí z Radvane a Sebastián Tököli z Kežmarku. Osemnáste storočie je obdobím, kedy sa knižnica stáva nevyhnutnou súčasťou takmer každého sídla nobility, vyjadrujúcou jeho spoločenské postavenie. Odráža nielen majiteľovo bibliofilské zameranie, ale tiež osobné, konfesionálne a jazykové záujmy. Z roku 1742 sa zachoval údaj, že Ján František Revický opatruje 439 diel, čoskoro (1773) sa mohol Emil Berzevici vo Veľkej Lomnici pochváliť, že založil vlastnú knižnicu a Samuel Rakovský sa k nemu pridal o necelých dvadsať rokov (1792). Ďalšími významnými bibliofilmi „storočia rozumu“ sa stali Budějovice: Jihočeská univerzita 2000, s. 173-181. 417 Cenné informácie o terajšej snahe o rekonštrukciu pôvodných fondov viď SAKTOROVÁ, Helena. Torzá súkromných knižníc liptovskej proveniencie. In Kniha 2007. Martin: Slovenská národná knižnica 2007, s. 158 – 163. 418 Neoceniteľnú prácu pri jej skúmaní vykonal Jozef Vševlad Gajdoš. Z viacerých materiálov, ktoré o jej fondoch publikoval, uvediem aspoň GAJDOŠ, Jozef Vševlad. Zayovská knižnica v Uhrovci. In Knižničný zborník. Martin: Matica slovenská 1968, s. 94 – 117. 419 Popravu tohto muža a ďalších českých pánov na Staromestskom námestí v Prahe (1621) opisuje drobná tlač G Kressa, podobne ako exekúciu Frangepána, Nádašdyho a Zrínskeho o päťdesiat rokov nato (1671) iné drobné dielko, obe zrejme zo zastrašovacou funkciou. Dôležitá je tiež informácia, že viacero drobných tlačí zo 16. a 17. storočia uchováva Andrášiovská knižnica v Betliari, Aponiovská bibliotéka v Oponiciach a Čaplovičova zbierka v Dolnom Kubíne. Viac k problematike viď ŽIBRITOVÁ, Gabriela. Slovacikálne drobné tlače 16.-17. storočia. In : Kniha ´90. Zborník o problémoch a dejinách knižnej kultúry. Martin : Matica slovenská, 1990, s. 41-62. 420 Datovanie Jeseniovho exlibrisu čerpám od JANKOVIČ, Ľubomír. Exlibris a supralibros na Slovensku v 16. – 19. storočí. Martin: Matica slovenská, 2004, s. 80 - 81 (reprodukcia oboch typov). 97 tiež gróf František Mariáši v Markušovciach či barón Daniel Medňanský v Rakoviciach. Pokiaľ sa jedná o Bratislavu, tu založili bibliotéky grófi Erdödy, Festetich a Ziči aj baróni Adony, Ján Jasenák, Keller, Rottenstein a Torkoch. V epoche 1800 - 1830 každopádne za zmienku stojí, že vzácne diela zbieral zeman Ján Feješ v Nižnom Skálniku (už pred rokom 1808)421 a zabudnúť nemožno ani na bibliofilské snahy Andrášiovcov v Humennom, Lužénskych v Ožďanoch či Stárayovcov v Michalovciach.422 Keď roku 1885 A. Gyorg vypracoval prvú štatistiku uhorských knižníc, zistil, že väčšie súkromné knižnice (teda s fondom nad 1000 zväzkov) opatrujú spolu 287 227 kníh, no z dnešného slovenského územia zachytil len 45 rodových biblioték. 423 Mnohí majitelia opustili panstvo pred blížiacim sa frontom v zime 1944 a na jar 1945, pričom vojsko a obyvatelia zničili alebo poškodili (podľa správy z roku 1947) 450 sídiel a 220 knižníc a archívov.424 Zachoval sa údaj, že Slovenská národná knižnica v Martine uchovávala po zvozoch z roku 1950425 30 000 kníh, pochádzajúcich z šľachtických biblioték...426 421 Tento vzdelanec totiž stál pri zrode Malohontskej učenej spoločnosti, pôsobiacej v období 1808 - 1842, no knižnicu budoval určite už skôr. 422 Priam priekopnícku prácu v oblasti dejín knižníc vykonal REPČÁK, Jozef. Príspevky k dejinám súkromných knižníc na Slovensku. In Slovenská národná knižnica, 1947, ročník 3, s. 106 - 121, a ja považujem jeho zistenia za inšpirujúce aj dnes... Vo všetkých tu popísaných rodových zbierkach sa takmer naisto nachádzali aj inkunábuly (teda tlače vydané do 31.12.1500) a z prírodných vied sú známe tieto diela : a) ALFRAGANUS : Compilatio astronomica per Johannem Hispalensem traducta. Ferrariae, Andreas Belfortis, 3.11.1493, 4° (Dolný Kubín - Čaplovičova knižnica, R 2/3). b) CAPELUTUS, Rolandus : De curatione pestiferorum apostematum. Romae, Stephanus Plannck, cca 1487, 4° (Oponice : Miestne pracovisko Matice slovenskej (Uhrovec; Zay), 15 419, prív. 4). c) CUBA, Johannes de (ed.) : Hortus sanitatis (germanice). Moguntiae, Petrus Schoeffer, 28.3.1485, 2° (Oponice : Miestne pracovisko Matice slovenskej (Uhrovec; Zay), 4549. d) SERAPION, senior Johannes : Breviarium medicinae. Venetiis, Bonetus Locatellus pro Octaviano Scoto, XVII. Kal. Ian. (16.2.)1497, 2° (Dolný Kubín - Čaplovičova knižnica, R 2/21). Zaznačil ich KOTVAN, Imrich. Prírodovedné tlače 15. storočia v slovenských knižniciach. In Humanizmus a renesancia na Slovensku (zborník). Bratislava : b.v., 1967, s. 436 - 444. 423 Z toho sa ich na Gemeri nachádzali 3 a to : bibliotéka Emanuela Andrášiho v Betliari, Abraháma Bodona v Gemerských Michalovciach a Baltazára Sontága v Dobšinej. Za zmienku stojí, že už pred rokom 1800 sprístupnil schudobnený zeman Andrej Chazár svoju bibliotéku v dome so záhradou pre obyvateľov Jelšavy a roku 1831 ktosi z rodiny Andrášiovcov pomohol kúpiť knihy pre kasíno v Rožňave. Navyše niekedy po roku 1800 zozbieral viacero cenných zväzkov Pavol Jozeffy a zabudnúť netreba ani na bibliofilské snahy zemianskej rodiny Čipkovcov. Upozorňuje na ne HANAKOVIČ, Štefan. Knižná kultúra Gemera. In Knižnica, 2003, ročník 4, číslo 8, s. 355 – 365. 424 Odborník sa o tejto epoche vyslovuje : „Po postupných škodách v rokoch 1914 – 1944 nastali priame vojnové a revolučné udalosti. Nedostatok odborných kádrov a väčšieho rozvoja knižníc na Slovensku mal za následok, že tak dlho stavaná veža šľachtických knižníc sa zrútila naraz bez konzervačnej starostlivosti, i keď jediná študijná knižnica sa všelijako snažila za súčasnej aktivity iných neoficiálnych inštitúcii riešiť vhodné zabezpečenie materiálu zhromaždeného do záborových knižníc.“ Tak stojí napísané v BÁLENT, Boris. Historické knižné fondy na Slovensku. In Knižnica, 1955, ročník 7, s. 15 – 19. 425 Hoci zvozy narušili celistvosť zbierok a veľmi sťažili prácu odborníkov, ktorí sa dnes snažia dopátrať sa pôvodného uloženia fondov, ich pôvodným zmyslom vraj bolo zabrániť ďalšiemu ničeniu a rozkrádaniu biblioték. Preto aj Matica slovenská presunula niektoré z prác, ktoré vtedy získala, do rôznych kultúrnych inštitúcii, aby tam našli vhodné podmienky na uloženie... 426 Viacero cenných údajov o vývoji biblioték od najstarších čias po autorovu súčasnosť poskytuje KUZMÍK, Jozef. Prehľad vývoja knižníc na území Slovenska. In Historický časopis, 1954, ročník 3, s. 561 - 578. Dozvedel som sa tiež, že po uvedených zvozoch z roku 1950 neurčený počet zväzkov z rodových zbierok opatrujú 98 Dôležité sú tak pri šľachtických ako aj pri iných typoch knižníc tieto kritériá : a) či knižnica skutočne vznikla kvôli záujmu zakladateľa o umenie a vedu alebo slúži vďaka napr. umelecky stvárneným väzbám či cenným skriniam len ako ozdoba b) akej spoločenskej vrstve slúžia knihy danej bibliotéky c) nakoľko sa prejavuje rozdiel medzi svetom autora a svetom čitateľa - teda napr. či čitateľ dokáže knihu cudzieho spisovateľa vôbec pochopiť a ak áno, či postačuje len preklad, alebo je potrebné pripraviť vysvetľujúci komentár427 Dnes pri bádaní po šľachtických bibliotékach pretrvávajú nasledovné ťažkosti : a) rozdelenie pôvodnej knižnice medzi viacero ustanovizní, kde často niektorá jej časť splynula s inými bibliotékami a to niektorí vedci vnímajú ako zánik celej knižnice b) chýbajúce informácie buď o celom fonde alebo nedostatočné údaje o jeho časti c) rozdielna dostupnosť fondov, nakoľko tieto sú rozčlenené do viacerých inštitúcii d) spracovanie, uloženie a ochrana knižných zbierok nie sú na rovnakej úrovni a zodpovednosť za ne sa triešti medzi viacerých správcov428 ****** Pokiaľ ide o knižnicu mnou skúmaného rodu Daxnerovcov,429 viem, že ju založil Štefan Marko (1822 – 1892),430 nachádzala sa v jeho rodnom Tisovci a obsahovala asi 1000 zväzkov. Isté je, že roku 1878 pani Daxnerová darovala miestnej evanjelickej škole z jej bohatstva 100 poučno – zábavných kníh v slovenskej reči. Úrady to vnímali ako priestupok, keďže zoznam podarúnkov nemala schválený a udelili jej pokutu pätnásť zlatých. Bibliotéku pravdepodobne zdedil Ivan Daxner (1860 – 1935). Dnes sa jej časť nachádza v knižnici Gemerského múzea v Rimavskej Sobote, no ostáva zväčša nespracovaná. 431 Priviezli ich sem potomkovia asi roku 1983. Jedná sa o 438 diel v 371 zväzkoch, ostatné práce totiž ľahli popolom pri požiari roku 1936. Tie, ktoré sa uchovali, dokazujú úctu rodiny voči tlačenému slovu (aj keď v tejto zbierke je známych aspoň 9 rukopisov). Knihy zo 16.- 18. storočia totiž nechali zviazať do knižnice na hrade Červenom Kameni a samozrejme Univerzitná knižnica v Bratislave. Tak píše KOTVAN, Imrich. Výskum inkunábuly na Slovensku. In Knižnica, 1958, ročník 10, s. 10 - 24. 427 Na uvedené kritériá upozorňuje KOLLÁROVÁ, Ivona. "Niet pochýb, že táto kniha sa bude dobre predávať". Vydavateľské produkty evanjelických intelektuálov a bariéry recepcie náboženských kníh. In Studia Bibliographica Posoniensia. Bratislava : Univerzitná knižnica, 2010, s. 65-85. 428 Na tieto komplikácie upozorňuje SIBYLOVÁ, ref. 421, s. 186 – 187. 429 Viacerí jeho členovia finančne podporovali ružomberského tlačiara Karola Salvu (1849 – 1913) a keď pre nepriazeň osudu musí túto prácu zanechať (roku 1899), našli mu učiteľské miesto v Klenovci. Tak píše HANAKOVIČ, ref. 429, s. 357. 430 Niet o nej však záznamu v diele SABOV, Peter et al. Sprievodca po historických knižniciach na Slovensku I. – III. Martin : Slovenská národná knižnica, 2001, 2004 a 2009, 164, 110 a 111s. 431 Aspoň tieto základné údaje poskytuje FRÁK, Gustáv. Historické knižnice v Gemeri – Malohonte. Prehľad do roku 1918. In Kniha 93/94. Martin: Matica slovenská 1996, s. 143 – 153. 99 krásnych umeleckých väzieb, zatiaľ čo práce z 19. a 20. storočia majú väzbu vyhotovenú menej reprezentatívne. Pokiaľ sa jedná o obdobie vydania, potom sa situácia javí takto : a) 16. storočie – 5 titulov, z toho 2 bohemiká432 a 3 latinské spisy b) 17. storočie – 32, z toho 1 hungarikum, 1 slovacikum a viacero bohemík, germaník a latinských diel c) 18. storočie – 90, z toho 4 hungariká, ostatok bohemiká, slovaciká, prípadne vydania v latinčine d) 19. storočie – 254, z toho viacero hungarík, niekoľko titulov taktiež v iných jazykoch, no už prevládajú bohemiká a slovaciká e) 20. storočie – 38, jasne dominujú slovaciká, hoci 11 zväzkov bolo vydaných v Anglicku prípadne USA a nájdeme tu niekoľko bohemík i jedno hungarikum Zaujímavý je pohľad na jazykovú pestrosť fondu : a) angličtina 10 b) latinčina 82 c) maďarčina 8 d) nemčina 113 e) slovenčina, čeština a iné slovanské jazyky 216 f) iné jazyky 9 Žánrovo vzaté, miesto svoje našla si tu napr. antická literatúra, beletria, cestopisy, história, právo, teológia či periodická tlač. Navyše tu možno objaviť aj kalendáre a slovníky.433 Teraz sa zameriam na presné rozdelenie zachovaných zväzkov podľa žánrov434 : a) antickí klasici435 432 Bohemiká – knihy písané po česky, prípadne so vzťahom k územiu Čiech (napr. autor sa tu narodil, pôsobil, či istý čas na tomto území žil, prípadne sa o tejto krajine vo svojom diele vyslovuje). Podobne germaniká sú tlače v nemeckom jazyku, prípadne so vzťahmi k nemeckým územiam, taktiež hungariká uzreli svetlo sveta v maďarčine, prípadne sa hlásia k maďarskému územiu, slovaciká boli vydané zasa v dobovej slovenčine alebo je jasné ich prepojenie s dnešným slovenským územím. 433 Podrobný rozbor zväzkov, nachádzajúcich sa v súčasnosti v bibliotéke poskytuje KRNÁČOVÁ, Iveta. Knižnica Ivana Daxnera z Tisovca. In Zborník gemersko – malohontského múzea Gemer – Malohont, 2009, ročník 5, s. 72 – 78. Spomínaná pani sa venovala daxnerovskej knižnici aj naďalej a to v diele KRNÁČOVÁ, Iveta. Historická knižnica Gemersko – malohontského múzea v Rimavskej Sobote. Dejiny knižnice s ohľadom na knižný celok Ivana Daxnera z Tisovca. Bakalárska práca. Žilina : Žilinská univerzita v Žiline, katedra mediamatiky a kultúrneho dedičstva, 2009, s. 20 – 37. 434 Skvelou pomôckou sa mi stal Zoznam kníh, pochádzajúcich z knižnice Ivana Daxnera v Tisovci, spísaný roku 1970 Vladimírom Ondrušom. Knižnica Gemersko – malohontského múzea Rimavská Sobota, inventárne číslo 3595. 100 1. CICERO, Marcus Tullius : Selectarum orationum. Norimbergae : Riegel et Wiesner, 1806, viazaná, 384s. (757 Dax).436 2. CICERONIS, M. TULII : XII. orationes selectae iuxta Recensiones optimas emendatae. Et cum notis perpetuis ac Iuculentis instar Comentarii ad modum Iohan. Minellii ilustratae. Lispiae : haered Weidmani et Reichii, 1778, poškodená kožená väzba, text kompletný, no tiež poškodený, 432s. + asi 80s. register. (454 Dax)437 3. CICERONIS, M. TVLII : De natura rerum. Halae Magdeburgicae : asi I. C. Handel, 1770, papierová väzba, text vo výbornom stave, 209s. (452 Dax) 4. DEMOSTHENIS Orationes Olynthiacae et Phyllippicae, graece et latine... 438 B. m.: 1613, takmer zničená pergamenová väzba s reliéfnou výzdobou, text kompletný a vo výbornom stave, 273s. (429 Dax) 5. FAEDRI Augusti liberti fabularum Aesopiarum. Libri V. Debrecini : 1827, viazaná, dobrý stav, 160s. (709 Dax)439 6. FLACCI, Quinti Horatii : Opera. Tomus I. Viennae : 1852, viazaná, chrbát v koži, výborný stav, podpis Štefan Daxner, 320s. (646 Dax) 7. FLACCI Quinti Horatii : Opera. Tomus II. zrejme Viennae : 1852, tlač na väzbe : Premium quod accepit Schidlo Franciscus I. Hum. Clas. Stud. Cremstrii, 1829. (647 Dax) 8. FLACCUS, Quintus Horatius : Opera. Lipsiae : T auschnitii, 1828. (756 Dax). 9. FLORI, Lucii : Historiae Romanae. Amsterodami : 1672. MARTIALIS, M. Val.: Epigrammata. Amsterodami : 1664, viazané v pergamene, text čiastočne poškodený, asi 150 a asi 300s. (423 Dax) 10. HOMER : Ilias. Übersetzt von J. H. Voss. B. m. : Johann Heinrich Just Köppen; Franz Spitzner?, 1823, viazaná, chrbát v koži, výborný stav, 400s. (648 Dax) 11. HOMERI Iliadis I. Vindobonae : 1853, grécky, spev 1 – 10, viazaná, 163s. (725 Dax) 12. HOMER' s Odyssee. Zweiter Band. Stuttgart : 1875, viazaná, 297s. (751 Dax). 13. HOMERI Odyssea. Pars I. Lipsiae : B. G. Teubneri, 1879, grécky, spev 1 – 12, viazanie poškodené, 200s. (729 Dax) 435 Kvôli prehľadnosti zachovávam pri všetkých žánroch abecedné poradie diel, nepridŕžam sa teda poradia číslovania zväzkov, no danú signatúru samozrejme uvádzam. . 436 Vždy, pokiaľ to bude v mojich silách, doplním chýbajúce bibliografické údaje, ako napr. tlačiara či počet strán diela. V tomto prípade sa jedná o príručku rétoriky. 437 K dvadsiatke titulov daxnerovskej bibliotéky poskytuje cenné doplňujúce informácie http://crz.vucbb.sk/sites/default/files/zmluvy/add/2_2012.pdf (navštívené 19.2.2013, 22 :54). 438 Ako je známe, reči proti macedónskemu kráľovi Filipovi II. prispeli k upadnutiu rečníka do nemilosti monarchovej. Príbeh končí sa osobnou tragédiou – nešťastník si v bezvýchodiskovej situácii vzal život... 439 Podľa tradície mimoriadne vzdelaný Grék Ezop žil v 6. storočí pred n. l. a bol otrokom. 101 14. HOMERI Odysseae epitome. Pars II. Pragae : F. Tempský, 1880, grécky, spev 13 – 23, brožovaná, výborný stav, 188s. (743 Dax)440 15. NASO, Publius Ovidius : Tristium. Libri V. Hallae : 1824, brožovaná, text kompletný, 94s. (716 Dax) 16. MARONIS, P. Vergilii : Bucolica. B. m.: b.v., asi tesne po 1600, viazaná v svetlej koži, silne poškodená, úvodné i posledné strany chýbajú, asi 700s. (417 Dax) 17. NASONIS, Publii Ovidii quae supersunt. Tomus III. Lipsiae : ex officina C. Tavchnitii?, 1820, viazaná, chrbát v koži, dobrý stav, 380s. (651 Dax) 18. NEPOS, Cornelius... oder Erklärung des Cornelii Nepotis... Leipzig : Heinrich Ludwig Brönner?, 1782, podpis Hunyady László a lístok s maďarským textom a menom Galgoczy Sándor aj pod poslednou mapou, kožený chrbát opravovanej väzby, čitateľný text, 488s. + tri registre + 4 mapy. (480 Dax) 19. RUFUS, Q, CVRTIUS : De rebus Alexandri Magni una cum supplementis : accessit Index novus absolutissimus. Francof. : 1730, kožená väzba, výborný stav, 868s. + asi 100s. register. (451 Dax) 20. SENECAE, Lucii Anaei : De consolatione. Libri V. B. m. : b.v, b. r., poškodená kožená väzba, text v dobrom stave, 138s. (453 Dax) 21. SOFOKLES : Antigona, Oidipus na Koloně, Trachiňanky. Praha : Nákladem jednoty českých filologů, 1883, viazaná, 172s. (669 Dax)441 22. VERGILIUS : Eneida;442 rukopis, viazané, väzba čiastočne zničená, vyše 200s.(546 Dax) b) biografie 1. BLAHOSLAV, Ján : Život Jana Augusty staršjho a spráwce gednoty bratrské v Čechách. Praha : 1837, brožovaná, text úplný, 128s. (741 Dax) 2. BODICKÝ, Michal : Samuel Ormis 443 – život a dielo. Revúca : 1930, brožovaná, výborný stav, 39s. (708 Dax).* 440 Mimoriadnu obľubu Homérových eposov možno vysvetliť napr. tým, že predstavujú najstaršie dielo svojho druhu vytvorené na európskej pôde. Pravdepodobne Iliada vznikla o storočie neskôr než Odysea (900 a 800 pred n. l.). Tak sa domnieva napr. p. Okáľ. 441 Trochu ma udivuje, že vydavateľ do tohto výberu nezaradil hru Kráľ Oidipus... 442 Dielo sa v slovenčine nazýva v novších prekladoch väčšinou Aeneas; v zozname kníh daxnerovskej bibliotéky sa o ňom ďalej uvádza, že ho opísal E. Lauček „roku 1828 v mesiaci apríli,“ jedná sa o nemecký preklad najslávnejšieho rímskeho eposu a spomínaný Lauček poznamenal : „darum wundere dich lieber Leser ab diesem Unternehmen nicht.“ 443 Spomínaný pán patril v čase existencie Prvého slovenského gymnázia (16.9.1862 – 20.8.1874) k najbližším spolupracovníkom Štefana Marka Daxnera, zatvorenie inštitúcie ho zasiahlo najbolestnejšie a o necelý rok skonal (predpokladám, že sa utrápil). 102 3. BOHUTIENSKY, M. Životopis J. Kollára. Ružomberok : 1893, brožovaná, výborný stav, 49s. (599 Dax). 4. BOTTO, Július : Životopis Štefana Marka Daxnera. Na storočnú pamiatku jeho narodenia. Vydal Miestny odbor Matice slovenskej v Rimavskej Sobote, 1922, 188s. (769 Dax)444 5. FREIER, Gustav : Leben und Thaten des Freihern Q. Heymerau von Flamming. IV. Theil. Berlin : 1796, kožený chrbát čiastočne poškodenej väzby, 404s. (472 Dax) 6. KAROLINA Světlá445 – první Češka. Praha : 1861, brožovaná, poškodená, 212s. (690 Dax). 7. KLEIN, Johann Samuel : Nachrichten von den Lebensumständen und Schriften Evangelischer Prediger in allen Gemeinen des Königreichs Ungarn. 446 Zweiter Band. Leipzig und Ofen : Verlag Diepold und Lindauer, 1789, poškodená papierová väzba, text vo výbornom stave, 532s. (447 Dax) 8. KRČMÉRY, Jozef B. Ján Hus. Slovenská evanjelická jednota v Amerike, 1917, viazaná, 156s. (766 Dax) 9. LEBEN und Geschichte Kaiser Joseph des Zweiten. Dritter Theil. Amsterdam : 1790, 248s. Vierter Theil. Amsterdam : 1790, 207s. Fünfter Theil. Amsterdam : 1791, 447 164s., poškodená papierová väzba, tri strany rukopisné poznámky. (448 Dax) 10. POZIJE Doktorja Francéka Prešérna. V Ljublanji : 1847, viazaná, výborný stav, 191s. (702 Dax)448 11. ZÁPISNÍK – pamätník zložený z rôzne číslovaných listov, väčšina zápisov z roku 1777 a 1780, ale tiež 1705, potom akýsi konspekt, menoslov a zápis Daniel Krman 1682; rukopis, neviazané, prešité, v modrom papierovom obale, 60 listov. (551 Dax) c) cestopis 1. Jeden deň v meste Majaweráne... Lipsko : 1896, brožovaná, 87s. (571 Dax) 2. KRICKEL, A. J. Fussreise durch den grossten Theil der Össtereichischen Staaten in der Jahren 1827, 1828 bis Ende Mai 1829. II. Band. Wien : 1830, brožovaná, dobrý stav, 336s. (670 Dax) 444 Spomínaná práca mi poskytla viacero cenných informácii o pôsobení uvedenej osobnosti. Počet strán som doplnil, v katalógu sa neuvádza. 445 Významná predstaviteľka ranného českého feministického hnutia. 446 Poznámka v pôvodnom materiáli charakterizuje dielo ako „životopisy M. Bél, D. Krman, G. Tranoscius atď.“ 447 Považujem za obdivuhodné, že mne neznámy autor spísal monarchov životopis čoskoro po jeho skone – najmä ak vezmem do úvahy, že Uhorsko sa na konci jeho panovania ocitlo na okraji občianskej vojny. Možno preto nemohol byť spis vydaný doma, ale až v ďalekom Amsterdame... 448 Práca teda bola vydaná v jazyku slovinskom. 103 3. KRISTOFA Haranta z Polžíc cesta do Země svaté a do Egypta. Diel I. – II. Praha : 1854 a 1855, dve ilustrácie, kožený chrbát, text úplný, 296 a 296s. (656 Dax) 4. MACFALL, Haldane : Germany at Bay. New York : 1918, viazaná, 303s. (764 Dax). 5. MAGYAR ország historijája I. Pesten : 1833, viazaná, 275s. (637 Dax) 6. MAGYAR ország historijája II. Pesten : 1833, viazaná, 264s. (638 Dax) 7. MAGYAR ország historijája mellyben a felséges Aisztriai ház őrőkőz uralkodása foglaltatig. 1686 – 1833. III. kőtet. Pesten : Trattner és Károlyi tulajdona, 1833, viazaná, poškodená, 211s. (639 Dax) 8. POKORNÝ, Rudolf. Z potulek po Slovensku. Diel II. Praha : 1885, viazaná, 329s. (673 Dax)* 9. SAND, Georg : Indiana. 1 – 3. Leipzig : 1843, viazaná, 108, 175 a 106s. (727 Dax) 10. SEALSFIELD, Ch. Das Kajutenbuch. Leipzig : asi 1890, brožovaná, text kompletný, 416s. (744 Dax) 11. WELD, Isaac : Reisen durch die vereinigten Staaten von Nord – Amerika und durch die Prowinzen Ober – und Unter Kanada in den Jahren 1795, 1769 und 1797. Erster Band mit Kupfern. Berlin : Dehmigke dem Jüngern, 1800. Zweiter Band mit Kupfern. Berlin : 1800, brožovaná, text vo výbornom stave, spolu 400s. (458 Dax) d) dejiny 1. ARCHIV český čili staré písemné památky české i morawské. Sebral a wydal František Palacký.449 Díl II. Svazek 9 a 10. W Praze : C̆eská spolec̆nost náuk, 1843. Díl III. Svazek 4 a 5. W Praze : C̆eská spolec̆nost náuk, 1844. Díl IV. Svazek 1 – 5, kompletný. W Praze : C̆eská spolec̆nost náuk, 1846, brožované zošity. (491 Dax) 2. BARTHOLOMAEIDES, Ladislaus450 : Memorabilia provinciae Csetnek. Neosolii451 : Johannes Stephani Typographus, 1799, viazaná, výborný stav, 336s. (553 Dax) 3. BENTZUR, Josephus452 : Compendium Historiae Huniarae Vngaricae a primo Hunnorum in Pannoniamingresu ad nostra usque tempora in quo ea; odpis alebo originálny text práce, vydanej: Possonii : 1761, poškodená pergamenová väzba, text vo výbornom stave, 418s. (549 Dax) 449 Zrejme nedopatrením sa píše v origináli „morawské“, pretože bývalo zvykom potom w písať v celom názve práce a slovko „vydal“ je už napísané s obyčajným v, ale ďalej zasa čítame „w Praze, preto uvádzam všetky tri slová jednotne – teda s w. 450 Ladislav Bartholomeides významnou mierou prispel k preskúmaniu dejín Gemera a Malohontu, no i viacerých ďalších regiónov územia dnešného Slovenska. 451 Toto latinské slovo vychádza z nemeckého „Neusohl,“ „Nový Zvolen,“ – tak sa totiž v nemeckých listinách označuje minimálne v 13. storočí dnešná Banská Bystrica. Starší obyvatelia Zvolena na túto skutočnosť nezabudli a dodnes s úsmevom nazývajú Banskú Bystricu „pažravá pri Zvolene“ – lebo im vraj „zožrala“ názov mesta. A Csetnek značí dnešný Štítnik. 452 Člen turčianskeho zemianskeho rodu, ku ktorého členom náležal tiež spisovateľ Martin Bencúr – Kukučín... 104 4. BINZER : Dějiny revoluce francouzské. Praha : L. Kober, 1895, viazaná, 143s. (765 Dax) 5. BOSSUET, Jacobo Beniguo : Einleitung in die Geschichte der Welt und der Religion. III. Theil. Leipzig : Breitkopf, 1753, kožený chrbát väzby, výborný stav, 720s. + asi 100s. register. (475 Dax) 6. BOSSUET, Jacobo Beniguo : Historia doctrinae protestantium : In Religionis Materia, Continuis Mutationibus, Contradictionibus, Innovationibus, variatae & fluctuantis, Gallice Edita. A Jacobo Benigno Bossuet Episcopo Meldensi, Latine primum succinctius eddita Herbipoli, M.DCC.XIX. Tomulus I. – II.453 Tyrnaviae : Typis Academicis, per Leopoldum Berger, 1734, kožený chrbát viazania, dobrý stav, 156 a 142s. (554 Dax) 7. BOWERS, Archibald : Unpartheische Historie der Römischen Papste, übersezt F. E. Rambach. Erster Theil. Zweite Auslage. Megdeburg und Leipzig : 1768, viazaná v koži, výborný stav, 500s. + register. (443 Dax) 8. BOWERS, Archibald : Unpartheische Historie der Römischen Papste, übersezt F. E. Rambach. Dritter Theil. Megdeburg und Leipzig : 1770, poškodená kožená väzba, 640s. + register. (444 Dax) 9. BOWERS, Archibald : Unpartheische Historie der Römischen Papste, übersezt F. E. Rambach. Sechster Theil. Megdeburg und Leipzig : 1765, kožená väzba, výborný stav, 556s. (445 Dax) 10. BÜSCH, Johann Georg : Grundriss einer Geschichte merkwürdigsten Welthändel neuer Zeit. Zweite Auslage. Hamburg : Carl Ernst Bohn, 1783, posledných päť listov potrhaných, papierová väzba, text vo výbornom stave, 486s. (478 Dax) 11. COMENIO, Io. Amoso : Historia fratrum Bohemorum. Praemisa est praefatio Io. Francisci Buddei PP. Instauranda disciplina ecclesiastica. Halae : typis et impensis Orphanotrophii, 1702, zo zničenej väzby sa zachoval len chrbát, viazaný v pergamene, poškodený titulný list, inak text vo výbornom stave, 48 + 122 + 88 + asi 30 nečíslovaných strán. (511 Dax) 12. CONSTITUTIO rei urbarialis regni Hungariae. Pars III. Vienna : typis Grundialis, zrejme 1817, chýba titulný list, brožované, s. 342 – 671. (677 Dax) 13. DEJINY Binghamtonských Slovákov za dobu štyridsať rokov (1879 – 1919). Chicago : Sbor 104. Slovenskej ligy v Amerike/New York, 1919, viazaná, 431s. (513 Dax) 453 Udivuje ma použitie tohto latinského slovka – ak sa nemýlim, bežne sa píše „tomus“ – zväzok, „tomulus“ znamená zdrobneninu, teda zväzoček... 105 14. DIE BRIEFE der Finsterlinge an Magister Ortninus von Deventer, nebst andern sehr seltenen Beiträgen zur Literatur – Sitten und Kirchen – geschichte des sechzentes Jahrhunderts. Leipzig : Hinrichs, 1827, brožovaná, dobrý stav, 554s. (676 Dax) 15. DOBROWSKY, Joseph : Cyrill und Method der Slawen Apostel, Ein historisch- kritischer Versuch. Praha : G. Haase, 1823, viazaná, výborný stav, 133s. (614 Dax) 16. EICHHORN, J. G. Geschichte der drei letzten Jahrhunderts. Zweiter Band. Hannover : bey den Gebrüdern Hahn, 1817, chrbát v koži, výborný stav, 1048s. (653 Dax) 17. EICHHORN, J. G. Geschichte der drei lezten Jahrhunderts. Zweiter Band. Hannover : bey den Gebrüdern Hahn, 1817. (654 Dax) 18. HANDZO, C. J. História ev. a.v. cirkvi pondelsko – selčiansko – válkovskej. Vydaná v čas 300. výročia založenia sboru 1630-1930. Myjava : Nakl. Ev. a.v. cirkvi Pondelsko-Selčiansko-Val'kovskej ; Pažický, 1931, brožovaná, 95s. (762 Dax)454* 19. HANKA, W. Kralodworsky rukopis... Kőniginhofer Handschrift... 455 Kronika Jana Karmona. Druhé vydanie. Praha : W. Hanka, W. A. Svoboda, 1829, viazaná, text kompletný, 244s. (672 Dax/250)456 20. HUGO, A.457 Geschichte des Kaisers Napoleon. Erster Band, enthält Abrisz der Geschichte Napoleon. Stuttgart : J. Scheibles Buchhandlung, 1834, viazanie poškodené, tridsať dva obrázkov, 616s. (732 Dax) 21. JUNGMANN, Josef : Historie literatury české. Aneb: Saustawný přehled spisů českých s krátkau historií národu, oswícení a jazyka. II. vydanie. Praha : W kommissí kněhkupectwí F. Řiwnáče, 1849, viazané, výborný stav, 771s. (664 Dax) 22. KOLLÁR, Jan : Staroitalia Slawjanská aneb objevy a důkazy živlů slávských. Videň : Císarská královská dvorská a státní tiskáren, 1853, viazaná v pergamene, poškodená, text kompletný, 884s. (543 Dax) 23. KRUMICH, Milutin. Serbia crucified : the beginning. Boston and New York : Houghton Mifflin, 1918, viazaná, 305s. (763 Dax) 24. NAGY, Paulus. Historia pragmatica regni Hungariae. Tomus I. Pesthini : J. T. Trattner 1823, viazaná, chrbát v koži, obhorený pravý horný roh, text kompletný, 427s. (649 Dax) 454 Jedná sa o najmladšiu prácu v knižnici. Napriek tomu ostáva významnou, nakoľko Štefan Marko Daxner pôsobil istý čas ako dozorca pondelskej cirkvi. 455 Slávna listina, o ktorej pravosť sa viedol medzi českými historikmi dlhý spor (1818 – cca 1900), napokon sa ukázalo, že ide o podvrh. 456 Zväzok so signatúrou 671 Dax chýba. 457 Stratil sa zväzok, ktorý sa nachádzal medzi uvedenými dvoma : HANKA, Václav : Krátká historie Slowanských národů starých časů. Praha : 1818, 186s. (695 Dax) 106 25. NAGY, Paulus. Historia pragmatica regni Hungariae. Tomus II. Pesthini : J. T. Trattner 1823, viazaná, 404s. (650 Dax) 26. PELZEL, F. M. Nowá Kronyka Cžeská... Djl Druhý. Praha : 1792, chrbát v koži, dobrý stav, 475s. (617 Dax) 27. PRAŽÁK, A : Slovenská otázka v dobe J. M. Hurbana. Bratislava : Filosofická fakulta University Komenského, 1923, brožovaná, 550s. (767 Dax) 28. Fedor Fridrich RUPPELDT : Koncentračné snahy slovenské do roku 1918. Turčiansky Svätý Martin : Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1928, brožovaná, 230s. (761 Dax) 29. SASINEK, František Víťazoslav458 : Arpád a Uhorsko. Turčiansky Svätý Martin : nákladom vydavateľovým, 1885, brožovaná, text kompletný, 48s. (601 Dax) 30. SASINEK, František Víťazoslav : Dejiny drievnych národov na území terajšieho Uhorska. Skalica : tlač F. X. Škarnicla synov, 1867, papierová väzba, výborný stav, 254s. + jedna mapa (514 Dax) 31. SASINEK, František Víťazoslav : Dejiny kráľovstva Uhorského. Diel I. Banská Bystrica : rychlotiskom vdovy F. Macholda, 1869, viazaná, výborný stav, 354s. (515 Dax) 32. SASINEK, František Víťazoslav : Dejiny kráľovstva Uhorského. Diel I., zošit 1 – 3. Banská Bystrica : vdova F. Macholda, 1869, 354s. Diel II., zošit 1 – 3. Turčiansky Svätý Martin : Kníhtlačiarsko – účastinársky spolok, 1871, brožovaná, text kompletný, 408s. (598 Dax) 33. SASINEK, František Víťazoslav : Stručný dejepis Uhorska . Diel I. – II. Turčiansky Svätý Martin : Kníhtlačiarsky účastninársky spolok nákladom vlastným, 1912, viazaná, výborný stav, 152 a 180s. (705 Dax) 34. SASINEK, František Víťazoslav : Sv. Method a Uhorsko. Turčiansky Svätý Martin : Kníhtlačiarsky účastinársky spolok - nákladom spisovateľovým 1884, brožované, text kompletný, 19s. (742 Dax) 35. SCHEIBERT, J. Die Deutschen Kriege von 1864, 1866, 1870 – 71. Berlin : Pauli, 1894, mapy, kresby, viazaná, 238s. (733 Dax)459 36. SCHILLER, Friedrich : Geschichte des dreisigjährigen Kriegs. Frankfurt : 1802, viazaná, chrbát v koži, výborný stav, 486s. (635 Dax) 458 Najplodnejší slovenský historik minimálne druhej polovice 19. storočia, venoval sa epoche od Veľkej Moravy po 17. storočie, býva mu pripisovaných až 2500 prác. Ako spomínam vyššie, zastupoval na žiadosť Štefana Marka Daxnera patronátny konvent revúckeho gymnázia po zatvorení školy pred uhorskými úradmi. 459 Dielo teda popisuje boje s Dánskom, Rakúskou monarchiou a napokon s Francúzskom, vrcholiace zjednotením Nemecka pod pruským vedením... 107 37. SCHILLERS sämtliche Werke. Neunter Band. Geschichte des dreisigjährigen Kriegs. Stuttgart und Tübingen : J. G. Cotta, 1838, viazaná, výborný stav, 500s. (633 Dax) 38. SEMIAN, Michal : Kratičké Hystorické Wypsánj Knížat a Králu Uherských... w gazyku slowenském. Presspurk : v Frantisska Augustýna Patzko, Králowského Priwil. Impressora, 1786, poškodená väzba s koženým chrbtom, text kompletný, 114 + 144 + 226s. + register.460 (523 Dax) 39. SCHLÖZER, August Ludwig von. Weltgeschichte. I. Theil. Göttingen : Vandenhoek, 1785, posledné listy vytrhnuté, väzba s koženým chrbtom, 222s. (474 Dax) 40. SCHROECKHII, Jo. M.: Historia religionis et ecclesiae christianae. Berolini : Johann Mathias Schrőckh, 1774, papierová väzba, text vo výbornom stave, jedna strana rukopis, Wittenberg : 1795, podpis Jo. Lautschek, 303s. (484 Dax) 41. ŠAFAŘJK, Pawel Josef : Slowanské starožitnosti. Oddjl degepisný. Praha : Jan Spurný, 1837, poškodená papierová väzba, text kompletný, 1005s. (655 Dax)461 42. ŠKULTÉTY, Jozef : Slovenské memorandum 1861 na 50 ročnú vzpomienku. Turčiansky Svätý Martin : Nákladom kníhtlačiarskeho spolku, 1911, brožovaná, 58s. (707 Dax) 43. THIERS, Adolphe. Geschichte der franzősischen Revolution. Sechster Band. Tübingen : Osiandersche Buchhandlung, 1845, viazaná, 543s. (750 Dax) 44. TOMÁŠIK, Ján462 : Paměti Gelssawské a Muránské. Pešť : Trattner a Károlyi, 1829, viazané, výborný stav, 147s. (557 Dax) 45. TOMKA, Wáclaw. Wladiwoj : Děje mocnářství Rakouského. Malá encyklopedie nauk. Praha : Nákladem Českého museum, 1845, viazaná, výborný stav, 338s. (674 Dax). 46. VELIŠSKÝ, F. Život Řekův a Římanův. Praha : nákladem spisovatelovým, 1876, viazaná, poškodená, 550 ilustrácii, 520 s. (758 Dax) 47. VOLNEY : Die Ruinen oder Betrachtung über die Revolutionen der Reiche; rukopis, zhotovený zrejme E. Laučekom, viazaná v plátne, poškodená, text kompletný, strany nečíslované, no asi 200s. (548 Dax) 460 Pán Ondruš spomína, že ide o prvý diel práce, nuž neviem, prečo uvádza tri rôzne počty strán, možno ide o vnútorné členenie zväzku napr. podľa epoch... 461 Ide o prvé vydanie tejto doteraz pútavej dejepisnej práce. 462 Pán Ondruš meno autora neuvádza, no poznám ho, nakoľko pochádzam z Gemera – jelšavské, plešivecké a štítnické panstvo patrili k najväčším v regióne. Hrad Muráň náležal na územie jelšavského panstva a od roku 1429 sa stal natrvalo jeho centrom. Inak Ján Tomášik sa stal otcom slovenských národovcov Sama Tomášika - okrem iného autora hymnickej piesne Hej, Slováci (pôvodne Hej, Slované) a (vďaka chybe matrikára) Jána Pavla Tomašeka. 108 48. WOSS, Ch. D.: Heinrich der Achte, Kőnig von England und seine Familie. I. Theil, erster Versuch. Leipzig : Weidmann, 1792, na jednom liste nemecké poznámky o autorovi z roku 1812, väzba s koženým chrbtom, výborný stav, 612s. (468 Dax) 49. WOSS, Ch. D.: Heinrich der Achte, Kőnig von England und seine Familie. II. Theil, zweiter Versuch. Leipzig : Weidmann, 1792, väzba s koženým chrbtom, výborný stav, 687s. (469 Dax) 50. WOSS, Ch. D.: Geschichte der Stuarte auf den englischen Throne. III. Theil. 463 Leipzig : Weidmann, 1795, väzba s koženým chrbtom, výborný stav, 590s. (470 Dax) 51. WOSS, Ch. D.: Geschichte der Stuarte auf den englischen Throne. IV. Theil. Leipzig : Weidmann, 1797, väzba s koženým chrbtom, výborný stav, 568s. (471 Dax) 52. WÁGNER, Josef : Listár slowenský, který ukazuje a učí, kterak rozličné Listy, jako též i všelijaké v... Baňská Šťávnica : Štefan Mihalik, 1827, mäkká väzba, výborný stav, 152 + 30s. (561 Dax) 53. WALLASZKY, Pavllo : Conspectus rei publicae litterariae in Hungaria. Budae : 1808, chrbát viazaný v pergamene, výborný stav, 586s. (628 Dax) 54. WELESLAWNJ, Daniel Adam z : Kronyka světa. O znamenitějších věcech a proměnách, kteréž se kde a kdy hned od počátku v světě buďto při náboženství a církvi aneb při královstvích zemských přiházely a zbíhaly. Od Jana Karyona krátce sebraná a nejprvé v jazyku latinském a německém vydaná, potom v jazyk český před lety XLIII od Burjana z Kornic přeložená a v Litomyšli vytištěná. Nyní pak znova přehlédnutá, v češtině poopravená a s poznamenáním některých přednějších věcí až do smrti slavné a svaté paměti císaře Maximiliana II. dovedená od M. Daniele Adama z Veleslavína v Starém Městě pražském. Praha : Daniel Adam z Veleslavína, 1584, druhé vydanie, zničená väzba, chýba titulný list a koniec práce, 424s. (672 Dax) 55. ZEDLER, Johann Heinrich : Allgemeine Staats – Kriergs Kirchen und Gelehrten Chronicke. I. Theil. II. Theil. 464 Leipzig : obe 1733, viazané v pergamene, výborný stav, 980 a 990s. (435 Dax) 56. ZEDLER, Johann Heinrich : Allgemeine Staats – Kriegs Kirchen und Gelehrten Chronicke. III. Theil. IV. Theil.465 Leipzig : Verlegts Johann Heinrich Zedler, obe 1734, viazaná v pergamene, výborný stav, 1000 a 880s. (436 Dax) 463 Ide o pokračovanie vyššie uvedenej dvojzväzkovej práce, len pod iným názvom. 464 Mapujú vraj obdobie od „stvorenia sveta po narodenie Krista“ a „od narodenia Krista do roku 312 n. l.“ 465 Skúma epochu 313 – 1066 a 1066 – 1300. 109 57. ZEDLER, Johann Heinrich : Allgemeine Staats – Kriegs Kirchen und Gelehrten Chronicke. VIII. Theil.466 Leipzig : Verlegts Johann Heinrich Zedler, 1740, na väzbe strhnutý pergamen. (437 Dax) e) etiketa 1. MEYERS Konversations Lexikon. Band I. A – Altai. Leipzig : Joseph Meyer, asi 1858,467 viazaná, 560s. (698 Dax) f) filozofia 1. DURDÍK, Josef : Dějiny filosofie nejnovější. Praha : nákladem J. Otty, 1887, brožovaná, 425s. (679 Dax) 2. Handbuch der praktischen Philosophie I. Th. Ethik. Heidelberg : Mohr und Winter, 1818, text kompletný, viazanie poškodené, 394s. (734 Dax) 3. HERDER, J.G.: Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit. Thomus I. – II. Riga und Leipzig : Johann Friedrich Hartknoch, 1784, na jeden list dopísaný nemecký text, výborný stav, 318 a 344s. (482 Dax) 4. JELES gondolatok rovid tortenetekkel, mellyek az regiebb Philosophusoknak valamiat az mostani Böltsö knek – is könyveiböl özséve szeddebek, nemes szivnek képrésére az iffinságban. Kolosvárt : Kollman József Ferenczné, 1777, na poslednom liste rukopisné poznámky v maďarčine, poškodená papierová väzba, text kompletný, 120s. (455 Dax) 5. LAUČEK, Daniel : Ľudské povedomie. Turčiansky Svätý Martin : Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1888, viazaná, 187s. (517 Dax) 6. LOGIKA nebo Umnice. Praha : Fetterlowá, 1820, brožovaná, poškodená, text kompletný, 208s. (564 Dax) 7. MARGIN : Novoveká filozofia a Slováci. Turčiansky Svätý Martin : Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1903, brožovaná, výborný stav, 35s. (706 Dax) 468 8. MENDELSSOHN, Moses : Phädon oder Über die Unsterblichkeit der Seele... Carlsruhe : Bibliographischen Institut, 1830, viazaná, text kompletný, 52 a 224s. (726 Dax) 9. PLATONS Werke. I./1. Berlin : F. Schleiermacher, 1804. (645 Dax) 466 Všíma si dianie v cirkvi v období 1576 – 1600. 467 Údaje tieto v katalógu absentovali, no doplnil som ich na základe osobnej skúsenosti s katalogizovaním inej časti tohto lexikónu v Archíve gemerského seniorátu e.c.a.v v Revúcej. 468 Jedna z troch základných prác priekopníka tzv. „haskaly“ – smeru, vnímaného niekedy ako „židovské osvietenstvo,“ no viacerí učenci objasňujú, že šlo skôr o snahu o zrovnoprávnenie „národa knihy“ s kresťanmi; rozvíjala sa približne v rokoch 1789 – 1860; doslovne termín značí v hebrejčine „vzdelávanie“ a sám Mendelssohn túžil po tolerancii medzi spomínanými dvoma vierovyznaniami... 110 10. PLATONS Werke. I./2. Berlin : F. Schleiermacher, 1805, viazaná, chrbát v koži, dobrý stav, 445s. (642 Dax) 11. PLATONS Werke. II./1. Berlin : F. Schleiermacher, 1805. (643 Dax) 12. PLATONS Werke. II./3. Berlin : F. Schleiermacher, 1809. (644 Dax) 13. PLATO' s Staat469. Berlin : 1870, viazaná, výborný stav, 493s. (714 Dax) 14. RAU, W. Materialien zu Kanzelvorträgen... Dritter Band. Erlangen : Nachlass Gottlieb Jakob Kuhn, 1802, viazaná, 669s. (734 Dax). g) geografia a národopis 1. BARTHOLOMEIDES, Ladislaw : Geograffia aneb Wypsánj okršleku zemského s šesti Mappami. Báňská Bistrica : Jan Sstefani, 1798, papierová väzba s koženým chrbtom, celkovo výborný stav, 110s. + 6 máp (438 Dax)470 2. NIEDERLE, L. Národopisná mapa uherských Slováků na základě sčítání lidu z roku 1900. Praha : Nákladem Národopisné společnosti českoslovanské, 1903, viazané, 223s. + mapy. (516 Dax). 3. NIEDERLE, L. Slovanský svět (zeměpisný a statistický obraz současného slovanstva). Praha : Nákladem J. Laichtera, 1909, viazaná, výborný stav, 194s. (759 Dax) 4. Slovanstvo. Obraz jeho minulosti a přítomnosti. Praha : J. Laichtera, 1912, viazané, jedna mapa, 774s. (768 Dax) 5. WEBER, Johann : Mappen der Königl. Freyen Stadt Epperies... B. m.: 1668, titulný list opravovaný, inak kompletný text, brožované, 430s. (434 Dax) h) kalendáre 1. Kalendár 1827. B. m. : 1826, slovenský,471 brožovaná, bez obalu, veľmi zlý stav, asi 40s. (587 Dax). 2. Kalendár 1871. B. m. : 1870, brožovaná, titulný list chýba, dobrý stav, 88s. (589 Dax) 3. LICHARD, Daniel : Časník. Národní česko – slovanská obrázkový kalendář pro všechny stavy, na obyčejný, 365 dní majíci rok 1857. Domová pokladnica. Vídeň : L. C. Zamarský, 1856, brožovaná, text kompletný, 311s. (594 Dax) 469 Dodnes vnímaný ako základný kameň politickej filozofie. 470 Meno tlačiarovo uvádzam, hoci sa v katalógu nespomína, no rovnaké vydanie práce som katalogizoval. 471 Ktovie, p. Vladimír Ondruš pri spisovaní katalógu zrejme myslel dobovú slovenčinu, dielo je písané slovakizovanou češtinou... 111 4. LICHARD, Daniel : Národný slovenský obrázkový kalendár 1863. Domová pokladnica. Skalica : rýchlotiskom F. X, Škarnicla a synov, 1862, 472 viazanie poškodené, text kompletný, 356s. (595 Dax) 5. Národnj kalendář na rok Páně 1819. Budin : G. Ruttkay, 1818, brožovaná, poškodená. (591 Dax) 6. Nowý i Starý Wlastenský Kalendár na rok Páně 1863. Bánská Bystřica : František Machold?, 1862, brožovaná, bez obalu, text kompletný, asi 60s. (588 Dax) i) krásna literatúra 1. Tintilivantili aneb Ať se to gen žádný nedozwj! Puwodní weselohra we třech gednánjch. Praha : Neutreutter, 1819., chýba pôvodná väzba aj titulný list, 271s. (615 Dax) 2. BAWR, Madame de : Robertine. SAINTINE, X. B. Picciola. Stuttgart : Edouard Hallberger, 1850, viazané spolu, výborný stav, 161 a 159s. (723 Dax).473 3. BIBLIOTHECAE slavicae. Viennae : 1795, chýba titulný list, viazaná, dobrý stav, 396s. (621 Dax) 4. BIELEK, Anton : Obrázky z hôr. Ružomberok : Karol Salva, 1890, viazaná, 150s. (577 Dax) 5. BODIN, Camille : Alice de Lostange. I. Tome. Bruxelles : Cans et Comp., 1847. (724 Dax). 6. ČELAKOVSKÝ, František L. : Ohlas písní českých. Praha : b. r., 6. vydanie, brožovaná, 69s. (686 Dax) 7. DANILEVSKÝ, Grigorij Petrovič : Potemkin na Dunaji. ŠKÁBA, K. Na ceste křížové. Praha 1878 a 1885, spolu zviazané, 160 a 128s. (683 Dax) 8. DEFOE, Daniel, WERNER, F. A. Robinson Crusoe. Erster und Zweiter Band. Prag : wohl des bekanntesten .... Scheib/Jos. Scholz, 1839/1840, bohato ilustrované, z druhého dielu chýbajú posledné listy, inak zachovalé, 227 a 190s. (733 Dax)474 9. DOBŠINSKÝ, Pavol : Úvahy o slovenských povestiach. Turčiansky Svätý Martin : Matica slovenská, 1871, viazané, výborný stav, 170s. (520 Dax) 10. EWALD, Johann Ludwig : Was sollte des Adel jetzt thun? Leipzig : P. G. Kummer, 1793, väzba s koženým chrbtom, výborný stav, 86s. (477 Dax) 472 Vydala ho slávna Škarniclova kníhtlačiareň. 473 Romány o láske, ku ktorým náležia aj tieto dve diela, sa vďaka svojej nenáročnosti tešia veľkej obľube medzi čitateľmi už niekoľko storočí. 474 Ide o spis, ktorý dnes považujeme za čítanie pre mládež (podobne ako napr. Guliverove cesty), no pôvodne bol určený dospelým. 112 11. FONTAIGNE, August la : Theodor. I. Th. Berlin : 1800, viazanie poškodené, text kompletný, 340s. (722 Dax) 12. GOGOL, N. Taras Bulba – der Kosakenhetman. Leipzig : Druck und Verlag von Philipp Reclam, asi 1880, viazaná, výborný stav, 179s. (747 Dax) 13. HABICHT, Maximilian : TAUSEND und eine Nacht. Arabische Erzählungen. XVI. b. Wien : Gedruckt und verlegt bei C.F. Schade, 1826, brožovaná, text kompletný, 216s. (720 Dax)475 14. HINTERLASSENE Werke Friedrichs II., Königs von Preussen. V. Band. Berlin : bei Voss und Sohn und Decker und Sohn, 1788, kožený chrbát čiastočne poškodenej väzby, 328s. (473 Dax) 15. HNĚWKOWSKJ, Šebastian : Dewjn. Báseň romantickohrdinská v osmnácti zpěwjch. Zpěv I. – IX. Djl 1. W Praze : W Knjžecj kníhtiskárně, 1829, 216s. (565 Dax) 16. HNĚWKOWSKJ, Šebastian : Dewjn. Báseň romantickohrdinská v osmnácti zpěwjch. Zpěv X. – XVIII. Djl 2. W Praze : W Knjžecj kníhtiskárně, 1829, brožovaná, text kompletný, 403s. (566 Dax) 17. HOLLÝ, Ján : Swatopluk, Wíťazská Báseň we dwanásti Spewoch. Trnawa : U Jana Krst. Jelínka, 1833, brožovaná, poškodená, text kompletný, 196 a 14s. (590 Dax). 18. CHALUPKA, Ján : Kocaurkowo, anebo Gen abychom w hanbě nezustali. Lewoča : Pjsmem Jana Wertmüllera, 1830, prvé vydanie, viazaná, výborný stav, 115s. (582 Dax)476 19. KAMARÝT, J. W. Rýmované propowědi nábožnosti, mrawnosti a moudrosti : dárek milé mládeži a mládeže milowníkům : (zwláště pro předpisy). Praha : Jaroslav Pospíšil, 1845, brožovaná, text kompletný, 148s. (696 Dax) 20. KLICPERA, J. W. Almanach dramatyckých her. Hradec Králové – Praha : Jaroslav Pospíšil, 1829, brožovaná, text kompletný, 312s. (697 Dax) 21. KLICPERA, J. W. Karel IV. před Frankensteinem. Historická povídka. I. svazek. Praha : Tisk Kat. Jeřábkové, 1856, brožovaná, 219s. (689 Dax) 22. KOLLÁR Ján : Prvá sbierka básnická. Turčiansky Svätý Martin : Matica slovenská? 1921, viazaná, výborný stav, 88 a 30s. (713 Dax)477 475 Nezabudnuteľné orientálne rozprávky, nedávno vydané v úplnosti v slovenskom preklade o siedmych zväzkoch... 476 Hoci dramatik rozvíjal osudy postáv tejto veselohry i v ďalších svojich komédiách, napr. Tesnošilova Anička sa žení a Honzík vydáva alebo všetko naopak prípadne Trasoritka alebo Stará láska sa predsa dočkala či Starúš plesnivec alebo Štyri svadby na jednom pohrebe v Kocúrkove, kritici najväčšmi oceňujú Chalupkovu prvotinu. 477 Uverejnená pôvodne pod názvom Tatranská Múza s lýrou slovanskou (1814). 113 23. KOLLÁR, Jan : Wýklad čili přijmětky a wyswětliwky ku Sláwy Dceře. Pešť : tiskem Trattnera a Károliho, 1832, skvostne viazané v koži, 528s. + mapa a obrázky. (526 Dax) 24. KRAŠOVSKÝ, J. I. Ďábel. Díl II. – III. Praha : 1863, viazaná. (687 Dax) 25. KWINTIN, Messis : Láska a šjlenost. Z wlaského přel. A H. z L. I. – III. Biblioteka zábawného čtenj, sv. 4 – 6. Praha : Wáclaw Špinka, 1836, viazaná, 122, 156 a 144s. (619 Dax) 26. LOTI, Pierre : Vypuzená. Překlad Jiří Guth. Praha : J. Otto, 1895, viazaná, 150s. (668 Dax) 27. MICKIEWICZ, A. Konrád Wallenrod. Praha : Jan Pospíšil, 1827, viazaná, 90s. (666 Dax) 28. MODERNE Titanen. Kleine Leute in grosser Zeit. Th. 1 – 2. Leipzig : F.A. Brockhaus, 1850, viazaná, výborný stav, 298 a 214s. (718 Dax) 29. NODIER, Charles : Nouvelles. Paris : Impr. Avec Des caractéres de la Societé des bibliophiles francais, 1853, viazaná, výborný stav, 432s. (717 Dax) 30. NOVÉ Diwadlo České – Hedvika, Jan hrabě Bělohradský, Pomocný, Zazděné okýnko. Praha : 1825, brožovaná, text kompletný. (692 Dax) 31. OHNET, J. Kníže Panin. Praha : 1885, viazaná, 408s. (682 Dax) 32. OWENI, Joan. Epigrammatum. Wratislaviae : Sumptibus Iesaiae Fellgibeli bibliop. , 1678, viazané v pergamene, väzba trochu poškodená, text kompletný, asi 220s. + 17s. rukou písaných latinských epigramov. (424 Dax). 33. PECUNIUM Jonathanis Lautsek,478 1798; rukopis, viazané, dobrý stav, asi 100s. (550 Dax) 34. POČÁTKOWÉ Českého básnictwí obzwlásstě prozodye. Pressburk – Praha : 1818, brožovaná, výborný stav, 128s. (693 Dax) 35. POVESTI Jána Kalinčiaka. Zväzok 1 – 4. Národný zábavník. Turčiansky Svätý Martin : Matica slovenská, 1871 – 1872, viazané, dobrý stav. (569 Dax) 36. POVESTI Jána Kalinčiaka. Zväzok 5. Turčiansky Svätý Martin : Maticv slovenská, 1873, viazaná, 205s. (579 Dax)479 37. POVESTI Jána Kalinčiaka. Zväzok 7. Turčiansky Svätý Martin : Matica slovenská 1873, brožovaná, poškodená, 170s. (580 Dax) 478 Pán Ondruš sa o ňom vyslovuje ako o „epose v bibličtine.“ 479 Najznámejším dielom autorovým však beztak ostáva Reštavrácia... 114 38. Přjhody Wáclawa Wratislawa swobodného Pána z Mitrovic kterež w Tureckém hlawním městě Konstantynopoli widěl, w zagetj swém skusyl, a po ssťastném do wlasti swé se narwrácenj sám léta Páně 1599 sepsal. Praha : Bramérysowým nákladem, 1807, viazaná, chrbát v koži, výborný stav, 256s. (616 Dax) 39. PRUSKÁ, Vilemina : Na německém dvoře minulého věku. Praha : Edv. Grégr, 1898, brožovaná, poškodený obal, 186s. (684 Dax) 40. SLÁDKOVIČ, Andrej : Detvan.480 Turčiansky Svätý Martin : Knihkupecko- nakladatels̕ kého účast spolku, 1899, brožovaná, 95s. (573 Dax) 41. TABLIC, Bohuslaw : Poezye. Djl druhý. Wacow : A. Gotlíb, 1807, viazaná, výborný stav, 112s. (531 Dax) 42. TABLIC, Bohuslaw : Poezye. Djl třetj. Wacow : A. Gotlíb, 1809, viazaná, dobrý stav, 212s. (532 Dax) 43. TABLIC, Bohuslaw : Poezye. Djl čtwrtý. Wacow : A. Gotlíb, 1812, viazaná, výborný stav, 128s. (533 Dax) 44. TÓTH, Viliam Paulíny : Trenčiansky Matúš. Povesť. Turčiansky Svätý Martin : Tlačou a nákl. kníhtlačiarsko-účastinárskeho spolku. 1871, viazaná, 175s. (581 Dax) 45. TROKAN, Ján : Mijawa s nowim wekom. Báseň we čtirech spewoch. Skalica : písmom a tlačiwom Fr. Xaw. Škarnicla a Sinow, 1851, brožovaná, dobrý stav, 180s. (583 Dax) 46. URAM, R. – Podtatranský : V zajatí. Historicko – romantický obraz z hôr Kaukazu. Ružomberok : Tlačou a nákladom kníhtlačiarne Karla Salvu, 1893, viazaná, 228s. (576 Dax) 47. VAJANSKÝ, Svetozár Hurban : Besedy a dumy. Turčiansky Svätý Martin : Nákladom Gustáva Izáka : Tlačou kníhtlač. účast. Spolku, 1883, viazaná, dobrý stav, 222s. (572 Dax) 48. VOLTAIRE 's komische Romane und Erzählungen. Band 1 – 5. Leipzig : Frohberger, 1840, brožovaná, text kompletný, 216s. (720 Dax) 49. VYKOUKAL, František Vladimír : Z podaní lidového : obrázky kulturní a zvykoslovné. Praha : Edv. Grégr, 1897, brožovaná, dobrý stav, 173s. (685 Dax) 50. WASHINGTON, Irving : Alhambra. I. – III. Biblioteka zábawného čtenj, sv. 7 – 9. Praha : W. Špinka, 1837, viazaná, 154, 120 a 134 s. (618 Dax) 480 Spolu s Marínou klenoty slovenskej literatúry, ako to vyjadril Ján Botto nad rovom bardovým : „Ondrejko, nežiali, že si ostal sám, jediný, veď budú k Tebe chodiť družky švárnej Maríny, veď budú k Tebe chodiť zvečera i zrána druhovia verní Tvojho driečneho Detvana.“ 115 51. WASHINGTON, Irving : Prjšernj ženich. BYRON, George Gordon : Upjr. ZSCHOTKE : Námluwy. Biblioteka zábawného čtenj, sv. 2 – 4. Praha : W. Špinka, 1835, viazanie poškodené, 140, 178 a 123 s. (620 Dax) 52. WIELAND, C. M. Sämtliche Werke. Band 29 a 30. Leipzig : Heinrich Bitterlich – Willmann, 1857, viazaná, 423 a 463s. (728 Dax) 53. ZÁBORSKÝ, Jonáš : Divadelné hry. Skalica : Tlačou Synov Fr. X. Škarnicla, 1870, viazaná, 254s. (604 Dax) 54. ZSCHKOKKE : Novellen und Dichtungen. Aaran : H.R. Sauerländer. 1851, pätnásť zväzkové vydanie, spolu zviazané časti 4,6,7,11,12,14 a 15, poškodená väzba. (746 Dax) j) noviny a časopisy – osobitne uložené 1. Časopis českého muzea, ročník 27, zväzok 4. Praha : České muzeum, 1853, brožovaná, s. 608 – 852. (680 Dax). 2. Časopis muzea království českého, ročník 28, zväzok 3. Praha : České muzeum, 1854, brožovaná, s. 320 – 498. (681 Dax) 3. Gemeinnützige481 Blätter zur Belehrung und Unterhaltung als Gleichzeitige Begleiter der Vereinigter Ofner und Pesthen Zeitung von Ch. Rősler.Ofen : 1829, ročník XIX:, čísla 53 – 103, chýba 65 a 76 – 84, viazané, výborný stav. (748 Dax) 4. Gemeinnüssige Blätter zur Belehrung und Unterhaltung als Gleichzeitige Begleiter der Vereinigter Ofner und Pesthen Zeitung von Ch. Rősler. Ofen : Univ. Dr., 1831, ročník XXI, čísla 1 – 39, chýba 7, 8 a 11, viazané, výborný stav. (749 Dax) 5. Hlasatel český – spis čtvrtletnj. Praha : Jan Nejedlý, 1806, ročník 1, díl IV., brožovaná, bez obalu, s. 481 - 644. (691 Dax) 6. Národnie noviny,482 ročník I. Martin : Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok, 1870, spolu 124 čísel, viazané, chýba číslo 33, 62, 100, 111, 118 a 123 (776 Dax) 7. Národnie noviny, ročník II. Martin : Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok, 1871 spolu 154 čísel (777 Dax) 8. Národnie noviny, ročník III. Martin : Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok, 1872, spolu 155 čísel (778 Dax) 9. Národnie noviny, ročník IV. Martin : Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok. 1873, spolu 153 čísel (779 Dax) 481 P. Ondruš uvádza v katalógu „gemeinnüssige.“ 482 Jednalo sa o nástupcu Pešťbudínskych vedomostí, ktoré, ako spomínam vyššie, založil Ján Francisci (1828 – 1905), priateľ Štefana Marka Daxnera. v Pešti (roku 1861. 116 10. Národnie noviny, ročník VI. Martin : Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok, 1875, neúplné, viazané (780 Dax) 11. Národnie noviny, ročník VII. Martin : Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok, 1876, neúplné, viazané (781 Dax) 12. Národnie noviny, ročník VIII. Martin : Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok, 1877, neúplné, viazané (786 Dax) 13. Národnie noviny, ročník IX. Martin : Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok, 1878, neúplné, viazané (782 Dax) 14. Národnie noviny, ročník X. Martin : Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok, 1879, neúplné, viazané (783 Dax) 15. Národnie noviny, ročník XI. Martin : Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok, 1880, neúplné, viazané (784 Dax) 16. Národnie noviny, ročník XII. Martin : Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok, 1881, neúplné, viazané (785 Dax) 17. Pešťbudínske vedomosti, ročník I. Pešť : Ján Francisci, 1861, neúplný, viazané (771 Dax) 18. Pešťbudínske vedomosti, ročník IV. Pešť : Mikuláš Štefan Ferienčík, 1864, neúplný, viazané (772 Dax) 19. Pešťbudínske vedomosti, ročník V. Pešť : Mikuláš Štefan Ferienčík, 1865, neúplný, viazané (773 Dax) 20. Pešťbudínske vedomosti, ročník VIII. Pešť : Mikuláš Štefan Ferienčík, 1868, neúplný, viazané (774 Dax) 21. Pešťbudínske vedomosti, ročník IX. Pešť : Mikuláš Štefan Ferienčík, 1869, neúplný, viazané (775 Dax) 22. Priateľ školy a literatúry, ročník II. – III. Viedeň : Andrej Radlinský, 1860 – 1861, neúplný, viazané. (770/Dax) 23. Slovenská mládež - Slovak youth. Časopis Slovenskej ligy v Amerike. Ročník I. Pittsburg : Slovenská liga, 1916 - 1917, kompletné, čísla 1 – 12. Ročník II. : Pittsburg : 1917 - 1918, čísla 1 – 4. (492 Dax) 24. Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru. 483 Ročník I. Turčiansky Svätý Martin : Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1881, čísla 2,4,5 a 6. Ročník III. 1883, číslo 1, s podpisom Štefana Marka Daxnera, Ročník V., 1885, číslo 6. Ročník IX., 1889, čísla 1 – 6. Ročník X., 1890, čísla 1 – 12, chýba len číslo 10. Ročník XI, 1891, čísla 1 a 6. 483 Do prvých ročníkov tohto periodika (až do roku 1887) prispieval aj Jozef Miloslav Hurban. 117 Ročník XII., 1892, čísla 1 – 12, chýba len číslo 4. Ročník XVI., 1896, čísla 1,8 -10 a 12. Ročník XVIII., 1898, čísla 2 – 5. Ročník XX., 1900, čísla 3 – 4 a 9 – 11. Ročník XXII., 1902, čísla 1,2,10 a 11. Ročník XXIII., 1903, čísla 1 – 5. Ročník XXIV., 1904, čísla 1 a 3. Ročník XXVI., 1906, číslo 9., neviazané. (534 Dax) 25. Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru.484 Ročník XI. Turčiansky Svätý Martin : Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1891, čísla 1 – 12, chýba ale 9 a 10, viazané, mäkký obal, 770s. (493 Dax) 26. Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru. Ročník XVI. Turčiansky Svätý Martin : Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1896, kompletné, neviazané. (537 Dax). 27. Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru. Ročník XVI. Turčiansky Svätý Martin : Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1896, kompletné, viazané. (535 Dax) 28. Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru. Ročník XIX. Turčiansky Svätý Martin: Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1899, kompletné, neviazané. (538 Dax) 29. Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru. Ročník XX. Turčiansky Svätý Martin : Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1900, kompletné, viazané, väzba poškodená. (536 Dax) 30. Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru. Ročník XXII. Turčiansky Svätý Martin : Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1902, kompletné, viazané, výborný stav (541 Dax) 31. Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru. Ročník XXIII. Turčiansky Svätý Martin : Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1903, kompletné, neviazané. (539 Dax) 32. Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru. Ročník XXIV. Turčiansky Svätý Martin : Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1904, kompletné, neviazané. (540 Dax) 33. Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru. Ročník XXVII. Turčiansky Svätý Martin : Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1907, kompletné, neviazané (494 Dax) 34. Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru. Ročník XXIX. Turčšiansky Svätý Martin : Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1909, čísla 4 – 7, neviazané (495 Dax) 35. Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru. Ročník XXXII. Turčiansky Svätý Martin : Kníhtlačiarsky účastinný spolok, 1912, čísla 2 - 6, neviazané (496 Dax) 36. Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru, vydávanje od M. J. Hurbana. Djel I. Svazok 1 – 5. Skalica : Škarniclova tlačiareň, 1846 – 1851. Djel II. Svazok 1 – 6. Skalica : Škarniclova tlačiareň, 1851. Djel III. Svazok 1 – 26, z čísla 22 chýba jeden list. Trnava : Spanraftova tlačiareň, 1852. Djel IV. Svazok 1 – 9. Trnava : Spanraftova 484 Charakterizované ako „časopis zábavno – poučný.“ 118 tlačiareň, 1852, kompletné Slovenské pohľady z prvého obdobia vydávania, viazané, kožený chrbát, výborný stav. (489 Dax)485 37. Slovenský letopis pre históriu, topografiu, archeológiu a ethnografiu. Ročník IV., číslo 1 – 4. Skalica : Jozef Škarnicl, 1880, kompletné, viazané, výborný stav, 348s. (518 Dax) 38. Slovenský letopis pre históriu, topografiu, archeológiu a ethnografiu. Ročník V., číslo 1 – 4. Skalica : Jozef Škarnicl, 1881, kompletné, viazané, výborný stav, 348s. (519 Dax) 39. SVĚTOZOR neylaciněgssej spis obrázkowý k rozssířenj užitečných známostj pro Čechy, Morawany a Slowáky. Redaktor P. J. Šafařík. Prwnj ročnj běh, číslo 1 – 44, z čísla 27 chýba strana 211 – 214. W Praze : 1854, 352s. Druhj ročnj běh, číslo 1 – 52, číslo 47 a 48 zle viazané. W Praze : 1855, 486 416s., papierová silne poškodená väzba, text v dobrom stave. (490 Dax) 40. Týdennjík, aneb c. k. Národnj Nowiny... Giřjho Palkoviče. Ročník IV., cerwenec – prasynec, 26 čísel, Presspurk : 1815. Ročník V., cerwenec – prasynec, čísla 14 – 39 a 47 – 48, číslo 27 nesprávne priviazané vpredu. Presspurk : 1816. Ročník VI., číslo 1. Presspurk : 1817, spolu viazané, väzba poškodená, text kompletný. (568 Dax) k) politológia a štatistika 1. BEVERIDGE, Albert J.: The Russian advance. New York/London : Harper Brothers Publishers, 1904, viazaná, výborný stav, 485s. (503 Dax) 2. ČAPEK, Thomas : Bohemia under Habsburg 487 misrule : a study of the ideals and aspirations of the Bohemian and Slovak peoples. New York/Chicago : Fleming H. Revell company, 1915, viazaná, výborný stav, 187s. (506 Dax) 3. ČAPEK, Thomas : The Slovaks of Hungary – Slavs and panslavism. New York : Knickerbocker Press, 1904, viazaná, výborný stav, 214s. (505 Dax). 4. Druha Apologie Stawuw Králowstwj Cžeského Tělo a Krěv Pána Ježjsse Krysta pod Obogi přigmagjcých. Staré Město Pražské : Jonata Bohutsky, 1618, pôvodná kožená väzba s odtrhnutým chrbtom, text kompletný a vo výbornom stave. (432 Dax) 485 Ktosi do katalógu dopísal, že dielo má teraz signatúru 627 Dax a ako prácu so signatúrou 489 Dax označil spis Paul Joseph Saffarik : Geschichte der Slavischen Sprache und Literatur. 486 V súpise sú zrejme omylom uvedené roky 1834 a 1855. 487 Pôvodne sa uvádza podoba „Hapsburg“ – nie som si istý, či sa jedná o preklep, alebo skutočne takto vydavateľ zaznačil pomenovanie rodu. Rodový hrad v Alsasku sa niekedy zvykne v literatúre uvádzať ako Habichtsburg, no častejšie predsa len ako Habsburg. Založil ho štrasburský biskup Werner (umrel 1028), vnuk najstaršieho známeho člena rodu – grófa Guntrama Bohatého (skonal 973). 119 5. GORIČAR, Joseph : The inside story of Austro – German Intrigue or how the world warwas brought about. New York : Doubleday, Page & Company, 1920, viazaná, výborný stav, podpis Ivan Daxner, 301s. (504 Dax) 6. HODGES, Le Roy : Slavs on Southern Farms – Senate Document No. 595. Wshington : Govt. print. off. Edition, 1914, brožovaná, výborný stav, podpis Ivan Daxner, 21s. (501 Dax)488 7. KAMPELÍK, F. C. Samovolná germanisace češtiny, moravštiny a slovenštiny kazí její lahodnou srozumitelnost, čistotu, sílu, ráznost, libozvučnost, a jakými opravami takové nesnázi snadno vyhověti lze. RYPÁČEK, F. J. František Palacký. Na staletou paměť narozenin Otce národa- Hradec Králové : Tisk Ladislava Pospíšila, 1864 a Brno : Matice Moravská, 1898, spolu viazané, 146 a 48s. (675 Dax) 8. MARKOVIČ, J. Nitriansky politický trestný proces. Turčiansky Svätý Martin : nákladom spisovateľovým, 1903, viazaná, výborný stav, 254s. (699 Dax) 9. NAPOLEON Bonaparte – co byl někdy a co gest nynj : swobodné wyloženj celého žiwota a činů geho ; obsahugjcjch též geho wssecka wogenská gednánj y osud od skončenj roku osumnactistého trináctého[sic] až k odplutj na ostrov Elbu; s přjdawkem, v němž w shrnuté krátkosti Francauzské zbauřenj, od počátku swého, až do léta 1799 podotknuto gest. Praha : Karel Wyljm Enders, 1815,489 brožovaná, jeden obrázok, dobrý stav, 148s. (688 Dax) 10. SEATON – WATSON R. W.: Corruption and Reform in Hungary – a study of electoral practice with numerous documents. London : Constable & Co, 1911, viazaná, výborný stav, 197s. (500 Dax) 11. STODOLA, Emil : Štatistika Slovenska. Turčiansky Svätý Martin : nákladom vlastným, 1912, viazaná, výborný stav, 158s. (605 Dax) 12. STODOLA, Rudolf : O samospráve Slovenska. Turčiansky Svätý Martin : vydala Slovenská národná strana, 1921, brožovaná, 80s. (Dax 760). 13. ŠKULTÉTY, Jozef490 : O Slovákoch. Zväzok I. Turčiansky Svätý Martin : Tlačil kníhtlačiarsky uč. sp., 1928, brožovaná, výborný stav, 316s. (703 Dax) 488 Uvedený spis sa mi javí ako mimoriadne zaujímavý – pojednáva o tak zlom zaobchádzaní s chudobnými na niektorých farmách USA, až ich autor prirovnal k otrokom – no ako je známe, otroctvo zrušil už prezident Abraham Lincoln ku dňu 1.1.1863 a táto správa pochádza až z roku 1914. 489 Zaujímavé je, že práca vyšla hneď v roku cisárovej definitívnej porážky pri belgickom Waterloo... 490 Hoci sa venoval predovšetkým práci novinára, vypracoval stále platné definície viacerých historických pojmov. 120 14. VIATOR, Scotus491 : Racial problems in Hungary. London : A. Costable, 1908, viazaná, výborný stav, podpis Ivan Daxner, 540s. (502 Dax) l) právo 1. ARTICULI Diaetales Posoniensis492 Anni 1741. Posonii : asi 1741, 88s. + register. ARTICULI Diaetales Posoniensis Anni 1751. Posonii : asi 1751, 48s. ARTICULI Diaetales Posoniensis Anni 1765. Posonii : asi 1765, 51s. ARTICULI Diaetales Posoniensis Anni 1791. Posonii : asi 1791, 136s. ARTICULI Diaetales Posoniensis Anni 1792. Posonii : asi 1792, 51s. ARTICULI Diaetales Budensis. Posonii : b. r., 52s. ARTICULI Diaetales Posoniensis Anni 1796. Posonii : asi 1796, 30s. ARTICULI Diaetales Posoniensis Anni 1802. Possonii : asi 1802, 64s. ARTICULI Diaetales Posoniensis Anni 1805. Posonii : asi 1805, 40s. ARTICULI Diaetales Budenses Anni 1807. Posonii : asi 1807, 79s. ARTICULI Diaetales Posoniensis Anni 1808. Possonii : asi 1808, 91s, spolu viazané, väzba poškodená, text kompletný. (567 Dax) 2. CORPUS Iuris Hungarici Corpus Juris Hungarici, Seu Decretum Generale Inclyti Regni Hungariae, Partiumque Eidem Annexarum In Duos Tomos Distinctum. Tomus Secundus, Continens Decreta, Constitutiones, Et Articulos Serenissimorum, (et) Apostolicorum Regum, Ac Inclytorum Statuum & Ordinum Regni Hungariae, Partiumque eidem annexarum, a Magno Leopoldo usque ad moderna tempora in publicis eorundem Comitiis conclusos, & editos; Cum Indice omnium Decretorum locupletissimo seu Cynosura Jurisperitorum exactissima. Quibus accedunt: Praxis Criminalis: Kitonich Directio Methodica: ejusdem Centuria Dubietatum: Articuli Tavernicales: Processus Curiae Regiae Militaris: variae Jurandi formulae: diversae Regulae Juris antiqui, Hungarici, & Canonici: Catalogi Regum, Comitatuum, Archi - Episcoporum, & Palatinorum. Et demum Regulamentum Militare. Cum Speciali Privilegio Sacrae Caesareo - Regiae Majestatis. Tomus primus. Tyrnaviae : Typis Academicis Societatis Jesu, 1751, čiastočne poškodená kožená väzba, text kompletný, 880s. (441 Dax) 3. CORPUS Iuris Hungarici Corpus Juris Hungarici, Seu Decretum Generale Inclyti Regni Hungariae, Partiumque Eidem Annexarum In Duos Tomos Distinctum. Tomus Secundus, Continens Decreta, Constitutiones, Et Articulos Serenissimorum, (et) Apostolicorum Regum, Ac Inclytorum Statuum & Ordinum Regni Hungariae, 491 Spomínaný pán patril k najvýznamnejším obrancom práv slovanských národov v Uhorsku, najmä po masakre v Černovej (1907). 492 Pán Ondruš píše niekedy Posonienses a Budenses, inokedy Posoniensis a Budensis, rozhodol som sa teda písať názvy týchto miest jednotne s koncovým – i. 121 Partiumque eidem annexarum, a Magno Leopoldo usque ad moderna tempora in publicis eorundem Comitiis conclusos, & editos; Cum Indice omnium Decretorum locupletissimo seu Cynosura Jurisperitorum exactissima. Quibus accedunt: Praxis Criminalis: Kitonich Directio Methodica: ejusdem Centuria Dubietatum: Articuli Tavernicales: Processus Curiae Regiae Militaris: variae Jurandi formulae: diversae Regulae Juris antiqui, Hungarici, & Canonici: Catalogi Regum, Comitatuum, Archi - Episcoporum, & Palatinorum. Et demum Regulamentum Militare. Cum Speciali Privilegio Sacrae Caesareo - Regiae Majestatis. Tomus secundus. Forma procesus iudicii criminalis, seu praxis criminalis. Tyrnaviae : Typis Academicis Societatis Jesu, 1751, spolu viazané, kožená čiastočne poškodená väzba, text vo výbornom stave, 438 a 239s. (442 Dax) 4. DE iure civili et criminali Austriaco – Bellico tractatus practicus Secundum Sanctiones Pragmaticas Edicta, Mandata, Decreta, Articulos Bellicos, Regulamenta, Et Rescripta Augustissimorum Imperatorum Et Speciatim; Augustissimae, Ac Invictissimae Romanorum Imperatricis Mariae Theresiae Hungariae Reginae Apostolicae, Bohemiae Item, Dalmatiae, Croatiae, Sclavoniae Reginae, Archi-Ducis Austriae &c. &c. Quae Usque Ad Annum MDCCLXIV. Prodiverunt, Additis Caesareo-Regii Archistrategi Comitis A Khevenhiller Annotationibus, Variisque Juramentorum Formulis, & Earum Explicatione, Septem Idiomatibus Ac Quadruplici Indice. Pars prima. Posonii : 1764, typis Joannis Michaelis Landerer, Privilegiati Typographi, papierová väzba s koženým chrbtom, výborný stav, 352s. (440 Dax) 5. DIE französische Konstitution.493 Strassburg : asi 1791, zachovalý, kompletný text, brožovaná, 56s. (439 Dax) 6. KONSPEKTY k právnickému štúdiu (latinsko – slovensky);494 rukopis v malom zošítku, text bez začiatku a konca, neviazané. (547 Dax) 7. LAKICS, Georgius Sigismundus : Institutionum iuris ecclesiastici. Tomus I. Budae : Typis Regiae Universitae, 1779, viazaná v koži, výborný stav, 479s. (652 Dax) m) prírodné vedy 1. ANLEITUNG zur richtigen Erkenntnis der am meisten in die Augen fallenden natürliche Dinge, zum Gebrauche der Nationalschulen in Königreich Ungarn. Zweiter 493 Francúzsko v období 1789 – 1799 prechádzalo skutočne búrlivým vývojom a to aj vo sfére právnej. Spomínané dielo svedčí podľa môjho názoru o živom záujme európskej verejnosti o udalosti „krajiny galského kohúta.“ 494 Za zmienku stojí, že z rodu Daxnerovcov postupne vyšli aspoň štyri generácie právnikov. 122 Theil. Die Naturgeschichte. Ofen : zejme Verlag Diepold und Lindauer, 1781, kožený chrbát, výborný stav, 156s. + päť medirytín. (510 Dax) 2. CAMPE, J. H.: Allgemeine Revision des gesamten Schul – und Erziehungswesens von einer Gesellchaft praktischer Erzieher. Dritter Theil. Hamburg : Bohn, 1785, papierová väzba, text kompletný, 616s. (457 Dax) 3. FUNKE, E. P.: Naturgeschichte und Technologie für Lehrers in Schulen und für Liebhaber dieser Wissenschaften. Dritter Band : Mineralogie. Braunschweig : Schul – Buchhandlung, 1799, brožovaná, poškodená, text kompletný a vo výbornom stave, 642s. (459 Dax) 4. GÜRTH, J. Der Farben495 – Laborant im Grossen... Wien : J. Geistinger, 1804, mäkké dosky, výborný stav, 77s. (752 Dax) 5. HUSELAND, Ch. W. Makrobiotík oder die Kunst des Menschliche Leben zu verlängern. I. – II. Berlin : 1805, viazaná, chrbát v koži, výborný stav, 349s. (641 Dax) 6. KOVTS – MARTINY, Gabriel : Compendium physicae... Possonii : 1831, viazaná, poškodená, chýbajú strany, 302s. (704 Dax) 7. KRUMMACHER, Frederic Adolphus. Parabeln. I.- II. Offen : G. D. Badeker, 1829, brožovaná, text kompletný, 248s. (730 Dax) 8. NEUE Mathematische Lehrschule zum Gebrauch der Officiers von der Artilerie und der Ingenieurs... von Belidor – Bion. Dritte Auslage. Wien : Verlegts Augustin Bernardi, 1773, 34 tabuliek, kožená väzba, výborný stav, 578s. (483 Dax) 9. PASTORIUS, Joachim. FLORI Polonici seu polonicae historiae nova. Lugd. Batavor : apud Franc. Hegerum, 1642. WASSENBERGI, E. Florus germanicus editio nova et septima ab ipso author recognita ad usq annum 1642 aucta et emendata... Dantisci : apud Andrea Hünefeldt, 1642, viazané v pergamene, chýba titulný list prvého diela a záver druhého, asi 430 a asi 300s.(430 Dax) 10. POLÁK, Milota Zdirad Wznešenost Přjody. Praha : Josefa Fetterlová z Wildenbrunu, 1819, viazaná, výborný stav, 90s. (622 Dax) 11. REUSS, Gustáv : Května Slovenska čili opis všech jevnosnubných na Slovensku divorostoucích a mnohých zahradních zrostlin podle saustavy De Candolle-ovy. Bánská Šťávnica : Fr. Lorber, 1853, brožovaná, text kompletný, 496s. (603 Dax) 12. SELLIER, J. Kleines Färbebuch oder Anleitung Wolle, Baumwolle und Leinen zu färben : Aus dem französischen übersetzt. Frankfurt : 1800, viazaná, výborný stav, 90s. (753 Dax) 495 Náuku o farbách zaraďujem k prírodným vedám, nakoľko ju považujem za súčasť optiky. 123 13. SMETANA, Josef František : Sjlozpyt 496 čili Fysika. Praha : Nákl. Českého museum, 1842, sedem tabuliek, väzba poškodená, text kompletný, 435s. (663 Dax) n) slovníky, lexikóny a jazykovedné práce 1. BEL, Mathias497 : Institutiones linguae Germanicae in gratiam Hungaricae iuventutis editae. Halae Megdeb. : J. E. Fritch, 1730, väzba s poškodeným koženým chrbtom, text vo výbornom stave, 176s. (507 Dax) 2. BELIO, Matthia : Latinitatis probatae et exercitae liber memorialis naturali ordine dispositus, ut sine ulla memoriae defatigatione, notitia vocabulorum non solum capi facillime, sed feliciter eti am repeti et conseruari possit, in ussum scholarum patriae, plumimis vocibus latinis, atque interpret atione hungarica et bohemica locupletatus. Christophori Cellarii.498 Posonii : I. M. Landerer, 1777, väzba s koženým chrbtom, výborný stav, 851 + 370s. (508 Dax) 3. BELIO, Matthia : Latinitatis probatae et exercitae liber memorialis naturali ordine dispositus, ut sine ulla memoriae defatigatione, notitia vocabulorum non solum capi facillime, sed feliciter eti am repeti et conseruari possit, in ussum scholarum patriae, plumimis vocibus latinis, atque interpret atione hungarica et bohemica locupletatus. Christophori Cellarii.499 Posonii : I. M. Landerer, 1777, kožený chrbát väzby, výborný stav, 851 + 370s. (486 Dax)500 4. BELIO, Matthia : Latinitatis probatae et exercitae liber memorialis naturali ordine dispositus, ut sine ulla memoriae defatigatione, notitia vocabulorum non solum capi facillime, sed feliciter eti am repeti et conseruari possit, in ussum scholarum patriae, plumimis vocibus latinis, atque interpret atione hungarica et bohemica locupletatus. Christophori Cellarii.501 Debrecini : 1768, prvá strana popísaná, podpis Nathanael Albíny 1812, kožený chrbát zničenej väzby, text vo výbornom stave, 350 + 180s. (479 Dax) 496 Slovko silozpyt prevzali tiež niekoľkí slovenskí vzdelanci, napr. Ivan Branislav Zoch; existovala dokonca snaha nahradiť všetky cudzie termíny, používané v prírodných vedách slovenskými ekvivalentmi, len si nemôžem spomenúť na meno jej iniciátora... 497 V súpise sa meno vzdelancovo objavuje v podobe „Bel“ i „Bell,“ uvádzam ho teda v podobe, akú používame dodnes, nech nevznikne zmätok. 498 Jedná sa o latinsko – maďarsko – nemecko – český slovník. 499 V katalógu sa názov práce uvádza nejednotne : dvakrát Christophorii Cellarii : Liber memorialis... Mathia Belio a raz Mathia Belio : Liber memorialis... Christophori Cellarii, keďže som sa najsamprv stretol s druhou variantou, uprednostňujem ju vo všetkých troch prípadoch, nech nevznikne zmätok... 500 V tomto prípade sa jedná o dielo, úplne totožné s 501 Ide o latinsko – maďarský slovník. Čerpá z neho tiež VALENTOVÁ, Iveta. Derivované lexémy s derivovaným základom – voz, – vez v staršej slovenčine. In Slovenská reč, 2009, ročník 74, číslo 6, s. 334 – 345. 124 5. CZAMBEL, Samo : Reči o slovenskom pravopise. Budapešť : Ferienčík, 1891, brožovaná, text kompletný, poškodená, 42s. (600 Dax). 6. CZAMBEL, Samo : Rukoväť spisovnej reči slovenskej. Turčiansky Svätý Martin : Kníhkupecko – nakladateľský spolok, 1902, viazaná, výborný stav, 373s. (710 Dax)502 7. CZAMBEL, Samo : Slováci a ich reč. Budapešť : nákladom vlastným, 1903, viazaná, výborný stav, 269s. (700 Dax) 8. DOLESCHALIUS, Paulus : Grammatica slavico – bohemica, in qua Praeter Alia, Ratio Accuratae Scriptionis & Flexionis, quae in hac Lingua magnis difficultatibus laborat, ex genuinis fundamentis, demonstratur, ut et discrimen inter dialectum Bohemorum & Cultiorum Slavorum in Hungaria insinuatur, cum apendice, quae, tum modum multiplicandi vocabula per motionem, derivationem, compositionemque; tum quedam ad elegantiam sermonis spectantia cum Catonis dystichis, exlibet; quae omnia partim et aliis Grammaticis accepta,partim propria industria inuestigata, atque a viris huius haud imperitis, examinata, omnibus eiusdem cultoribus ad usum proponit Paullus Doleschalius, Szakolcsa – Hung. Praefatus est Mathias Belius. Posonii : typis Royerianis, 1746, viazaná, chrbát v koži, výborný stav, 321s. (626 Dax)503 9. DONATUS504 Latino – Germanico – Hungarico – Slavicus. Cassoviae : Stephanus Ellinger, 1820, viazaná, chrbát v koži, dobrý stav, 295s. (623 Dax) 10. FRIED, A. M. Lexikon Fremdsprachlicher Zitate. Leipzig : Druck und Verlag von Philip Reclam jun., asi 1890, viazaná, výborný stav, 288s. (754 Dax). 11. GESENIUS, W. Hebräische Gramatik. Halle : 1818, brožovaná, text kompletný (739 Dax).505 12. HLASOWÉ o potřebě jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky. Praha : Nákladem České museum : V kommissí u Kronbergra i Řiwnáče 1846, viazaná, výborný stav, 240s. (624 Dax)506 502 V uvedenom významnom spise zohľadnil autor Mluvnicu reči slovenskej z pera Martina Hatalu (vydaná 1852), ktorou zaviedol do slovenského jazyka ypsilon. Táto zdanlivo nepatrná zmena mala dva dôležité následky : jednak upokojila časť českých vzdelancov, argumentujúcich, že sme sa Štúrovou reformou odtrhli od „spoločného kmeňa“ a na domácej pôde napomohla definitívnemu zmiereniu katolíckeho a evanjelického tábora, ktorý následne začína pomaly upúšťať od používania tzv. biblickej češtiny (jazyka Kralickej Biblie)... 503 Uvedenej cennej jazykovednej práci venoval štúdiu ĎUROVIČ, Ľubomír. Pavel Doležal a jeho Grammatika slavico – bohemica. Pri trojstom výročí narodenia, 1700 – 2000. In Slovenská reč, 2000, ročník 65, číslo 1, s. 22 – 32. 504 Inak meno skvelého rímskeho gramatika. 505 V pôvodnom katalógu stojí : „hegräisches,“ no toto slovko považujem za preklep, nuž ho opravujem. Menšie chyby tohto rázu, ktorých oprava je možná hneď z kontextu, tu neuvádzam. 506 Knižka Jána Kollára namierená proti Štúrovej kodifikácii z roku 1843. Vyvolala búrlivú polemiku, napr. Jozef Miloslav Hurban uverejnil ako odpoveď dielo Hlas proti Hlasom. 125 13. HODŽA, Michal Miloslav : Větín o slovenčině. Levoča : tlačou Jana Werthmüllera a syna 1848, viazané, text vo výbornom stave, 190s. (560 Dax) 14. JUNGMANN, Josef : Slowesnost, aneb náuka o wýmluwnosti prosaické, básnické i řečnické se zbírkau příkladů w nevázané i wázané řeči. Druhé vydanie. Praha : w komissi Kromberga a Hřiwnáče, 1845, chrbát viazaný v koži, výborný stav, 836s. (625 Dax) 15. KOLLÁR, Jan : Rozprawy o gmenách, počátkách i starožitnostech národu Slawského i geho kmenu. Budj : W král. Universické tiskárně, 1830, väzba s koženým chrbtom, výborný stav, 396s. (529 Dax) 16. KOLLÁR, Jan : Sláwa bohyně a puwod gména Slavuv čili Slawjanuv... Pešť J. M. Trattner – Károlyi : 1839, viazaná, výborný stav, 358s. (528 Dax) 17. Latenisch – deutsches, Deutsch – lateinisches 507 Handwőrkerbuch. Leipzig : Hahn, 1861, viazaná, výborný stav, 703s. (755 Dax). 18. LESCHKA, Stephanus : Elenchus vocabulorum europaeorum cumprimis slavicorum magyarici usus id est, quae Magyari Asiatici, cum in Pannoniam venissent, linguam suam exculturi, a gentibus Europeis assumserunt, suique usus pecerunt. Budae : Typis Typographiae Regiae Univ.Hungaricae, 1825, viazaná, výborný stav, 271s. (701 Dax) 19. NEUES Hilfsmittel die Russische Sprache leichter zu verstehen. Prag : Josef Dobrovský, 1799, brožovaná, text kompletný, 50s. (660 Dax) 20. NIEDERLE, J. Mluvnice jazyka řeckého pro gymnasia česká. Praha : Nákl. Dr. Grégra a Ferd. Dattla, 1877, viazaná, 462s. (678 Dax). 21. SCHAFFARIK, P. J. Geschichte der Slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten. Ofen : Mit Kön. Ung. Universitäts Schriften 1826, viazaná, výborný stav, 524s. (627 Dax) 22. TAPPE, A. W. Neue theoretisch – praktische Russisch – Sprachlehre für Deutsche. St. Petersburg : Verfasser, Riga : Hartmann, 1810, viazaná, dobrý stav, 388s. (640 Dax) 23. ZSIGMONDI, Samuele : Gramatica hebraea. Viennae : 1828, brožovaná, dobrý stav, 145s. (737 Dax) o) Sväté písmo 1. Biblia, das ist " Die ganze Heilige Schrift des Alten und Neuen Testaments " - Teutsch D. Martin Luthers, nach den bewährtesten Exemplarien mit großen Fleiß ausgefertigt - Wie auch mit ganz neuen Summarien und vielen Parallelen sorgfältig versehen durch 507 Podobne ako v predošlom prípade zrejme nedopatrením autor súpisu uviedol „atainisches,“ tak tu slovko píšem v podobe, ktorú považujem za správnu. 126 Johann Fricken. Gesang Buch. Ulm : Daniel Bartholomäi und Sohn, 1758, na začiatku a na konci dáta narodenia detí – v nemčine, podpisy Daniel Kellner, Michael Kellner, celá kniha poliata tekutinou, zaplesnená, viazaná v čiernej koži, text kompletný a dobre čitateľný, 572 + 355 + 269 + 139s. (476 Dax) 2. BIBLI Swata To gest Kniha w niž se wsecka Pisma swata Stareho i Nowého Zákona zdržugi : w nowe wytištena a wydana Léta Páně MDXCVI. Kralice : Václav Elam, 1596, viazaná v čiernej koži, zámky chýbajú, úvodné listy opravované a prelepované, zachovalá, 1140s. + register menný + dve strany české a dve strany latinské poznámky + register sviatkov (415 Dax)508 3. BIBLJ Swata. Aneb Wssecka Swatá Pjsma Starého y Nowého Zákona | Možnau Pilnostj opět přehljdnuta. Pešť : Gustav Hechenast, 1858, viazaná v koži, výborný stav, 843 a 261s. (629 Dax) 4. Biblia Sacra, To gest Biblj Swatá, aneb wssecka Swatá Pjsma, Starého y Nowého Zákona, Se wssj pilnostj opět přehlednutá, podlé starých wydánj bratrských w nowě wydána. V Presspurku.: 1831, viazaná v koži, väzba zničená, text čitateľný, 916 + 316s. (488 Dax) 5. NOWÝ Zákon wyswětlenj... Djl prwnj.509 Presspurk : nákladem Institutu literatury slowenské Giřj Palkovič. 1805, kožený chrbát väzby, výborný stav, 408s. (527 Dax) p) teológia a morálka 1. ACTA.& Mutuus Consensus Synodi Augustanam Confessionem Amplectentis in Oppido Szepes – Varalya, Anno Domini Millesimo Sexcentesimo Decimo quarto... celebrata. Articulus I. Anni 1608, ante coronationem... Acta Synodi & Conclusiones Synodi Augustano – Evangelicorum... Rosenbergae, Anno Domini 1707. mense Aprili celebratae... Prvá časť : Szepes - Varallya : 1608, druhá časť rukopis, Resenberg : 1707, obe fragmentárne, asi 15 a 20s. (658 Dax)510 2. ACTA et conclusiones conventus sev synodicertorum inclyti Hungariae Regni baronum, magnatum, et nobilium, nec non legatorum et ministrorum augustanae confessionis, ex decem cis-Danubianis comitatibus, Solnae congregatorum, anno 508 Dielo katalóg charakterizuje ako „Kralickú Bibliu jednodielnu.“ Kým predošlé, šesťdielne vydanie (1580 – 1594) bolo publikované len jediný raz, toto skromnejšie – bez vysvetliviek – viackrát. Naplnil sa tým zámer jeho tvorcov rozšíriť okruh čitateľov, pre ktorých sa stane Sväté písmo dostupným... (poznámka JJ). 509 V súpise sa uvádza, že obsahom zväzku sú evanjeliá „sv. Matúša, Marka, Lukáša a Jána.“ 510 Spis, objasňujúci uznesenia synody v Spišskom Podhradí, konanej roku 1614, na ktorej sa doformovala územná organizácia evanjelickej cirkvi na dnešnom slovenskom území. Tu navyše obohatené o rozhodnutia ružomberskej synody z roku 1707. 127 Domini MDCX diebus 28.,29. et 30. Martii. B. m. : 1610.511 Oratio Eucharistica. B. m.: 1745, spolu viazaných desať publikácii, 512 ich zoznam sa nachádza na prvej strane a spolu s papierovou väzbou pochádza zrejme z roku 1801, text kompletný, asi 300s. (431 Dax) 3. BAUER, M. Georg Lorenz : Gespräche eines Lehrers mit seinen erwachsenen Eleven über die Wahrheiten der christlichen Religion für die studierende Jugend und andere Freunde des Christenthums. Nürnberg : 1785, podpis M. Schulek 1812, viazaná v zelenom papieri, text vo výbornom stave, 476s. (456 Dax) 4. BAXTER, Richard : Die Nothwendige Lehre von der Velassung unter Selbst... Hamburg : Liebernickel. 1697, viazané v pergamene, text vo výbornom stave, asi 600s. (425 Dax) 5. Concordia. Pia Et Unanimi Consensu Repetita Confessio Fidei Et Doctrinae Electorum, Principum Et Ordinum Imperii, Atque Eorundem Theologorum; Qui Augustanam Confessionem Aplectuntur : Cui e Sacra Scriptura, ... qui post D. Martini Lutheri ... in controversiam venerunt, solida accessit Declaratio Lipsiae : Johannes Grosius, 1698. RECHENBERG, Adam : Apendix tripartita historico – theologica ad libros eccles. Lutheranae symbolicos in gratiam studiosae juventutis conscripta. Lipsiae : Johannes Grosius, 1695, viazané v pergamene, na prvej strane rukopis BEL, Mathias, väzba poškodená, text kompletný a zachovalý, asi 900 a asi 300s. (421 Dax) 6. DOBROSLAV aneb rozličné spisy poučugjcýho a mysl obwesselugjcýho obsahu v řeči vázané i nevázané. Svazek 2. Praha : Josef L. Ziegler, 1820, viazaná, výborný stav, 188s. (606 Dax)513 7. DOBROSLAV aneb rozličné spisy poučugjcýho a mysl obwesselugjcýho obsahu v řeči vázané i nevázané. Svazek 4. Praha : Josef L. Ziegler, 1821. (607 Dax) 8. DOBROSLAV aneb rozličné spisy poučugjcýho a mysl obwesselugjcýho obsahu v řeči vázané i nevázané. Svazek 5. Praha : Josef L. Ziegler, 1821. (608 Dax) 511 Jedná sa o obhajobu pamätnej synody evanjelickej cirkvi, ktorá sa v uvedených dňoch – teda 28. – 30.3.1610 konala v Žiline. Zasadnutiu duchovných bola venovaná časť zborníka KOVAČKA, Miloš (editor). Pramene k duchovným dejinám Slovenska. Zborník štúdii a dokumentov k problematike vydávania edície Pramene k duchovným dejinám Slovenska. Martin : Slovenská národná knižnica, 2011. 512 O názvoch ďalších však súpis mlčí – aj uvedené dve sú zapísané len skrátene. 513 Vychádzal štvrťročne. Periodikum so silnou vlasteneckou tendenciou bolo síce určené prevažne staršej časti českého čitateľstva, ale výraznejšie prekračovalo súdobý populárno - náučný charakter periodík podobného typu. Podrobnejšie o prispievateľoch doň viď PEŘINA, Josef, MILLER, Václav, KVAPIL, Jan, MILEROVÁ, Zora. Literární texty v českých a německých časopisech první poloviny XIX. století. Bibliografie 20. léta. Usta ad Albim Bohemica : Katedra bohemistiky PF UJEB v ústí nad Labem, 2005, ročník 4, číslo 1, s. 3 (v češtine) a 13 – 14 (v nemeckej mutácii). 128 9. DOBROSLAV aneb rozličné spisy poučugjcýho a mysl obwesselugjcýho obsahu v řeči vázané i nevázané. Svazek 6. Praha : Josef L. Ziegler, 1821. (609 Dax) 10. DOBROSLAV aneb rozličné spisy poučugjcýho a mysl obwesselugjcýho obsahu v řeči vázané i nevázané. Svazek 7. Praha : Josef L. Ziegler, 1821. (610 Dax) 11. DOBROSLAV aneb rozličné spisy poučugjcýho a mysl obwesselugjcýho obsahu v řeči vázané i nevázané. Svazek 8. Praha : Josef L. Ziegler, 1821. (611 Dax) 12. DOBROSLAV aneb rozličné spisy poučugjcýho a mysl obwesselugjcýho obsahu v řeči vázané i nevázané. Svazek 11. Praha : Josef L. Ziegler, 1822. (612 Dax) 13. DOBROSLAV aneb rozličné spisy poučugjcýho a mysl obwesselugjcýho obsahu v řeči vázané i nevázané. Svazek 12. Praha : Jozeffa Fetterlowá z Wildenbrunnu, 1823, 157s. (613 Dax) 14. DOMANOVECZ, Job Zmesskal de : Szkola Jobowa : Články všeobecného zemského sněmovního snešení z 28. září 1769 a 4. října 1770; Nebeský budíček duše křesťanské budící; Krátké uvedení ku všeob. příběhům starých i nových časů;. Presspurk : 1770, väzba s koženým chrbtom, výborný stav, 264s. (524 Dax) 15. FABRICIO, Jo. Alberto : Codicis Apocryphi Novi Testamenti. Hamburgi : Sumptu Vid. Benj. Schilleri & Joh. Christoph. Kisneri, 1719, chýba titulný list prvej časti, ostatný text kompletný a veľmi dobre zachovalý, väzba pergamenová, 970 + 1036s. (433 Dax) 16. FRAUENZIMMER. B. m : b. r., chýba titulný list, krásne kovanie na veľmi poškodenej väzbe, 408 a 163s. (556 Dax)514 17. GERHARD, Jan : Padesátero Duchownj Premysslowanj : k prawé Pobožnosti probuzugjcy, A k prospěchu wnjtřnjho Člowěka vžitečně slaužjcy : nynj pak W tomto zarmauceným Čase ku Potěssenj wěrného Křestiana, opět znowu přehlidnuté a k wytisstěnj dané. Diel 1. – 4. Zittau : Michael Hartmann, 1714, bez dosiek väzby, text kompletný, 262, 112 a 118s.515 (555 Dax) 18. GERLING, Ch. L. Auszüge aus seinen Predigten. Hamburg : Herold, 1784, brožovaná, nekompletná, poškodená. (657 Dax) 19. GESANGBUCH für die evangelische Kirche. I. – II. Stuttgart : Verlags-Comptoir des neuen evangelischen Gesangsbuch, 1855, viazaná, výborný stav, podpis Ludmila Jesensky, rodená Kuzmány, 434 a 137s. (634 Dax) 514 V katalógu je dielo charakterizované ako „nemecká modlitebná knižka a spevník,“ preto ho zaraďujem sem. 515 Hoci autor katalógu hovorí o štyroch zväzkoch, uvádza počty strán len troch z nich. Pokúsim sa zistiť, na ktorý diel pozabudol. 129 20. HEINRICH Gottschalk in seiner Familie, oder erster Religionsunterricht. Stuttgart : Hoffmann, 1845, brožovaná, text kompletný, 228s. (721 Dax) 21. HERMES, J. A.: Kniha Zpowědnj obsahugjcý w sobě Nábožná přemysslowánj, Modlitby a Pjsně pro Zpowědjky.516 Wacow : A. Gotlieb, 1800, poškodená väzba s koženým chrbtom, text kompletný, 216s. (522 Dax) 22. HERMES, J. A.: Kniha Zpowědnj, obsahugjcý w sobě Nábožná přemysslowánj, Modlitby a Pjsně pro Zpowědjky. Z německého gazyka přeložil Bohuslaw Tablic. Wacov : A. Gotlieb, 1800, poškodená papierová väzba, text vo výbornom stave, 216s. (485 Dax) 23. KOLLÁR, Jan : Nědelnj, swátečné a přjležitostné kázně a řeči k napomoženj pobožné národnosti. Djl druhý, Budjn : Tiskem Jana Gyuriana a Martina Bagó, 1844, viazaná, chrbát v koži, výborný stav, 836s. (630 Dax) 24. KOLLÁR, Ján : Nedělnj, swátečné i přjležitostné Kázně a Řeči. V Pessti : tiskem Trattnera a Karoliho, 1831, viazanie poškodené, text kompletný, 635s. (596 Dax) 25. KONFESE česká... Wytištěno w Starem Městě Pražském : 1610. DRAŽOVA, Samuel Martinus z : Pěta Tridceti Důvodů... B. m.: 1635. Ohlássenj Starssjch Kňěžj Jednoty Bratrské Na Spis od S. Martiniusa... B. m.: 1635. Obrana M. S. Martiniusa z Dražova proti Ohlassenj... B. m.: 1636. FÉLIN, Jan : Rozebránj Spisu druhého Mistra Samuela Martiniusa... W Lessne Polském : 1637. Jan Amos Komenský : Cesta Pokoge to jest pravý, jediný prostředek kterýmž církev Boží v pokoji, svornosti alásce zachována býti může; za příčinou nepokojných spisů M. Samuela Martinia z Písma svatých vyhledaná, ukázána a všechněm věrným Čechům poddaná od starších kněží Jednoty bratrské. W Lessne : 1637. Indiciae Martinianae... anebo Spráwa ... od M. S. Martiniusa. B. m.: 1638, Postremus Luctus Christianus Memoriale... Kazanj nad Smrtí nenadálou... Mistra S. Martiniusa. B. m.: 1639, viazané v tmavej koži, na konci štyri strany rukopisných poznámok, väzba i texty vo veľmi dobrom stave, spolu asi 1300s, jednotlivé diela pritom 150s, 110s., 220s., 460s., 230s., 55s., 50s. 45s. (422 Dax) 26. LANGSFELD, Daniel : Summa Augspurského Wyznánj z Pjsma swatého wzatym wyswětlenà, s pripogenau kratičkau... Košice : u Karla Werfera, 1831, viazané, výborný stav, 190s. (559 Dax) 27. MATERIALIEN zu Kanzelvorträgen über die Sonn – und Festags – Episteln von D. Johann W. Rau. Erster Band. Erlangen : Palm, 1799, poškodená papierová väzba, text v dobrom stave, 468s. (449 Dax) 516 Podľa informácii p. Ondruša dielo preložil osvietenský básnik Bohuslav Tablic. 130 28. Mrawnj Učenj pro Panny. Levoča : 1828, brožovaná, dobrý stav, 38s. (740 Dax) 29. MOLTERSDORFS, Ernst Gottlieb : Entwürfe über die gewöhnlichen Sonn – und Festtags – Evangelia des ganzen Jahres geheltander Predigten. Meisenhaus Bunzlau : im Weisenhause, 1771, čiastočne zničená väzba s koženým chrbtom, text v dobrom stave, 496s. + 2 strany ručne dopísaný register. (467 Dax) 30. POSTYLA Ewangelitská aneb wykladowě na Swátky wyročite celeho Roku, ktere se každoročne w křestianstwu čitagj, rozgjmgj a w zhromazdenjch Cyrkewních Lidu Božjmu Předkládagj, Praci Dwojicti hodneho kneze Jana Fabriciusa kazatele Slowa Božjho jazykem Cžeským přy kostele Lištěnskjm, w knyžetstwj Tiešinskym. Rukopis : 1673, krásna úprava, hnedé písmo, kombinované so zelenými, červenými a striebornými nadpismi, ornamentálne zdobené iniciály, viazané v tmavej koži s kovaním, spony chýbajú, väzba poškodená, titulný list zrejme prvého zväzku chýba, strany nečíslované. (420 Dax)517 31. PRAXIS pieta. To gest o O Cwycegnj se w pobožnosti prawe knižka milostna. Levoča : Samuel Brewer,518 1674. Swětlo a pravda, to gest Nábožne Modlitby... Nürnberg : 1674, nepôvodná papierová väzba, titulný list prvého diela chýba a je doplnený ručne, časť náhradných listov čistá, nedopísaná, asi 150 a asi 50s. (428 Dax) 32. PROF. Fichte Appellation gegen die Anklage des Atheismus und deren Veranlessung. Tübingen. : J. G. Cotta, 1799, brožovaná, text kompletný, 80s. (661 Dax) 33. RAAB, Karel : Pane zůstaň s námi doma, v cizině i na každém místě; modlitby pro ew. křesťany. Pešťbudín : Štěpán Vámoss, 1875, 519 viazané v umelej koži, výborný stav, 280s. (487 Dax) 34. RAU, Johann Wilhelm : Materialen zu Kanzel Vorträgen über die Sohn – und Festtags Episteln. Erlangen : Johann Jakob Palm, 1803, pomerne zachovalý knižný blok, 669s. (735 Dax). 35. REINECCI, M. Christiani : Sylabus memorialis vocum graecarum novum testamentum qvo nomina et verba et horum tempora difficiliora nec non pleraeqve particulae cum significatibus Latinis exhibentur, ad faciliorm vocum evolutionem et 517 Zväzky so signatúrou 419/Dax a štyri bez signatúry sa už v knižnici nenachádzajú – prvé spomínané dielo chýba a štyri diely Kralickej šesťdielnej Biblie boli predané zrejme SAV. 518 Význam rodiny Brewer pre rozmach levočského kníhtlačiarstva v epoche 1624 – 1739 vyzdvihuje MIŠOVIČOVÁ, Zuzana. Levočské tlače 17. storočia vo fonde Slovenskej národnej knižnice v Martine a ich majitelia. Diplomová práca. Žilina : Žilinská univerzita v Žiline, 2008, s. 21 – 25. 519 Šlo o mimoriadne ťažké obdobie – boli zrušené všetky tri gymnáziá a zatvorená Matica slovenská, čo vyvolávalo u mnohých národovcov hlboký pesimizmus. 131 repetitionem in paucis palellis adornatus et in usum studiosae juventutis evulgatus. Lipsiae : Breitkopf, 1758, brožovaná, text vo výbornom stave, 78s. (460 Dax) 36. ROHLING, A. Židia podľa Talmudu : na rozváženie kresťanom a židom všetkých stavov. Preložil A. Černiansky. Praha : August Rohling, 1876, viazaná, 109s. (575 Dax)520 37. ROSENMLLERI, D. Io. Georgii : Scholia in Novum testamentum. Tomus II. Tomus III. Norimbergae : Felsecker a Johann Georg Rosenmuller, 1778 a 1779, 466 a 515s., papierová väzba, text vo výbornom stave. (450 Dax) 38. SARTORIUS, Daniel : Ve gménu Páně! Florilegium biblicum aneb Květná zahrádka biblická w kteréžto hlawní cžlánkowé učení a náboženství křesťanského na swé náležité summovni cžastky co něgaké tabule kwětné rytmowně rozděleni důvodnými řečmi a zřetedlnými swědectwimi Písma svatého gako líbezně wonnými a dussi pronikawě občerstwugícymi kwitky se ozdobugi wysvétlugi a potwerzugi. wedle pořádku od mnohých slawných a vznessených theologů a doktorů církwe ewangelické zachowaného k chvále Boha trog- gediného lidu pak geho slovo a cžest milugýcímu zvlásste mládeži křesťanské a sprostejssím k potřebnému vzděláni s mnohou pilností sepsaná a na světlo vydaná. B. m. : 1742, 521 viazaná v koži, výborný stav, 500s. + register. (512 Dax) 39. SCHLAGER, Franz Georg Ferdinand : Geistliche Amstreden, Taufreden, bei besondern Fällen gehalten. Ilmenau : Bernhardt Friedrich Boigt, 1833, poškodená papierová väzba, 119, 114, 128 a 158s. (738 Dax). 40. SVOBODA, J. V. Mravné povídky pro mládež. Díl I. Praha : J. Pospíšil, 1851, brožovaná, 208s. (694 Dax) 41. SZÖNYI, N. ISTVAN : Mártírok koronája című munkája azt vallja, hogy hajdan valóságos élő személy, egy híres jezsuita páter volt e névnek viselője. Kolosvarath : 1675, pergamenová väzba zničená a plesnivá, text kompletný a vo výbornom stave, asi 230s. (426 Dax) 42. UČENÍ náboženstva.522 B. r. : b. m., chýba titulný list, viazanie poškodené, 346s. (552 Dax) 520 Zväzok je znôškou rôznych prekrútených faktov, no mal istú dobu značný vplyv na šírenie protižidovských nálad v nemeckých krajinách, p. Ondruš ho výstižne charakterizoval ako „primitívnu antisemitskú zlátaninu.“ 521 Jeden exemplár sa nachádza aj v Archíve gemerského seniorátu v Revúcej, no tiež sa mi tam nepodarilo nájsť bližšie bibliografické údaje... 522 Pri charakterizovaní spisu stojí napísané : „katolícky spis proti protestantizmu.“ 132 43. VIVIERI, Joannis : De praestigiis daemonum et incantationibus veneficiis Libri V. recogniti et valde aucti. ... Basileae : in officina Oporiniana, 1568, viazaná v svetlej koži, silne poškodená, vytrhnuté strany 621 – 626 aj register, asi 700s. (418 Dax) 44. ZOLLIKOFER, Georg Joachim : Andachtsübungen und Gebete : Zum Privatgebrauche für nachdenkende gutgesinnte Christen. I. Theil. Leipzig : Steiner, 1785, väzba s koženým chrbtom, výborný stav, 285s. (462 Dax) 45. ZOLLIKOFER, G. J.: Andachtsübungen und Gebete : Zum Privatgebrauche für nachdenkende gutgesinnte Christen. II. Theil. Leipzig : Steiner, 1785, väzba s koženým chrbtom, výborný stav, 376s. (463 Dax) 46. ZOLLIKOFER, G. J.: Predigten. Dritte Auslage. Leipzig : bey Weidmanns Erben und Reich, 1772, trochu poškodená väzba s koženým chrbtom, text kompletný, 526s. (464 Dax) 47. ZOLLIKOFFER, G. J.: Predigten. Dritter Theil. Erster Band. Leipzig : in der Weidmannischen Buchhandlung, 1788, poškodená väzba s koženým chrbtom, text kompletný, 284s. (465 Dax) 48. ZOLLIKOFFER, G. J. Predigten. Fünfter Band. Leipzig : in der Weidmannischen Buchhandlung, 1789, väzba s koženým chrbtom, výborný stav, 272s. (466 Dax) 49. ZPRÁWA potřebná o Bratrjch Saudcých, pomocnjcjch při Zbořjch Páně v Gednotě Bratrské. B. m.: 1609. Psánj Učiněné lidu Božjmu w Gednotě Bratrské Zůstawagjcjmu a nynj rozptýlenému, od starssich kněží též Gednoty. B. m.: 1633, nepôvodná papierová väzba, text vo výbornom stave, 78 a 47s. (427 Dax) q) výročné spisy a zborníky 1. CONCORDIA – slovanský letopis. Budín : Jozef Karol Viktorín a Ján Palárik, 1858, viazanie poškodené, text kompletný, 386s. (525 Dax)523 2. DETVAN. Výber prác, čítaných v spolku v rokoch 1891/2. Turčiansky Svätý Martin : Kníhtlačiarsky účastinný spolok?, 1892, brožovaná, bez obálky, text kompletný, 211s. (574 Dax). 3. HÁLEK, Vítězoslav : Máj, almanach na rok 1862. Ročník IV. Praha : 1862, viazaná, výborný stav, 320s. (592 Dax) 4. HRONKA. Podtatranská zábawnice. Díl III. Svazek 2. Bánská Bystřica : Kuzmány Karol, 1838, brožovaná, text kompletný, 92s. (586 Dax) 523 Vo väzbe sa nachádza dielo Inkognito z pera J. Beskydova – ide o pseudonym dramatika Jána Palárika (1822 – 1870). 133 5. LIPA, národní zábavník. Ročník II. Pešť : Jozef Viktorín, 1862, väzba strhnutá, text kompletný, odpis Štefan Marko Daxner, 404s. (593 Dax) 6. LIPA, národní zábavník. Ročník III. Pešť : Jozef Viktorín, 1864, viazané, väzba poškodená, 406s. (521 Dax) 7. ŇITRA. Ročník IV. Skalica : Písmom Fraňa Xaveria Škarnicla a sinou, 1847, poškodené viazanie, text vo výbornom stave, 258s. (558 Dax) 8. SBORNÍK Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Ročník I. – V. Martin : Slovenská muzeálna spoločnosť, 1896 – 1900,524 všetkých päť ročníkov kompletných, teda zo všetkých piatich ročníkov čísla 1 – 6, viazaná v papierovej väzbe, výborný stav, asi 200s. (497 Dax) 9. SBORNÍK Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Ročník II., zväzok 2. Ročník III. – VIII., zväzok 1 a 2. Ročník XI. – XIII., zväzok 1 a 2. Ročník XIV., zväzok 1. Ročník XV. – XVII., zväzok 1 a 2. Martin : Slovenská muzeálna spoločnosť, 1897, 1898 – 1903, 1906 – 1908, 525 1909 a 1910 – 1912. (542 Dax) 10. SBORNÍK Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Ročník III., IV. a VI. Martin : Slovenská muzeálna spoločnosť, 1898, 1899 a 1901, viazaná v čiernom papieri, výborný stav, 191, 223 a 193s. (498 Dax) 11. SBORNÍK Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Ročník VII. Martin : Slovenská muzeálna spoločmosť, 1902, dvakrát zviazaný ten istý ročník, papierová čierna väzba, výborný stav, dvakrát 202s. (499 Dax) 12. SELECTARUM Diplomatarium Philippi Melanchtonis, quas... Tomus primus. B. m.: 1558, krásna väzba vo svetlej koži so slepotlačou i s kovaním, spony kompletné, veľmi dobrý stav, 784s. + obsah + register. (416 Dax) 13. SOLENNIA Bibliothecae Kis – Hontanae. I. – V. Neosolii : 1809 – 1813, viazané, chrbát v koži, výborný stav, asi 250s. (631 Dax) 526 14. SOLENNIA memoriae anniversariae primae natalium bibliothecae evangelicae... 1810, viazané, výborný stav, 99s. (712 Dax) 15. SOLENNIA XXI. et XXII. memoriae anniversariae bibliothecae Kis – Honthanae... Pesthini : 1831, viazaná, výborný stav, 119 a 111s. (711 Dax) 524 V pôvodnom katalógu sú ročníky I. – V. datované do rokov 1898 – 1902, no to nesúhlasí s údajmi ďalších zväzkov tohože zborníka, preto uvádzam roky 1896 – 1900. 525 V uvedenom roku skonal zakladateľ Slovenskej muzeálnej spoločnosti Andrej Kmeť a jej vedenia sa ujal, ak sa nemýlim, Andrej Halaša. 526 Sollenia - zborník Malohontskej učenej spoločnosti – významného spolku slovenských vzdelancov bernolákovskej generácie, vyvíjajúci činnosť v rokoch 1808 – 1842. 134 16. TATRANKA. Djl I., svazek 1. Presspurk : Giřj Palkovič, 1832, brožovaná, text kompletný, 115s. (584 Dax). 17. TATRANKA. Djl I., svazek 4. Presspurk : Giřj Palkovič, 1837, brožovaná, text kompletný, 120s. (585 Dax). 18. ZORA. Ročník IV. Budín527 : Spolok milovníkov reči a litervtúry československej, 1840, poškodené viazanie, text vo výbornom stave, 290s. (562 Dax) r) zdravoveda a výchova 1. KNEIPP, Š. Jak žíti – rady a pokyny zdravým i nemocným, aby prostě, rozumně žili a přirozeně se léčili. Kempten : nakladatel Josef Koesl, 1893, viazaná, 326s. (665 Dax). 2. KOMENSKÝ, Jan Amos. Informatórium školy materskej. Ružomberok : Karol Salva, 1892, viazaná, 130s. (578 Dax) 3. ORMIS, Samuel : Výchovoveda. Pre seminaristov a rodičov. Veľká Revúca : majetok nakladateľského spolku, 1871, viazaná, výborný stav, 249s, (602 Dax)528 4. PALKOWIČ, Giřj : Známost Wlasti Neywic pro sskoly Slowenské w Uhřích. Oddělenj Prwnj – Známost geografická. Presspurk : u Symona Petra Webera, 1804, viazaná, dobrý stav, 139s. (530 Dax)529 5. STRUČNÝ Přírodopis pro slowenské žáky a žáčky. Díl 1. Žiwočíchopis. Bánská Bystřica : Tiskem a nákladem Filipa Macholda, 1851, brožovaná, bez obálky, text kompletný, 109s. (653 Dax) s) zväzky z viacerých odborov a nezatriediteľné práce 1. ACTA et Conclusiones Conventus Sev Synodi Centorvm Inclyti Hungariae Regni Baronum, Magnatum et Nobilium, nec non Legatorum et Ministrorum Augustanae Confessionis, ex Decem Cis - Danubianis Comitatibus Zolnae congregatorum, Anno Domini MDCX. diebus 28. 29. et 30. Martij. Psalm LXVIII. Ephes. I. Confirma hoc Deus quod operatus es in nobis.530 Reč Velkomožného Pána Dozorcu škôl Pavla 527 Pán Ondruš uvádza „Buďíň,“ no s touto formou som sa pri katalogizovaní fondov v Archíve gemerského seniorátu nestretol, nuž som v pomykove. Ak je toto pomenovanie správne prepísané, nuž sa ctenému čitateľovi z úprimnosti duše ospravedlňujem... 528 Ormis ju napísal ako pomôcku pre učiteľov a rodičov, aby porozumeli dôležitosti výchovy. Sám pôsobil ako učbár – teda profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej. Spomínané dielo vydal za pomoci kolegov. 529 O diele nájdem zmienku v súpise BOKROSOVÁ, Katarína. Učebnice pre slovenské školy a publikácie z oblasti pedagogiky do roku 1919 vo fonde Slovenskej pedagogickej knižnice. Tematická bibliografia. Bratislava : Slovenská pedagogická knižnica, 2011, s. 4. 530 Názov sa mi pošťastilo doplniť podľa ŠIMKOVÁ, Ľudmila. Akty a závery – zákony a ustanovenia žilinskej synody. Žilinská synoda – výber z bibliografických zdrojov. Dostupné na : http://www.snk.sk/swift_data/source/NBU/Zilinska%20synoda/Peto_Durik/Simkova.pdf (navštívené 17.10.2012, 10 : 26). Uvedený dokument predstavuje teda prepis článkov prijatých na uvedenom zasadnutí roku 1610. 135 Tomašek... (slovensky a maďarsky). Petition (nemecky). Psání J. Kolláre...; štyri rukopisy,531 viazané, s koženým chrbtom, výborný stav, asi 150s. (545 Dax) 2. CZAMBEL, Samo : Príspevky k dejinám jazyka slovenského. Budapešť : nákladom vlastným, 1887, 130s. Izidor Žiak - SMOLICKÝ : Na swite. Ewanjelický rozprawník. Ružomberok : zrejme Karol Salva, 1892, spolu zviazané, výborný stav, podpis Ivan Daxner. (570 Dax) 3. Der erste Wiener Internationale Schachkongress im Jahre 1873. Leipzig : H. und C. Schwesde, 1874, stvrdnutá väzba, text kompletný, podpis Štefana Marka Daxnera, 256s. (597 Dax) 4. Einweyhungs Predigt der Newendeutschen Evangelischen Kirchen in der Alt Stadt Prag. Predigt Georgianum Fabricium secundum. Dn, Johannis Ostroith Ghylethincz Liberi Baronis in III awa. Disputatio Physicarum Casparus Szunyogh, de Iessenitce. D. Helvevici Garthii oratio laudatoria in aedibus Coll. Med. Lond. habita.532 B. m. : asi po 1600, Cascraw?. : Johannes Fischer, 1613, b. m. a b. r., Witebergae : 1615, Freibergae : 1614, prvé tri fragmenty, ďalšie dva úplné, z prvého zachované iba strany 71 – 125, z druhého 32 listov a z tretieho 14, štvrté 12s. a piate 32s. (659 Dax) 5. KORABINSKY, Johann Matthias : Geographisch – Historisches und Produkten Lexikon von Ungarn. Pressburg : Weber und Korabinsky, 1786, kožená väzba poškodená, text vo výbornom stave, 858s. + 2s. register + mapa (509 Dax) 6. LATINSKÝ rukopis pravdepodobne z 18. storočia, bez začiatku a konca, pôvodne viazaný v pergamene, zničená väzba, namiesto nej použité noty, strany nečíslované, krásne písmo (544 Dax) 7. SCHULZ, F. Josef Jungmann. Prírodopis. Praha : 1837, spolu zviazané, 132 a 176s. (667 Dax) 8. TELLER, M. Romanus : Neue Sammlung geistlichen Reden nach Veranlassung der orgentlichen Evangelienauf alle Sonn – und Feiertage. Leipzig : Verlag der Weidmaanischen Buchhandlung, 1741, väzba s koženým chrbtom, dobrý stav, 1130s. + register. (446 Dax) 531 V pôvodnom súpise s poznámkou „scripsit Paul Michalovič 1857/1858.“ 532 Tento názov práce ostáva mojou domnienkou, viem však, že dielo s takýmto názvom sa tešilo značnej popularite a dočkalo sa viacerých vydaní. 136 Záverom... Prínos práce : Skĺbením poznatkov o Gemeri z oblasti všeobecných dejín, hospodárskej situácie a náboženského smerovania túžim vytvoriť aspoň predbežný náčrt obrazu, ktorý síce bude potrebné ďalej dotvárať, ale ktorý by už nateraz poskytol polahodu oku čitateľovmu. Teda nejavil by sa mu ako roztrieštená znôška nesúrodých faktov, lež ako etuda viacerých harmonických tónov, ktorá ostáva nedokončenou. Podobne moje úsilie o vykreslenie rodostromu Daxnerovcov by malo poskytnúť aspoň oporu pri budúcom hľadaní jeho doposiaľ neznámych vetvičiek. Curriculim vitae Štefana Marka si kladie za cieľ predovšetkým poukázať na menej známe skutočnosti jeho pozemskej púte, prípadne spresnenie tých dôkladne preskúmaných. A na dôvažok – stručné pojednanie o knižnici, založenej vďaka láske k tlačenému slovu predkladám len s jedinou vrúcnou túžbou – aby sa raz dočkala pozornosti, ktorá jej, domnievam sa, plným právom náleží... Možnosti riešenia problematiky v budúcnosti : Som si plne vedomý, že aj moje skromné dielko okrem poskytnutia odpovedí vyvoláva aj množstvo otázok. Priznávam, že značný podiel na ich vzniku nesúvisí iba s nedostatkom pramenného materiálu, lež vina padá i na moju neznalosť, prípadne záhaľčivosť. Postupne sa budem snažiť všetky čo najlepšie zodpovedať. Sám vnímam predovšetkým tieto momenty, na ktoré ešte musím ozrejmiť ďalším skúmaním : I. kapitola Pokúsim sa vyplniť medzerovité poznatky o mocenských zmenách v regióne Gemer predovšetkým v období 1018 – 1241. Podobne sa posnažím spresniť poznatky o rozdrobení kráľovského vlastníctva v uvedenej oblasti a o dopadoch bojov Karola Róberta s oligarchami na jej obyvateľstvo. Viac pozornosti by si v miestnom kontexte nesporne zaslúžila aj doba panovania Mateja I. Huňadyho, priekopníka humanizmu a renesancie v Uhorsku. Zdá sa totiž, že Gemer jej prejavy zasiahli až s takmer storočným odstupom. Ďalej sa pousilujem bližšie oboznámiť so situáciou mestečka Dobšinej po vyplienení osmanskou armádou s cieľom zistiť, nakoľko ono skutočne zasiahlo do života tunajšej komunity. Ohľadom železiarskej výroby vhodným by bolo preskúmať, či jej počiatky skutočne siahajú do takých dávnych čias, ako naznačuje už Samo Tomášik, no žiadalo by si to predovšetkým terénny výskum, ktorý nateraz, žiaľ, presahuje moje možnosti. Posnažím sa preto študovaním ďalších prác (napr. p. Špiesza) poodhaliť aspoň trochu závoj tajomna, zahaľujúci činnosť gemerských cechov. Podobne sa pokúsim nájsť ďalšie čriepky vedomostí o už v stredoveku zaniknutých sídlach – miestny nadšenec mi prezradil, že jedno z nich už s určitosťou lokalizoval a na tom mieste 137 „dodnes stoja dva domy.“ Netuším síce, čo konkrétne objavil, pretože sa do danej oblasti pre veľkú vzdialenosť nedokážem dostať, ale cítim vzrušenie z neznámeho a pokúsim sa tam v dohľadnej dobe vypraviť a prekonať sám seba (na Čabradský hrad a späť som síce prešiel peši spolu 22 kilometrov, no šlo o môj osobný rekord a toto je vraj spolu 40 kilometrov a to ešte strmším terénom). Podobne otázniky visia aj nad cirkevnými dejinami Gemera. Pousilujem sa spresniť dátum vzniku tunajšieho arcidiakonátu a pohľadám informácie o pôsobení paulínov (prípadne iných rádov) v oblasti v období stredoveku. Zameriam sa na otázku, čo viedlo k tak rýchlemu rozkladu cirkevnej hierarchie pri preniknutí reformácie a naopak – kedy presne dočasne zaniklo Muránske bratstvo. Zatiaľ môžem povedať len toľko, že sa tak stalo po roku 1578 a pred rokom 1594. Posnažím sa prezrieť odpisy listín palatína Turzu adresované gemerskému seniorátu v rokoch 1610 – 1613. Zo zbežného čítania som sa totiž dozvedel, že ich považuje za veriacich, ktorí sa neodchýlili od evanjelickej náuky a vyhlasuje, že v nijakom prípade v jeho očiach neupadli do podozrenia z herézy. Pritom však, ako som spomínal vyššie, na zasadnutí Žilinskej synody (1610) postavenie tohto seniorátu ponechal neprerokované a doriešil ho až osobitnou listinou (práve z roku 1613). Podnetná pre ďalší výskum ostáva tiež problematika postupného rozkladu miestnej katolíckej hierarchie v rokoch cca 1622 – 1645 a jej rýchle obnovenie v období 1645 – 1655. Taktiež pohľadám zmienky o snažení Petra Pázmáňa o založenie Gemerského biskupstva a návrh Františka II. Rákociho na vytvorenie Gemersko – južnej superintendencie. Pohľadal som si štúdie a knihu p. Galla o dejinách školstva vo viere, že tam objavím informácie o školstve v mnou skúmanej oblasti. Bude však zrejme potrebné osobne navštíviť predovšetkým archív Banská Bystrica, pobočka Rimavská Sobota. Tu predpokladám uloženie materiálov o činnosti najstarších vzdelávacích inštitúcii. II. kapitola Pokiaľ ide o genealógiu Daxnerovcov, taktiež ešte mnohé sporné body čakajú na svoje preklenutie. Najväčšmi ma páli skutočnosť, že napriek úsiliu sa mi dodnes nepodarilo zistiť viac o najstaršom období po povýšení do šľachtického stavu. Bude predovšetkým potrebné zaradiť niektorých členov do rodokmeňa, podľa vetvy ku ktorej náležali a vyhľadať ich rodičov i potomkov, ak to bude možné. Okrem toho uhoľný kameň, na ktorom by bezpečne mohla spočinúť táto kapitola, stále chýba – nedarí sa mi s istotou prepojiť jednotlivé vetvy a tak mi môže byť plným právom vyčítané, kde beriem presvedčenie, že uvedené osobnosti neboli len menovcami. Preto ako veľkú výzvu vnímam vyhľadanie korešpondencie Jána Daxnera, prípadne tiež jeho otca Mateja, s príbuznými na „Dolnej zemi.“ K pátraniu ma 138 povzbudzuje tiež fakt, že po dlhšom hľadaní sa mi pošťastilo nájsť fond Mestečko Tisovec 1615 – 1871 (1881), ktorý sa nachádza v už spomínanom rimavsko – sobotskom archíve. Ak mi bude sudba naklonená, aspoň sa mi podarí spresniť dátum, kedy sa do tohto sídla presťahoval Matej, nájduc tu druhý domov nielen pre seba, ale tiež svojich potomkov (členov rodu nájdem tu dodnes a plánujem ich tiež osloviť, ale až po dôkladnom archívnom výskume, zatiaľ si na to netrúfam). Verím, že mi odpíšu aj doposiaľ mlčiaci primátori a starostovia, ktorých som poprosil o poskytnutie informácii (archívy a knižnice, ktoré som oslovil, už odpovedali až na niekoľko výnimiek všetky). Samozrejme aj sám hľadám ďalšie inštitúcie, ktoré by mohli vlastniť dokumenty, mnou tak túžobne hľadané – okrem iných môj list smeroval aj k p. farárke v Békešskej Čabe, ktorá zhromažďuje informácie o prisťahovalcoch na Dolnú zem od konca 17. storočia až po súčasnosť. V dohľadnom čase pošlem niekoľko prosebných riadkov aj riaditeľom maďarských župných archívov a tiež do Blankenhagenu, kde zrejme žijú potomkovia jedného z Daxnerovcov. Ešte mi chýba zhruba tretina odpovedí (prišlo doposiaľ presne 125 zo 170), no nezanechávam nádej. Navyše bude potrebné osobne sa vybrať za poznaním tiež do Slovenského národného archívu a Domáceho, dvorského a komorského archívu vo Viedni, keďže moja prosba o pomoc pri bádaní a poskytnutie fotokópii dokumentov, vyjadrená listom, sa nestretla s úspechom ... III. kapitola Na vyriešenie čaká takisto niekoľko sporných momentov, ako najcitlivejšie vidím tie, uvedené nižšie. Hoci som sa dopracoval k údaju, že Štefan Marko Daxner študoval v Spišskej Novej Vsi v rokoch 1832 – 1838, nedokážem si túto informáciu overiť, pretože fond tunajšieho gymnázia je nespracovaný a preto má k nemu verejnosť obmedzený prístup. Ešte komplikovanejšie sa situácia javí v prípade fondu Štatariálneho súdu v Plešivci, ktorý by podľa odporúčania ŠA Košice, pobočka Rožňava mal opatrovať ŠA Banská Bystrica, no v súpise tu uchovávaných písomností o ňom zmenky niet. K tejto etape Štefanovej pozemskej púte túžim ešte nahliadnuť do fondu Mesto Kremnica, opatrovaného v ŠA Banská Bystrica, pobočka Kremnica. Taktiež považujem za potrebné presnejšie vymedziť pôsobenie národovcovo mimo územia gemerskej stolice v rokoch 1850 – 1861. Zakúpil som v antikvariáte anonymne vydanú brožúrku, ktorou sa snaží vysvetliť národu potrebu podporenia Memoranda a plánujem ju čím prv preštudovať. Podobne mienim nahliadnuť aj do matriky Prvého slovenského gymnázia, aby som zistil, či tu neštudovali aj ďalšie osobnosti, spomínané v práci. V súčasnosti však po výmene zamestnancov uskutočňuje sa nová katalogizácia zbierok a preto nevedno, kedy mi tamojší pracovníci umožnia výskum. Potrebujem si vyhľadať informácie o tzv. Ratkovskom memorande (1865), ktoré nesmierne 139 pobúrilo superintendenta Mádayho a na ktorého vypracovaní sa podľa spomienok Augusta Horislava Škultétyho mal podieľať aj Štefan Marko Daxner. Taktiež bude prínosné preskúmať, v čom všetkom sa rozchádzali jeho názory s predstavami Novej školy slovenskej. Hlavný spor vidím však v tom, že táto skupina politikov odmietala myšlienku Okolia a Štefan trval na tom, že národ má disponovať všetkými právami, ktorými disponuje každý jeho člen. Inak súhlasil s ich návrhmi ohľadom priemyslu, podnikania či obchodu. Stále hľadám dobovú tlač, veriac, že ním publikované články vnesú viac svetla do problematiky. Zaujímavým sa mi javí tiež pokus preskúmať hlbšie Štefanove kontakty na ruských vzdelancov, o to viac, že aj revúcke gymnázium bývalo odporcami kritizované za to, že prijíma pomoc práve od najväčšej slovanskej krajiny.... IV. kapitola Posnažím sa čo najdetailnejšie vykresliť podmienky, za ktorých sa formovali knižnice obdobia osvietenstva a romantizmu ako aj prehĺbiť svoje poznatky o vývoji šľachtických biblioték na našom území v kolobehu čias. Predovšetkým sa však zameriam na vyhľadanie informácii o založení a ďalšej existencii daxnerovskej zbierky. Smutným faktom je, že nepoznám ani presný dátum jej vzniku, pôvodný katalóg, ba ani to, kto všetko mal k jej bohatstvu prístup. Predpokladám totiž, že podobne ako knižnica Ľudovíta Reussa a jeho synov, založená práve v roku Štefanovho narodenia (1822) v Revúcej ako prvá slovenská knižnica vôbec, slúžila aj táto tiež pre potreby tisoveckých remeselníkov a roľníkov ako „svätyňa osvety a vzdelanosti.“ O to viac, že uvedený pán si jej zakladateľa vysoko ctil. Rovnako opradené záhadným tichom sú osudy daxnerovskej bibliotéky i po skone Štefanovom. Posnažím sa teda pohľadať aspoň čriepky informácii o tom, čo sa s ňou vlastne dialo a najmä, kto sa o ňu staral, keď Ivan, syn je prvého majiteľa, pobýval kvôli povinnostiam dlhší čas v USA (1913 – 1925). Nuž a napokon to najtragickejšie – do akých rúk prešla po zosnutí Ivanovom (1935), pričom čoskoro sa jej osud takmer naplnil pri už vyššie uvedenej „svadbe Vulkánovej“ (1936). Takmer – lebo to, čo zostalo, menej ako polovica titulov – zachránili potomkovia a odovzdali okyptený fond po spísaní súpisu (v už spomínanom roku 1970) gemersko – malohontskému múzeu v Rimavskej Sobote, kde mi bolo cťou sa s ním oboznámiť. Veru, chveli sa mi ruky a slzy tisli do očú pri uvedomení si, koľko duchovného bohatstva sa tu nachádza i koľko ho nenávratne vzal čas. Zmieňujem sa o tom, pretože do tejto inštitúcie sa plánujem ešte niekoľkokrát vrátiť, pohľadať dobovú tlač, v ktorej Štefan publikoval, opäť nahliadnuť do katalógu a presvedčiť sa, či môjmu slabému zraku predsa len čosi neuniklo a pohľadať tri zväzky, pôvodne náležiace k tejže zbierke, ktoré by mohli skvalitniť moju dizertačnú prácu. 140 Inštitúcie a osoby, ktoré som počas výskumu oslovil, prípadne ktoré mi samy podali pomocnú ruku : I. Archívy, knižnice, múzeá a ústavy 1. Arcibiskupský (primaský) archív, Ostrihom 2. Archív biskupstva Nyíregyháza - Debrecen, Debrecen 3. Archív etnografického múzea – Slovenského národného múzea v Martine 4. Archív evanjelického cirkevného zboru, Békescaba 5. Archív literatúry a umenia, Martin 6. Archív Matice slovenskej, Martin 7. Archív mesta Košíc 8. Archív mesta Tisovec 9. Archív päťkostolského biskupstva, Pécs 10. Archív preddunajského dištriktu maďarskej reformovanej (kalvínskej) cirkvi - tzv. Rádayov archív, Budapesť 11. Archív zatiského dištriktu, Miskolc 12. Archív župy Baranya, Pécs 13. Archív župy Békes, Gyula 14. Archív župy Borsod - Abaúj - Zemplén, Miskolc 15. Archív župy Heves, Eger 16. Archív župy Nógrád, Sálgotarján 17. Archív župy Pest, Budapešť 18. Archív župy Somogy, Kaposvár 19. Archív župy Szabolcs - Satmár - Bereg, Nyíregyháza 20. Archív župy Tolna, Szekszárd 21. Diecézny archív, Vác 22. Gemersko – malohontské múzeum, Rimavská Sobota 23. Maďarský krajinský archív, Budapešť 24. Matica slovenská v Chorvátsku, Soljani 25. Mestská knižnica Samuela Reussa, Revúca 26. Múzeum Győrga Thúryho, Nagykanizsa 27. Múzeum Prvého slovenského gymnázia, Revúca 28. Národný biografický ústav, Martin 29. Slovenský národný archív, Bratislava 30. Štátna vedecká knižnica Prešov 31. Štátny archív Banská Bystrica 32. Štátny archív Banská Bystrica, pobočka Banská Bystrica 33. Štátny archív Banská Bystrica, pobočka Banská Štiavnica 34. Štátny archív Banská Bystrica, pobočka Kremnica 35. Štátny archív Banská Bystrica, pobočka Lučenec 36. Štátny archív Banská Bystrica, pobočka Rimavská Sobota 37. Štátny archív Banská Bystica, pobočka Veľký Krtíš 38. Štátny archív Banská Bystrica, pobočka Zvolen 39. Štátny archív Bratislava 40. Štátny archív Bratislava, pobočka Bojnice 41. Štátny archív Bratislava, pobočka Modra 42. Štátny archív Bratislava, pobočka Skalica 43. Štátny archív Bratislava, pobočka Šaľa 44. Štátny archív Bratislava, pobočka Trenčín 45. Štátny archív Bratislava, pobočka Trnava 46. Štátny archív Bytča 141 47. Štátny archív Bytča, pobočka Čadca 48. Štátny archív Bytča, pobočka Dolný Kubín 49. Štátny archív Bytča, pobočka Liptovský Mikuláš 50. Štátny archív Bytča, pobočka Martin 51. Štátny archív Bytča, pobočka Považská Bystrica 52. Štátny archív Bytča, pobočka Žilina 53. Štátny archív Levoča 54. Štátny archív Levoča, pobočka Levoča 55. Štátny archív Levoča, pobočka Poprad 56. Štátny archív Levoča, pobočka Spišská Nová Ves 57. Štátny archív Levoča, pobočka Stará Ľubovňa 58. Štátny archív Košice 59. Štátny archív Košice, pobočka Košice 60. Štátny archív Košice, pobočka Michalovce 61. Štátny archív Košice, pobočka Rožňava 62. Štátny archív Košice, pobočka Trebišov 63. Štátny archív Prešov 64. Štátny archív Prešov, pobočka Bardejov 65. Štátny archív Prešov, pobočka Humenné 66. Štátny archív Prešov, pobočka Prešov 67. Štátny archív Prešov, pobočka Svidník 68. Štátny archív Prešov, pobočka Vranov nad Topľou 69. Štátny archív v Nitre 70. Štátny archív v Nitre, pobočka Komárno 71. Štátny archív v Nitre, pobočka Levice 72. Štátny archív v Nitre, pobočka Nitra 73. Štátny archív v Nitre, pobočka Nové Zámky 74. Štátny arcív v Nitre, pobočka Topoľčany 75. Štátny oblastný banský archív, Banská Bystrica 76. Štátny ústredný banský archív, Banská Štiavnica II. mestské úrady 1. Mestský úrad Ács*533 2. Mestský úrad Baktalórantháza* 3. Mestský úrad Bagamér* 4. Mestský úrad Balašské Ďarmoty* 5. Mestský úrad Banská Bystrica 6. Mestský úrad Banská Štiavnica 7. Mestský úrad Békescaba* 8. Mestský úrad Beremend* 9. Mestský úrad Bonyhád* 10. Mestský úrad Brašov* 11. Mestský úrad Bratislava 12. Mestský úrad Brezno 13. Mestský úrad Budapešť* 14. Mestský úrad Bükkszenterzsébet* 15. Mestský úrad Csanádalberti* 16. Mestský úrad Csurgó* 17. Mestský úrad Debrecín* 18. Mestský úrad Grand Rapids, Michigan, USA* 533 Týmto symbolom (*) označujem zahraničné mestá. 142 19. Mestský úrad Győngyős* 20. Mestský úrad Kluž* 21. Mestský úrad Komárno 22. Mestský úrad Košice 23. Mestský úrad Kovačica* 24. Mestský úrad Kremnica 25. Mestský úrad Krupina 26. Mestský úrad Kyjev* 27. Mestský úrad Leopoldov 28. Mestský úrad Martin 29. Mestský úrad Miškovec* 30. Mestský úrad Nadlac* 31. Mestský úrad Nagykálló* 32. Mestský úrad Náchod* 33. Mestský úrad Nemespátró* 34. Mestský úrad New York, New York, USA* 35. Mestský úrad Nitra 36. Mestský úrad Nový Sad* 37. Mestský úrad Nyíregyháza* 38. Mestský úrad Odžaci* 39. Mestský úrad Oradea* 40. Mestský úrad Poltár 41. Mestský úrad Praha* 42. Mestský úrad Prešov 43. Mestský úrad Red Oak, Virgínia, USA* 44. Mestský úrad Revúca 45. Mestský úrad Rimavská Sobota 46. Mestský úrad Rožňava 47. Mestský úrad Spišská Nová Ves 48. Mestský úrad Sátoraljaújhély* 49. Mestský úrad Stará Turá 50. Mestský úrad Szarvas* 51. Mestský úrad Szendrö* 52. Mestský úrad Štúrovo 53. Mestský úrad Tápioszecsó* 54. Mestský úrad Tisovec 55. Mestský úrad Trenčín 56. Mestský úrad Trnava 57. Mestský úrad Vasárosnámeny* 58. Mestský úrad Veľká Kaniža* 59. Mestský úrad Zabar* 60. Mestský úrad Zrenjanin* 61. Mestský úrad Zvolen 62. Mestský úrad Žilina III. obecné úrady 1. Obecný úrad Beňuš 2. Obecný úrad Bíňa 3. Obecný úrad Čierny Balog 4. Obecný úrad Dolná Lehota 5. Obecný úrad Hronec 143 6. Obecný úrad Chminianska Nová Ves 7. Obecný úrad Klenovec 8. Obecný úrad Markovce 9. Obecný úrad Mýtna 10. Obecný úrad Nižná Slaná 11. Obecný úrad Oborín 12. Obecný úrad Ostrá Lúka 13. Obecný úrad Ožďany 14. Obecný úrad Plešivec 15. Obecný úrad Podbrezová 16. Obecný úrad Predajná 17. Obecný úrad Ratková 18. Obecný úrad Roštár 19. Obecný úrad Slovenské Nové Mesto 20. Obecný úrad Štiavnické Bane 21. Obecný úrad Štítnik 22. Obecný úrad Tekovský Hrádok 23. Obecný úrad Teplý Vrch 24. Obecný úrad Valaská 25. Obecný úrad Vlčany 26. Obecný úrad Vlková 27. Obecný úrad Zemianske Kľačany IV. Osoby 1. p. Michal ÁBELOVSKÝ, Novohradské múzeum Lučenec 2. p. Beáta AMBRUSOVÁ, zástupkyňa mestského úradu pre medzinárodné vzťahy, Miskolc 3. p. Mgr. Viera ANINOVÁ, referent pre administratívu Mestského úradu Trenčín 4. p. László ANKA, PhD. viceprimátor mesta Tápioszecsó 5. p. Mgr. Katarína BABIČOVÁ, Mestské múzeum, Trenčín 6. p. Mgr. Ľubomír BAGAČKA, Tisovec 7. p. Anna BARIŠOVÁ, Mestský úrad Stará Turá 8. p. BISTÁKOVÁ, Mestský úrad Nitra 9. p. Mgr. Pavel ČERNAJ, námestný farár evanjelickej cirkvi a. v., Dolné Sŕnie 10. p. Wiliam CUNNINGHAM, Mestský archív mesta Grand Rapids 11. p. Anton DOPIRÁK, ŠA Prešov, pobočka Prešov 12. p. Mgr. Erik DULOVIČ, PhD., Archív mesta Košíc 13. p. Mgr. Zdenko ĎURIŠKA, Slovenská národná knižnica, Martin 14. p. Dr. István FAZEKAS, Maďarská archívna delegácia pri Domácom, dvorskom a štátnom archíve, Viedeň 15. p. doc. PhDr. Frederik FEDERMAYER, PhD., Katedra archívnictva a pomocných vied historických Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, Bratislava 16. p. Ibolya FOKIOVÁ, Archív župy Zala, Zalaegerszeg 17. p. Tibor GERENCSÉR, miestny nadšenec pre históriu, Nagykanizsa 18. p. doc. PhDr. Juraj HLADKÝ, PhD., Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity, Trnava 19. p. Mária JAKOBEJOVÁ, matrikárka obce, Štítnik 20. p. Bc. Branislav JANDEK, Limbach 21. p. Július JUHÁSZ, vedúci Mestského múzea Štúrovo 22. p. ThDr. Eva JURÍKOVÁ, seniorka Považského seniorátu evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku 144 23. p. Ildikó KENYÓVÁ, informačné centrum, Maďarský krajinský archív, Budapešť 24. p. Mgr. Oľga KLEINOVÁ, riaditeľka Hutníckeho múzea železiarní Podbrezová 25. p. Bc. Zuzana KLEŠČINSKÁ, Štátny archív Košice 26. p. Zsófia KOMLÓSI - GÉRAOVÁ, vedúca oddelenia, Maďarský krajinský archív, Budapešť 27. p. PhDr. Ružena KORMOŠOVÁ, PhD., Gymnázium Spišská Nová Ves, historička 28. p. PhDr. Elena KURINCOVÁ, vedúca odborného oddelenia, Múzeum mesta Bratislavy 29. p. Mgr. Bibiana LACIAKOVÁ, Banská Bystrica 30. p. Renáta LÁNYOVÁ, matrikárka a referentka pre evidenciu obyvateľstva, Predajná 31. p. doc. PhDr. Václav LEDVINKA, CSc. riaditeľ Archívu hlavného mesta Prahy 32. p. PhDr. Miroslav LUKÁČ, Múzeum Andreja Sládkoviča, Krupina 33. p. Silvia MESÍČKOVÁ, archivárka Odboru organizačného a verejnej správy Mestského úradu Trnava 34. p. Tímea MÉSZÁROŠOVÁ, Obecný úrad Vlčany 35. p. Mgr. Ľubica MIĽANOVÁ, riaditeľka Lesníckeho a drevárskeho múzea, Zvolen 36. p. Mária MUNTHIUOVÁ, šéfka služieb pre verejnosť, Mestský úrad Kluž 37. p. Anna PÁCZOVÁ, Revúca 38. p. PhDr. Daniela PELLOVÁ, Štátny archív Prešov 39. p. Ioanna - Mihaela POPOVÁ, inšpektorka, Mestský úrad Kluž 40. p. Christian POPESCU, vedúci Oddelenia evidencie obyvateľstva, Oradea 41. p. Dr. Kálmán RADICS, riaditeľ Archívu žúp Hajdú - Bihár 42. p. Traian RUNCAN, riaditeľ výkonnej moci, Mestský úrad Kluž 43. p. Richard SÁRDI, Filozofická fakulta Univerzity Loranda Eőtvosa, Budapešť 44. p. PhDr. Milan ŠIŠMIŠ, Slovenská genealogicko - heraldická spoločnosť, Martin 45. p. prof. PhDr. Peter ŠVORC, Katedra novovekých a najnovších dejín Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, Prešov 46. p. Mgr. Martin WEISS, historik obce, Hronec 47. p. PhDr. Ján ŽILÁK, CSc., Inštitút sociálnych a kultúrnych štúdii Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica 145 Zoznam použitej literatúry : Archívne pramene : 1. Archív gemerského seniorátu e.c.a.v. v Revúcej a) fascikel Korešpondencia zborov so seniorátom 1826 - 1835. b) Extractus articulorum et diplomatum super religionis negotio in inclyto regno Hungariae conditorum. Auszug dererienigen Artikeln und diplomaten welche in Religionssachen in dem idblichen Kőnigreich Ungarn sind ereichtet worden. B.m., 1790, 149s. - signatúra II. A 11/B VIII. 82. c) WEBER, Carolus. Collectanea genealogico - historica ilustrium Hungariae familiarum, que iam interciderunt. Ex ms. potissimum eruit et scutis gentilitiis auxit Carolus Wagner. Decas I.. Budae : typis Regiae Universitatis, 1778, 128s. - signatúra N VIII. 285. 2. Archív literatúry a umenia - Slovenská národná knižnica v Martine : 5 B11 - list Viliama Seberínyho Ivanovi Daxnerovi, 1.7.1905 9 A2 - list Janka Kráľa Augustovi Horislavovi Škultétymu, predpokladám prvá polovica roka 1848 23 A11 - list Štefana Marka Daxnera Jánovi Bottovi, 10.10.1876 23 A11 - list Štefana Marka Daxnera Jánovi Bottovi, 22.7.1877 23 A11 - list Štefana Marka Daxnera Jánovi Bottovi, 12.11.1877 23 A11 - list Štefana Marka Daxnera Jánovi Bottovi, 26.12.1877 33 D4 - BOTTO, Július. K životopisu Štefana M. Daxnera od roku 1872, 35s. 33 E9 - BOTTO, Július. Má nasledovať : politické a publicistické účinkovanie Štefana Daxnera od roku 1867 - 1872, 23s. 33 E9 - BOTTO, Július. Účinkovanie Štefana Marka Daxnera v Gemeri a na Slovensku od roku 1847 - 1850. Jeho miesto v povstaní Slovenska, 29s. 33 E16 - BOTTO, Július. štúdia o období 1847 - 1849 bez titulného a posledného vnútorného listu, zachovaných 60s. 37 V1 - list Štefana Marka Daxnera Františkovi V. Sasinkovi, 13.9.1874 37 V1 - list Štefana Marka Daxnera Františkovi V. Sasinkovi, 11.10.1874 37 V1 - list Štefana Marka Daxnera Františkovi V. Sasinkovi, 29.10.1874 37 V1 - list Štefana Marka Daxnera Františkovi V. Sasinkovi, 28.3.1875 37 V1 - list Štefana Marka Daxnera Františkovi V. Sasinkovi, 21.5.1875 49 CD 69 - neznámy Štefanovi Markovi Daxnerovi o delení Okolia, 18.5.1862 56 JJ 2 - odpis Daxnerovho listu K priateľom mojim, 1866 80 A11 - životopisy Daxnerovcov od roku 1780, autor Samo Daxner, po 1933 80 C32 - list Ivana Daxnera strýkovi Štefanovi, 29.1.1877 198 AB 25 - Terézia Vansová. Púť pred vyšetrujúceho sudcu. Spomienky, 6s. 198 H1 18 - list Márie Holubyovej - Javorinskej Ide Vajanskej, asi 1887 225 A12 - správa o zbierke vedenej Daxnerom a Dobšinským, 1863 225 A12 - správa o zbierke vedenej Daxnerom a Dobšinským, 1869 225 A12 - správa o pôsobení Daxnerovom ako dozorcu revúckeho gymnázia, 11.7.1867 225 A14 - Daxnerova prosba o poskytnutie plnej moci členmi patronátneho konventu gymnázia, asi september 1874 225 D5 - ďakovný list Ľudovíta Kubániho po zvolení za dozorcu drienčanskej cirkvi, 22.9.1867 B 16/1 - list Štefana Marka Daxnera Karolovi Kuzmánymu, 18.4.1864 B16/2 - list Štefana Marka Daxnera Karolovi Kuzmánymu, 19.3.1865 B16/3 - list Štefana Marka Daxnera Karolovi Kuzmánymu, 14.8.1865 146 C40 - BOTTO, Július. Z rozpomienok na Ďurka Daxnera. Nákres deje a životopisný, 23s. C 548 - zrejme BOTTO, Július. Daxnerova literárna činnosť, 1s.. H225 C26 - list Štefana Marka Daxnera drienčanskej cirkvi, 11.8.1867 J 443 . list Štefana Marka Daxnera Jánovi Franciscimu, 27.12.1869 J 521 - list Štefana Marka Daxnera mladšieho bratovi Ivanovi, 9.4.1894 M13 E5 - Štefan Marko Daxner. Požiadavky Slovákov v Uhorsku, asi 1875 M13 F11 - preklad armálesu Daxnerovcov do jazyka slovenského M13 F21 - list Jána Francisciho Štefanovi Markovi Daxnerovi, 30.11.1846 M20 62 - Daxnerov návrh na podanie Memoranda národa slovenského snemu M20 G3 - návrh Memoranda národa slovenského, 1861 M20 G13 - odpoveď Daxnerova na Hurbanovu reč pred memorandovým zhromaždením M20 G14 - Daxnerov príhovor k memorandovému zhromaždeniu M22 M30 - Jozef Miloslav Hurban. Obrazy zo Slovenska alebo desaťročné stíhanie slovenského mladíka, po 1881, 17s. M23 A72 - list Štefana Marka Daxnera Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, 10.8.1863 M26 F23 - ďalší odpis Daxnerovho listu K priateľom mojim!, totožný s 56 JJ 2 M57 A1 - list Štefana Marka Daxnera Petrovi Makovickému st., 7.6.1882 M57 A1 - list Štefana Marka Daxnera Petrovi Makovickému st., asi 5.9.1882 M57 A1 - list Štefana Marka Daxnera Petrovi Makovickému st., 22.10.1885 M104 B6 - list Štefana Marka Daxnera bratovi Jurajovi, asi začiatok roka 1848 M104 B6 - list Štefana Marka Daxnera bratovi Jurajovi, 23.7.1855 M104 B6 - list Štefana Marka Daxnera bratovi Jurajovi, 20.3.1858 M104 B6 - list Štefana Marka Daxnera Augustovi Horislavovi Škultétymu, 1845 M104 B6 - list Štefana M. Daxnera Augustovi Horislavovi Škultétymu, 26.4.1846 M104 B6 - list Štefana M. Daxnera Augustovi Horislavovi Škultétymu, 27.9.1846 M104 B6 - list Štefana M. Daxnera Augustovi Horislavovi Škultétymu, 15.8.1853 M104 B6 - list Štefana M. Daxnera Augustovi Horislavovi Škultétymu, 20.2.1855 M104 B6 - list Štefana M. Daxnera Augustovi Horislavovi Škultétymu, 22.9.1855 M104 B6 - list Štefana M. Daxnera Augustovi Horislavovi Škultétymu, 2.8.1858 M104 B6 - list Štefana M. Daxnera zrejme Augustovi Horislavovi Škultétymu, 28.11.1887 M104 G14 - list Štefana Marka Daxnera Michalovi Bodickému, 11.8.1867 3. Archív Matice slovenskej v Martine, fond Matica slovenská I. (1857) 1863 - 1875 (1912) 4. Archív mesta Tisovec a) Memoria Tisovca, 1780 - 1863. b) Mestská kronika, 1920 - 1997. c) Protocolum privilegii oppidi Tiszolcz, 1780 - 1843. 5. Knižnica Gemersko – malohontského múzea Rimavská Sobota - Zoznam kníh, pochádzajúcich z knižnice Ivana Daxnera v Tisovci, spísaný roku 1970 Vladimírom Ondrušom, inventárne číslo 3595. 6. ŠA Banská Bystrica a) Fond Gemerská župa, škatuľa 448, fascikel I. D 4, dokument č. 2806 – potvrdenie o príslušnosti k nobilite pre Jána Daxnera mladšieho z roku 1768. b) Inventár fondu Gemerská župa 1453 (1504) – 1803 (1914). 2. zväzok. Banská Bystrica : 2000. c) Revisio nobilium districtus Kis – Hontensis de anno 1732. – signatúra I. 106. 147 Publikované pramene a tlače, vydané do roku 1918 : BARTL, Július et al. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov V. Prvý cisár na uhorskom tróne. Slovensko v čase polstoročnej vlády uhorského, českého, lombardského a nemeckého kráľa Žigmunda Luxemburského, syna Karola IV. Bratislava : Literárne informačné centrum 2001, 376s. BARTL, Július et al. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VII. Turci v Uhorsku II. Život v Uhorskom kráľovstve počas tureckých vojen a protihabsburgských povstaní – od snemu v roku 1608 do satmárskeho mieru. Bratislava : Literárne informačné centrum 2006, 448s. BOKES, František (ed.). Štefan Marko Daxner. V službe národa. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1958, 533s. ČAPLOVIČ, Ján. Etnografia Slovákov v Uhorsku. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1997, 301s. DVOŘÁKOVÁ, Daniela, PAPSONOVÁ, Mária. Spomienky Heleny Kottanerovej. Budmerice : Vydavateľstvo Rak, 2008, 168s. ELIÁŠ, Michal. Z cestovných denníkov štúrovcov. Matin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2010, 249s. HURBAN, Jozef Miloslav. Slovensko a jeho život literárny. In Dielo II. Bratislava : Tatran, 1983, 526s. HUSKA, Miroslav. Štefan Marko Daxner. Korešpondencia. In Literárny archív, ročník 10, 1973. Martin : Matica slovenská, 1974, s. 133 - 213. KOMPIŠ, Peter. Slovenské povstanie 1848/1849. Praha : Státní nakladatelství, 1924, 32s. KOVÁČ, Dušan et al. Slováci po rakúsko - uhorskom vyrovnaní. Postupujúca modernizácia habsburskej monarchie. Budovanie centralizovaného Uhorska. Maďarizácia. Oslabovanie lojality Slovákov voči Uhorsku. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2012, 399s. LAJČIAK, Ján. Slovensko a kultúra. Bratislava : Q 111, 2007, 173s. LUKAČKA, Ján et al. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VI. Osudy Slovenska od Albrechta Habsburského do tragickej bitky pri Moháči roku 1526 s prihliadnutím na začiatky renesancie v čase vlády Mateja Korvína. Bratislava : Literárne informačné centrum 2004, 376s. MARSINA, Richard et al. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov III. V kráľovstve svätého Štefana. Vznik uhorského štátu a čas arpádovských kráľov. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2003, 360s. MÚCSKA, Vincent. Kronika anonymného notára kráľa Bela. Gesta Hungarorum. Budmerice : Rak, 2001, 159s. Ottův slovník náučný. Zväzok 7. Praha : Jan Otto, 1893, 657s. PAPSONOVÁ, Mária, ŠMAHEL, František. Ulrich z Riechenthalu. Kostnická kronika. Historické rozprávanie o mieste, ktoré sa stalo stredom Európy a čo to znamenalo pre Slovákov a Čechov. Budmerice : Rak, 2009, 312s. ROGERIOVA žalostná pieseň. In MARSINA, Richard, MAREK, Miloš. Tatársky vpád. Budmerice : Rak 2008, 168s. POKORNÝ, Rudolf. Z potulek po Slovensku. 2. díl. Praha : Praha : nákladem vlastním, 1885, 329s. SEDLÁK, Vincent et al. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV. Pod vládou anjouovských kráľov. Slovensko po vymretí Arpádovcov a nástupe Anjouovcov na uhorský trón, Karola, Ľudovíta a jeho dcéry Márie. Bratislava : Literárne informačné centrum 2002, 374s. SOPKO, Július. Kronika uhorských kráľov zvaná Dubnická. Budmerice : Rak, 2004, 239s. ŠKULTÉTY, August Horislav. Pamäti sl. e.a.v. gymnasia a učit. semeniska vo V. Revúci. V Ružomberku : Tlačou Karola Salvu - nákladom vydavateľovým, 1889, 270s. Zsigmondkori okleveltár, zväzok VI., č. 822 a č. 833. 148 Pamäti a biografie : BODICKÝ, Michal. Samuel Ormis - život a dielo. S úvodom dr. Jozefa Škultétyho. Revúca : Združenie gemer - malohontských slovenských akademikov - Kníhtlačiareň Jozef Edelman, 1930, 40s. BODICKÝ, Michal. Rozpomienky a pamäti I. Turčiansky Sv. Martin: Matica slovenská 1933. 367 s. BOTTO, Július. Ján Francisci : nákres životopisný. Rimavská Sobota : Miestny odbor Matice slovenskej, 1922, 95s. BOTTO, Július. Michal M. Hodža. Životopisný nákres. Na 100 – ročnú pamiatku jeho narodenia. Turčiansky Sv. Martin: Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1911, 66 s. BOTTO, Július. Životopis Štefana Marka Daxnera : na storočnú pamiatku jeho narodenia. Rimavská Sobota : Miestny odbor Matice slovenskej, 1922, 188s. BUJNÁK, Pavol. Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo. Liptovský Sv. Mikuláš: Tranoscius 1927. 312 s. DOBŠINSKÝ, Pavol. Púť po otčine roku 1846. Bratislava : Tatran, 1991, 104s. FRANCISCI, Ján. Vlastný životopis. Črty z doby moysesovskej. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1956, 384s. HREBENDA, Matej. Vlastný životopis. Martin : Osveta, 1976, 50s. MEDVECKÝ, Karol Anton. Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám. Trnava : Ferko Urbánek a spol., 1935, 182s. MICHELIČKA, Vladimír. August Horislav Škultéty. Učiteľ a pedagóg. Bratislava : Eko - konzult, 2012, 127s. PODĎUMBIERSKY, Ján Gál. Spomínajme otcov a osvecovateľov národa. Životopisy slovenských národných dejateľov, účinkujúcich v úradoch politickej správy. I. sväzok. Bratislava : Únia, 1936, 238s. ŠOLTÉSOVÁ, Elena Maróthy : O vlastnom živote a diele. In Pohľady na literatúru. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1958, 314s. VAJANSKÝ, Svätozár Hurban. Životopis Štefana Moysesa. Martin : Matica slovenská, 1970, 224s. VANSOVÁ, Terézia. Ján Vansa (výber). In Drahé postavy. Bratislava : Tatran, 1978, 465s. ZECHENTER – LASKOMERSKÝ, Gustáv Kazimír. Päťdesiat rokov slovenského života I. Bratislava : Tatran, 1974, 408s. Literatúra : ANONYM. Pamätné dosky bojovníkom za práva národa. In Slovanský svet, 1922, ročník 2, č. 42, s. 4. ANONYM. Spomíname na „Troch sokolov.“ In Šafárikov kraj, 1946, ročník 9, číslo 43, 27.10.1946, s. 5. ANONYM. Významná národná udalosť v Plešivci. In Šafárikov kraj, 1946, ročník 9, číslo 44, s. 1. BACCI, Massimo Livi. Populace v evropské historii. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2003, 272s. BALASSA, Zoltán. Dva národy v jednej domovine. Buffalo - Toronto, Editura Mathias Corvinus, 2004, 124s. BÁLENT, Boris. Historické knižné fondy na Slovensku. In Knižnica, 1955, ročník 7, s. 15 – 19. BÁLENT, Boris. Prvotlače v Čaplovičiáne. In Knižnica, 1949, ročník 2, s. 96 – 99. BARTL, Július. Stavovské povstania uhorskej šľachty proti viedenskému absolutizmu ako konfesionálny problém. In : Verbum historiae, ročník 1, 2008 [vyd. 2009], s. 89-97. 149 BARTOŠ, Martin. Počiatky Andrášiovcov na Gemeri. In Genealogicko – heraldický hlas, 2006, ročník 16, číslo 1, s. 8 – 17. BARTOŠ, Martin. Počiatky Andrášiovcov na Gemeri II. In Genealogicko – heraldický hlas, 2007, ročník 17, číslo 2, s. 17 – 22. BENKOVÁ, Eva. Prítomnosť Mariášiovcov na Gemeri v kontexte súdneho sporu s Bubekovcami a pánmi zo Štítnika o majetky panstiev Brzotín a Krásna Hôrka. In Historia nova, 2010, ročník 1, číslo 2, s. 32 – 52. BERÁTŠ, Eugen. Z histórie a perspektív banských závodov v oblasti Spišsko- gemerského rudohoria. In Banícky Gemer. 70 rokov baníckeho múzea v Rožňave. Bratislava : Osveta, 1973, 213s. BERNÁT, Libor. Rod Kalinkovcov. In Genealogicko – heraldický hlas, 2011, ročník 21, číslo 1 – 2, s. 9 – 26. BERNÁTOVÁ, Viera. Armalista je viac ako mešťan? In: Zemianstvo na Slovensku v novoveku. Časť 1. [Ed.]: Kovačka, Miloš - Augustínová, Eva - Mačuha, Maroš. Martin, Slovenská národná knižnica, 2009, s. 313-316. BODNÁROVÁ, Miroslava. Vzťah štátnej moci a evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku za vlády Leopolda I. a jeho percepcia v novšej slovenskej historiografii. In: Gróf Imre Thököly a jeho povstanie = Thököly Imre gróf és felkelése. [Ed.]: Kónya, Peter. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2009, s. 311 - 324. BOTÍK, Ján. Chorvátska šľachta na Slovensku. In Historická revue, 2003, ročník 15, číslo 4, s. 19 – 21. BOTÍK, Ján. Slovenské dolnozemské komunity a ich elita do roku 1918. In Acta historica Neosoliensia, 2009, ročník 12, číslo 1 – 2, s. 81 – 99. BRTÁŇ, Rudo. Kolektáneá ako výrazný druh zberateľskej činnosti. In Knižnica, 1957, ročník 9, s. 257 – 264. BUKOVSZKY, László et al. Vlčany. Bratislava : AB - Art, 2009, 240s. CAPANDOVÁ, Petra. Historickoprávny vývoj ECAV [Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania] na Slovensku a vzťah k štátnej moci od reformácie do vydania rezolúcií Karola III. In Acta Facultatis Iuridicae Universitatis Comenianae, 2008, ročník 26, s. 7 - 33. ČAPLOVIČ, Ján. Začiatky tlačenej knihy na Slovensku. In Knižnica, 1958, ročník 10, s. 4 – 9. ČIČAJ, Viliam. Šľachtická knižnica. In Zemianstvo na Slovensku v novoveku. Zborník prác z interdisciplinárnej konferencie, ktorá sa konala 8.-10. júna 2009 v Martine. Martin: Slovenská národná knižnica, 2010, s. 116 – 122. ČÍŽ, Marián, LICHNER, Marián. Kaštieľ vo Svätom Antone. Svätohubertské tradície. The Mansion in Svätý Anton and the Bequest of St. Hubert. Banská Bystrica : Štúdio HARMONY, 2000, 111s. DANGL, Vojtech. Pod zástavou cisára a kráľa. Kapitoly z vojenských dejín Slovenska 1848 – 1914. Bratislava : historický ústav SAV, 2009, 280s. DARJA, Kerec. Balogovci – predkovia významného rodu Séčiovcov. In Historický časopis, 2005, ročník 53, číslo 3, s. 429 – 442. DJURA, Hardi. Okolnosti príchodu a etablovania sa Drugetovcov v Uhorsku. In Ružomberský historický zborník, 2008, ročník 2, s. 59 – 65. DUBOVSKÝ, Dušan. Hasičstvo v Revúcej a okolí. Revúca : Mestské kultúrne stredisko, 1998, 245s. DUBOVSKÝ, Dušan. Letokruhy mesta Revúca. Revúca : Mestské kultúrne stredisko, 2001, 158s. DUBOVSKÝ, Dušan. Pamätnica mesta Revúca. Fragmenty. 1357 - 2007. Revúca : Mestské kultúrne stredisko, 2007, 359s. DUBOVSKÝ, Dušan. Prvé slovenské gymnázium. Revúca : Mestské kultúrne stredisko, 2001, 156s. 150 DUBOVSKÝ, Dušan. Revúca - kolíska slovenského stredného školstva. Revúca : Mestské kultúrne stredisko, 1993, 298s. DUBOVSKÝ, Dušan. Svätyňa osvety a vzdelanosti. Revúca : Mestské kultúrne stredisko, 2012, 246s. DVOŘÁKOVÁ, Daniela. Rytierska kultúra v živote uhorskej šľachty na prelome 14. a 15. storočia. In : Historický časopis, 2002, ročník 50, číslo 4, s. 569-585. DZURIAK, Karol. Ružomberská synoda evanjelickej cirkvi v kontexte povstania Františka II. Rákociho. In Memorialis. Historický spis slovenských stolíc. Martin : Matica slovenská, 2008, s. 198 – 238. ĎURIANČIK, Jozef. Od komitátu po samosprávny kraj. In Banskobystrický permoník, 2006, ročník 4, číslo 4, s. 5. ĎURIŠKA, Zdenko. Rozprávanie o martinských Šimkovcoch. In Genealogicko – heraldický hlas, 1997, ročník 7, číslo 2, s. 3 – 19. ĎURIŠKA, Zdenko. Zvolenskí, liptovskí a gemerskí Kellnerovci. In Biografické štúdie, 1999, ročník 26, s. 190 - 224. ĎUROVIČ, Ľubomír. Pavel Doležal a jeho Grammatika slavico – bohemica. Pri trojstom výročí narodenia, 1700 – 2000. In Slovenská reč, 2000, ročník 65, číslo 1, s. 22 – 32. ELIÁŠ, Michal, HAVIAR, Štefan. Zlatá kniha Matice slovenskej. Martin : Matica slovenská 2008, 105s. FÁBRYOVÁ, Lívia. Apponiovci a ich knižnica v Oponiciach. In Forum historiae, 2008, ročník 2, číslo 2. FERKO, Miloš. Lúpežní rytieri na Slovensku. Časť 1. Bašovanie Bašovcov na Muráni. In Historická revue, 2001, ročník 12, číslo 8, s. 8 – 9. FRÁK, Gustáv. Historické knižnice v Gemeri – Malohonte. Prehľad do roku 1918. In Kniha 93/94. Martin: Matica slovenská, 1996, s. 143 – 153. FRÁK, Gustáv. Hrad Muráň, jeho alódiá a poddanské obce okolo roku 1670. In Obzor Gemera - Malohontu, 1991, ročník 22, číslo 1, s. 22 - 27. FRÁK, Gustáv. Podiel Gemera na železiarskej výrobe bývalého Uhorska. In Obzor Gemera, 1972, ročník 3, číslo 1, s. 15 – 16. FRÁK, Gustáv. Vojnové škody východogemerských obcí v poslednom desaťročí 17. storočia (pri vyháňaní Turkov z krajiny). In Obzor Gemera, 1980, ročník 11, číslo 3, s. 154 - 157. FRIMMOVÁ, Eva. Inkunábuly z hľadiska výskumu dejín knižnej kultúry na Slovensku. In Historický časopis, 1997, ročník 45, číslo 3, s. 401 - 419. FRIMMOVÁ, Eva. Vzťah Ilešháziovcov ku knižnej kultúre. In Kniha 2001/2002. Martin: Slovenská národná knižnica 2002, s. 415 – 428. FRIMMOVÁ, Eva. Zachované exempláre z fuggerovskej knižnice na Slovensku. In Kniha 2003/2004. Martin: Slovenská národná knižnica 2004, s. 96 – 108. FÜGEDI, Erik. O stredovekej uhorskej šľachte slovenského pôvodu. In Historický časopis, ročník 30, 1982, číslo 3, s. 395-403. GAJDOŠ, Jozef Vševlad. Doklady pre začiatky kníhtlače. In Duchovný pastier, 1961, ročník 36, s, 14 – 16. GALLO, Ján. Muráň. Prešov: Dominanta, 2001, 240 s. GALLO, Ján. Vznik prvých škôl v Gemeri. In Obzor Gemera, 1970, ročník 1, číslo 1, s. 25. GEREMEŠOVÁ, Gita. J. B. Metz – teológ pokoncilovej cirkvi. In Historia studia ecclesiastica, 2011, číslo 2, s. 130 – 156. GRACH, Marián. Štefan Marko Daxner - koryfej slovenského liberalizmu. In Literárny týždeník, 1997, ročník 10, číslo 15, s. 11. GÜNTHEROVÁ - Mayerová, Alžbeta. Kaštieľna knižnica v Betliari. In Knižnica na Slovensku (zborník). Martin: Matica slovenská 1954, s. 185 – 186. 151 HAJDUK, Andrej. Dejiny ECAV na Slovensku v rokoch 1517-1610. In: Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry. Zv. 3. [Vedúci aut. kol.]: Uhorskai, Pavol. Liptovský Mikuláš: Tranoscius 2002, 14 - 25. HAJKO, Dalimil. Filozoficko - svetonázorové aspekty diela Š. M. Daxnera. In Filozofia, 1979, ročník 34, číslo 3, s. 333 - 345. HANAKOVIČ, Štefan. Knižná kultúra Gemera. In Knižnica, 2003, ročník 4, číslo 8, s. 355 – 365. HANDZO, Ján Ctibor. História evanjelickej a.v. cirkvi pondelsko - selčiansko - válkovskej. Vydaná v čas 300. výročia založenia sboru. Myjava : Nákladom ev. a.v. cirkvi pondelsko - selčiansko - válkovskej - tlačou Kníhtlačiarne Daniela Pažického, 1931, 95s. HAPÁK, Pavol. Z histórie železiarstva a baníctva v Gemeri. In Vlastivedný časopis, 1961, s. 100 - 104. HLODÁK, Pavol. Muránsky hrad a jeho páni. Kalinovo : Kermat s.r.o., 2007, 205s. HLODÁK, Pavol, ŽILÁK, Ján. Panstvo Muráň – hospodárske dejiny. Kalinovo : Kermat s.r.o., 2006, 182s. HOLEC, Roman. Coburgovci a Slovensko. Bratislava : Kaligram, 2010, 463 s. HOLEC, Roman. Jeden z porazených. Šľachta na Slovensku po roku 1918. In Od osmičky k osmičke. Ed. Roguľová, Jaroslava et al. Bratislava, Historický ústav SAV, 2009, s. 31 - 48. HOLUB, Milan. Duchovná kultúra a materiálny blahobyt. Teoretické princípy a hlavné idey a národnoobrodeneckého hnutia v diele Š. M. Daxnera I. In Verejná správa, 2008, ročník 63, číslo 6, s. 16 - 18. HOLUB, Milan. Horel za národ a obetoval sa mu. Štefan Marko Daxner : „Biť sa budem s potlačovateľom svojim...“ In Verejná správa, 2008, ročník 63, číslo 5, s. 26 - 28. HOLUB, Milan. Každý najlepšie zná svoje potreby. Teoretické princípy a hlavné idey národnoobrodeneckého boja v diele Š. M. Daxnera III. In Verejná správa, 2008, ročník 63, číslo 8, s. 16 - 18. HOLUB, Milan. Rodný jazyk, sloboda slova a tlače. Teoretické princípy a hlavné idey a národnoobrodeneckého hnutia v diele Š. M. Daxnera II. In Verejná správa, 2008, ročník 63, číslo 7, s. 16 - 17. HOLUB, Milan. Zo života historických osobností. Muž výnimočného charakteru. Štefan Marko Daxner. In Historická revue, 1989, ročník 1, číslo 2, s. 26 - 27. HRAŠKOVÁ, Mária. Na návšteve v Tisovci. In Slovenka, 1981, ročník 33, č. 47, s. 16. HRUŠOVSKÝ, František. Slovensko v dejinách strednej Európy. Turčiansky Svätý Martin : Matica slovenská, 1939, 45s. CHALUPECKÝ, Ivan. Politický vývoj Gemera v rokoch 1526 – 1711. In Historický časopis, 1998, ročník 46, číslo 2, s. 215 – 229. ILA, Bálint. Gemerská župa I. Dolné Sŕnie : Združenie evanjelikov augsburského vyznania Považského seniorátu, 2010, 363s. IVANTYŠYNOVÁ, Tatiana. Štátoprávne požiadavky Slovákov a ruská verejnosť. Článok M. Daxnera o Slovenskom okolí v Časopise min. nár. osvety. In Obzor Gemera - Malohontu, 1992, ročník 23, číslo 4, s. 166 - 168. JANČOVIC, Ján. Z kolísky na Dolnú zem. Martin : Matica slovenská, 2004, 221s. JANKOVIČ, Ľubomír. Exlibris a supralibros na Slovensku v 16. – 19. storočí. Martin: Matica slovenská, 2004, 192 s. JASEČKO, Rudolf. Význam ťažby žilných ložísk v historickom vývoji rožňavskej oblasti. In Acta montaistica Slovaca, 1968, ročník 3, číslo 1, s. 1 – 3. JUDÁK, Viliam. Vývin cirkevnej organizácie v 12.-19. storočí na území Slovenska. In Katolícka cirkev a Slováci. Bratislava: Bernolákova spoločnosť - Ústav pre vzťahy štátu a cirkvi na Slovensku, 1998, s. 21-30. 152 JUDÁK, Viliam, POLÁČIK, Štefan. Komplexná analýza patrocínii Slovenska. In Historia ecclesiastica, 2011. ročník 2, číslo 2, s. 41 – 66. KÁLAL, Karel. Maďarizácia. Bratislava : Eko - konzult, 2006, 77s. KÁLAL, Karel. Utrpenie Slovákov. Predvojnové Slovensko do roku 1914. Bratislava : Eko - konzult, 2006, 217s. KERECMAN, Peter. Štyri generácie advokátov z rodu Daxnerovcov. Prvá časť. In Bulletin slovenskej advokácie, číslo 1 - 2, 2010, s. 55 - 61. KERTÉSZ, Botond. Sondy do vzťahu evanjelickej cirkvi, Slovákov a uhorského štátu v rokoch 1848 - 1849. In Historický časopis, 2003, ročník 51, číslo 3, s. 417 – 434. KOHÚTOVÁ, Mária. Náboženská situácia v období stavovských povstaní 17. storočia. In Fidei et Patriae. [Zost.]: Rydlo, Jozef M. Bratislava: Libri Historiae - Dobrá kniha v Trnave 2008, s. 343 - 352. KOHÚTOVÁ, Mária. Šľachta v Uhorsku. In : Historická revue, 2004, ročník 15, číslo 5-6, s. 6-8. KOLLÁR, Miroslav. Pevnostné stavby v rodových erboch na Slovensku. In Genea logicko - heraldický hlas, 2001, ročník 11, číslo 1, s. 18 – 24. KOLLÁROVÁ, Ivona. "Niet pochýb, že táto kniha sa bude dobre predávať". Vydavateľské produkty evanjelických intelektuálov a bariéry recepcie náboženských kníh. In Studia Bibliographica Posoniensia. Bratislava : Univerzitná knižnica, 2010, s. 65-85. KOLLÁROVÁ, Ivona. Pokus o logickú periodizáciu dejín slovenského kníhtlačiarstva. In Kniha2000/2001. Martin: Slovenská národná knižnica 2003, s. 38 – 47. KOLLÁROVÁ, Zuzana. Postavenie dedinskej šľachty na Spiši. In Forum historiae, 2008, ročník 2, číslo 2. KOMOROVÁ, Klára. Šľachtický dvor Révaiovcov ako centrum vzdelanosti Turca. In Forum historiae, 2008, ročník 2, číslo 2. KÓNYA, Peter. Dejiny ECAV na Slovensku v rokoch 1610-1791. In Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry. Zv. 3. [Vedúci aut. kol.]: Uhorskai, Pavol. Liptovský Mikuláš, Tranoscius, 2002, s. 26-62. KÓNYA, Peter. Lutherská konfesionalizácia. In In KÓNYA, Peter et al. Konfesionalizácia na Slovensku v 16. – 18. storočí. Prešov : Vydavateľstvo prešovskej univerzity, 2010, s. 17 – 77. KÓNYA, Peter. Protestantský kostol z čias rekatolizácie. K postaveniu evanjelického a. v. chrámu v Horných Ozorovciach. In Historia ecclesiastica, ročník 1, 2010, číslo 1 – 2, s. 154 – 171. KÓNYA, Peter. Protihabsburské povstania v dejinách evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. In "Nezameniteľné je dedičstvo otcov..." [Zost.]: Kónya, Peter. Prešov, Vydavateľstvo Prešovskej univerzity 2009, s. 152-170. KÓNYOVÁ, Annamária. Kalvínska konfesionalizácia. Vieroučné a územnosprávne konštituovanie reformovanej cirkvi na Slovensku. In KÓNYA, Peter et al. Konfesionalizácia na Slovensku v 16. – 18. storočí. Prešov : Vydavateľstvo prešovskej univerzity, 2010, s. 100 – 144. KÓNYOVÁ, Annamária. Študenti na stredných školách v Uhorsku v období dualizmu. Komparácia dvoch konfesionálne odlišných škôl, evanjelického kolegiálneho a katolíckeho kráľovského gymnázia v Prešove. In Historia ecclesiastica, 2011, ročník 2, číslo 2, s. 270 – 292. KOTVAN, Imrich. Prírodovedné tlače 15. storočia v slovenských knižniciach. In Humanizmus a renesancia na Slovensku (zborník). Bratislava : b.v., 1967, s. 436 - 444. KOTVAN, Imrich. Výskum inkunábuly na Slovensku. In Knižnica, 1958, ročník 10,, s. 10 - 24. 153 KOVÁČ, Martin. Štúrovci, ako ste ich nepoznali. Protestantský patent z roku 1859 a jeho vplyv na duchovné prebudenie Evanjelickej cirkvi a.v. v Uhorsku. Bratislava (?) : Porta libri, 2012, 295s. KOVÁČIK, Peter, ŤAŽKÝ, Ladislav et al. Čierny Balog - monografia. Banská Bystrica : Forza, 2003, 292s. KOWALSKÁ, Eva. Uhorskí protestanti a viedenský dvor: Formovanie cirkevnej politiky Habsburského štátu pred rokom 1781. In Historický časopis, 2002, ročník 50, č. 3, s. 407 - 421. KRAJČOVIČ, Milan. Slovenské národné hnutie v medzinárodnom kontexte. Od roku 1820 po vznik Slovenského štátu. Bratislava : Slovak academic press, 2010, 459s. KRAUS, Cyril. Osud národného buditeľa. Štefan Marko Daxner - Život a dielo v dokumentoch (recenzia knihy). In Romboid, 1976, ročník 11, číslo 11, s. 90 - 91. KRAUS, Cyril. Štefan Marko Daxner (26.12.1822 - 13.4.1892). In Priekopníci našej súčasnosti - jubilanti roku 1972. Bratislava : Osvetový ústav, 1972, s. 127 - 131. KRAUS, Cyril. Štefan Marko Daxner. Formovanie osobnosti, účasť v revolúcii. In Obzor Gemera, 1973, ročník 4, číslo 4, s. 100 - 104. KRIŠTOFOVÁ, Alica. Knižnica rodu Sizo – Norris z Adamovských Kochanoviec. In Knižnica, 2008, ročník 9, číslo 1, s. 23 – 25. KRNÁČOVÁ, Iveta. Historická knižnica Gemersko – malohontského múzea v Rimavskej Sobote. Dejiny knižnice s ohľadom na knižný celok Ivana Daxnera z Tisovca. Bakalárska práca. Žilina : Žilinská univerzita v Žiline, katedra mediamatiky a kultúrneho dedičstva, 2009, 48s. KRNÁČOVÁ, Iveta. Knižnica Ivana Daxnera z Tisovca. In Zborník gemersko – malohontského múzea Gemer – Malohont, 2009, ročník 5, s. 72 – 78. KUBIŠ, Pavol M. Hlas zo Slovenska. Sto rokov od úmrtia politika a publicistu Š. M. Daxnera. In Smer dnes, 1992, ročník 2, číslo 83, 7.4.1992, s. 12. KUCHTA, Miroslav. Štefan Marko Daxner. In Smer, 1982, ročník 34, číslo 307, 28.12.1982, s. 3. KUŠNÍROVÁ, K. Štefan Marko Daxner. In Evanjelický posol spod Tatier, 1982, ročník 72, číslo 11, s. 130. KUZMÍK, Jozef. Prehľad vývoja knižníc na území Slovenska. In Historický časopis, 1954, ročník 3, s. 561 - 578. LIPTÁKOVÁ, Silvia. Slovenské osídlenie békešsko – čanádskej oblasti. In Ružomberský historický zborník, 2007, ročník 1, s. 161 – 188. LUKAČKA, Ján. Korene šľachty na Slovensku. Genéza výsadnej vrstvy feudálnej spoločnosti. In História revue, 2001, ročník 1, číslo 1, s. 6-9. LUKAČKA, Ján. Matúš Čák Trenčiansky a jeho familiarita. In Historický časopis, 2003, ročník 51, číslo 4, s. 589 – 604. LUKAČKA, Ján. Stredná a nižšia šľachta na Slovensku koncom stredoveku. In Zemianstvo na Slovensku v novoveku. Časť 1. [Ed.]: Kovačka, Miloš - Augustínová, Eva - Mačuha, Maroš. Martin, Slovenská národná knižnica, 2009, s. 14-18. LYSÝ, Miroslav. Uhorská šľachta a protihusitské vojny. In : Vojenská história, ročník 11, 2007, číslo 3, s. 39-54. MACHALA, Drahoslav. Šľachtické rody. Bratislava : Perfekt 2007, 85 s. MACHO, Peter. Od Horného Uhorska k Bielemu Uhorsku. Koncepcia historicko - politickej individuality Slovenska v 60. rokoch 19. storočia. In Obzor Gemera - Malohontu, 1992, ročník 23, číslo 2, s. 156 - 165. MAJO, Juraj, KUSENDOVÁ, Dagmar. Etnické a náboženské pomery Slovenska v polovici 19. storočia podľa Geografického slovníka Erika Fenyesa z roku 1851. In Historický časopis, 2007, ročník 55, číslo 4, s. 739 – 748. 154 MANICA, Emerich, SABÓ, Pavel. Pamätné dosky bojovníkom za práva národa. In Slovenský svet, 1922, ročník 2, číslo 42, s. 4. MAREK, Miloš. Pečenehovia a Uzi na Slovensku. In Historický časopis, 2003, ročník 51, číslo 2, s. 193 – 222. MAREK, Miloš. Podiel cirkevných inštitúcií na doosídlení územia Uhorského kráľovstva v stredoveku. In Studia Archaeologica Slovaca Mediaevalia, 2007, ročník 6, s. 23 - 38. MAREK, Miloš. Románske obyvateľstvo na Slovensku v stredoveku (Valóni, Francúzi, Taliani, Španieli). In Historický časopis, 2004, ročník 52, číslo 4, s. 601 – 630. MARKUSKOVÁ, Helena. Charakter osmanskej moci v Gemerskej stolici v 17. storočí. In Historia nova, 2011, ročník 2, číslo 1, s. 21 - 38. MARTINICKÝ, Miroslav. Poznámky ku kríze zemianskeho stavu v 16. a najmä v 17. storočí. In Zemianstvo na Slovensku v novoveku. Časť 1. [Ed.]: Kovačka, Miloš - Augustínová, Eva - Mačuha, Maroš. Martin, Slovenská národná knižnica 2009, s. 31-50. MATUNÁK, Michal. Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Kremnica : Slobodné a hlavné banské mesto, 1928. 541s. MAŤOVČÍK, Augustín. Z kultúrnej minulosti Gemera. In. Vlastivedný časopis, 1961, číslo 3, s. 105 - 110. MESÍKOVÁ, Eleonóra. Vývoj územného a správneho členenia na Slovensku. In Politické vedy, 1998, ročník 11, číslo 3 - 4, s. 72 - 96. MELNÍKOVÁ, Marta. O stave cirkevnej organizácie na Slovensku začiatkom 16. storočia. In : Slovenská archivistika, 1995, ročník 30, číslo 2, s. 127-140. MÉSÁROŠ, Július. Idey rovnosti, slobody a bratstva v dejinách uhorského národa. Historický náhľad k rozprave JUDr. PhDr. Emila Vidru. In Zložité hľadanie pravdy o slovenských dejinách. Výber štúdii, odborných polemík a článkov z polstoročnej výskumnej a publikačnej činnosti. Bratislava : Veda 2004, s. 17 – 34. MÉSÁROŠ, Július. K otázke hodnotenia historického zástoja Š. M. Daxnera a historických a prirodzenoprávnych základov jeho národného programu. In Obzor Gemera – Malohontu, 1992, ročník 23, číslo 4, s. 152 – 155. MÉSÁROŠ, Július. Maďarizácia a asimilácia v Uhorsku od konca 18. storočia do roku 1918. In Historický časopis, 1997, ročník 45, číslo 2, s. 295 – 304. MÉSÁROŠ, Július. Slovensko - maďarské vzťahy v období od revolúcie 1848/1849 do rozpadu Uhorska roku 1918. In Zložité hľadanie pravdy o slovenských dejinách. Výber štúdii, odborných polemík a článkov z polstoročnej výskumnej a publikačnej činnosti. Bratislava : Veda 2004, s. 139 – 155. MIKLOŠKO, František. Kultúrny stánok na Lovinského. Laudatio k životnému jubileu Gabriely Smolíkovej. In Impulz, 2011, číslo 2. MIŠOVIČOVÁ, Zuzana. Levočské tlače 17. storočia vo fonde Slovenskej národnej knižnice v Martine a ich majitelia. Diplomová práca. Žilina : Žilinská univerzita v Žiline, 2008, 115s. MONCOĽ, Štefan. Dóžovské sedliacke povstanie a jeho následky v našom okolí. In Šafárikov kraj, 11.2.1933, s. 1 - 2. MONCOĽ, Ján. O školstve v Gemer – Malohonte. In Šafárikov kraj, 28.6.1947, s. 2. MRVA, Ivan. Kurucká vojna na Slovensku a jej dôsledky v rokoch 1704 – 1711. In Historický časopis, 1996, ročník 44, číslo 4, s. 583 – 611. MRVA, Ivan. Vypuknutie povstania Františka II. Rákociho a jeho priebeh na Slovensku roku 1703. In Historický časopis, 1994, 43, číslo 1, s. 16 – 46. MÚCSKA, Vincent. O najstarších uhorských biskupstvách. In Historický časopis, 2003, ročník 51, číslo 1, s. 3 – 22. NEMEŠ, Jaroslav. "Klerikerproletariat" Uhorska v 16. storočí: problém desakralizácia nižšieho duchovenstva. In Studia Archaeologica Slovaca Mediaevalia, 2006, ročník 5, s. 221 - 242. 155 OKOLIČÁNYOVÁ, Vlasta - FRÁK, Gustáv - HORIČKOVÁ, Anna - ČERVENÁKOVÁ, Katarína. Historické knižnice ECAV na Slovensku. In Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry. Zv. 3. [Vedúci aut. kol.]: Uhorskai, Pavol. Liptovský Mikuláš, Tranoscius 2002, s. 241-262. ORMIS, Ján V. Zo starého Uhorska. In Biografické štúdie 12. Martin : Biografický ústav Matice slovenskej, 1985, s. 93 – 96. OSLANSKÝ, František. Desiatky pápežskej kúrie a hodnota cirkevných majetkov na Slovensku v stredoveku. In Slovenská numizmatika, 1996, ročník 14, s. 121 - 127. OSLANSKÝ, František. O písomných prameňoch k cirkevným majetkom na Slovensku v stredoveku. Historický časopis, 1997, ročník 45, č. 3, s. 388 - 400. PARENIČKA, Pavol. Štefan Marko Daxner a Memnorandum národa slovenského. In CABADAJ, Peter (ed.). 150. výročie Memoranda národa slovenského. 1861 – 2011. Zborník s odborného seminára. Martin : Matica slovenská, 2011, s. 25 – 31. PAVLIČKOVÁ, Alexandra. Ján Kollár - náčrty z jeho pedagogickej tvorby. Nitra : Pedagogická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa, 2007, 82s. PERNIŠ, Jaroslav. Uhorskí Anjouovci v zdraví, chorobe a smrti. In Genealogicko – heraldický hlas, 2003, číslo 1, s. 3 – 21. PEŘINA, Josef, MILLER, Václav, KVAPIL, Jan, MILEROVÁ, Zora. Literární texty v českých a německých časopisech první poloviny XIX. století. Bibliografie 20. léta. Usta ad Albim Bohemica : Katedra bohemistiky PF UJEB v ústí nad Labem, 2005, ročník 4, číslo 1, 35s. PETROVSKÝ, Karol. Bojovník za česť národa. Pred 105 rokmi zomrel Štefan Marko Daxner. In Národná obroda, 1996, ročník 6, číslo 23 - 24, s. 9. PODRIMAVSKÝ, Milan. Muž činu a charakteru. Sto rokov od smrti Š. M. Daxnera. In Slovenské národné noviny, 1992, ročník 3 (7), číslo 17, 28.4.1992, s. 16. PODRIMAVSKÝ, Milan. Obhajca slovenskej národnej individuality. Štefan Marko Daxner ako historik. In Historická revue, 1999, ročník 10, číslo 10, s. 12 - 13. PODRIMAVSKÝ, Milan. Osobnosti, ktoré vstúpili do dejín Slovenska. Štefan Marko Daxner. In Práca, 1993, ročník 48, číslo 36, 13.2.1993, s. 14. PODRIMAVSKÝ, Milan. Slovenské dejiny v diele Š. M. Daxnera. In Historický časopis, 1981, ročník 29, číslo 4, s. 506 - 521. POLLA, Belo. Ku genéze Daxnerovho Hlasu zo Slovenska. In Historické štúdie, 1957, ročník 3,, s. 346 - 353. PRASLIČKOVÁ, Mária. Brdárstvo a voštinárstvo v západnom Gemeri. Košice : Východoslovenské nakladateľstvo, 1979, 358s. PRK. Štefan Marko Daxner. Právnik, publicista, politik a obhajca práv Slovákov. In Smer, 1991, ročník 43, číslo 76, 30.3.1991, s. 5. RÁBIK, Vladimír. Národnostní kňazi (kazatelia) v živote stredovekých miest na Slovensku. In Studia Historica Tyrnaviensia, ročník 6, 2006, s. 136 - 147. REMIÁŠOVÁ, Alžbeta. Sokol z Tisovca. Čo nebolo v učebniciach. In Slovenka, 2004, ročník 57, číslo 22, s. 40. REPČÁK, Jozef. Prehľad dejín kníhtlače na Slovensku. Bratislava : Pravda, 1948, 157s. REPČÁK, Jozef. Príspevky k dejinám súkromných knižníc na Slovensku. In Slovenská národná knižnica, 1947, ročník 3, s. 106 - 121. REZNÍK, Jaroslav. Významný politik a publicista. Štefan Marko Daxner. In Sloboda, 1982, ročník 37, číslo 15, s. 4. RUMPLER, Helmut. Rakúska ríšska rada a prechod ku konštitucionalizmu v rokoch 1859 – 1867. In Historický časopis, 1999, ročník 47, číslo 2, s. 202 – 210. RUTTKAY, Fraňo. Terézia Vansová nazvala Štefana Marka Daxnera bohatier a chlúba Slovákov. In Slovensko, 1992, ročník 16, č. 6, s. 16 - 18. 156 SAKTOROVÁ, Helena. Príspevok k poznaniu knižnice aristokratickej rodiny Stainlein – Saalenstein v Horných Semerovciach. In Forum Historiae, ročník 2, číslo 2. SEKERKOVÁ, Martina. Gemerský seniorát - stav v rokoch 1741-1742. (Vývoj Gemerského seniorátu pred rokom 1741 ). In Historický zborník, 2004, ročník 14, č. 2, s. 42 - 58. SIBYLOVÁ, Michaela. Sučasný stav a výskum šľachtických knižníc na Slovensku. In : Studia Bibliographica Posoniensia I/2009. Bratislava : Univerzitná knižnica, 2009, s. 183-195. SOJÁK, Marián. Fvlšovanie mincí na konci stredoveku s dôrazom na Spiš a Gemer. In Biatec, 2012, ročník 20, číslo 5, s. 22 – 25. SKALSKÁ, Monika. Jelšava a jelšavské panstvo v stredoveku. K osídleniu severného Gemera. Martin : Matica slovenská, 2009, 331s. SKALSKÁ, Monika : Paulíni a ich pôsobenie v Gemeri. In Studia Historica Tyrnaviensia, 2008, ročník 8, s. 103 - 115. SKALSKÁ, Monika. Rod Ratoldovcov v dejinách Gemera do začiatku 14. storočia. In Gemer-Malohont, 2009, ročník 5, s. 45-57. SOKOLOVSKÝ, Leon. Šľachtické rody v Malohonte. In Najstaršie rody na Slovensku. Martin : Slovenská genealogicko heraldická spoločnosť pri Matici slovenskej, 1994, 128s. SPIRITZA, Juraj. Motív rodinnej genealógie na epitafoch zo 16. a 17. storočia. In Genealogicko-heraldický hlas, 2000, ročník 10, číslo 1, s. 3-16. STEINHŰBEL, Ján. Uhorské kráľovstvo a Nitrianske kniežatstvo za Štefana I. In Historický časopis, 2000, ročník 48, číslo 1, s. 3 – 34. SZIRÁCSIK, Ěva. Ujsť z majetkov Koháryovcov v Novohradskej stolici pred rokom 1720? In Acta historica neosoliensia, 2010, ročník 13, číslo 1 – 2, s. 55 – 81. ŠMÁLOV, Jozef Kútnik. Zástoj katolíckej hierarchie v slovenskom národnom a kultúrnom živote. Kultúrno - historická i literárno - historická štúdia. Ružomberok : Lev, 1948, 131s. ŠOLTÉS, Peter. Tri jazyky, štyri konfesie. Etnická a konfesionálna pluralita na Zemplíne, Spiši a v Šariši. Bratislava : Historický ústav SAV, 2009, 233s. ŠPIESZ, Anton. Priemyselná výroba v Gemeri v 17. a 18. storočí. In Vlastivedný časopis, 1965, s. 30 - 33. ŠTULRAJTEROVÁ, Anna, WEISS, Ján. Brezno v premenách času. Monografia mesta. Banská Bystrica : Harmony s.r.o., 2005, 255s. TAJTÁK, Ladislav. Dejiny Rožňavy I. Košice : Východoslovenské nakladateľstvo 1978, 504 s. TOBOLKA, Marek. Osobnosť Ivana Daxnera (1860 – 1935). In Zborník Gemersko – Malohontského múzea Gemer – Malohont, 2009, ročník 5, s. 65 – 71. TÓTH, István Győrgy. Latinčina ako hovorená reč v Uhorsku v 17. a 18. storočí so zreteľom na Slovensko. In Historický časopis, 1996, ročník 44, číslo 1, s. 102 – 113. TURAY, Štefan. August Horislav Škultéty - život a dielo. Ústí nad Orlicí : PIPEX s.r.o., 2010, 312s. VALACH, Július. Pamäti jelšavské a muránske. In Obzor Gemera, 1988, ročník 19, číslo 1, s. 46 – 50. VALENTOVÁ, Iveta. Derivované lexémy s derivovaným základom – voz, – vez v staršej slovenčine. In Slovenská reč, 2009, ročník 74, číslo 6, s. 334 – 345. VANSOVÁ, Terézia. Štefan Marko Daxner v spomienkach. In Slovenka, 1982, ročník 34, číslo 15, s. 23. VASIĽOVÁ, Darina. Prešovské kolégium potiského dištriktu Evanjelickej cirkvi a.v. (1850 - 1918). Teologická akadémia a právnická akadémia. Prešov : Universum, 2008, 427s. VIRŠINSKÁ, Miriam. Evanjelická cirkev a. v. v Uhorsku a Slováci v druhej polovici 19. storočia. Martin : Matica slovenská,. 2011, 238s. VIRŠINSKÁ, Miriam. Memorandum národa slovenského - 150. výročie. Martin : Matica slovenská, 2011, 66s. 157 VONGREJ, Pavol. Trojitý kollárovský list. In Literárny archív, 1980, ročník 17. Martin : Matica slovenská, 1981, s. 103 - 107. VRTEL, Ladislav. Dvojitý kríž – k problému recepcie a transfrmácie. In genealogicko – heraldický hlas, 1993, ročník 3, číslo 2, s. 8 – 18. ZMETÁK, Igor. Veda a mystika v šľachtickej knižnici za čias osvietenstva, In Knižnica, 2003, ročník 4, číslo 2, s. 107 – 109. ŽIBRITOVÁ, Gabriela. Mecenát šľachty pri vydávaní kníh v 16. a 17. storočí. In Zemianstvo na Slovensku v novoveku. Časť 1. [Ed.]: Kovačka, Miloš - Augustínová, Eva - Mačuha, Maroš. Martin, Slovenská národná knižnica, 2009, s. 83 – 88. ŽIBRITOVÁ, Gabriela. Slovacikálne drobné tlače 16.-17. storočia. In Kniha ´90. Zborník o problémoch a dejinách knižnej kultúry. Martin : Matica slovenská, 1990, s. 41-62. ŽILÁK, Ján. Genealógia rodu Holkovcov z Gemera a Malohontu. In "Nezameniteľné je dedičstvo otcov..." [Zost.]: Kónya, Peter. Prešov, Vydavateľstvo Prešovskej univerzity 2009, s. 286-293. ŽILÁK, Ján. Na margo genealógie rodiny Daxnerovej. In Obzor Gemera – Malohontu, 1992, ročník 23, s. 170 – 172. ŽILÁK, Ján, ŠIŠMIŠ, Milan. Pôvod a príbuzenské vzťahy Daxnerovcov. In Genealogicko – heraldický hlas, 1994, ročník 4, číslo 1, s. 12 – 23. ŽILÁK, Ondrej. Štefan Marko Daxner (26.12. - 11.4.1992). In Cirkevné listy, 1992, ročník 105, číslo 9, s. 137 - 139. Prehľady a pomocná literatúra : BOKROSOVÁ, Katarína. Učebnice pre slovenské školy a publikácie z oblasti pedagogiky do roku 1919 vo fonde Slovenskej pedagogickej knižnice. Tematická bibliografia. Bratislava : Slovenská pedagogická knižnica, 2011, 51s. BUBEN, Milan. Encyklopedie heraldiky. Praha : Libri, 2003, 506s. DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách I. Od Samovej ríše po vznik stálej armády. Bratislava : Perfect, 2005, 243s. DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách II. Od vzniku stálej armády po prvú svetovú vojnu. Bratislava : Perfect, 2007, 291s. DUBOVSKÝ, Dušan. Biografický lexikón mesta Revúca. Revúca : Mestské kultúrne stredisko, 2000, 282s. DUBOVSKÝ, Dušan. Evanjelici v dejinách Revúcej. Revúca : Mestské kultúrne stredisko, 2004, 250s. HOLEC, Roman. Slováci v dualistickom Rakúsko – Uhorsku. In Marsinová, Daniela (ed.). Rakúsko – Uhorsko. Habsburská ríša v rokoch 1867 – 1918. Bratislava : Slovart, 2011, s. 236 – 267. KRAUS, Cyril. Štefan Marko Daxner. In Encyklopédia slovenských spisovateľov I. zväzok. Bratislava : Obzor, 1984, s. 107 - 108. KRAUS, Cyril. Štefan Marko Daxner. In Slovník slovenskej literatúry I. zväzok, A - H. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1979, s. 190 - 191. KUSENDOVÁ, Dagmar et al. Historický atlas evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 2011, 175s. LATKO, Ivan. Štefan Marko Daxner. In Kultúrno - historický kalendár 1997. Bratislava : Národné osvetové centrum, 1998, 312s. LEDNICKÁ, Blanka. Sestavte si rodokmen - pátráme po svých předcích. Praha : Grada, 2012, 171s. MACHALA, Drahoslav. Šľachtické rody. Významné osobnosti slovenských dejín. Bratislava : Perfect, 2007, 85 s. 158 SABOV, Peter et al. Sprievodca po historických knižniciach na Slovensku I. Martin : Slovenská národná knižnica, 2001, 164s. SABOV, Peter et al. Sprievodca po historických knižniciach na Slovensku II. Martin : Slovenská národná knižnica, 2004, 110s. SABOV, Peter et al. Sprievodca po historických knižniciach na Slovensku III. Martin : Slovenská národná knižnica, 2009, 111s. SAXOFERRATO, Bartolus de. Traktát o znameniach a erboch. Bratislava : Veda, 2010, 200s. (reprint inkunábuly z roku 1472). MRVA, Ivan, SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava : Perfect, 2012, 397s. SCHWARZENBERG, Karel. Heraldika. Praha : Vyšehrad, 2007, 215s. (reprint diela z roku 1941). SEGEŠ, Vladimír et al. Slovensko - vojenská kronika. Bratislava : Perfekt, 2007, 200s. SKALSKÁ, Monika. Rožňava. In Lexikón stredovekých miest. Bratislava : Prodama, 2010, s. 383 – 394. ŠIŠMIŠ, Milan et al. Príručka ku genealogickému výskumu na Slovensku a v slovacikálnom zahraničí 1. Martin : Slovenská genealogicko – heraldická spoločnosť, 2004, 245s. ŠIŠMIŠ, Milan et al. Príručka ku genealogickému výskumu na Slovensku a v slovacikálnom zahraničí 2. Martin : Slovenská genealogicko – heraldická spoločnosť, 2009, 265s. VRTEĽ, Ladislav. Heraldický katechizmus čiže základy heraldiky v otázkach a odpovediach, zoradených do trinástich lekcii a pre väčšiu názornosť doplnených o premnohé zobrazenia. Bratislava : Veda, vydavateľstvo Slovenskej akdémie vied, 2012, 208s. VRTEĽ, Ladislav. Osem storočí slovenskej heraldiky. Eight centuries of Slovak heraldry. Martin : Matica slovenská, 2003, 296s. ŽUDEL, Juraj. Osídlenie Slovenska v neskorom stredoveku. Bratislava : Veda, vydavateľstvo SAV, 2010, 320s. Internetové zdroje : http://crz.vucbb.sk/sites/default/files/zmluvy/add/2_2012.pdf navštívené 19.2.2013, 22 :54 http://slachta.kosztolanyi.com/modules.php?name=Content&pa=showpage&pid=392 navštívené 25.10.2011, 18 : 36 http://www.cemetery.sk/ navštívené 13.5.2012, 17 : 46 http://www.ellisisland.org/search/matchMore.asp? LNM=DAXNER&PLNM=DAXNER&first_kind=1&kind=exact&offset=0&dwpdone=1 navštívená 20.9.2012, 14 : 16. http://www.genea.cz/informace/slovnicky/nejcastejsi-priciny-umrti/ navštívené 15.5.2012, 19 : 26 http://www.mineraly.sk/ navštívené 11.2.2012, 16 : 19 http://www.radixindex.com/en/surname_index/surname/daxner navštívené 14.5.2012, 19 : 52 http://www.reformovanacirkevbanov.cenadondav.estranky.sk/clanky/prispevky.html navštívené 19.3.2012, 15 : 29 http://www.snk.sk/?Da_Dl navštívené 19.9.2012, 22 : 27. http://www.zoznam.sk/hladaj? co=telzoznam&net_alt=1&net_fixed=1&net_mobile=1&of=40&s=Daxner navštívené 2.5.2012, 11 : 23 https://www.familysearch.org/ navštívené 3.5.2012, 13 : 44 http://www.dobsina.sk/historia-mesta.phtml?id3=36089 navštívené 22.9.2012, 12 : 42. www.e-obce.sk/obec/velkyblh/2-historia.htm navštívené 7.12.2011, 23 : 32 159 160